Rok pred voľbami nám Robert Fico predvádza v Ankare divadlo o zablokovaní pomoci Ukrajine, no skutočná zmena sa deje inde – Ukrajina má dnes najskúsenejšiu armádu na kontinente a vojnu 21. storočia vie viesť už len ona a Rusko. Kým sa Európa učí, že jej najsilnejší spojenec jej vie kľúčovú technológiu vypnúť zo dňa na deň, Slovensko pri stole, kde sa rozhoduje o novej európskej bezpečnosti, nesedí – a jeho hlas klesol s rovná nule. Otázka už neznie, či nás to niečo stojí, ale či sa ešte vôbec máme ako vrátiť.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo v Európe existujú len dve armády schopné viesť vojnu 21. storočia – a ani jedna nie je západná;
- či Fico v Ankare naozaj zablokuje pomoc Ukrajine, alebo len hrá divadlo pre domáce publikum;
- ako sa z hesla „ani náboj na Ukrajinu“ stal miliardový obchod so zbraňami;
- prečo bude šiesta generácia stíhačiek posledná s pilotom v kabíne;
- čo sa stane, keď sa Američania „zle vyspia“ a spojencovi zo dňa na deň vypnú kľúčovú technológiu;
- či Slovensku hrozí referendum o vystúpení z NATO; prečo od Slovenska už nikto nečaká nič okrem toho, aby neprekážalo;
- aký recept na návrat dôvery ukazuje Maďarsko po šestnástich rokoch Orbána.
Prosím ťa, skôr než sa ponoríme do drsnej reality a skrytých konfliktov summitu, poďme sa pozrieť na to, čo sa tam bude diať oficiálne pred kamerami. Aké sú tie hlavné oficiálne témy a ciele, ktoré majú definovať Rutteho NATO 3.0? Čo vieme z oficiálnej agendy summitu?
Samozrejme, to, čo sa deje na oficiálnej úrovni, je už len vyvrcholením niekoľkomesačného procesu. Počas prípravnej fázy diplomati a experti pripravujú agendu, schvaľujú ciele a v podstate aj závery. Od najvyšších politických lídrov sa potom očakáva jednak potvrdenie týchto záverov, jednak dorokovanie prípadných kritických bodov, na ktorých ešte nepanuje konsenzus. V skutočnosti ide teda skôr o záverečnú fázu veľmi dlhého procesu.
Pokiaľ ide o samotné témy, tou prvou, či už kvôli osobnosti amerického prezidenta, alebo kvôli strategickej realite, je vojenský rozpočet jednotlivých členských štátov NATO. Dlhodobým politickým cieľom je, aby každý členský štát investoval do obrany päť percent hrubého domáceho produktu, z toho tri a pol percenta priamo do ozbrojených síl a jeden a pol percenta do takzvanej podpornej infraštruktúry, teda do mostov, diaľnic a všetkého, čo sa dá s obranou spojiť.
Druhou veľkou témou je obranný priemysel, konkrétne to, ako zharmonizovať obranný priemysel jednotlivých členských štátov a nastaviť ho na podmienky súčasného, ale najmä budúceho sveta. Aj vysoké obranné rozpočty sú totiž na nič, ak obranný priemysel na to nie je pripravený, tie peniaze sa potom ťažko premenia na zmysluplné projekty.
No a treťou veľkou témou je Ukrajina, konkrétne to, ako pokračovať v spojeneckej pomoci. Táto téma sa navyše postupne mení. Kým na začiatku plnoformátovej ruskej agresie išlo skôr o to, ako aliancia dokáže zbraňami a výcvikom pomáhať Ukrajine, dnes už to nie je jednosmerný proces. Ukrajina vedie prvú vojnu dvadsiateho prvého storočia v Európe, a tak sa už aj aliancia a jej členské štáty učia od Ukrajiny, ako viesť vojnu v modernom svete.
A to je presne ten moment, kedy sa môžeme presunúť už priamo do Ukrajiny. Pretože, ako si povedal, Ukrajina preberá iniciatívu a mení strategickú rovnováhu, aj v tom, ako by sa aliancia mala pripravovať na potenciálne konflikty budúcnosti a ako odstrašiť prípadné nadchádzajúce konflikty. Je to naozaj o tom, že Ukrajina preberá iniciatívu a mení strategickú rovnováhu? Alebo ide len o armádu, ktorá útokmi na diaľku nahrádza to, že na frontovej línii jednoducho nemá dostatok ľudí na porazenie Rusov, alebo dostatok ťažkej techniky? Do akej miery je to strategická zmena, a do akej miery je to len veľmi úspešná strategická komunikácia ukrajinských ozbrojených síl?
Je to aj, aj. Keď sa pozrieme na veľký obraz, na strategickú rovnováhu v Európe, táto vojna ju už zmenila. Ukrajina má dnes najsilnejšiu, najschopnejšiu a najskúsenejšiu armádu v Európe, presne tak. Niektorí vojenskí experti dokonca hovoria, že v Európe v podstate existujú len dva štáty schopné viesť vojnu dvadsiateho prvého storočia, Ukrajina a Rusko, jednoducho preto, že len ony majú na to praktické skúsenosti aj prostriedky. Európa sa zatiaľ mentálne stále nachádza niekde v minulosti. Čiastočne je to samozrejme aj pravda.
Čo sa týka samotných ukrajinských spôsobilostí, začalo sa to tým, že Ukrajina je menšia krajina s menšími zdrojmi, ľudskými aj v podobe zbraňových systémov, jednoducho má menej vojakov aj menej techniky ako Rusko. Ukrajinci sa preto snažili kvalitou kompenzovať početnú prevahu Rusov, no postupne sa to menilo na ďalšiu, vojensko-technologickú revolúciu. Ešte pred piatimi rokmi sa o dronoch a automatizovaných zbraňových systémoch hovorilo len ako o spôsobilostiach budúcnosti, čítali sme o nich len v akademických článkoch a vo výskumných ústavoch, ktoré skúmali budúcnosť vojny. Táto vojna tento proces neskutočným spôsobom urýchlila. Nechcem tým povedať, že sa drony predtým nepoužívali, práve naopak, pamätáme si ich z amerických zásahov na Blízkom východe aj inde, no nepoužívali sa v takom masovom rozsahu ako dnes, kedy dokážu zvládať takmer celú bojovú činnosť, od priamych bojových operácií cez evakuáciu zranených až po logistiku.
Nejde pritom len o samotné drony, ale aj o využitie umelej inteligencie, ktorá koordinuje ich nasadzovanie, zber a spracovanie dát aj výber cieľov. Je to obrovský komplexný systém, ktorý sa vyvinul práve na Ukrajine. Ukrajinci majú stálu technologickú prevahu nad Rusmi, tá však nie je trvalá ani konečná, ide skôr o náskok dva až tri mesiace, kým sa Rusi nenaučia nový spôsob vedenia boja alebo nasadzovania dronov. Doženú ich, ale kým ich doženú, Ukrajinci opäť vymyslia niečo nové. Nie sú roky pred Rusmi, sú to krátke mesiace, a to ich neustále núti k inovácii.
Čiže dalo by sa vlastne povedať, že táto vojna, ktorá teraz prebieha, je do veľkej miery aj dátová vojna. Drony preberajú iniciatívu na frontovej línii a do ich fungovania sa čím ďalej, tým viac zapája umelá inteligencia, ktorú treba kŕmiť dátami. Ukrajinci zbierajú každý jeden zásah dronu a centrálne ho feedujú do dátového centra. Tá vojna už naozaj stojí na zbere a vyhodnocovaní dát z letu dronov, ktoré učia potom tie ďalšie drony na ďalšiu generáciu. A to je možno aj to, čo je zdrojom toho niekoľkomesačného náskoku, ktorý majú Ukrajinci pred Rusmi, ale samozrejme aj v iných oblastiach.
Na summite, ktorý nás čaká o týždeň, chce údajne Robert Fico zablokovať sedemdesiatmiliardový balík pomoci Ukrajine. Preberá tým Robert Fico Orbánovo miesto bieleho koňa Kremľa? Alebo je to len divadlo pre domácich voličov rok pred voľbami? A veď spojenci nás môžu jednoducho obísť, ak by sa tak stalo.
Áno, ja si myslím, že toto je divadlo pre domáce publikum. Nie je tam nič, čo by Robert Fico dokázal nejakým spôsobom zablokovať, tieto veci sú schválené. Takže on tradične komunikuje pre svoje domáce publikum. Preto hovorím, že slovenská zahraničná politika sa realizuje od Michaloviec po Skalicu, nie je to teda reálna zahraničná politika.
Myslím si, že Robert Fico nemá na to ani politicky, ani intelektuálne, ale ani vôľu na to, aby prebral miesto Viktora Orbána ako hlavného disruptora, kaziteľa v Európe a v euroatlantickom priestore. Hrá sa na veľkého hrdinu, ale to miesto jednoducho nebude schopný prebrať a je v tom sám.
Vidno to aj na jeho zahraničnopolitických krokoch za ostatné týždne, on to cíti, on to vidí. Možno Juraj Blanár to necíti a nevidí, lebo aj na to treba mať isté schopnosti, aby človek vnímal realitu, ale evidentne Robert Fico určité vnímanie reality v tomto má a snaží sa z toho nejakým spôsobom vykorčuľovať.
Ale jeho zfanatizovaná politická základňa, ktorú udržiava v permanentnom napätí a konfliktnom móde, potrebuje kŕmiť neustálymi konfliktnými kvázi politikami, lebo to nie sú politiky, skôr by som to nazval komunikáciou. Nevidím tam potenciál, že by dokázal zablokovať nejaký veľký program alebo projekt. To sú len slovné hračky.
Keď sa bude rokovať o piatich percentách HDP na obranu, myslíš si, že Robert Fico privolí, v súčasnej ekonomickej situácii na Slovensku, aby Slovensko míňalo päť percent HDP na obranu? Alebo ako to vlastne funguje, musia sa krajiny na summite k tým piatim percentám naozaj zaviazať?
To je politický záväzok. Rozhodnutia aliancie nemajú právne záväzné dôsledky pre slovenský rozpočet, je to teda politický, nie právny záväzok, ktorý lídri na summitoch prijímajú.
A myslím si, že Robert Fico to zahrá tak, že tam na to kývne, povie, že áno, a potom príde domov a povie, že je to nejaký dlhodobý cieľ. A kým bude premiérom, dovtedy žiadne veľké peniaze do ozbrojených síl nepôjdu. To sú tie stále komunikačné prvky, ktoré používa.
Podobné je to aj s pomocou Ukrajine, kde je už ako pomerne evergreenom fráza, že ani náboj na Ukrajinu, a pritom sme sa stali jedným z najväčších podporovateľov ukrajinských ozbrojených síl, čo sa týka napríklad delostreleckých granátov. Takže aj v tomto je možné očakávať podobný spôsob komunikácie, on na to prikývne, bude ticho, a keď sa vráti domov, spraví nejakú tlačovku, že nikdy nič.
K tým piatim percentám sa ešte za chvíľku vrátim, ale spomenul si presne to, o čom sme už v titulkoch a článkoch počuli niekoľkokrát, že ani náboj na Ukrajinu, a predsa len sa Slovensko zaradilo k jedným z najväčších vývozcov munície a zbraňových systémov na Ukrajinu. Vedel by si to v krátkosti rozviesť, ako sa nám to stalo? Je to naozaj cítenie slovenskej vlády, že toto je nutnosť pomáhať susedovi, aj keď na druhej strane chápu politickú realitu, že to komunikačne musia tlačiť presne opačnou stranou, pretože v tom antisystémovom, v úvodzovkách, bahne sa nachádza veľká časť ich voličstva? Alebo je to obchod, čisto ekonomický záujem? A aké zbraňové systémy, koľko tej munície vlastne na Ukrajinu predávame?
Ja si myslím, že je to skôr o obchode. Ja by som nepodozrieval členov slovenskej vlády z nejakých veľkých sympatií voči Ukrajincom, ich politická aj osobná komunikácia nasvedčuje skôr tomu, že tie sympatie sú skôr na strane Ruska. Ale časť vlády, ktorá je do toho zainteresovaná, v tom jednoducho vidí biznis, príležitosť pre obranný priemysel a získavanie peňazí, lebo sú to pomerne veľké sumy, miliardy.
Ide o státisíce delostreleckých nábojov či granátov, delostreleckej munície. To je asi najdôležitejšie, čo Ukrajinci od nás v súčasnosti potrebujú. Bavili sme sa o dronoch a technológiách dvadsiateho prvého storočia, ale to neznamená, že sú to jediné veci, ktoré Ukrajinci potrebujú. A mimochodom, väčšinu z nich si už robia sami, aj tie drony si vyrábajú. Ale čo sa týka delostreleckých granátov a náhradných dielov, to sú ešte stále vzácne a dôležité veci pre vedenie bojovej činnosti, lebo palebnú silu potrebujete koncentrovať do jedného bodu a dron zatiaľ jednoducho nedokáže nahradiť klasické delostrelectvo, aj keď dokážu, ako ukazuje táto vojna, veľmi účinne spolupracovať.
Ale aby som sa vrátil k tvojej otázke, je to podľa mňa čistý biznis. Zarába sa na tom vo veľkom na tejto vojne. Z môjho pohľadu je normálne pomáhať susedovi, ktorý je vo vojne a stal sa obeťou agresie, ale ich pohľad je skôr ekonomický, myslím si.
A zarába Slovenská republika, alebo zarábajú nejaké iné entity?
Zarábajú tie firmy, ktoré túto muníciu vyrábajú a predávajú. A samozrejme, keď zarábajú tie spoločnosti, zarába aj Slovenská republika, snáď, lebo dane sa platia. Aká je vlastnícka štruktúra tých firiem, to je verejne dostupná vec, ale aká je úplne konkrétna realita, kto čo v pozadí je, to je už skôr nie veľmi verejná informácia a nie veľmi verejné konexie. Takže určite sa na tom zarába vo veľkom.
Vrátim sa k tým piatim percentám, o ktorých si povedal, že sú vlastne politickým záväzkom jednotlivých členských štátov. Ty si to vlastne na začiatku spomenul, že tri a pol percenta sa investuje do techniky a jeden a pol percenta do infraštruktúry. A čo sa týka tej techniky, máme v aliancii povedomie o tom, čo presne potrebujeme? Veď tá vojna na Ukrajine sa dramaticky mení, ten spôsob vedenia boja sa mení a dochádza k revolúcii aj obranno-bezpečnostného priemyslu v zmysle výroby a v zmysle toho, čo bude na bojisku v bezprostrednej budúcnosti dominovať a čo tam budeme potrebovať.
Budeme investovať do ťažkej, obrnenej techniky, alebo sa skôr rozhodneme investovať napríklad do vývoja vlastnej európskej umelej inteligencie? Vo svojom nedávnom texte si písal, citujem, že Európa potrebuje desiatky obrnených brigád vo východnej a strednej Európe. A diskusia aliancie zároveň ide aj presne opačným smerom, napríklad vo Veľkej Británii teraz riešia, či majú obstarať stíhačky, ktoré budú dodané okolo roku 2040, teda v úplne ďalekej budúcnosti, kde charakter ozbrojeného konfliktu nedokážeme predpovedať ani v náznakoch. Môže sa teda stať, že takáto obrovská investícia do techniky bude nám, alebo nejakému inému členovi aliancie, úplne nanič.
Skúsenosti z ukrajinského frontu ukazujú inú realitu, že moderné tanky sa musia schovávať pod sieťami pred rojmi lacných dronov. Je tam asi nejaká úroveň rovnováhy medzi novým a tradičným, ale chápeme to ako aliancia? Budeme tie peniaze, keď sa k nim zaviažeme, naozaj schopní míňať strategicky a účinne?
To je najdôležitejšia otázka, čo sa týka obranného rozpočtu, a vždy bola. A o to je to komplikovanejšie teraz, lebo, ako si hovoril, tá vojna aj tá technológia sa veľmi rýchlo menia. Môže sa stať, a už sa to stalo aj v dvadsiatom, aj v dvadsiatom prvom storočí, že sa investujú obrovské peniaze do nejakého programu, ktorý sa napokon zruší.
Američania mali niekoľko takých ikonických projektov. Pamätám si napríklad bojový vrtuľník Comanche, ktorý mal byť stealth vrtuľníkom, jeho vývoj sa začal v osemdesiatych rokoch, no zmenila sa bezpečnostná situácia vo svete, rozpadol sa Sovietsky zväz, a po investícii niekoľkých desiatok miliárd dolárov jednoducho zrušili celý program.
Toto sa stáva pomerne často. Menšie štáty majú smolu v tom, že majú menšie zdroje, takže by mali svoje investície ešte viac racionalizovať, ale nikdy sa nedá na sto percent uhádnuť, ako bude vojna vyzerať o tridsať rokov. Spomenul si Veľkú Britániu, tá práve teraz prezentovala plán obranných investícií, kde hovorí o radikálnej transformácii britského vojenského námorníctva. Zrušili kompletný vývoj novej generácie torpédoborcov, čo boli po lietadlových lodiach najväčšie plavidlá vo výzbroji britského námorníctva, a namiesto nich postavia autonómne, bezposádkové lode, ktoré budú slúžiť aj ako centrá pre operácie ďalších vojnových lodí.
Druhá vec sú veľké programy lietadiel novej, konkrétne šiestej generácie. Je to veľmi zaujímavý projekt, lebo sa na ňom podieľajú hlavní spojenci Spojených štátov, ale bez samotných Spojených štátov, je to britsko-japonsko-taliansky projekt vývoja lietadla šiestej generácie. A niektorí hovoria, že to bude asi posledné lietadlo, v ktorom ešte bude sedieť pilot, ale už to nebude len lietadlo. Bude to skôr taká lietajúca materská loď, s ktorou budú lietať roje dronov, či už útočné, prieskumné, alebo dokonca obranné, keď príde nepriateľská strela, dron sa obetuje, riadený samozrejme umelou inteligenciou.
Čiže aj keď sa vyvíjajú zbrane novej generácie, dochádza k ich integrácii s dronmi a umelou inteligenciou. Nie je to tak, že sa zo dňa na deň zrušia klasické zbraňové systémy, len sa modifikujú na nové podmienky, a pri lietadlách šiestej generácie to vidno krásne. Čo sa týka tankov, obrnených vozidiel a tých brigád, o ktorých sme sa bavili, tam stále potrebujete človeka, boots on the ground, ako sa hovorí.
Tie brigády, ktoré má aliancia v obranných plánoch, zohrávajú kľúčovú úlohu v obrane východného krídla. Otázne je, že keď Američania stiahnu niekoľko brigád z Európy, ktorá krajina ich nahradí. Lebo v tých obranných plánoch je veľmi presne vyšpecifikované, že v prípade útoku tam a tam, vtedy a vtedy, pôjde aliančná jednotka do toho a toho štátu a bude brániť spojencov, akým spôsobom, s akou výzbrojou. Sú to obranné plány, a ak sa Američania čiastočne stiahnu, vznikne v nich diera. Tú dieru treba naplniť.
Vlastne sa bavíme o tom, že sa potrebujeme technologicky odpútať od Spojených štátov aj na poli výroby tradičnej vojenskej techniky, ale predovšetkým na poli vývoja najmodernejších technológií, dronov a predovšetkým umelej inteligencie. Veľká časť diskusií na summite bude o tom, že s Američanmi zdieľame systémy. Lenže iba nedávno sme sa presvedčili o tom, že keď sa Američania zle vyspia, bez varovania nám vypnú napríklad najvyspelejší model umelej inteligencie, situácia postavená na dekádach dôvery medzi najsilnejším členom aliancie a všetkými ostatnými spojencami.
Keby sme sa o tejto situácii bavili len pred tromi, štyrmi, piatimi rokmi, pripadala by nám úplne absurdná. A práve na to poukazuje potreba technologickej suverenity, a to nielen vo vývoji umelej inteligencie, ale aj v európskej závislosti na amerických systémoch a sieťach, ktorá je v niektorých výpočtoch až na úrovni osemdesiatich percent. Povedzme, aj firmy, aj biznisy, aj domácnosti, ale aj obranný priemysel fungujú na systémoch amerických komerčných firiem, Google, Microsoft, Amazon a podobne. A na príklade Anthropicu vlastne vidíme, že zo svojvôle, nech je to odôvodnené akokoľvek, povedzme kvôli bezpečnosti, ako to bolo tentoraz, americká administratíva vie aj dlhoročným spojencom jednoducho vypnúť zo dňa na deň.
Európska únia reaguje zákonom, Aktom o rozvoji cloudových služieb a umelej inteligencie, ktorý hovorí, že pre obranu budeme používať len technológie bez akejkoľvek cudzej kontroly. Čo si myslíš o tom, že by členovia aliancie mimo Spojených štátov, hlavne na európskom kontinente, mali vyvíjať vlastné technológie a zabezpečiť si technologickú suverenitu oddelenú od Spojených štátov?
Je to samozrejme veľký problém. Akákoľvek závislosť je problém, ale je to realita, ktorá sa tu budovala niekoľko desaťročí. A čím je systém technologicky náročnejší, tým ťažšie sa buduje európska alternatíva, vidíme to v podstate na všetkých úrovniach.
Keď sa pozrieme na hlavné zbraňové systémy, napríklad v prípade letectva, viac ako polovica európskych štátov používa alebo prechádza na americké bojové lietadlá F-35, ktoré sú najmodernejšie bojové lietadlá súčasnosti, ale jednoducho je to americká technológia. Jediným silnejším partnerom v tomto projekte sú Briti, no aj oni majú len desaťpercentný podiel. A to potom vybuduje závislosť na niekoľko desaťročí, lebo nejde len o dodanie lietadla a náhradných dielov, ale aj o pravidelný softvérový upgrade a podobne.
Táto závislosť je niečo, čo európske štáty v podstate akceptovali, lebo považovali Američanov za stabilných partnerov. Ja si nemyslím, že je v záujme Američanov ohrozovať takéto obrovské biznis projekty, úprimne. Vedia, že keď vážne poškodia dôveru, ktorá je čiastočne poškodená už teraz, v budúcich generáciách za to pomerne vážne zaplatia, lebo Európania začnú hľadať alternatívne možnosti.
Problém je v tom, že v niektorých oblastiach tie alternatívne možnosti jednoducho neexistujú. Európania sú úplne závislí od Američanov napríklad čo sa týka presných úderov na dlhé vzdialenosti, strategických spravodajských informácií, teda zhromažďovania a spracovania dát. Sú to spôsobilosti, ktoré Európania nemajú, a vývoj takých systémov stojí stovky miliárd a trvá možno desiatky rokov. Bavili sme sa o tom, že európsky obranný priemysel nebol na začiatku vojny schopný vyprodukovať delostrelecké granáty, no to je za rok, dva, tri, štyri zvládnuteľné, človek postaví fabriku a začne ich vyrábať. Je to investícia, ale technologicky zvládnutý proces, know-how existuje, len treba zaškoliť ľudí a investovať. Ale vybudovať kompletne novú spôsobilosť nejde za rok, dva ani päť. Európania budú ešte veľmi dlho v niektorých kľúčových oblastiach závislí od Spojených štátov.
Aj zdroje, ktoré do toho investujú, sú v porovnaní s Američanmi jednoducho nedostatočné. Komisia teraz schválila dvesto miliárd eur ako dlhodobú európsku investíciu do umelej inteligencie, no keď to porovnáme s Američanmi, len americké súkromné spoločnosti minulý rok investovali viac ako štyristo miliárd, a to len súkromné zdroje za jediný rok. Sú to jednoducho úplne iné sumy.
A rátaj s tým, že by sa na tom summite mohlo diskutovať aj o tom, že časť tých troch a pol percenta bude práve súčasťou investície do vývoja umelej inteligencie. Lebo, ako si povedal pomerne presne, ak sa snažíme vybudovať novú spôsobilosť a zabezpečiť si vlastnú technologickú suverenitu hlavne vo vývoji umelej inteligencie, Američania majú proste obrovský náskok, dávajú do vývoja oveľa viac peňazí ako my. A ak by sme sa rozhodli, že tieto spôsobilosti budeme budovať aj na európskom kontinente, stálo by nás to obrovské množstvo peňazí, museli by sme vybudovať obrovské dátové centrá. Viem si predstaviť nové vlny dezinformačných kampaní, ktoré by stáli proti stavbe dátových centier práve preto, aby čo najviac brzdili vývoj tejto našej spôsobilosti.
A takisto, minimálne jednu dekádu by sme Američanov nevedeli ani zďaleka dobehnúť či vyrovnať sa ich technologickej spôsobilosti. Napriek tomu, ak by som povedal, že napriek tejto ťažkosti a vyhliadke je absolútne kľúčové, aby sme s tým vôbec začali, dalo by sa s tým súhlasiť? A bude sa to riešiť na summite?
Určite áno. K tej prvej otázke, určite treba začať, lebo je to dlhodobá strategická závislosť. Američanov ako Európa nedobehneme, lebo tie zdroje nemáme a oni už majú obrovský náskok. Ale stále dokážeme aspoň čiastočne vybudovať také európske spôsobilosti, ktoré nám zabezpečia určitú formu autonómie alebo nezávislosti.
Je to ako s čímkoľvek, do čoho investujete, máte z toho nejaké výsledky. Nebude to asi dokonalý výsledok, stále tam bude nejaká závislosť, ale aspoň si zabezpečíme miesto pri stole. Poviem to tak, aj keď nebudeme hlavný hráč, budeme sedieť pri stole ako Európa.
Bude sa o tom rokovať aj v Ankare na summite, ale je to už asi príliš technická vec na to, aby sa o nej rokovalo na tejto úrovni, bude to skôr súčasť politických deklarácií. Tu si musí Európa spraviť najprv domácu úlohu, lebo nemám dojem, že Európa hovorí jednotným jazykom, napríklad aj voči Američanom alebo Číne, čo sa týka umelej inteligencie. Bude to chcieť ešte užšiu európsku spoluprácu.
Ty si nedávno spísal deväť krokov, ako sa má Európa postaviť na vlastné nohy. Keby si mal vybrať jeden, absolútne najnaliehavejší krok, ktorý musíme urobiť už povedzme túto jeseň, aby sme o päť rokov nerozhodovali o našej bezpečnosti len vo Washingtone, ktorý by to bol? Alebo ak chceš, môžeš svoju úvahu o európskej stratégii v bezprostrednej budúcnosti pokojne rozviesť. Čo je podľa teba našou úlohou?
Myslím si, že najdôležitejšou úlohou by mal byť plán, ako Európa chce nahradiť americké zdroje a americké spôsobilosti v Európe, čo sa týka obrany, lebo Američania sa sťahujú. Nesťahujú sa kompletne, čiže tu ešte zostane pomerne významná časť amerických ozbrojených síl, ale Američania už nebudú jednoznačným politickým a vojenským lídrom v každej možnej konštelácii v Európe.
Čiže jedna vec je, ako nahradiť americké spôsobilosti, tie brigády, tie lietadlá, a ako tým pádom európanizovať alianciu. Namiesto toho, aby sme vymýšľali nové, čisto európske štruktúry, ktoré nám budú žrať peniaze, by som radšej investoval tie obmedzené zdroje do toho, čo už existuje, aby bola aliancia postupne trošku európskejšia. Nech je to len naplánované, aby sme sa o tri alebo štyri roky nezobudili do situácie, že Američania stiahli kľúčové veci a my nemáme, ako ich nahradiť.
A druhá vec, treba začať diskutovať o politickom líderstve v Európe. Američania totiž neposkytovali len zbraňové systémy, brigády a letecké krídla, boli aj politickým lídrom európskej bezpečnosti. Dokázali zharmonizovať postoje európskych štátov, vybudovať široké koalície v Európe za nejakú vec, aplikovať politický leadership v oblasti obrany a bezpečnosti. A obávam sa, že toto bude možno ešte vážnejšia vec ako nedostatok brigád. Lebo keď sa Američania aj politicky stiahnu, hoci nie úplne, ale nebudú vždy tam, kde boli predtým, treba sa baviť o tom, kde bude ten politický leadership.
Kto bude Európu viesť v tejto novej situácii. Či to bude nejaká štruktúra naviazaná na štruktúry Európskej únie, alebo to bude E3, teda Francúzsko, Nemecko a Británia, s čím budú mať určite problém Poliaci aj Taliani. A ak je to napríklad E5, teda tí traja plus Poľsko a Taliansko, čo s ďalšími štátmi? Ako to bude fungovať? Toto je pre mňa veľký otáznik, o ktorom sa veľmi málo diskutuje, napríklad aj na Slovensku, akú Európu vlastne chceme, kto a akým spôsobom bude viesť tú Európu v oblasti bezpečnostnej a zahraničnej politiky, lebo tie dve sa nedajú oddeliť.
K tomu zhodou okolností smeruje aj moja posledná otázka. Je naozaj neuveriteľné, že od vystúpenia J. D. Vancea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii prešiel v podstate iba rok a pol, odkedy sa všetci otvorene bavíme o tom, že celá aliancia sa mení, jej štruktúra sa mení. O tom tu vlastne celý čas my dvaja diskutujeme, a vtedy sme si začali hovoriť, že nech sa udeje čokoľvek, zrejme sa pozeráme na budúcnosť, kedy sa Európa delí na dve rýchlosti, kde v tej prvej skupine sú krajiny, ktoré si zásadným spôsobom uvedomujú výzvy budúcnosti a bezpečnostné hrozby, ktoré nás čakajú a neminú, ak sa tejto novej situácii nepostavíme čelom a zodpovedne. A potom krajiny, ktoré z nejakého dôvodu odmietnu prispôsobiť svoje obranné a bezpečnostné politiky tejto novej realite.
Hovorili sme aj o tom, kde a akým spôsobom funguje slovenská diplomacia pod vedením Juraja Blanára a Roberta Fica. Slovensko pri veľkom stole Európy prvej rýchlosti nielenže nesedí, ale jeho hodnovernosť sa v podstate rovná nule, respektíve je pod bodom mrazu. Ako vidíš Slovensko v tejto diskusii o bezpečnosti a obrane Európy, ktorá je absolútne základným predpokladom pre prosperitu, mier a zachovanie nášho spôsobu života, rok a pol potom, čo sme túto debatu prvýkrát otvorili?
Nevidím Slovensko v tejto diskusii. Slovensko sa na týchto diskusiách jednoducho nezúčastňuje. Niektorí ministri argumentujú tým, že chodia na ministeriály EÚ a NATO, kde sa diskutuje, ale to sú vo veľkej miere formálne debaty, tie naozajstné strategické debaty sa vedú v iných formátoch. Nevidím slovenský hlas, nevidím definovaný záujem Slovenska, ani čo chceme, akú Európu by sme chceli, aká konštelácia nám vyhovuje a aká nie.
Keď sa bavíme o európskej bezpečnosti, jediné, čo komunikujeme, je, že Slovensko chce mier, čo je banálna vec, veď mier chce každý. Práve preto robíme tie kroky, aby bol mier, a ten nevznikne deklaráciou Juraja Blanára niekde v Snine, alebo v Rimavskej Sobote, aby som spomenul aj svoje rodné mesto. Neviem, či tam Juraj Blanár vôbec bol, ale to je asi marginálne. Nevidím hlas Slovenska, nevidím iniciatívu, nevidím myšlienku, nevidím nič.
A pravdu povediac, už ani nikoho to nezaujíma. Už sa od nás neočakáva jednoducho nič. Európski lídri prešli do módu, kedy jediné očakávanie od Slovenska je, aby sme neblokovali nič, aby sme im nechali pokoj a aby to mohlo ísť ďalej. Prečo sme takto kompletne rezignovali na európsku budúcnosť, to neviem, ale nepamätám sa na jednu jedinú platformu, kde by sme mali nejaký vážený, seriózny hlas, nápad, myšlienku a iniciatívu.
Čo nás to môže stáť, ak takýto prístup k novej vznikajúcej európskej bezpečnostnej a obrannej politike bude pokračovať rovnakým spôsobom aj ďalšie štyri roky, napríklad po nasledujúcich voľbách v roku 2027? Aký je reálny dopad pre Slovensko v takomto prípade? Čo by sa stalo, čo nám hrozí?
Tú odpoveď by som rozdelil do dvoch oblastí, do strategickej a do ekonomickej. V tej strategickej nám hrozí, že vznikne európska bezpečnostná architektúra, ktorú nevytvárame, a jednoducho vznikne niečo, s čím nebudeme súhlasiť. A podľa najlepších, v úvodzovkách najlepších tradícií Roberta Fica, potom budeme kričať, že nám to nevyhovuje, no nesedeli sme pri stole, takže nebudeme mať na to žiadny vplyv.
A po druhé, ten image Slovenska ako nekonštruktívneho, proruského hráča nás stojí a bude stáť pomerne veľké ekonomické následky, najmä čo sa týka zahraničných investícií. Také debaty som v Londýne zažil naozaj mnohokrát za posledné obdobie, jednoducho preto, že vnímajú našu zahraničnú politiku, máme pomerne zlé meno ako v podstate jediná proruská krajina v Európskej únii, aby som bol presný.
A my sme, keď sa pozrieme na mapu, stále ešte na geografickej periférii EÚ a NATO. A periféria je a priori rizikovejšia pre akúkoľvek investíciu ako centrum. Ale keďže sme vždy boli v EÚ a v NATO, tie investície boli vnímané ako bezpečné. Lenže na Slovensku sa už v istom čase diskutovalo o tom, že by nám možno svedčalo vystúpiť z EÚ, kto vie, čo bude s NATO a tak ďalej. Takéto reči zneisťujú potenciálnych investorov. A ako vidíme na číslach zahraničných investícií na Slovensko, tam je drastický prepad. Má to teda aj takéto konzekvencie, a to už naozaj budú cítiť aj konkrétni ľudia v konkrétnych mestách, keď niekam nepríde veľká investícia, lebo máme zlé meno, sme vnímaní ako politicky nestabilná, nevyspytateľná krajina na periférii Európy.
Čo by sa mohlo stať, ak by súčasná vláda Smeru Roberta Fica a jeho najbližších pokračovala aj ďalšie volebné obdobie? Či by výhody, ktoré slovenské členstvo v NATO poskytuje Slovensku práve tým, že nie je pri stole, kde sa vyjednáva o jeho budúcnosti, mohli sa tie podmienky práve našou absenciou zmeniť tak, že by Robert Fico začal vnímať príklon k Rusku, respektíve vystúpenie z NATO, ako výhodnejšiu politickú stratégiu? Že by v najbližšom volebnom období mohlo dôjsť aj k referendu o vystúpení z aliancie? Je to podľa teba reálna možnosť?
Nevidím do hlavy Roberta Fica a otázne je samozrejme, ako sa bude vyvíjať tá vnútorná dynamika.
Je to vysoko špekulatívna otázka, samozrejme, toto podčiarkujem, ale je to niekde v rovine predstaviteľného?
Pre mňa je to niečo nepredstaviteľné, bol by to taký hazard s budúcnosťou Slovenska, že si neviem predstaviť, že by do toho niekto išiel. Ale nedá sa nič vylúčiť. Kto by pred desiatimi rokmi povedal, že sa stane Brexit? Takže niekedy sa v tomto živote stanú nepredstaviteľné veci, a žiaľ, na Slovensku sa už môže stať asi čokoľvek, ale aj opak čohokoľvek.
Ja mám jednu jedinú nádej, že keď sa pozrieme na prieskumy verejnej mienky, tak napriek tomu dlhodobému, nešťastnému masírovaniu zo strany rôznych extrémistov, Slovensko je stále proeurópska krajina, kde členstvo v Európskej únii aj v NATO má podporu dvoch tretín obyvateľstva. Neviem si teda predstaviť, že aj keby vyvolali referendum, bolo by úspešné, či dokonca platné. A aj keby bolo platné, neviem si predstaviť, že by päťdesiat percent plus jeden hlas na Slovensku hlasovalo za vystúpenie z Európskej únie alebo z NATO. Ľudia to jednoducho inštinktívne cítia, môžu nadávať na Európsku úniu, ale nikto tu nechce mať, s prepáčením, nejaké Bielorusko alebo Moldavsko, hoci Moldavsko je práve teraz na pomerne úspešnej trajektórii smerom do Európskej únie, takže to je skôr opačný príklad.
Prosperita a určitá životná úroveň sú totiž naozaj späté s členstvom v Európskej únii. A bolo by potom treba ľuďom jednoducho vysvetliť, či sú pripravení na tridsaťpercentný alebo päťdesiatpercentný prepad životnej úrovne, lebo Slovensko predsa nie je Británia, kde došlo k veľmi vážnym negatívnym ekonomickým dôsledkom, nehovoriac o strate politického vplyvu po Brexite. Slovensko by pritom bolo v oveľa horšej situácii ako Británia. Takže v tomto som mierny optimista, možno sa nájdu nejakí avanturisti, aj v Smere, aj inde, ale jednoducho by to nebolo úspešné.
Ďakujem ti za tento pozitívny, veľmi osviežujúci pohľad do budúcnosti, hlavne v týchto teplejších dňoch. A úplne na záver sa ťa opýtam to, čo sa pýtam takmer každého hosťa, a to súvisí s tým, o čom sme už hovorili, s absenciou, s prázdnou stoličkou, kde by malo sedieť Slovensko práve v situácii, keď sa formuje kľúčová bezpečnostná politika a bezpečnostná architektúra Európskej únie a Severoatlantickej aliancie.
Čo by sa stalo v prípade, keby nasledujúce voľby vyhral demokratický tábor, ktorý by dokázal vytvoriť koaličnú vládu zo strán silne proaliančných, proeurópskych a prodemokratických? Dokázalo by sa Slovensko ešte zmysluplne vrátiť za ten veľký stôl? Dokázali by sme si v takomto zastúpení vybudovať tú dôveru a vážnosť, o ktorej hovoríme, že sme ju stratili, že ostala niekde medzi Sninou a Michalovcami, respektíve Rimavskou Sobotou a Košicami, aby som spomenul aj svoje rodné mesto? A druhá časť tej otázky znie, čo by si poradil ľuďom, ktorí jedného dňa, dúfajme, usadnú na túto dnes prázdnu stoličku, či už v kapacite ministra obrany, premiéra, alebo iných expertných tímov, ktoré títo ľudia do inštitúcií natiahnu? Čo by si im priamo poradil, že prosím, páni a dámy, musíme urobiť raz, dva, tri?
Je to veľmi dobrá otázka. Ja si myslím, že dalo by sa to zvrátiť. Veď vidíme pozitívny príklad u našich južných susedov, ktorým sa to podarilo, dramaticky pozitívny príklad, a to po šestnástich rokoch Viktora Orbána. Keď sa pozrieme na súčasné Maďarsko, v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky je to úplne iná krajina a veľmi rýchlo dokázali získať dôveru kľúčových spojencov.
A tu je aj druhá časť mojej odpovede, že je to možné, ale chce to veľmi kvalitných ľudí, s víziou a s predstavou, čo ideme robiť. Oveľa menej PR-u, oveľa viac stratégie, to je absolútne dôležité, a treba do toho investovať obrovskú politickú prácu, nielen do toho, aby zvíťazili vo voľbách, ale aj po voľbách. Jednoducho treba navrátiť, povedal by som, takú banálnu vec, akou je dôvera kľúčových spojencov, a to nielen deklaráciami, ale konkrétnymi krokmi, čo tá nová vláda chce robiť.
Lebo už nebude stačiť, že pôjdeme do Paríža, Berlína, Londýna, Prahy a tak ďalej a povieme, že my sme iní, my sme tí dobrí a proeurópski. Treba prezentovať úplne konkrétne kroky, v čom sme iní, v čom sme lepší, čo chceme dosiahnuť v Európe, a nielen v Európe, ale vo svete vôbec. Aké sú konkrétne plány, aké sú konkrétne kroky. Chce to teda obrovský kus práce, a to je asi najdôležitejšie odporúčanie, mať veľmi konkrétnu víziu, konkrétnych ľudí na tú víziu, nielen ministra alebo ministerku, ale celý pripravený tím, a smerom ku každému kľúčovému spojencovi a partnerovi komunikovať konkrétne kroky, konkrétne plány.
Nielen to, že my sme tí dobrí, to už nestačí, lebo sme už v takej situácii po takmer dvadsiatich rokoch Roberta Fica, že to už nebude stačiť.
Infosecurity.sk je neziskový projekt. Pracujeme vo verejneom záujme a môžeme to robiť iba vďaka vám! Ak Vám naša práca dáva zmysel, podporte nás prosím pravidelným darom.
