Nedávno vydaná epizóda podcastu Disinfo Report sa zameriava na to, ako v súčasnosti postupovať pri hľadaní hraníc slobody prejavu, ako slobodu prejavu zneužíva poslanec Ľuboš Blaha, aká právna úprava by mohla zabezpečiť vyššiu zodpovednosť politikov v online prostredí, alebo aká je v tomto ohľade úloha politických inštitúcií.
V podcaste, ktorý vznikol s podporou European Media and Information Fund, sa Tonka Zsigmondová rozpráva s právnikom a partnerom advokátskej kancelárie Taylor Wessing Radovanom Palom.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- Akú povahu mal spor založený na útokoch poslanca Ľuboša Blahu na prezidentku SR Zuzanu Čaputovú? Boli jeho vyjadrenia ešte chránené slobodou prejavu?
- Aké riziká dnes vyplývajú z aktivity Ľuboša Blahu na Telegrame? Je dosah jeho príspevkov rovnaký alebo nižší ako v minulosti na Facebooku?
- Čo motivuje politických predstaviteľov k radikalizácii, šíreniu nenávisti a strachu v online prostredí? Sú Ficove alebo Matovičove útoky na menšiny či médiá porovnateľné s prípadom Ľuboša Blahu?
- Aká právna úprava smerujúca k zodpovednosti politických predstaviteľov v online prostredí by mohla byť inšpiráciou pre Slovensko?
- Akú úlohu majú vo vzťahu k online nenávisti verejné inštitúcie?
- Ako sa voči agresívnym útokom v online prostredí možno brániť právnou cestou?
Pán Pala, vaša advokátska kancelária Taylor Wessing zastupovala prezidentku Zuzanu Čaputovú v spore s poslancom Ľubošom Blahom. Pán Blaha sa odvolával na slobodu prejavu, s týmto argumentom však pohorel. Kde je teda tá hranica?
Ja by som v prvom rade nepovedal, že pohorel, lebo to je presne ten typ rétoriky, ktorý by skôr asi patril do úst pána Blahu. V každom prípade tá hranica slobody prejavu sa momentálne stále hľadá. Ide o to, že sa výrazne zmenil svet, v ktorom žijeme. Jednoducho nastúpili úplne nové technológie – na rozdiel od sveta, ktorý existoval pred 20 rokmi, dnes môže byť každý vysielateľ.
Pred 20 rokmi ak ste chceli osloviť široké publikum, tak ste museli disponovať napríklad vysielacou licenciou, aby ste mohli pôsobiť ako televízia alebo rozhlas. Dnes je ten prístup respektíve tá možnosť šíriť informácie prakticky každému prístupná a každý to môže robiť. To samozrejme vyvoláva presne tieto otázky, ktoré súvisia so slobodou prejavu
V zásade treba povedať voči čomu sa pani prezidentka bránila. Ona sa bránila voči naozaj hrubo klamlivým a urážajúcim výrokom, ktoré nemali žiadnu oporu v skutočnosti a ktorých cieľom bolo naozaj iba vyvolať negatívne pocity a prípadne nenávisť voči pani prezidentke. V podstate toto bolo ich jediným cieľom, lebo oni naozaj nemali žiadny racionálny základ. Aby sme boli konkrétnejší, jeden z tých výrokov hovoril o tom, že je vlastne zradkyňa, čo je v zásade aj definované – vlastizrada je definovaná ako závažný trestný čin v trestnom zákone.
„Blaha v rámci toho, že si myslel, že využíva slobodu prejavu, v podstate systematicky dlhodobo cielene a s veľmi veľkým dosahom šíril tento typ informácií, tento typ výrokov. Súd sa stotožnil s tým, že toto už nie je prípustné toto už nie je kryté slobodou prejavu, už sa to vymyká tej hranici.“
Čiže v podstate dochádzalo k tomu, že pán Blaha v rámci toho, že si myslel, že využíva slobodu prejavu, v podstate systematicky dlhodobo cielene a s veľmi veľkým dosahom šíril tento typ informácií, tento typ výrokov. Súd sa stotožnil s tým, že toto už nie je prípustné toto už nie je kryté slobodou prejavu, už sa to vymyká tej hranici.
Čo je dôležité ale povedať, že je to veľmi citlivá téma. Samozrejme, sloboda prejavu je základom každej naozaj demokratickej spoločnosti, preto je dôležité sa na ten každý prípad pozerať osobitne a hľadať tú hranicu v každom prípade. Ja si myslím, že v tomto prípade pána Blahu bolo dôležité aj to – a to si myslím, že platí všeobecne, – že tie nenávistné prejavy, respektíve tie prejavy klamlivé a urážajúce, mali dosah aj do toho offline priestoru.
My sme vedeli preukázať súdu, že bezpečnostná situácia nielen pani prezidentky, ale aj jej rodiny, jej dcér, sa výrazne zhoršil práve na základe toho v úvodzovkách hecovania zo strany pána Blahu. To znamená, nezostalo to len v tomto online priestore, ale tie prejavy jednoducho mali vplyv aj na tú bežnú realitu. Preto si myslím že súd zohľadniac práve aj túto skutočnosť ako aj to, že dosah a intenzita toho šírenia boli veľmi veľmi silné, tak rozhodli teda súdy (aj okresný aj krajský súd, ktorý to následne potvrdil) rozhodli tak, že toto už nie je v rámci hraníc slobody prejavu.
S akým cieľom ste do tohto súdneho procesu šli? Splnilo to účel? A nebáli ste sa možno, že sa cieľom rétoriky poslanca Blahu stanete aj vy?
Pokiaľ ide o ten cieľ, tak tých cieľov samozrejme bolo niekoľko. Ten prvoradý bol samozrejme získať čo najskôr ochranu pre pani prezidentku a jej rodinu, pretože tá situácia eskalovala, tie útoky jednoducho boli čoraz intenzívnejšie a bolo potrebné sa voči tomu vymedziť. Čiže to bol taký ten prvý účel, pretože tá nenávisť sa naozaj prelievala už do toho offline sveta.
Samozrejme, ďalším cieľom bolo aj to, aby sme poukázali na to, že to čo sa deje už jednoducho nie je v poriadku z hľadiska zákona, z hľadiska tých mantinelov, ktoré máme a že už je to naozaj niečo čo prekračuje medze potrebnej a prípustnej kritiky a toho čo v demokratickej spoločnosti má predstavovať politická diskusia.
Samozrejme, s tým súvisí aj nejaké nastavenie zrkadla, aby spoločnosť vedela, že kde sú tie hranice. A samozrejme koniec koncov to, čo som povedal v predchádzajúcej otázke – hľadáme hranice tej slobody prejavu a toto bolo významné z tohto hľadiska.
Pokiaľ ide o tú podotázku, že či sme sa nebáli, naša advokátska kancelária a tím ľudí, ktorí na tejto veci robil, takýmto spôsobom vôbec nemôže rozmýšľať. Ak robíte advokáta tak musíte samozrejme takúto vec odcloniť, to nevnímate osobne. Samozrejme, že sme to mohli predpokladať, že sa nejakým spôsobom obráti pozornosť aj na nás, ale to je v podstate niečo, s čím musíme žiť – a nielen v tomto prípade, to sa môže stať aj v akýchkoľvek iných prípadoch.
V júli 2022 dostal Ľuboš Blaha aj ban svojej facebookovej stránky. Vo svojich aktivitách dnes pokračuje na Telegrame, spomína zákazy režimistických súdov, nepriamo pokračuje aj v rétorike, ktorá k sporu viedla. Ako to vnímate?
Tak ono sa to dalo predpokladať, to je samozrejme spôsob, ktorým politicky operuje. Čo je ale z môjho pohľadu zásadné, a to je aj niečo, čo bolo dôležité práve v prípade celého rozhodnutia súdu, ktorým neodkladným opatrením v podstate zakázal šíriť nepravdivé informácie aj cez Facebook aj inde, bolo ale dôležité, že ten dosah je neporovnateľne nižší.
To znamená, že naozaj kým na Facebooku jednoducho ten dosah bol porovnateľný so spravodajskými médiami typu televízií, tak ten dosah na Telegrame je výrazne nižší, a teda aj nebezpečenstvo, respektíve riziká, ktoré z toho vyplývajú, sú nižšie.
A to, že spochybňuje súdy, to je iba ten spôsob, na ktorý si jednoducho zvykol. Samozrejme, že v prípade ak by iba pani prezidentka tvrdila, že dochádza k zásahu je to jej práv, tak by spochybňoval pani prezidentku. Akonáhle toto potvrdili súdy, tak sa obrátila jeho pozornosť na súdy. Ja si ale myslím, že je dôležité, aby sme bránili aj súdy pred tým, aby ich niekto vyslovene bez akéhokoľvek vecného základu spochybňoval a nejakým spôsobom spochybňoval ich integritu.
„Súd neodkladným opatrením v podstate zakázal Blahovi šíriť nepravdivé informácie aj cez Facebook aj inde, bolo ale dôležité, že ten dosah je neporovnateľne nižší. To znamená, že naozaj kým na Facebooku jednoducho ten dosah bol porovnateľný so spravodajskými médiami typu televízií, tak ten dosah na Telegrame je výrazne nižší, a teda aj nebezpečenstvo, respektíve riziká, ktoré z toho vyplývajú, sú nižšie.“
Poviem príklad. Možno si spomínate, že v čase keď bolo vydané neodkladné opatrenie, ktoré ukladalo poslancovi, aby sa zdržal ďalšieho šírenia takýchto informácií, respektíve niektoré z tých statusov a časti tých statusov zmazal, tak on začal šíriť takú informáciu, že pani prezidentka mala prístup k tomu neodkladnému opatreniu oveľa skôr, a že to jasne poukazuje na to, že súdy ju preferujú, aby ona mala alebo, že má určité privilegované postavenie.
Pravda je taká, a veľmi ľahko verifikovateľná, že to neodkladné opatrenie, ktoré okresný súd vydal, poslal stranám sporu súčasne. Stranám sporu boli súčasne doručené jednak do našej kancelárie a jednak do kancelárie pána poslanca, respektíve právnej kancelárie, advokátskej kancelárie, ktorá zastupuje pána poslanca, ktorého majiteľom je pán Kaliňák a sudca s prerušenou funkciou pán Lintner.
Oni si toto neodkladné opatrenie neprevzali. My sme si ho prevzali, čakali sme niekoľko dní, až po myslím štyroch piatich dňoch sme informovali verejnosť, keď sme už predpokladali, že si neodkladné opatrenie prevzala aj druhá strana. To, že oni čakali s tým prevzatím myslím že viac ako dva týždne, samozrejme neznamená, že súd preferoval alebo privilegoval pani prezidentku ako stranu sporu. Čiže v tomto si musíme asi nejakým spôsobom zvyknúť, že tam nebude realita a skutočnosť dôležitá, dôležitá bude jej interpretácia alebo dezinterpretácia, tak ako to pán poslanec zvykne robiť.
Ľuboš Blaha síce možno je pionierom podobných útokov, určite však nie je jediným a mnohých paradoxne inšpiroval. V poslednej dobe sú hlavnými šíriteľmi dezinformácií a nenávisti v internetovom priestore práve politickí aktéri. Prečo je to podľa vás také lákavé?
No je to lákavé, lebo je to veľmi mocný nástroj a je to jednoduchá cesta ako získať popularitu. Je to, ako som už uviedol, niečo, s čím sme sa v minulosti nestretávali, takúto možnosť politici nemali. V zásade, osloviť široké publikum nebolo takto jednoduché, v podstate to bolo možné iba cez štandardné médiá alebo nejakou takou tvrdou politickou prácou.
Jednoducho, toto je možné dnes považovať za jeden z veľmi účinných nástrojov a teraz hovorím všeobecne o oslovovaní publika prostredníctvom sociálnych médií. Vieme, že bohužiaľ aj sociálne médiá majú určité algoritmy, ktoré uprednostňujú obsah, ktorý je kontroverzný alebo ktorý vyvoláva emócie, takže ešte k tomu pristupuje aj tento faktor.
Problém, ktorý vzniká, je určitý začarovaný kruh, že vy si práve takýmito by som povedal dezinformačnými alebo klamlivými útokmi viete získať určitú skupinu prívržencov alebo followerov.
Bohužiaľ je to ale určitý začarovaný kruh – jednoducho čím viac vy radikalizujete alebo čím radikálnejšie dávate statusy, tak tým radikalizuje aj tých svojich nasledovníkov alebo tých čo vás sledujú. Tým viac oni potom požadujú od vás aby ste nejakým spôsobom ešte pridávali. No a toto je niečo, s čím sa veľmi ťažko pracuje, pretože tam dochádza k vzájomnému povzbudzovaniu v tej rétorike, ktorá je naozaj na hrane alebo možno aj niekedy za hranou. Čiže toto je jeden faktor.
„Pomerne ľahko a hlavne v dobe, ktorá je neistá a kde sa stretávame s mnohými výzvami, respektíve krízami, vymedzovanie sa na tom, že jednoducho vyvolávam strach v ľuďoch alebo nejakú obavu alebo nejakú nespokojnosť, je relatívne tá jednoduchšia cesta.“
Samozrejme, že vo všeobecnosti platí – a sú s tým mnohé historické skúsenosti, – že pomerne ľahko a hlavne v dobe, ktorá je neistá a kde sa stretávame s mnohými výzvami, respektíve krízami, vymedzovanie sa na tom, že jednoducho vyvolávam strach v ľuďoch alebo nejakú obavu alebo nejakú nespokojnosť, je relatívne tá jednoduchšia cesta.
To, že sa to odohráva sa to na sociálnej sieti, na ktorú má štát len veľmi limitovaný dosah, – lebo v dôsledku globalizácie sieť ako Facebook jednoducho nepodlieha v skutočnosti nejakým výrazným regulačným zásahom zo strany Slovenskej republiky – tak to je už len paradox, keď to porovnáme napríklad s bežnými televíziami alebo rádiami.
Možno k tomu ešte jedna poznámka, že s týmto samozrejme nebojuje len Slovensko, nie je to fenomén Slovenska, ale je to fenomén celosvetový a aj v rámci Európskej únie. Napríklad Francúzsko má na to určitý spôsob odpovede, ktorý stojí za to možno nejakým spôsobom pozrieť a preskúmať či dáva zmysel.
Keďže Facebook je v podstate tribúna politikov, tak Francúzsko zaviedlo právnu úpravu, ktorá umožňuje v podstate vyvodiť zodpovednosť voči politikovi, ktorý sa nestará o to, čo sa deje pod tou tribúnou, čiže to čo sa objaví v komentároch pod jeho statusom. Ak sa tam objavia napríklad vyslovene statusy, ktoré vyzývajú na násilie, tak politik by ich mal v zmysle tej francúzskej právnej úpravy odstrániť a ak to neurobí, tak za to zodpovedá.
Toto je niečo čo u mňa určitým spôsobom rezonuje, pretože si myslím, že jednoducho tá zodpovednosť za to čo vyvolám na tej stránke, určitým spôsobom by mal niesť zodpovednosť za to ten politik práve preto, že on sa snaží týmto spôsobom získať do svojich rúk moc.
Nejde samozrejme len o online priestor, dôsledky vidíme aj v offline realite. Ako podľa vás podobné útoky či rétorika pôsobia na demokratické inštitúcie, napríklad dôveru v nich? Neohrozujú týchto aktéri, či už vedome alebo nevedome, aj ďalšie piliere demokracie?
Samozrejme, ten offline priestor, to je len následok preliatia sa z toho online priestoru. Áno, je pravda, že tento spôsob komunikácie, tento spôsob šírenia informácií narúša dôveru v inštitúcie. Treba ale súčasne povedať aj tom, že dôvera v inštitúcie nie je daná a nie je niečo vytesané do kameňa. Tam samozrejme majú svoju úlohu aj tie samotné inštitúcie, ony sa musia v prvom rade správať spôsobom a konať spôsobom, aby vzbudzovali dôveru verejnosti.
Čiže bolo by určite veľmi nefér nejakým spôsobom hovoriť iba o tom, že nedôvera v inštitúcie je vlastne následkom takéhoto správania sa či už politikov alebo iných aktérov na sociálnych sieťach. Tak to vôbec nie je, v prvom rade samozrejme inštitúcie musia niesť svoju časť alebo svoju úlohu a ja by som povedal, že my máme v tomto na Slovensku nevýhodu, že tie inštitúcie dlhodobo naozaj zlyhávali a tam už potom nastáva aj taký faktor, že nejde vôbec len o nedôveru v inštitúcie, ale ide aj o to, že chýba dôvera medzi ľuďmi navzájom.
To znamená, my sa dostávame do situácie, že ľudia už navzájom nevedia komunikovať tak, aby základom tej komunikácie bola nejaká elementárna dôvera. Samozrejme sociálne médiá a ten spôsob ako fungujú to ešte zhoršuje, pretože tam vzniká niečo čo sa nazýva „echo chambers“ alebo nejaká komora ozvien, kde sa ľudia dostávajú do určitých skupín alebo k informáciám, ktoré iba potvrdzujú ich vlastné myšlienky a ozývajú sa tie myšlienky navzájom, ale nič nové neprichádza. Čiže je to určite negatívne, ale inštitúcie musia tiež teda veľmi podať výkon.
„Bolo by určite veľmi nefér nejakým spôsobom hovoriť iba o tom, že nedôvera v inštitúcie je vlastne následkom takéhoto správania sa či už politikov alebo iných aktérov na sociálnych sieťach. Tak to vôbec nie je, v prvom rade samozrejme inštitúcie musia niesť svoju časť alebo svoju úlohu.“
Samozrejme, platí aj to, že tá radikalizovaná časť či už politikov alebo aj ich sledovateľov nedbá na to či tá inštitúcia pôsobí dôveryhodne a vykonáva funkciu dôveryhodne alebo určitý činiteľ a tie útoky idú bez ohľadu na to. A to je samozrejme negatívne aj z toho dôvodu že v takom prostredí je veľmi náročné dosiahnuť, aby do verejných inštitúcií vstupovali kvalitní ľudia, pretože to nepotrebujú, aby sa vystavili takýmto útokom.
Takže asi záverom k tejto otázke by som povedal, že je to samozrejme ohrozujúce pre demokraciu a pre piliere demokracie a je to istým spôsobom možno v určitých kruhoch zámerné, že dochádza k fascinácii tým, čo niekto nazýva neliberálna demokracia, že jednoducho ten útok tam je zámerný.
Na druhej strane, asi najlepšia odpoveď na to v prvom rade je najlepší výkon inštitúcií. Žiaľ v posledných nielen mesiacoch ale aj rokoch toto na Slovensku nevidíme, čiže ten tlak je často oprávnený, tie výčitky sú často oprávnené.
Dajú sa v tomto kontexte k Blahovým vyjadreniam prirovnať aj Ficove útoky na políciu či súdy, ktoré častokrát prirovnáva k politickým procesom z bývalého režimu? Sú v tomto podobné aj Matovičove útoky na médiá a sexuálne menšiny či konkrétnych ľudí?
Z môjho pohľadu sú to všetko prejavy niečoho podobného, alebo obdobného podkladu. Samozrejme, každý z nich má trošku inú povahu. Možno povedať, že každý z týchto útokov má možno nejakú inú motiváciu, ale majú jeden spoločný menovateľ, že nejakým spôsobom sa blížia k tomu, čo som už označil ako tá „neliberálna demokracia“.
Títo ľudia, ktorí takéto výroky alebo tvrdenia šíria, v zásade majú za cieľ oslabiť inštitúcie a nejakým spôsobom oslabiť aj tie poistky, ktoré my tu máme na to, aby sme tu mali právny štát. Či už je to preto, že sa sami obávajú o svoje osobné postavenie, o svoju beztrestnosť, alebo je to preto, že chcú získať politické body.
V každom prípade, útoky na menšiny sú presne niečím, čo sa obávam, že je v podstate predzvesťou toho, že bez ohľadu na to, aký bude výsledok, naháňanie politických bodov v podstate bude viesť k tomu, že dôjde k podrývaniu právneho štátu, podrývaniu jeho základných hodnôt.
Takže áno, odpoveď jem že sú podobné, majú určitého minimálneho spoločného menovateľa. Nie všetky je možné riešiť v rámci slobody prejavu alebo hľadania hraníc slobody prejavu. Je to oveľa širšia spoločenská otázka, spoločensko-politická otázka, akým spôsobom viesť komunikáciu.
Existujú aj iné možnosti ako sa takýmto útokom brániť alebo ako na ne reagovať?
Tak tých spôsobov je niekoľko. Ten prvý čo sme spomenuli a ktorý sa týkal aj toho prípadu ochrany osobnosti pani prezidentky, to je možnosť podať návrh na vydanie neodkladného opatrenia, prípadne aj podať žalobu na ochranu osobnosti. To je taká tá civilnoprávna cesta.
Tá nastupuje najmä vtedy, keď tým útokom a tým verbálnym prejavom dochádza k narušeniu práv konkrétnej osoby, konkrétneho adresáta. S tým, že tu je naozaj dôležité povedať, že sloboda prejavu a tá hranica naozaj naráža na ochranu tej konkrétnej osoby, čiže ona nie je povinná strpieť takýto útok.
Potom sú tam aj ďalšie nástroje. Máme teoreticky možnosť využiť aj priestupkové konanie, ako priestupok voči občianskemu spolunažívaniu. To je ale momentálne by som povedal veľmi neefektívna cesta, ktorá sa nevyužíva, pretože okresné úrady, ktoré riešia tieto priestupky, nie sú vôbec vybavené na to, aby ich doviedli do nejakého úspešného konca.
A potom tu máme ten posledný nástroj, to je trestné právo a postup podľa trestného poriadku. Tam naozaj treba povedať, a aj ja som zástanca toho, že tam treba byť pomerne zdržanlivý, pretože to už je ten posledný možný krok.
Ide o to, že samozrejme ak niekto podnecuje nenávisť voči menšinám alebo z nejakého dôvodu, tak ak to robí s nejakou intenzitou a s nejakým dosahom, tak môže byť namieste aj podanie trestného oznámenia. A tam si myslím, že sa dlhodobo (aj podľa štatistík) žiaľ na Slovensku týmto trestným činom nevenovala veľká pozornosť.
V podstate sme sa uspokojili s tým, že tie verbálne trestné činy sú v podstate nevinné, keď to poviem v úvodzovkách, čo asi platilo pred 20 rokmi, keď naozaj takýto trestný čin bolo ťažko spáchať spôsobom, ktorý naozaj mohol vyvolať závažné dôsledky. Viete, to, že nejakým spôsobom vyvoláte nenávisť niekde na domovej schôdzi alebo na nejakom malom zhromaždení je predsa len iné ako keď šírite nenávisť, prípadne dokonca podnecuje k nenávisti, prostredníctvom sociálnych médií s veľkým dosahom.
No a posledná možnosť, ktorá v podstate súvisí s prijatím nových zákonov v mediálnej oblasti, je možnosť podania podnetu na Radu pre mediálne služby. S tým, že je možné namietať nelegálny obsah, ktorým je napríklad aj podnecovanie nenávisti alebo popieranie holokaustu. Prípadne, sú tam aj inak vymedzené skutkové stavy, ktoré môžu viesť k tomu, že podnet môže byť úspešný. Vtedy by sa Rada pre mediálnu službu mala tomu venovať.
Nežiada si náš informačný priestor väčšiu reguláciu? Ako by ste zhodnotili súčasnú vymožiteľnosť práva v oblasti šírenia dezinformácií či podnecovania nenávisti?
Ja by som nepovedal, že právny rámec je nejako vyslovene nedostatočný, že nemáme dostatok prostriedkov. Možno v niektorých oblastiach sa samozrejme treba zamyslieť nad určitým doplnením, ale treba byť veľmi veľmi opatrný, pretože obmedzovanie slobody slova je dvojsečná zbraň.
Ak aj v dobrom úmysle sa a nejakým spôsobom príliš uvoľnia tie prostriedky na obmedzovanie slobody slova, tak sa to nepochybne vráti aj tým, ktorí mali ten dobrý úmysel. Čiže tam treba byť naozaj veľmi opatrný.
Skôr si myslím, že by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako využívať tie existujúce nástroje a mať trošku iný pohľad možno na realitu, ktorá je naozaj dnes úplne odlišná od toho, čo sme žili pred 20 – 30 rokmi. Čiže tam si skôr myslím, že tá aplikačná prax by sa mala vyvíjať. A k tomu sme chceli práve aj prispieť a chceme prispieť, nech sa vytvorí naozaj nejaká judikatúra, nejaká rozhodovacia prax, ktorá ukáže kde sú tie mantinely, čo by samozrejme prinieslo aj väčšiu právnu istotu.
„Treba byť veľmi veľmi opatrný, pretože obmedzovanie slobody slova je dvojsečná zbraň. Ak aj v dobrom úmysle sa a nejakým spôsobom príliš uvoľnia tie prostriedky na obmedzovanie slobody slova, tak sa to nepochybne vráti aj tým, ktorí mali ten dobrý úmysel.“
Pretože tento problém je relatívne nový, právo vždy nejakým spôsobom zaostáva za realitou a je potrebné, aby ju dobiehalo. Veľmi ťažko sa ale dá nájsť nejaká zázračná právna úprava. Skôr si myslím, že je dôležité, aby sa to právo vyvíjalo a hľadalo odpovede aj na konkrétne otázky a konkrétne prípady.
Všeobecným problémom sú samozrejme globálne pôsobiace sociálne siete, to nie je problém len Slovenska. Tu teda môžem len povedať, že na úrovni Európskej únie bol prijatý takzvaný DSA (Digital Services Act) čiže Nariadenie o digitálnych službách, ktoré myslím bude účinné v roku 2024.
Tam sa Európska únia prvýkrát určitým takým robustnejším spôsobom vyrovnáva práve s tým, akým spôsobom je možné hľadať cestu, ako sa vymedziť voči sociálnym médiám v prípade ak šíria nezákonný obsah. Myslím si, že tá cesta je zaujímavá, ide tým smerom, že hľadá aj spôsob ako nahlasovanie toho nezákonného obsahu upraviť tak, aby fungovalo na určitej vyššej kvalifikovanej úrovni. Takže aj tam bude určite vývoj.
Európska únia v tejto oblasti bude udávať trend. Bude samozrejme dôležité, akým spôsobom my ako Slovenská republika to nariadenie implementujeme do slovenského právneho poriadku, pretože ono vyžaduje, aby slovenské orgány potom postupovali v jej rámci. Takže toto nás čaká myslím si, že v najbližších mesiacoch a rokoch. Budeme čakať na to, aký bude výsledok. V každom prípade, môj odkaz je, že je to mimoriadne dôležitá téma, ale treba byť v nej súčasne aj veľmi opatrný.
Hovorí právnik a partner advokátskej kancelárie Taylor Wessing Radovan Pala.
Podcasty si môžete vypočuť aj cez Apple Podcasts, Spotify, Google Podcast a YouTube.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
