Európa po summite NATO v Ankare konečne prijala, že na Washington už nemôže čakať a vlastnú obranu musí postaviť na vyšších výdavkoch, priemysle a politickej vôli. Rusko bude čoraz agresívnejšie testovať naše slabiny, no väčšina kritickej infraštruktúry zostáva v súkromných rukách bez dostatočnej koordinácie so štátom. Ukrajina sa z prijímateľa pomoci stala poskytovateľom európskej bezpečnosti a bez jej technológií sa možnej ruskej agresii nemusíme dokázať ubrániť. Ak sa americké sily stiahnu skôr, než Európa vybuduje vlastné kapacity, Slovensko si nemôže dovoliť zostať mimo koalície ochotných ani mimo nového jadra európskej obrany.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo summit NATO v Ankare dopadol lepšie, než sa pred jeho začiatkom očakávalo;
- ako sa európska verejná mienka posunula k vyšším výdavkom na obranu, a väčšej nezávislosti od USA;
- že ruské hybridné útoky na Európu budú silnieť práve teraz, keď sa zvyšuje tlak na Moskvu;
- v čom je Európa nepripravená na ochranu kritickej infraštruktúry, ktorej väčšina je v súkromných rukách;
- ako Ukrajina prepojila armádu so súkromnými firmami a dokáže meniť technológie priamo podľa skúseností z bojiska;
- prečo sa Európa bez ukrajinských technológií nemusí dokázať ubrániť možnej ruskej agresii;
- čo musí Slovensko urobiť, aby nezostalo mimo nového jadra európskej obrannej spolupráce.
GLOBSEC svojím spôsobom spoluutváral aj posledný summit Severoatlantickej aliancie v Ankare. Aké sú tvoje dojmy zo summitu? Čo sa na ňom stalo, o čom sa hovorilo a k akým záverom dospel? Pretože to, čo sa možno dostalo do povedomia bežných ľudí, sú najmä výroky amerického prezidenta. Médiá sledovali, čo urobí, čo neurobí, komu čo povie, koho možno urazí alebo akého škandálu sa dopustí. Keď sa však na summit pozrieme konštruktívne, čo sa na ňom stalo, čo sa podarilo úspešne uzavrieť?
Victor, toto je už môj asi desiaty alebo jedenásty summit. Nepamätám si presne. Zúčastnil som sa ich niekoľko. GLOBSEC bol dokonca súčasťou viacerých summitov aj ako organizácia.
Vo Varšave sme pred približne desiatimi rokmi spoluorganizovali jedno z najväčších sprievodných podujatí a boli sme jeho hlavným organizátorom. Neskôr sme spoluorganizovali podujatia na summitoch NATO vo Washingtone, Londýne a dokonca aj v Haagu. To znamená, že sme boli v Ankare prítomní nielen ako jednotlivci, ale aj ako inštitúcia GLOBSEC.
Tentoraz sme spolupracovali s Mníchovskou bezpečnostnou konferenciou, s ktorou sme organizovali niekoľko sprievodných podujatí. Mníchovská bezpečnostná konferencia hostila širší formát viacerých think tankov a my sme organizovali niekoľko uzatvorených stretnutí, ktoré boli off record. Priniesli sme na ne nielen lídrov, ktorí sa zúčastňovali zasadnutí, ale aj predstaviteľov think tankov a biznisu.
Môj dojem z tohto summitu je pozitívnejší, ako som si pred ním myslel. Transatlantické vzťahy dlhodobo prechádzajú krízou. Jednak pre rétoriku amerického prezidenta, jednak pre hrozbu znižovania počtu amerických síl v Európe.
Summit sa teda konal na pozadí veľmi komplikovaných vzťahov. Stačí sa pozrieť, čo sa dialo od začiatku roka. Grónsko, Venezuela, Blízky východ, Irán, veľmi komplikovaná americká podpora Ukrajiny. Tento rok bol naozaj mimoriadne dynamický. Vzhľadom na celé toto pozadie komplikovaného sveta si myslím, že summit dopadol veľmi dobre a lepšie, ako by som očakával.
To neznamená, že Aliancia sa nemení. Aliancia sa mení zásadne a bolo to viditeľné vo formálnych aj neformálnych častiach summitu.
Chcel by som ešte povedať, že tento summit, rovnako ako summit pred rokom v Haagu, bol mimoriadne krátky. Predtým summit trval deň a pol. Tentoraz boli formálne rokovania v zásade obmedzené na pol dňa, aby sa minimalizovalo riziko možného rozkolu alebo neočakávaných debát.
Myslím si však, že za posledný rok, od summitu v Haagu po summit v Ankare, európski spojenci spravili obrovský kus práce. Tento summit nebol o veľkých rozhodnutiach alebo veľkých odkazoch. Bol o tom, aby sme zmerali pokrok v tom, čo bolo dohodnuté na summite v Haagu, pretože ten priniesol zásadné rozhodnutia.
Jedným z nich bolo zvýšenie obranných rozpočtov. Neformálny záväzok medzi spojencami prispievať na obranu dvoma percentami sa zvýšil na päť percent. Tri a pol percenta majú tvoriť priame vojenské výdavky a zvyšok súvisiace výdavky.
Za posledný rok európski spojenci spravili obrovský pokrok a bolo to evidentné aj na tohtoročnom summite v Ankare. Výsledok bol pozitívny. Nedošlo k žiadnemu rozporu ani rozkolu.
Povedal by som dokonca, že jedným z veľmi pozitívnych výstupov bolo stretnutie Donalda Trumpa s prezidentom Zelenským, pri ktorom došlo k obrovskému obratu. Keď si zoberieme, ako vyzeralo ich prvé stretnutie v Bielom dome, kde došlo k obrovskému rozkolu, teraz sa prezident Trump vyjadroval úplne inak.
Vyjadroval sa veľmi pozitívne o Ukrajincoch. Americký prezident dokonca sľúbil Ukrajine poskytnutie licencie na výrobu systémov Patriot, čo je veľmi zásadná vec a nevidí sa to často.
Je to zásadný posun. Myslím si, že zaň vďačíme aj zmene situácie na bojisku. Ukrajincom sa za posledné mesiace, v podstate od začiatku roka, podarilo stabilizovať front. Zásadne sa posunuli v technologickej oblasti a sú schopní zasahovať ruské ciele hlboko na území Ruska aj vlastnými zbraňami. To je veľká zmena na bojisku.
Jedinou oblasťou, v ktorej má dnes Ukrajina podľa mňa horšie postavenie, je protivzdušná obrana.
Spomenul si Mníchovskú bezpečnostnú konferenciu. Pre poslucháčov a poslucháčky pripomeniem, že ide o jednu z najväčších bezpečnostných konferencií vôbec. Veľmi často na nej zaznievajú dôležité politické a smerodajné vyhlásenia či prejavy kľúčových hráčov svetovej medzinárodnej a bezpečnostnej politiky.
Je to presne tá platforma, na ktorej pred dvoma rokmi americký viceprezident J. D. Vance vyhlásil, alebo v podstate deklaroval, ústup Ameriky zo Severoatlantickej aliancie. Pri tej príležitosti tuším rozplakal aj samotného šéfa Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, pretože mnohí vtedy nechceli veriť vlastným očiam a ušiam, že dochádza k naozaj zásadnej zmene celej bezpečnostnej architektúry a transatlantických vzťahov.
Ak ti správne rozumiem, dva roky nato Európania túto zmenu nielen uznávajú, ale ju naplno prijali a začali pracovať na tom, aby zaručovanie vlastnej bezpečnosti vzali do vlastných rúk. Týka sa to všetkého, od produkcie zbraní a zabezpečenia dodávateľských reťazcov až po zvyšovanie výdavkov na obranu a povedomia vo vlastných krajinách a populáciách.
V GLOBSECu ste teraz pripravili najnovší GLOBSEC Trends, čo je už tradične veľmi technický a špecializovaný prieskum verejnej mienky. Ak sa nemýlim, uskutočnil sa v štrnástich krajinách. Vyšlo z neho, že aj populácie európskych krajín a členských štátov Severoatlantickej aliancie vnímajú, že dochádza k zásadnému posunu. Ich krajiny budú musieť dávať oveľa viac peňazí na obranu a veľké percento ľudí už Spojené štáty nevníma ako spojenca, ale ako vyzývateľa alebo súpera. Asi je to správne slovo.
Mal si počas diskusií s lídrami na summite pocit, že všetci naozaj chápeme, kam sa náš európsky aliančný svet uberá? Že rozkol medzi Spojenými štátmi a Európou je nemenný a existuje už len cesta vpred?
Myslím si, že atmosféra sa za posledný rok zásadne posunula. Pred rokom som v nej cítil výčitky a otázky, prečo sa to deje a čo to pre nás znamená. Nazval by som to lamentovaním.
To sa úplne zmenilo. Dnes tú zmenu v transatlantických vzťahoch vnímame ako fakt a myslím si, že Európania sa sústreďujú na to, čo môžu urobiť.
Vždy sme hovorili, že správna politika by nemala spočívať v tom, že čakáme, čo príde z Washingtonu, a potom na to reagujeme. Mali by sme si domácu úlohu v Európe spraviť sami. Myslím si, že k tomu dochádza.
To neznamená, že význam transatlantických vzťahov je menší alebo že klesá. Stále sú dôležité. Myslím si však, že ich udržíme len vtedy, keď Európa investuje do vlastných spôsobilostí a vlastnej obrany a ukáže, že sa dokáže postarať o vlastnú bezpečnosť z prvého sedadla, nie iba ako pasívny pasažier. To je veľmi dôležité.
Európske obranné rozpočty sa naozaj zvýšili. Nie je to však len o rozpočtoch. Ide aj o množstvo projektov, ktoré sa v Európe realizujú a do ktorých sa investuje.
Zásadne sa zmenila aj verejná mienka. Spomenul si GLOBSEC Trends. Vidíme, že čoraz väčšia časť európskej verejnosti si uvedomuje, že do obrany musíme investovať.
Vyššie obranné výdavky podporuje 61 percent ľudí. Hovoríme o trinástich európskych krajinách. Na Slovensku je to 47 percent.
Väčšiu nezávislosť Európy v obrane od Spojených štátov podporuje 78 percent ľudí. Na Slovensku je to 70 percent.
Zároveň 77 percent ľudí tvrdí, že potrebujeme zostať v NATO. Na Slovensku to hovorí 65 percent ľudí. Dokonca 74 percent ľudí podporuje obranu napadnutého spojenca. Na Slovensku je to 68 percent.
Uvedomenie si dôležitosti bezpečnosti a obrany za posledný rok naozaj stúplo.
Vo všetkých sledovaných krajinách okrem Maďarska je dokonca väčšina obyvateľstva za povinnú vojenskú službu. Na Slovensku je to 60 percent, čo je tiež veľmi zaujímavé číslo.
Verejná mienka v Európe sa teda mení. Myslím si, že za posledných niekoľko rokov sme investovali obrovské peniaze. Len v minulom roku sme zaznamenali nárast obranných výdavkov o takmer 140 miliárd dolárov. Myslím si teda, že ideme správnym smerom.
Hovoríme o verejnej mienke a o investíciách do, povedzme, tradičnej obrany. O vývoji a nákupe nových zbraňových systémov, protivzdušnej obrany a tradičných, v úvodzovkách kinetických spôsobov vedenia vojny.
Predpokladám však, že na summite, možno aj za zatvorenými dverami, prebiehali diskusie o tom, ako Rusko pôsobí pod prahom vyhlásenia skutočnej vojny aj v krajinách NATO.
Zo skúseností vieme, a ak by som chcel byť kritický, že prístup jednotlivých krajín NATO k skutočne efektívnemu potieraniu toho, čo u nás označujeme ako hybridné hrozby, nie je úplne efektívny. Každá krajina má vlastné výhrady. Niektoré dokonca spolupracujú s Ruskom. Videli sme to napríklad v Maďarsku a pri uniknutých telefonátoch, ktoré ukázali, že tento vplyv sa dostal až na samotný vrchol vedenia štátu.
Mňa však zaujímajú aj čísla týkajúce sa konsenzu v krajinách, napríklad pri zvyšovaní rozpočtov, zbrojení a všetkých krokoch, ktoré nás bezprostredne čakajú.
Žijeme v demokraciách a naši politici potrebujú podporu verejnej mienky. Vieme, že Rusko sa bude snažiť túto podporu aktívne a konkrétnymi krokmi narúšať. Diskutovalo sa na summite v nejakej forme aj o tom, ako sa Európa, respektíve európski členovia NATO, postavia k tomuto podprahovému pôsobeniu Ruska? Môžeme očakávať, že v najbližších rokoch nezoslabne.
Myslím si dokonca, že bude silnieť. Aj v NATO cítim konsenzus, že hybridné operácie Ruska v Európe prebiehajú veľmi intenzívne. Snažia sa znížiť našu politickú schopnosť brániť sa a narušiť vytváranie konsenzu.
Preto sú čísla, ktoré dnes vidíme vo verejnej mienke, veľmi dôležité. Povedal by som, že sú pozitívne najmä z hľadiska uvedomenia si situácie.
Myslím si, že ide o dôsledok dvoch vecí. Zmeny správania americkej administratívy voči Európe a ruskej hrozby.
Európa si viac uvedomuje, že potrebuje stáť na vlastných nohách. Ešte raz chcem zdôrazniť, že stáť na vlastných nohách neznamená byť absolútne bez podpory Spojených štátov. To dnes nie je možné a nebude to možné ani v najbližších rokoch.
Hovorí sa o silnejšom európskom pilieri v NATO. Prebieha veľa diskusií o tom, čo to presne znamená. Či sú to väčšie investície alebo viac európskych spôsobilostí. Každý na to má trochu iný názor a neexistuje jednotná definícia.
Pre mňa to znamená, že Európania budú schopní posilniť svoj obranný priemysel tak, aby dokázali zvýšiť výrobu. Vidíme, že Rusko dnes vyrába viac zbraní, ako je schopné mesačne spotrebovať. Vytvára si teda zásoby do budúcnosti.
Myslím si, že sa to neskončí ani vtedy, ak by došlo k mierovej dohode alebo prímeriu. Ruská vojnová ekonomika prešla na vysoké obrátky a nezastaví sa len pre nejaké prímerie.
My sme sa na takúto úroveň výroby zatiaľ nedostali, hoci sme zvýšili prostriedky určené na obranu. Zatiaľ sa to neprejavilo v dramatickom navýšení našich výrobných kapacít.
Európa to musí zmeniť. Konflikt, ktorý prebieha na Ukrajine, aj možný budúci konflikt budú aj o škále. Dnes vidíme stovky až tisíce dronov denne nad Ukrajinou.
My sme mali problém s pätnástimi dronmi nad Poľskom. Musíme ukázať, že sme schopní zvyšovať kapacity, pretože počty sú veľmi dôležité.
Ak sa vrátim k hybridným hrozbám, dominovali v mnohých diskusiách, ktoré prebiehali na summite aj popri ňom v rôznych formátoch.
Existuje konsenzus, že hybridné útoky na Európu nielen prebiehajú, ale budú sa zintenzívňovať. Čím viac bude Rusko pod tlakom, tým viac sa budú tieto hrozby zvyšovať. Ich cieľom bude znížiť politickú schopnosť Európy brániť sa.
V Európe máme demokracie, takže sme závislí od podpory verejnej mienky. Práca s verejnou mienkou je preto mimoriadne dôležitá naprieč politickým spektrom, vo vládnych koalíciách aj v opozícii.
Musíme pracovať naprieč politickým spektrom, pretože vlády v Európe sa menia, ale hrozby sa zmenou vlády nestrácajú. Je to veľmi dôležitá práca, ktorá sa nikdy nekončí.
Myslím si, že práve dnes si Francúzsko predvolalo ruského veľvyslanca pre veľmi intenzívne kybernetické útoky na kritickú infraštruktúru a kľúčové ministerstvá v Európe.
Je to systematická a konzistentná práca Ruska. Testuje, kde sa nachádzajú slabé stránky európskej obrany a odolnosti.
Táto odolnosť je testovaná a bude testovaná aj naďalej. Testovanie má svoj účel. Ak by došlo ku konfliktu, Rusko by mohlo zraniteľnosti, ktoré identifikovalo, využiť proti nám.
Musíme to brať mimoriadne vážne a musíme sa na to pripravovať. Bohužiaľ, dnes na to nie sme úplne pripravení.
Napriek tomu sa ťa opýtam, či si počas oficiálnych alebo neoficiálnych diskusií, ktorých si bol súčasťou, počul, že aspoň v nejakej časti Aliancie alebo medzi niektorými lídrami existuje jasný postup, ako proti týmto hrozbám pôsobiť.
Neexistuje na to žiadny silver bullet, ale o možných postupoch sa veľa hovorí na rôznych úrovniach.
Problém je v tom, že sme decentralizovaní. Každá krajina má vlastný prístup a neprebieha ani dostatočná výmena informácií.
Ak hovoríme o hybridných hrozbách alebo útokoch na kritickú infraštruktúru, je veľmi dôležité, aby Aliancia komunikovala so súkromným sektorom. Približne 70 percent kritickej infraštruktúry v Európe je v súkromných rukách.
Musíme preto hovoriť s vlastníkmi kritickej infraštruktúry. Či už ide o telekomunikačné siete, energetickú sústavu alebo ďalšie veľmi dôležité súčasti kritickej infraštruktúry, od letísk po prístavy.
Je mimoriadne dôležité, aby plány nezostávali niekde v zásuvkách na ministerstvách obrany. Musíme sa pripravovať spoločne aj s tými, ktorí kritickú infraštruktúru spravujú a vlastnia.
Myslím si, že v tomto zatiaľ neprebieha dostatočná príprava ani dostatočná výmena informácií.
Touto odpoveďou si mi pomohol premostiť k ďalšej otázke, ktorá sa týka technológií, súkromného sektora a toho, ako sme na európskom kontinente závislí napríklad od informačnej infraštruktúry. Tá dnes nie je v rukách európskych firiem, a teda sa nachádza mimo jurisdikcie európskych krajín alebo európskych členov Aliancie.
Vo veľkej väčšine prípadov ide o americké firmy a americké technológie. Posledný prípad, keď americká vláda stiahla najnovší model umelej inteligencie z globálnej dostupnosti a de facto ho vypla, bol varovaním pred našou závislosťou od týchto technológií.
Ak tomu správne rozumiem, technologická suverenita európskych krajín a európskych členov Aliancie bola jednou z nosných tém summitu a jedným z hlavných pilierov budovania NATO 3.0. Môžeš o tom povedať viac?
Najmä na konflikte na Ukrajine vidíme, že technologická prevaha je absolútne kľúčová.
Keď máte technologickú prevahu, zásadne to mení celý bezpečnostný kalkul. Ukrajina to dokázala využiť vo svoj prospech.
Na začiatku vojny sme si mysleli, že Rusko má druhú najväčšiu a jednu z najvplyvnejších armád na svete. Zistili sme, že má druhú najväčšiu armádu na Ukrajine.
Ukrajinská armáda je silnejšia. Nie v počtoch, ale v technologických inováciách.
Ukrajina veľmi dobre integrovala novovznikajúce súkromné projekty priamo na bojisko. Armáda nenakupuje nové technológie spôsobom, akým ich nakupujú európske armády. Firmy sú priamo na bojisku a vidia, čo funguje.
Keď niečo nefunguje, dokážu to do 24 hodín zmeniť. Menia veci priamo počas používania.
Drony Šáhid, ktoré lietali pred dvoma týždňami, nie sú rovnaké ako tie, ktoré lietajú dnes. Technologické iterácie sú také rýchle, že spoločnosti musia byť priamo súčasťou testovania.
Preto dokázala byť Ukrajina oveľa rýchlejšia v adaptácii. O tom bude každý budúci konflikt. O tom, ako rýchlo sa dokážete adaptovať na meniace sa prostredie.
Hneď ako prídete s riešením konkrétneho problému, súper príde s odpoveďou. Vy musíte byť schopní veľmi rýchlo reagovať a meniť svoje riešenia.
Technológie sa menia tak rýchlo, že to úplne mení spôsob spolupráce armád so súkromným sektorom. Súkromný sektor by mal byť absolútnou súčasťou definovania inovácií a požiadaviek.
Nemal by byť vnímaný iba ako dodávateľ služieb alebo spôsobilostí. Mal by byť partnerom pri zmene myslenia na bojisku.
Toto je naozaj kľúčové. Aj preto sa Ukrajina z bezpečnostného konzumenta stala poskytovateľom bezpečnosti v Európe.
Dnes si dovolím povedať, že bez ukrajinskej pomoci by sme sa nedokázali ubrániť možnej ruskej agresii. Bez ukrajinských technológií.
Myslím si, že práve tieto technológie môžu byť dnes absolútne kľúčové pre obranu Európy. Od dronov po rôzne ďalšie systémy.
Vidím, čo všetko sa na Ukrajine robí aj v protivzdušnej obrane. Vidíme, ako Ukrajina bez vlastného námorníctva dokázala vytlačiť Rusko z Čierneho mora.
To úplne mení celý kalkul vojny. Práve preto zohráva súkromný sektor mimoriadne dôležitú úlohu.
Myslím si, že Európa musí z hľadiska spôsobilostí zvládnuť tri veľmi dôležité úlohy.
Po prvé, musíme veľmi rýchlo doplniť spôsobilosti, ktoré nemáme. V prvej fáze teda nakupujeme všetko, čo sa dá, aby sme chýbajúce zdroje doplnili.
Druhou výzvou je zvýšiť výrobu.
Treťou je udržať technologickú prevahu. V tomto je mimoriadne dôležité, aby sme dokázali mobilizovať súkromný kapitál. Verejný kapitál nestačí na to, aby sme dokázali inovovať.
Myslím si však, že práve toto je aj odpoveď na otázku, v čom môže Európa znova ekonomicky posilniť a postaviť sa na nohy.
Hľadali sme ďalší sektor, ktorý môže Európu posunúť dopredu z hľadiska ekonomického rastu, technológií a inovácií. Investície do obrany a bezpečnosti musia priniesť dlhodobú udržateľnosť z hľadiska inovácií a technologického rozvoja.
Nie je to jednoduché. Investície, ktoré sme zatiaľ vynaložili, majú v technologickej oblasti iba veľmi čiastočný efekt.
Myslím si, že európski lídri by sa dnes mali zaoberať tým, čo urobiť, aby sme technologický pokrok udržali. Jednoznačne pri tom musíme hovoriť s Ukrajinou. Ukrajinci to dokázali a môžu nás veľa naučiť.
Koniec koncov vidíme, že veľmi dôležitým faktorom vojny je jej ekonomika.
Ak lacný ruský dron, ktorý stojí niekoľko tisíc dolárov, zostreľujete systémom protivzdušnej obrany, ktorého použitie stojí státisíce alebo milióny, vydržíte iba niekoľko hodín alebo dní.
Ak by sme hovorili o stovkách alebo tisícoch dronov nad Európou, ekonomicky by nás to vyčerpalo už v prvých momentoch. Ekonomika celého systému je preto mimoriadne dôležitá.
Potrebujeme kombináciu veľmi sofistikovaných systémov protivzdušnej obrany typu Patriot a lacných spôsobilostí, ktoré budeme mať k dispozícii v obrovských počtoch a vo veľkom rozsahu.
Technológie sú preto veľmi dôležité a myslím si, že sa v tejto oblasti veľa deje.
Na summite NATO bolo napríklad oznámených niekoľko veľkých projektov vedených Európanmi.
Prvým je výmena lietadiel AWACS. Ide o veľké Boeingy s diskovitým radarom na chrbte. Majú byť nahradené flotilou desiatich lietadiel GlobalEye od spoločnosti Saab.
Európania sa tiež dohodli na nákupe flotily prepravných lietadiel Airbus A400M. V strategickej preprave sme totiž boli závislí od Američanov.
Oznámené boli aj investície do vesmírnych spôsobilostí. Osem spojencov vybuduje veľkú sieť vojenských satelitov Halo určenú na vysokorýchlostné spojenie, sledovanie rakiet a spravodajské účely.
Sú to veľmi dôležité veci. Veľa sa toho deje na pozadí.
Myslím si, že toto je príležitosť, ako sa Európa môže znova postaviť na vlastné nohy. Aj z atmosféry mám pocit, že Európania to začínajú vnímať ako príležitosť reinvestovať do vlastnej obrany a bezpečnosti a podporiť technologický a inovačný vývoj. To je mimoriadne dôležité.
Pýtal si sa aj na závislosť od amerických technológií, najmä od umelej inteligencie. Nemyslím si, že ich dokážeme jednoducho nahradiť európskymi spôsobilosťami.
Musíme si definovať, čo musí byť európske a čo môže zostať transatlantické, ale napríklad s európskymi prvkami kontroly. O tom dnes prebieha veľmi intenzívna debata.
Som rád, že si napokon vymenoval konkrétne závery summitu. Na čom sa členovia Aliancie dohodli, aké projekty predstavili, koľko peňazí chcú investovať a do akých spôsobilostí. Práve to sú medzery, ktoré musíme vyplniť, aby sme prevzali bremeno, ktoré dnes pokrýva napríklad prítomnosť spojeneckých vojsk Spojených štátov.
K tomu ťa poprosím už len o krátku odpoveď. Stihneme to? Mám pocit, že možné sťahovanie amerických síl, o ktorom diskutujeme už dlhšie, sa môže uskutočniť oveľa skôr, ako si dokážeme zabezpečiť potrebné spôsobilosti a dosiahnuť plynulý prechod.
Diskutovalo sa aj o tom? Stačí, keď opíšeš, či to bolo témou rokovaní na summite v Ankare.
Takéto debaty určite prebiehali na pozadí. Viacerých z nich som sa zúčastnil.
Nie sú to diskusie, ktoré zaznievajú na krátkom stretnutí lídrov. Mnohé však prebiehajú na pozadí počas rôznych bilaterálnych a multilaterálnych stretnutí.
Naozaj mám pocit, že sťahovanie bude relatívne rýchle a my nedokážeme všetky spôsobilosti nahradiť rovnako rýchlo. Vzniká časová medzera, ktorú musíme vedieť vyplniť.
Z nášho hľadiska musíme spomaliť odsun amerických síl a spôsobilostí do takej miery, aby sme ich dokázali v určitom čase nahradiť.
Je to jedna z kľúčových vecí, o ktorých sa hovorí. Ak by došlo k stiahnutiu síl zo dňa na deň, Európania by neboli schopní mnohé oblasti nahradiť.
Vzťah so Spojenými štátmi americkými je preto dnes naozaj veľmi dôležitý a kritický.
Rusku sa podarilo dostať do Aliancie Švédsko aj Fínsko. Podarilo sa mu de facto dostať, aspoň do rokovacích miestností, aj Ukrajinu? Ako prebiehala diskusia o tejto otázke?
Ide o veľmi praktickú a pragmatickú debatu aj v kontexte možného vákua alebo obdobia medzi odchodom Američanov vo väčšom rozsahu, ako by sme chceli, a vybudovaním dostatočných európskych spôsobilostí.
Vrátim sa k tomu, o čom sme hovorili pred chvíľou. Nebudeme počas tohto obdobia vojenskej neistoty potrebovať práve ukrajinský výskum a vývoj a nové technológie? Ako prebiehala debata v Ankare o tejto téme?
Myslím si, že táto debata sa v posledných rokoch posunula.
Dnes sa už nehovorilo o formálnom ani inom členstve Ukrajiny v NATO. Táto debata úplne zapadla. Diskusia bola úplne iná.
Už nejde iba o to, čo môžeme poskytnúť Ukrajine, aby sa dokázala ubrániť. Ide aj o to, čo môže Ukrajina poskytnúť Európe, aby sa Európa dokázala rýchlejšie postaviť na vlastné nohy a ubrániť sa možnému budúcemu konfliktu.
Ukrajinci spravili obrovský kus práce. Z bezpečnostného konzumenta sa stali aj poskytovateľom európskej bezpečnosti.
Máš absolútnu pravdu. Som presvedčený, že európska bezpečnosť už dnes nemôže byť bez Ukrajiny kompletná.
Nie je teda až také dôležité, či je Ukrajina formálne súčasťou Aliancie. Dôležité je, aby sa ukrajinský obranný priemysel stal súčasťou európskeho obranného priemyslu.
To sa už deje prostredníctvom rôznych projektov Build with Ukraine. Vytvárajú sa spoločné podniky a produkčné linky v Dánsku, Holandsku, Spojenom kráľovstve a ďalších krajinách.
Myslím si, že je to absolútne kľúčové.
Mnohé európske investičné fondy investujú do ukrajinských firiem. Uvedomujeme si totiž, že na európskom trhu vzniká množstvo spoločností s veľmi vysokou valuáciou, ktoré však nemajú produkt vyskúšaný na fronte.
Ukrajinci majú produkty, ktoré sú skúšané na fronte a neustále sa menia. O mnohých z nich ľudia ešte ani nevedia.
Ukrajina sa teda de facto stáva súčasťou európskeho obranno-priemyselného komplexu bez toho, aby prebiehala diskusia o formálnom členstve.
Formálne členstvo v Únii alebo NATO je podľa mňa dôležité symbolicky. Dnes hovoríme skôr o Únii a tento symbolický rozmer je veľmi dôležitý.
De facto však už prebieha absolútna integrácia obranno-priemyselného komplexu. Považujem to za veľmi dobrú vec.
Vrátim sa teda oblúkom k integrácii firiem a podnikateľského prostredia do celej debaty o obrane a prestavbe európskej bezpečnostnej architektúry.
Vidíme to presne na tom, čo si opísal. Výskum a vývoj technológií na Ukrajine je vo veľkej miere v rukách súkromných ukrajinských spoločností. Systém je nastavený tak, že štát a súkromný sektor spolupracujú vo veľmi úzkom a funkčnom rámci.
Každá nová generácia dronu a každá zmena sa najprv skúša na bojisku a až potom sa integruje do nového zbraňového systému. Takúto skúsenosť má dnes iba Ukrajina. Žiaľ, získala ju vo vojne, ale v kontexte toho, o čom hovoríme, ide o mimoriadne kľúčovú skúsenosť. Podčiarkuje potrebu integrácie biznisu a štátu ako sprostredkovateľov bezpečnosti v rámci Aliancie aj Európskej únie.
Vo Francúzsku teraz prebieha stretnutie koalície ochotných, ktorej Slovensko nie je členom. Mohol by si o tom na záver povedať viac?
Áno. Je to veľmi dôležitá iniciatíva, ktorú v rámci podpory Ukrajiny iniciovalo Francúzsko a ktorej súčasťou je množstvo európskych krajín.
Myslím si, že ide o nové jadro užšej európskej obrannej spolupráce. Je veľmi dôležité, aby bolo Slovensko jeho súčasťou.
Ak hovoríme o našich národných záujmoch, jednoznačne by sme mali byť súčasťou všetkého, čo sa deje v oblasti obrany a bezpečnosti v Európe.
Práve okolo koalície ochotných a podpory Ukrajiny budú vznikať mechanizmy, ktoré následne určia, či ste v jadre takejto spolupráce alebo nie.
Kde by sa v tejto diskusii, pri ktorej vzniká nová bezpečnostná architektúra Európy a Severoatlantickej aliancie, malo nachádzať Slovensko? Malo by napríklad sedieť aj pri veľkom stole, pri ktorom dnes v Paríži sedia naši najbližší spojenci?
Hovorí sa, že ak nie ste pri stole, ste na stole ako súčasť menu.
Ako krajina, ktorej suverenita závisí od sily spojenectiev a partnerstiev, si musíme uvedomiť, že ako malá krajina by sme sa nedokázali ubrániť žiadnemu útoku. Či už hybridnému, kybernetickému alebo fyzickému.
Naša suverenita závisí od sily spoločnosti a našich spojenectiev.
Naším absolútne prirodzeným životným záujmom preto musí byť takéto úzke spojenectvá kultivovať a budovať, ukazovať sa ako dôveryhodný partner a byť súčasťou všetkých debát, ktoré prebiehajú v Európe, vrátane koalície ochotných.
Myslím si, že je to absolútnym životným záujmom Slovenska.
Musíme si uvedomiť, že aj keby sme investovali 30 percent našich peňazí do obrany, nikdy by sme sa vojensky nedokázali vyrovnať väčším krajinám.
Naša bezpečnosť stojí na sile európskych spojenectiev. Preto musíme byť súčasťou všetkých debát a aktívne sa na nich zúčastňovať.
Nielen debát, ale aj iniciatív a mechanizmov.
