Stiahli sme 512 216 článkov, ktoré Hlavné správy zverejnili od septembra 2007 do marca 2026. Pri väčšine článkov sa jednoducho nedozviete, kto text napísal a akým spôsobom ho upravil.

Za takmer 19 rokov má meno a priezvisko autora uvedených menej než päť percent článkov. Najčastejšie podpísaným autorom bol pritom ruský „novinár“, ktorý s vedomím portálu písal pod falošným menom.

Vyše 280-tisíc ďalších textov pôsobí ako agentúrne spravodajstvo, no zároveň nesie značku Hlavných správ. Sám prevádzkovateľ dezinformačného webu Róbert Sopko priznáva, že redakcia tieto prevzaté správy dopĺňa, spája a mení im titulky. Čitateľ preto nevie, kde sa končí správa tlačovej agentúry a kde začína zásah anonymného editora. Presne tak funguje továreň na propagandu: nejde len o lži a polopravdy, ale aj o to, aby ste nikdy nezistili, odkiaľ prišli.

V článku sa dočítate:

• ako sa z ruského novinára vykľul najčastejšie podpisovaný autor Hlavných správ;
• prečo Hlavné správy kryli jeho identitu;
• o čom písal tento človek, ktorý na webe zverejnil takmer triapoltisíc textov;
• ako značky tlačových agentúr kryjú anonymné zásahy do státisícov textov;
• že sa obsah zo Sputniku a ďalších ruských zdrojov objavoval aj pod značkou Hlavných správ;
• prečo tento prípad ukazuje, že Hlavné správy prevádzkujú redakčný systém, ktorého podstatnou časťou je prekryť a legitimizovať 
• prečo tento prípad ukazuje, že problém Hlavných správ je ich redakčný systém, v ktorom sa cudzie zdroje, anonymné zásahy a vlastná zodpovednosť rozpúšťajú za značkou portálu alebo prikrývajú legitimitou tlačových agentúr

Autor s najväčším počtom článkov, ktorý neexistoval

Najviac článkov na webe Hlavné správy (HS), až 3 419, bolo podpísaných menom Eugen Rusnák. Toto meno však nebolo skutočným menom autora. Ako v minulosti zistil Denník N, skrýval sa za ním ruský občan Jevgenij Paľcev, ktorý mal väzby na ruskú štátnu mediálnu skupinu Rossija Segodňa, kde patrí aj známy plátok ruskej propagandy Sputnik, či RIA Novosti. Doteraz sme však nevedeli, že práve tento podpis sa nachádza pod najväčším počtom článkov v takmer devätnásťročnej histórii webu Hlavné správy.

Majiteľ Hlavných správ Róbert Sopko v odpovedi pre Infosecurity.sk hovorí, že Eugen Rusnák „nie je falošná identita, ale pseudonym Eugena Paľceva”, a že Hlavné správy s ním mali podpísanú autorskú zmluvu a vyplácali mu honoráre – skutočnosť, ktorá zvyšuje redakčnú zodpovednosť Hlavných správ za zverejnený obsah, pretože nešlo o náhodného externistu, ale o vedome zapojeného a plateného spolupracovníka.

Najdôležitejšie je však Sopkovo vysvetlenie. Paľcev podľa neho vystupoval pod “pseudonymom” preto, aby iné médiá nevedeli, že píše pre Hlavné správy. Prevádzkovateľ tak podľa vlastného vysvetlenia vedome kryl identitu ruského občana a novinára spájaného s ruskými štátnymi médiami, ktorý pre Hlavné správy písal za honorár.

Paľcevove texty sa na Hlavných správach objavili už v roku 2013, no pravidelne začali vychádzať od júna 2015. Odvtedy vychádzali prakticky nepretržite, sedem dní v týždni. V rekordnom roku 2019 ich bolo 784, teda v priemere viac než dva denne. V titulkoch dominovali Rusko, USA, Ukrajina, Putin, sankcie či NATO a najčastejším slovným spojením boli „Noční vlci“ – prokremeľský motorkársky gang spájaný s okupáciou Krymu, ktorý má pobočku aj na Slovensku.

Vyše tretiny jeho textov nesie v prvom riadku značku inej redakcie alebo agentúry, od ruskosrbského portálu Ruserbia a ukrajinského webu Strana.ua, ktorý ukrajinské úrady na základe zistení tajnej služby zablokovali, až po sýrsku štátnu agentúru SANA.

Pod menom Eugen Rusnák sa tak často objavoval obsah prevzatý zo zdrojov podporovaných ruským štátom. Keď Denník N v novembri 2018 ukázal, kto sa za týmto menom skrýva, články vychádzať neprestali. Do júna 2020, keď podpis z webu zmizol, ich pribudlo ešte 1 319.

Sopko pre Infosecurity.sk uviedol, že Paľcev pokračoval v písaní pre Hlavné správy pod rovnakým krycím menom aj po zverejnení jeho skutočnej identity. Používanie “pseudonymu” vysvetľoval tým, že Paľcev sa podľa neho obával problémov v iných médiách a možných negatívnych dopadov na svoje pracovné vzťahy, ak by sa verejne vedelo, že píše pre Hlavné správy. Sopko zároveň potvrdil, že s použitím “pseudonymu” priamo súhlasil.

Dnes už vieme, koľko článkov Paľcev pod menom Eugen Rusnák publikoval. O čom však písal Rus, ktorý sa nechcel verejne prihlásiť k svojim takmer triapoltisíc článkom? Pozreli sme sa na všetkých 3 419 Rusnákových titulkov a podľa schémy vychádzajúcej z metodiky EEAS – Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, sme zisťovali, aké témy sa v nich objavovali.

Až 66 % titulkov nesie typické znaky prokremeľskej propagandy. Najväčšiu časť tvoria titulky, ktoré vykresľujú Západ, USA, NATO alebo Ukrajinu v súlade s ruskou zahraničnou politikou. Najčastejšie sa v nich objavuje obraz Ukrajiny ako zlyhaného štátu (208), USA ako agresora (149), Krymu ako „ruského“ územia (114) či Západu ovládaného „protiruskou hystériou“ (107).

Ďalších 26 % titulkov sa venuje Rusku, jeho armáde, kultúre a politike. Aj v nich prevažuje priaznivý obraz Ruska, najmä ako obete nespravodlivého Západu (161), krajiny s hrdou kultúrou (131) alebo spoľahlivého partnera (111). Necelé 8 % titulkov má antiliberálne alebo antisystémové zameranie, najmä proti migrácii, LGBTI+ ľuďom, „bruselským elitám“ či mainstreamovým médiám.

Tento obsah s vedomím a krytím Hlavých správ šíril ruský “novinár”, spájaný s prostredím ruských štátnych médií.

Práve pri takomto obsahu je použitie pseudonymu najťažšie obhájiteľné. Nešlo o ochranu autora pri citlivej osobnej téme, ale o texty politickej propagandy. Pri nich mal čitateľ právo vedieť, že nepochádzajú od slovenského autora, ale od ruského “novinára” spájaného s médiami podporovanými Kremľom. Sopko o tom podľa vlastných vyjadrení čitateľov neinformoval a ani spätne to neoznačil za problém.

Prípad Eugena Rusnáka odhaľuje štýl práce, v ktorom má novinársky záväzok hovoriť pravdu, pracovať s faktami a byť transparentný len takú hodnotu, ako sa to práve hodí.

Tlačové agentúry ako dymová clona

Štyri z piatich článkov Hlavných správ, najmenej 408 920 textov, nesú označenie niektorej z tlačových agentúr. Pri 281 477 z nich sa však agentúrna skratka objavuje spolu so značkou samotného portálu, napríklad ako „TASR/HS”.

Takéto dvojité označenie teda nie je len technický detail v podpise článku. Je to miesto, kde sa pre čitateľa stiera hranica medzi pôvodnou agentúrnou správou a redakčným zásahom Hlavných správ.

Róbert Sopko tento mechanizmus v reakcii na naše otázky paradoxne potvrdil, keď uviedol, že články označené HS alebo HSP „môžu byť dopĺňané, spájané, mať zmenené nadpisy a pod.” Zároveň vysvetlil, že kombinované označenie používajú „kvôli agentúram, aby bolo jasné, že nenesú zodpovednosť za celý článok”.

Sopko tým vlastne hovorí, že čitatelia vyše 280-tisíc agentúrnych textov nevidia, v akom rozsahu do nich zasiahol anonymný editor Hlavných správ.

A práve v tom je úplne zásadný problém. Propaganda sa nemusí šíriť len cez úplne vymyslené správy. Niekedy stačí upraviť titulok, zvoliť iný kontext, niečo doplniť alebo text inak zarámovať.

Keď sa takýto zásah neznámeho charakteru a rozmeru skryje pod značku známej tlačovej agentúry, čitateľ bude mať pocit, že číta bežnú agentúrnu správu – hoci jej význam už mohol výrazne posunúť anonymný editor Hlavných správ.

350-tisíc článkov bez overiteľného autora

Na Hlavných správach má meno a priezvisko autora len 22 343 článkov. To je iba 4,36 percenta celej produkcie – menej než každý dvadsiaty text. Ani pri nich však čitateľ nemá istotu, že vidí skutočné meno autora. Prípad Eugena Rusnáka ukázal, že aj normálne vyzerajúci podpis môže byť len krycím menom.

Pri zvyšku webu je problém ešte väčší. Väčšinu článkov nepodpísal konkrétny človek, ale skratka, značka portálu, iniciály alebo nejasná kombinácia typu „TASR/HS”. Po započítaní týchto prípadov máme 350 822 textov, teda 68,5 percenta celej produkcie, pri ktorých čitateľ nevie spoľahlivo povedať, odkiaľ text pochádza a kto zaň naozaj nesie zodpovednosť.

Do tejto skupiny patrí aj vyše 11-tisíc článkov, ktoré sa odvolávajú na iný zdroj – od Tlačovej kancelárie Konferencie biskupov Slovenska až po čínsky štátny Global Times. Ani tie však často nie sú označené jasne. 

Namiesto čistého zdroja nesú kombinované podpisy typu „HSP/Global Times”. Čitateľ tak znovu môže mať pocit, že číta spravodajstvo tlačovej agentúry.

Sopko vo svojej odpovedi pre Infosecurity.sk hovorí, že ak niekde zdroj uvedený nie je, pôjde o minimum prípadov.

Bez akéhokoľvek zdroja však na webe nájdete 46-tisíc článkov. Nie je pri nich meno autora, skratka agentúry, značka portálu ani iniciály. Čitateľ tak znovu nevie vôbec nič o tom, odkiaľ text pochádza a kto zaň zodpovedá.

Sputnik so značkou Hlavných správ

Rovnaký problém je ešte vážnejší pri zdrojoch napojených na ruský štát. Označenie známej prokremeľskej propagandistickej siete Sputnik nesie na webe Hlavných správ 12 748 článkov. Až 12 728 z nich, teda 99,8 percenta, je zároveň podpísaných aj skratkou HSP alebo HS.

Spolu s agentúrami RIA Novosti, TASS a RT ide o viac ako 13-tisíc priznaných článkov z ruských štátnych zdrojov. Ďalšie odkazy vedú na ruské propagandistické portály ako Russkaja vesna, Svobodnaja pressa či Vzgľad. Spolu ide o viac ako tisíc ďalších unikátnych textov.

O vzťahu Hlavných správ k Sputniku existuje aj priame svedectvo. Sopko mal v roku 2018 v e-mailovej komunikácii napísať, že má so Sputnikom zmluvný vzťah.

Sopko dnes zmluvný vzťah so Sputnikom popiera. Tvrdí, že išlo iba o „preberanie zaujímavých informácií z českej verzie Sputniku”, ktoré boli podľa neho viditeľne označené. Zároveň však potvrdzuje, že značka HS alebo HSP sa pri Sputniku používala z rovnakých dôvodov ako pri ostatných agentúrach.

To je dôležité: podľa jeho vlastného vysvetlenia takéto texty mohli byť anonymným editorom ľubovoľným spôsobom dopĺňané, spájané a mohli mať zmenené titulky.

Pri 12 728 článkoch sa dá iba ťažko uveriť vysvetleniu, že išlo o náhodu alebo samostatnú prácu jedného editora. Taký objem obsahu pochádzajúceho z ruských štátnych alebo štátom financovaných zdrojov, roky vydávaný aj pod značkou Hlavných správ, podľa dát nevyzerá ako séria jednotlivých rozhodnutí, ale ako zavedená redakčná prax.

Eticky je to v poriadku

Hlavné správy sa paradoxne hlásia aj k Etickému kódexu novinára. Ten pritom medzi hlavné zásady novinárskej práce zaraďuje nestrannosť, vyváženosť, objektivitu, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov. 

Kódex zároveň hovorí, že novinár má uvádzať zdroj informácií, nemá zverejňovať nepravdivé informácie a pri komentároch má jasne odlišovať názory od spravodajstva a faktov. V prípade Hlavných správ však nejde len o občasné chyby v podpisoch.

Dáta ukazujú systém, v ktorom čitateľ pri väčšine textov publikovaných za posledné takmer dve dekády nevie, odkiaľ pochádzajú, kto ich upravil a kto za ne zodpovedá. Zároveň už pri tomto webe hovoríme o dokumentovanom šírení ruskej propagandy – cez texty ruského „novinára“, roky preberaný obsah zo Sputniku, siete podporovanej Kremľom a individuálnych analýz, ktoré predchádzali tej našej.

Na otázku, ako je takáto prax zlučiteľná s Etickým kódexom novinára, Sopko pre Infosecurity.sk odpovedal, že zdroje informácií alebo autori výrokov sú v článkoch vždy jasne označení alebo spomenutí. Zdroj informácie však nie je autor článku. Nie je to editor. A nie je to ani človek, ktorý rozhodol o finálnej podobe textu.

Sopkova odpoveď tak odhaľuje samotný mechanizmus fungovania Hlavných správ: portál síce prizná zdroj niektorých informácií, no pred čitateľom zostáva skryté, kto ich spracoval, ako ich upravil, čo k nim pridal a čo v zmenil. To môže byť čokoľvek: od nevinnej jazykovej úpravy až po zásah, ktorý dramaticky zmení význam celého textu. 

Práve táto neviditeľná vrstva je rozhodujúca. Zavádzanie čitateľa nemusí stáť iba na šírení dezinformácií, či hoaxov. Stačí vybrať iný titulok, doplniť pár viet, odsekov, vynechať dôležitý kontext alebo správu poskladať tak, aby vyznela podľa chuti anonymného editora Hlavných správ.

Ako ľahko sa dá stať falošným autorom

Že nejde iba o teoretický problém, ukázal už v roku 2018 aktivista Jakub Goda. V Denníku N opísal, ako si založil e-mailovú schránku na vymyslené meno Marek Bakeš a napísal priamo prevádzkovateľovi Hlavných správ Róbertovi Sopkovi, že by chcel na portál prispievať. Neposlal životopis, ukážky textov ani fotografiu. Na druhý deň mu Sopko odpovedal, na nič sa nepýtal a vyzval ho, nech skúsi niečo napísať. O niekoľko hodín mal Goda text na titulke webu.

Neskôr mu Hlavné správy zverejnili aj celý vymyslený článok, ktorý prevzal zo satirického webu. Išlo o hoax o americkom starostovi, ktorý chce zakázať slovo Vianoce. „Nepoznajú ľudí, ktorí pre nich píšu,” zhrnul svoju skúsenosť Goda.

Pri Paľcevovi dnes Sopko tvrdí opak: Hlavné správy podľa neho jeho skutočnú identitu poznali, mali s ním autorskú zmluvu a vyplácali mu honoráre.

Dva verejne známe prípady tak ukazujú dve rôzne slabiny systému. Pri Marekovi Bakešovi Hlavné správy podľa Godu umožnili publikovať vymyslenému autorovi bez základného preverenia. Pri Eugenovi Rusnákovi Sopko hovorí, že skutočnú identitu autora poznal, no umožnil, aby jeho texty vychádzali pod krycím menom.

Verejný zoznam autorov na parádu

Hlavné správy na svojej stránke uvádzajú ako autorov a prispievateľov necelé dve desiatky mien a agentúry TASR, SITA a ruskkú TASS. Dáta však ukazujú úplne iný obraz. Na živom webe sme našli 1 281 rôznych verejných podpisov vo forme mena a priezviska. Desať najčastejších mien pokrýva takmer 60 percent všetkých podpísaných textov.

Na prvom mieste je už spomínaný Jevgenij Paľcev, ktorý vystupoval pod menom Eugen Rusnák, s 3 419 článkami. Nasledujú Ivan Lehotský s 1 719 článkami a Samuel Gdovin s 1 459 článkami. Tieto dve mená sa pritom v oficiálnom zozname autorov a prispievateľov webu vôbec nenachádzajú. Z mien, ktoré web uvádza, sa medzi najčastejšími podpismi objavujú Marián Kluvanec (954), René Števánka (408) a Tomáš Bičan (269).

Sopko pre Infosecurity.sk uviedol, že zoznam autorov sa Hlavné správy snažia udržiavať aktuálny. Podľa neho v ňom preto nie sú autori, ktorí pre HS písali v minulosti, ale už nepíšu, ani ľudia, ktorí prispievajú iba občasne, niekoľkými článkami ročne. Zoznam má podľa Sopka odrážať „aktuálne aktívny autorský kolektív”. Tým však zároveň potvrdzuje, že verejný zoznam autorov nie je úplným obrazom ľudí, ktorých mená sa historicky objavovali pod článkami Hlavných správ, a nezahŕňa ani všetkých, ktorí na web podľa jeho vlastného vysvetlenia prispievajú dnes, aj keď len občasne.

Z pohľadu dôveryhodnosti Hlavných správ je tento rozdiel zásadný. Portál navonok ukazuje zoznam autorov, ktorý má vyvolať dojem, že za obsahom stoja konkrétni ľudia. Dáta však ukazujú, že veľká časť podpísaných textov patrí menám, ktoré v tomto zozname nie sú. Najčastejším podpisom zo všetkých je navyše Eugen Rusnák – podľa Sopka ”pseudonym” ruského občana Jevgenija Paľceva, ktorý na HS šíril aj obsah z médií podporovaných Kremľom.

Verejný zoznam autorov je preto len vrchná vrstva oveľa väčšieho systému. Pod ňou sú anonymné texty, agentúrne skratky, kombinované podpisy, aspoň jedno krycie meno a mená, ktoré sa v oficiálnom zozname vôbec neobjavujú.

Tomuto redakčnému systému musel niekto nastaviť pravidlá: ako sa texty preberajú, označujú, upravujú a publikujú. Preto sa už nestačí pýtať, kto bol podpísaný pod konkrétnym článkom, ale predovšetkým to, kto vytvoril a riadi systém, v ktorom sa pri väčšine textov stráca jasná informácia o pôvode, úpravách a zodpovednosti za konečnú podobu obsahu. Podľa platnej legislatívy Slovenskej republiky zodpovedá prevádzkovateľ.

V pozadí stojí jeden muž

Táto otázka sa nevyhnutne vracia k Róbertovi Sopkovi. Z verejne dostupných údajov vyplýva, že Sopko je s Hlavnými správami spojený od ich vzniku – cez vedenie, prevádzku aj vlastnícke zázemie portálu. Projekt je prepojený so spoločnosťou Heuréka Evolution, s. r. o., a rovnomenným občianskym združením. Sopko je uvádzaný ako šéfredaktor portálu a podľa obchodného registra je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti Heuréka Evolution, s. r. o., ktorá figuruje ako prevádzkovateľ Hlavných správ.

Sopko a jeho projekt sa opakovane objavili v kauzách, ktoré vysvetľujú, prečo je dôležité zaoberať sa týmto webom. Sopkova vydavateľská spoločnosť podľa investigatívnych zistení publikovala platené materiály Veľvyslanectva Ruskej federácie. Samotné Hlavné správy priznali spoluprácu s ambasádou vo forme zverejňovania tlačových správ.

Ďalším medializovaným prípadom bol Bohuš Garbár, podľa médií prispievateľ Hlavných správ, ktorý bol po kontakte s dôstojníkom ruskej vojenskej rozviedky GRU právoplatne odsúdený. Denník N zároveň zistil, že Garbár používal auto evidované na firmu Róberta Sopka.

Obraz pochybných kontaktov a manipulatívnych redakčných praktík dopĺňa aj medializovaná komunikácia medzi Marianom Kočnerom a Norbertom Bödörom, ktorému Kočner o sebe hovorí ako o „akcionárovi Hlavných správ“. Podľa tejto komunikácie mal Kočner posielať Róbertovi Sopkovi peniaze, hovoriť s ním o obsahu a cez Norberta Bödöra sprostredkovať Hlavným správam štvordielny seriál rozhovorov s vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom. Seriál napokon v júni 2018 skutočne vyšiel. [1], [2], [3], [4]

Po nevyprovokovanom útoku Ruska na Ukrajinu v roku 2022 web zablokoval Národný bezpečnostný úrad. Blokovanie odôvodnil „škodlivou aktivitou”, pod ktorú spadá aj šírenie závažných dezinformácií a iné formy hybridných hrozieb. Sopko následne NBÚ žaloval.          

Súdne spory sa netýkali iba samotného blokovania webu. Sopko dlhodobo napádal aj zaradenie svojho projektu medzi problematické weby. Aj keď do dnešného dňa rozhodnutia nie sú právoplatné, v sporoch s projektom Konšpirátori.sk opakovane neuspel – roku 2023 so žalobou na ochranu dobrej povesti a roku 2025 so žalobou o nekalú súťaž. Tieto kauzy v ukazujú, prečo je otázka zodpovednosti pri Hlavných správach taká dôležitá.

Aj portál Infosecurity.sk bol v súdnom spore s Róbertom Sopkom po tom, čo zverejnil jeho fotografiu. Vychádzali sme z jednoznačného názoru, že Sopko je osobou relatívneho verejného záujmu. Sopko však prostredníctvom neodkladného opatrenia dosiahol dočasné stiahnutie fotografie. Spor je dnes právoplatne ukončený a Infosecurity.sk pripravuje ďalšie právne kroky na obranu svojich práv.

Ak dezinformačný web za takmer devätnásť rokov vyprodukoval viac ako pol milióna textov a pri väčšine z nich čitateľ nevie spoľahlivo určiť pôvod, rozsah redakčných zásahov ani osobu zodpovednú za konečnú podobu článku, nejde o formálny problém v podpisoch. Ide o spôsob riadenia média, ktoré si vybudovalo masový dosah, no pri veľkej časti vlastnej produkcie odmietlo čitateľovi ukázať, odkiaľ obsah pochádza a kto zaň nesie zodpovednosť. Človek, ktorý text vybral, upravil alebo schválil, zostáva skrytý za skratkou, pseudonymom alebo značkou portálu.

Prečo na Hlavných správach záleží

Hlavné správy nie sú iba okrajový web pre uzavretú skupinu čitateľov. Po takmer devätnástich rokoch existencie sú súčasťou slovenského informačného priestoru a nemalá časť verejnosti ich vníma ako bežné médium. Keď sa agentúra Focus v roku 2019 pýtala 523 učiteľov druhého stupňa základných škôl, ktoré médiá považujú za dôveryhodné, Hlavné správy by žiakom ako dôveryhodný zdroj odporučilo 57 percent z nich. Stabilný okruh čitateľov potvrdzujú aj ďalšie prieskumy z rokov 2018 až 2025. [1], [2], [3]

Databáza Konšpirátori.sk pritom web zaraďuje medzi stránky so sporným, klamlivým, konšpiračným a propagandistickým obsahom. Aj databáza diplomatickej služby Európskej únie EUvsDisinfo eviduje konkrétne prokremeľské dezinformácie, ktoré Hlavné správy šírili. Preto sme sa rozhodli nepozerať iba na jednotlivé zlyhania, ale na celý publikačný systém.

Továreň na propagandu

Dáta za takmer dve desaťročia ukazujú, že Hlavné správy Róberta Sopka sa v praxi ani zďaleka nesprávajú ako štandardná spravodajská redakcia. Pripomínajú skôr priemyselný systém na šírenie obsahu, v ktorom sa autorstvo, pôvod textov a zodpovednosť za ich finálnu podobu pred čitateľom pravidelne strácajú za značkou webu alebo tlačových agentúr.

Sám majiteľ a prevádzkovateľ Hlavných správ Sopko priznáva, že agentúrne texty mohli byť dopĺňané, spájané a mohli mať zmenené titulky. Priznáva aj to, že pri Sputniku používali značku HS alebo HSP z rovnakých dôvodov ako pri ostatných agentúrach. Zároveň tvrdí, že najčastejší verejný podpis v dejinách webu bol “pseudonym” ruského novinára, s ktorým Hlavné správy vedome súhlasili – hoci pod týmto menom na webe roky vychádzali najmä texty šíriace ruskú štátnu propagandu.

Sopko zároveň tvrdí, že Hlavné správy poznajú mená svojich autorov, že pri Paľcevovi nešlo o neoverenú identitu a že za posledných päť rokov podľa ich informácií na webe nepublikovali ľudia spojení s inštitúciami tretích krajín.

Za týchto okolností nestačí uistenie, že Hlavné správy dnes poznajú všetkých svojich autorov a že na webe nepôsobia ľudia napojení na cudzie mocnosti. Ak portál roky fungoval tak, že pôvod obsahu, anonymné zásahy a zodpovednosť mizli za skratkami, krycími menami a značkami agentúr, verejnosť nemá dôvod podobným tvrdeniam veriť.

Hovoríme o webe, ktorý už takmer dve desaťročia denne publikuje obsah pre obrovské publikum. Pôsobí pritom v krajine, kde medzi dôsledky organizovanej ruskej informačnej vojny patrí aj bezproblémové vymenovanie nového ruského veľvyslanca Sergeja Andrejeva, skúseného aktéra Putinovej informačnej vojny, ktorý dnes bez väčších problémov organizuje propagandistické bankety vo vládnom hoteli Bôrik pre poslancov NRSR a iných užitočných viete čo. 

V období, keď Slovensko vstupuje do historicky najdôležitejšieho predvolebného boja, v čase nevídanej geopolitickej neistoty, ale aj nastupujúcej AI, falošných videí, zmanipulovaných nahrávok, je vynútiteľná zodpovednosť médií, ktoré denne oslovujú veľké publikum, otázkou verejného záujmu a základnou podmienkou ochrany demokratickej súťaže.

Vy ste tento článok prečítali za pár minút. My sme na ňom v Infosecurity.sk pracovali tri mesiace. Iba s Vašou podporou v tom môžeme pokračovať. Pridajte sa ku komunite ľudí, ktorí chcú žiť v modernej krajine. Podporte nás prosím pravidelným darom ešte dnes!