V článku sa dočítate:
- prečo americký boj o beztrestnosť ropných firiem a slovenský odpor proti veterným parkom vychádzajú z tej istej logiky, hoci profitujú z nich odlišní aktéri;
- v čom sa líšia dezinformačné stratégie na oboch stranách Atlantiku
- ako kampaň proti veterným turbínam funguje podobne ako kedysi panika okolo 5G;
- prečo v mene „suverenity“ blokujeme domáci a lacný zdroj energie, a tým predlžujeme závislosť od ruskej ropy a plynu;
- v čom sa rozchádza vláda sama so sebou, keď rezort hospodárstva pripravuje zóny pre obnoviteľné zdroje a premiér s ministrom životného prostredia proces podkopávajú;
- kde už slovenskí aktéri exportovali odpor proti veterným projektom za hranice Slovenska.
Kým Európa čelí čoraz silnejším horúčavám, poškodenej infraštruktúre a rastúcemu počtu obetí, vo svete sa vedie tichý zápas o zachovanie fosílneho statusu quo. V USA sa ropné firmy a ich politickí spojenci snažia vyhnúť zodpovednosti za klimatické škody, ktoré počas uplynulých dekát spôsobili. V strednej Európe, najmä na Slovensku, dezinformátori a politickí hráči zatiaľ úspešne blokujú rozvoj obnoviteľných zdrojov energie.
Na prvý pohľad ide o dva odlišné príbehy. Jeden sa odohráva vo Washingtone, jazykom právnikov, návrhov zákonov a lobistických skupín. Druhý v slovenských obciach, na verejných zhromaždeniach, v petíciách, internetových skupinách a v samozvaných „alternatívnych médiách“.
V skutočnosti ich však spája rovnaká logika: udržať spoločnosť závislú od uhlia, ropy a plynu a náklady klimatickej krízy, ktorú tieto zdroje energie pomáhali spôsobiť, preniesť z pliec fosílneho priemyslu na občanov.
Beneficienti sú pritom odlišní – v USA domáci fosílny priemysel, na Slovensku Moskva, ktorej sa oplatí držať nás závislých od ruskej ropy a plynu, a domáci aktéri prepojení na vrcholovú politiku, ktorí zo statusu quo osobne profitujú.
Extrémne horúčavy poškodili cesty a železnice, obmedzili výrobu energie a podľa odhadov prispeli k viac ako 1 300 nadmerným úmrtiam. Klimatológovia z konzorcia World Weather Attribution upozornili, že extrémne teplo by bez rozsiahleho spaľovania fosílnych palív nebolo predstaviteľné.
Spochybniť krízu, vystrašiť ľudí
Dezinformačné siete na oboch stranách Atlantiku pracujú s odlišnými, no navzájom sa dopĺňajúcimi stratégiami. V zahraničí, najmä v USA, je cieľom spochybniť samotnú klimatickú krízu. Na Slovensku sa útok sústreďuje skôr na jej riešenia – najmä na obnoviteľné zdroje energie.
V USA a ďalších krajinách dezinformátori často používajú takzvaný „klam roku 1976“. Starými článkami o horúčavách z minulých rokov sa snažia tvrdiť, že dnešné extrémy sú bežné. Zamlčiavajú však, že súčasné horúčavy sú častejšie, silnejšie a dlhšie – najmä pre rastúce emisie skleníkových plynov.
Tento typ komunikácie má jasný politický účel. Ak sa verejnosti podarí nahovoriť, že extrémne horúčavy sú len bežným výkyvom počasia, klesá tlak na prijímanie opatrení. Zľahčovanie klimatickej krízy má jasný účel: Pomáha odďaľovať politickú zodpovednosť a chráni zisky tých, ktorí najviac na fosílnych palivách zarábajú.
Do tejto línie zapadá aj rétorika niektorých amerických politikov. Chris Wright, bývalý ropný manažér a minister energetiky v Trumpovej administratíve, opakovane tvrdí, že chlad zabíja viac ľudí než teplo.
Na Slovensku má táto informačná vojna inú podobu. Jej hlavným cieľom je vyvolať strach z riešení. Toľko diskutované veterné turbíny sa preto neprezentujú ako zdroj čistej elektriny, ale ako hrozba pre zdravie, vodu, pôdu, krajinu, ba suverenitu štátu!
Jedným z najviditeľnejších aktérov odporu proti veternej energetike je iniciatíva Za pravdu o veterných parkoch, spájaná s aktivistom Danielom Máčovským. Iniciatíva pôsobí ako koordinačné centrum: zhromažďuje argumenty, petície, vzory pripomienok a komunikačné postupy, ktoré sa potom využívajú v rôznych regiónoch Slovenska.
Kampaň pracuje najmä so strachom. Šíri tvrdenia o údajne škodlivom infrazvuku z veterných turbín, hoci odborné štandardy počítajú s omnoho menšími bezpečnostnými vzdialenosťami. Objavujú sa aj tvrdenia o takzvanom syndróme veterných turbín, ktorý má údajne spôsobovať poruchy spánku, srdcové problémy či úzkosti.
Všetci si dobre pamätáme na podobné kampane pred spustením 5G sietí, ktoré dnes už na Slovensku bežne využívame a o zdravotných ťažkostiach ani chýru ani slychu.
Ďalšou témou je strach o životné prostredie. Odporcovia tvrdia, že veterné turbíny môžu znečistiť podzemné vody alebo zhoršiť jej kvalitu v studniach. Tieto tvrdenia používajú odborne znejúce výrazy, aby pôsobili dôveryhodne, no ich hlavným cieľom je vyvolať obavy verejnosti, ktorá má veterné parky na konci dňa odmietnuť.
Nie každá námietka je však dezinformácia. Odpor voči 200-metrovej turbíne nad obcou – obavy o krajinu, hodnotu pozemkov či o to, kto rozhoduje – je legitímny a patrí do demokratickej diskusie. Problém nastáva, keď sa tieto obavy zneužívajú v kampani celkom úmyselne postavenej na bičovaní strachu z vymysleného nebezpečenstva.
Právo ako zbraň: imunita pre ropný priemysel, paralýza zelených riešení
Druhým spoločným znakom amerických a slovenských lobistov je zneužívanie práva ako politickej zbrane. V USA ide o snahu ochrániť ropné a plynárenské firmy pred žalobami za klimatické škody. Na Slovensku sa právne nástroje zneužívajú inak: nie na vyvodenie zodpovednosti, ale na brzdenie a blokovanie výstavby veterných parkov.
Republikánski politici Harriet Hageman a Ted Cruzna presadzujú návrh zákona Stop Climate Shakedowns Act. Návrh je podporovaný Americkým ropným inštitútom a má chrániť fosílny priemysel pred žalobami za klimatické škody.
Zákon mieri proti tým americkým štátom, ktoré chcú uplatniť princíp že „znečisťovateľ platí“. Americký štát Vermont napríklad vytvára klimatický superfond, do ktorého by mali prispievať veľkí znečisťovatelia. Z týchto peňazí by sa financovala obnova po záplavách, horúčavách a ďalších klimatických extrémoch.
Pre ropné a plynárenské firmy je to hrozba. Mohli by začať platiť za škody, ktoré dnes znášajú najmä štát, samosprávy a domácnosti. Cieľom takéhoto ohýbania práva je udržať účet za klimatickú krízu mimo vreciek šéfov fosílneho priemyslu a preniesť ju na daňových poplatníkov.
Na Slovensku sa právo ohýba inak – na spomaľovanie a blokovanie výstavby veterných parkov.
Iniciatíva Za pravdu o veterných parkoch poskytuje občanom a miestnym skupinám hotové právne vzory pripomienok. Odvolávajú sa na európske právo, Aarhuský dohovor aj princíp predbežnej opatrnosti — teda na nástroje, ktoré majú verejnosti umožniť zapojiť sa do rozhodovania a zároveň prinútiť štát preveriť možné environmentálne riziká.
Podobné šablóny sa šíria po celom Slovensku. Preberajú ich miestne iniciatívy, občianske združenia aj politicky vyhranené skupiny. Ústredná petícia kampane získala viac ako 28-tisíc podpisov a stala sa symbolom odporu proti veterným parkom.
V Stupave miestni odporcovia cez petíciu a tlak na samosprávu zablokovali projekt WSB Invest: 11 turbín vysokých 228 metrov. V Dedine Mládeže presadili referendum proti projektu Green Energy Holding, ktorý počítal s ôsmimi 255-metrovými turbínami. Oba prípady dnes slúžia ako povzbudenie pre odpor aj v ďalších obciach.
Štát proti proti ľuďom
Úspech týchto kampaní by nebol možný bez politickej podpory a pasivity štátu. Politici, či im lojálni úradníci v USA aj na Slovensku, ktorí majú chrániť verejný záujem, často pomáhajú udržiavať závislosť od fosílnych palív.
Americké ministerstvo spravodlivosti premenovalo svoju divíziu pre životné prostredie na divíziu pre energetiku a prírodné zdroje. Tým vyslalo jasný signál: ochrana prírody ustupuje energetickej expanzii.
Na Slovensku je rozpor ešte ostrejší. Ministerstvo hospodárstva má pripraviť zóny pre rýchlejší rozvoj obnoviteľných zdrojov, inak krajina riskuje klimatické ciele aj peniaze z Plánu obnovy. Premiér Robert Fico však tvrdí, že Slovensko veterné parky nepotrebuje, a presadzuje najmä jadro. Rezort hospodárstva tak proces formálne pripravuje, zatiaľ čo najvyššie politické vedenie ho doma podkopáva.
Minister životného prostredia Tomáš Taraba sa zas chváli, že on sám žiadny veterný park nepovolil. Navonok to môže pôsobiť ako opatrnosť, no v praxi minister blokuje budovanie obnoviteľných zdrojov, nahráva dezinformátorom a predovšetkým odrádza investorov.
Geopolitika a kultúrna vojna
Oba fronty klimatickej sabotáže využívajú aj jazyk geopolitiky. V USA sa obrana ropného priemyslu prezentuje ako obrana energetickej nezávislosti a americkej sily. Klimatické žaloby sa označujú za „ľavicové vydieranie“, ktoré má poškodiť americké hospodárstvo.
Na Slovensku má podobná rétorika už tradične proruský a protieurópsky tón. Veterná energia sa nie je domáci zdroj lacnej energie, ale “cudzí” projekt nanútený Bruselom. Veterné turbíny sa menia na symbol straty kontroly nad pôdou, krajinou a rozhodovaním o samých sebe.
Dezinformácie o veterných parkoch zapadajú do širších vzorcov ruskej hybridnej vojny proti európskej energetickej transformácii. Cieľom je udržať strednú Európu závislú od dovozu fosílnych palív a oslabiť jej schopnosť vyrábať si vlastnú čistú energiu.
V tom je hlavný paradox slovenského odporu: v mene „suverenity” blokujeme domáci, lacný a obnoviteľný zdroj energie a predlžujeme tým vlastnú závislosť od ruskej ropy a plynu.
Odpor sa šíri najmä v proruských a konšpiračných médiách. Daniel Máčovský vystupoval v Hlavných správach, jednej z najvýraznejších prokremeľských platforiem na Slovensku. Jeho iniciatíva komunikuje aj cez ďalšie „alternatívne“ kanály, kde sa obavy z turbín miešajú s odporom voči EÚ a proruskými naratívmi.
Dezinformačná kampaň zároveň silno využíva využíva aj prvky kultúrnej vojny. Veterné parky opisuje ako útok na vidiek, tradície a národnú identitu. Zahraniční investori sú vykresľovaní ako hrozba pre slovenskú pôdu a európske klimatické ciele ako „bruselský diktát“.
Objavujú sa aj ezoterické motívy, od Mincí Matky Slávy až po úvahy o kliatbach proti veterným turbínam. Pôsobí to bizarne, no zároveň to ukazuje, ako ďaleko môže zájsť vplyv prokremeľských dezinformačných médií na Slovensku – najmä keď štát rezignuje na jasnú obhajobu vlastných energetických a bezpečnostných záujmov.
Kampaň sa šíri aj za hranice. Podľa českej Asociácie pre medzinárodné otázky a Investigatívneho centra Jána Kuciaka sa slovenskí aktéri zapájali aj do odporu proti veterným projektom v českých obciach.
Americký zápas o beztrestnosť ropných firiem a slovenský odpor proti veterným parkom patria do toho istého príbehu. Nejde už len o technológie, ale o schopnosť štátu chrániť verejný záujem pred lobistami, profesionálnymi dezinformátormi a politikmi, ktorí sa k vlastnej krajine správajú ako okupanti: vyťažia z nej, čo sa dá a účet nechajú zaplatiť ľuďom, ktorí v nej budú žiť po nich.
Pracujeme bez reklamy a grantov a sme nezávislí iba vďaka Vám. Veríte, že dobre informovaní ľudia rozhodnú o modernej a odolnej krajine? Podporte prosím našu prácu!
