Peking sa čoraz otvorenejšie správa podľa logiky silnejšieho: siaha po únosoch európskych elít a z kritických surovín robí nástroj politického nátlaku. Európsky biznis medzitým pre krátkodobý zisk ochotne obetuje strategickú suverenitu kontinentu a presúva výrobu tam, kde je lacnejšia. Bez nezávislého Taiwanu by sa Peking dostal oveľa bližšie k bodu, v ktorom by mohol držať v šachu nielen Áziu, ale aj celú modernú globálnu ekonomiku závislú od najpokročilejších čipov. Hovorí Matej Šimalčík, popredný slovenský expert na Čínu a Indopacifik a výkonný riaditeľo Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo hrozba zastavenia dodávok vakcín prinútila slovenského premiéra k sebacenzúre;
- či Donald Trump zahodí dlhoročnú stratégiu odstrašenia a urobí z dodávok amerických zbraní pre Taiwan iba cynickú vyjednávaciu stratégiu voči Pekingu;
- prečo európska snaha obnoviť strategickú suverenitu a znížiť závislosť od čínskych nerastných surovín naráža na odpor verejnosti;
- ako sa Slovensku podarilo potichu uzavrieť s Taiwanom extradičnú dohodu, na akú si netrúfol takmer nikto iný v Európe;
- prečo by Spojené štáty bránili Taiwan;
- aké ničivé ekonomické dôsledky by mala čínska blokáda Taiwanu?
INFOSEC REPORT MÁ VLASTNÝ YOUTUBE KANÁL – PRIHLÁS SA NA ODBER!
Prečo by nás na Slovensku mala Čína vôbec zaujímať, keď je geograficky tak ďaleko?
Fyzická vzdialenosť už dávno nedefinuje súčasné medzinárodné vzťahy ani ich usporiadanie. Čína by nás mala zaujímať predovšetkým preto, že ide o druhú najväčšiu ekonomiku a zároveň druhú najmocnejšiu krajinu sveta, ktorá intenzívne súperí nielen so Spojenými štátmi, ale aj s Európskou úniou. Jej medzinárodné rozhodnutia a správanie priamo ovplyvňujú našu bezpečnosť aj náš blahobyt. Samozrejme, z hľadiska bezprostrednej fyzickej hrozby zostáva pre Slovensko oveľa bližšia Ruská federácia. Ak sa však pozrieme na medzinárodné usporiadanie z dlhodobejšieho horizontu, našu budúcnosť budú oveľa viac definovať rozhodnutia z Číny.
Z našej bezpečnosti logicky závisí aj náš blahobyt. V tomto meniacom sa svete už nepochybujeme o tom, že povojnový poriadok sa natrvalo zmenil a v tomto dynamickom pohybe figurujú všetky veľmoci. Ako konkrétne sa tieto mocenské presuny dotýkajú nášho každodenného života?
Pre malý štát, akým je Slovensko, je úplne kľúčové prežitie medzinárodného poriadku založeného na dodržiavaní pravidiel. Čína sa tento poriadok dlhodobo snaží zmeniť. Vníma ho totiž ako systém, ktorý vznikol z rozhodnutia západných štátov v čase, keď naň Peking nemal zásadný dosah, a preto jej dnes z pohľadu vlastných záujmov úplne nevyhovuje.
Čína by radšej videla multipolárny svet definovaný sférami vplyvu, kde má silnejší mocenský pól rozhodujúce slovo o tom, ako sa budú vyvíjať ostatné štáty v jeho sfére. My si z čias bipolárneho sveta dobre pamätáme, aké to je, keď sa zásadné rozhodnutia o smerovaní našej krajiny nerobia doma, ale v Moskve.
Svet, v ktorom dominuje výhradne právo silnejšieho a kde o správnosti rozhodujú veľmoci, je pre nás absolútne nežiaduci. Nám naopak vyhovuje dodržiavanie medzinárodného práva a obyčají, pričom naším prirodzeným stupienkom na zapájanie sa do tejto politiky je Európska únia. Keďže bezpečnosť niečo stojí, potrebujeme dostatočný ekonomický výtlak, aby sme si ju vôbec dokázali zabezpečiť. Čína je naším najvýznamnejším ekonomickým konkurentom, pričom v tejto súťaži si často pomáha netrhovými metódami.
To vedie k deindustrializácii Európy, najmä v automobilovom a strojárskom priemysle, a k vytváraniu globálnych závislostí, ktoré dokáže Peking vo svoj prospech ľahko zneužiť. Videli sme to, keď sa Litva rozhodla rozvíjať vzťahy s Taiwanom, na čo Čína okamžite zareagovala zbraňovaním globálnych dodávateľských reťazcov.
Podobne to funguje aj v prípade rozsiahlych exportných reštrikcií na kritické minerály, ktoré sú nevyhnutné nielen pre automobilový priemysel a modernú ekonomiku, ale aj pre čipový a zbrojársky priemysel.
To je výborný prierez toho, prečo by sme mali Čínu pozorne sledovať. Podobne ako Rusko sa aj Peking usiluje o multipolárny svet a oslabenie Západu. Z ruskej strany veľmi dobre poznáme informačné operácie a dezinformácie. Funguje čínsky vplyv v Európe inak?
Čínsky vplyv má mnoho aspektov a je pomerne široký. Informačné operácie, šírenie dezinformácií a propagandy sú len jedným z nástrojov. Ešte dôležitejším rozmerom je však cielený vplyv na elity – takzvaný únos elít (elite capture) v politickom aj biznisovom prostredí. Zásadným prvkom je tiež vytváranie strategických ekonomických závislostí, o ktorých sme hovorili, napríklad pri prístupe ku kritickým surovinám či v polovodičovom priemysle.
Kým pri aktívnych krokoch vidíme už spomínané kroky proti Litve alebo nedávnu situáciu v Holandsku, kde po snahách získať späť kontrolu nad výrobcom čipov Nexperia nasledovali čínske reštrikcie na export nevyhnutných vstupov, obrovskú rolu zohráva aj skrytá sebacenzúra. Rôzni aktéri prispôsobujú svoje správanie preventívne len preto, aby nevyprovokovali negatívnu čínsku reakciu.
Dokazuje sa to ťažko, no videli sme to aj u nás. V roku 2021 sa na Slovensku diskutovalo o tom, že by sa premiér Igor Matovič nezúčastnil na samite platformy 16+1, ktorú Čína využíva na rokovania so strednou a východnou Európou. Nakoniec sa zúčastnil, pričom sa hovorilo, že to súviselo so snahou získať dodávky čínskych vakcín. Peking jasne naznačoval, že ten, kto sa samitu nezúčastní, skončí na spodku zoznamu importérov.
Veľmi zaujímavým elementom čínskeho vplyvu je aj akademické prostredie, obzvlášť v humanitných a sociálnych vedách. Čína sa tu snaží formovať akademický diskurz, ktorý je v súlade s jej záujmami, napríklad zabrániť akejkoľvek kritickej diskusii o Ujguroch, Tibete či stave ľudských práv. Známy je prípad britskej univerzity Sheffield Hallam, ktorá pod rozsiahlym tlakom čínskej tajnej služby zakázala svojej profesorke publikovať výskum o nútenej práci Ujgurov v dodávateľských reťazcoch.
Tento škandál dokonca v Británii spustil parlamentné vyšetrovanie čínskeho vplyvu na univerzitách. Európa sa postupne prebúdza a snaží sa reagovať, a hoci je tento proces pomalý a fragmentovaný, hýbeme sa správnym smerom.
Čína teda s obrovským ekonomickým potenciálom, ktorý riadi jediná strana, efektívne využíva nevojenské prostriedky a pôsobenie v takzvanej šedej zóne na narúšanie dominancie Západu. Poďme sa pozrieť na nedávnu návštevu americkej delegácie vedenej Donaldom Trumpom v Číne. Z optiky týchto rokovaní sa zdalo, že Spojené štáty nevyužili šancu potvrdiť svoju dominanciu a s Pekingom rokovali z pozície rovnocenného partnera. Znamená to, že Spojené štáty vedome oslabujú svoj vplyv a Čína nastupuje ako svetová jednotka?
Tieto preteky stále prebiehajú a výsledok by som zatiaľ rozhodne nepredikoval. Fakt, že Spojené štáty a Čína vôbec rokujú, nie je sám o sebe na škodu. Riziko vzniku veľmocenského konfliktu je dnes vysoké a snaha o znižovanie napätia je absolútne žiaduca. Otázkou však zostáva, za akú cenu sa toto napätie znižuje a či sa Spojené štáty počas rokovaní správali skutočne ako veľmoc.
Toto stretnutie bolo len prvým zo série pripravovaných rokovaní Donalda Trumpa a Si Ťin-pchinga pre tento rok, takže to bude mať ďalšiu trajektóriu. Je však pravda, že na stretnutí v Pekingu to naozaj nevyzeralo, že by mali Američania zásadne navrch. Pôsobili takmer rovnocenne, čo by sme si pred desiatimi rokmi vedeli len ťažko predstaviť. Pred samitom sa veľmi špekulovalo o tom, aké ústupky bude Trumpova administratíva ochotná urobiť.
Podstatné je, že zatiaľ rokovania k ničomu strategicky ústupkovému neviedli. Uzavreli sa len štandardné ekonomické dohody – napríklad o tom, že Čína nakúpi viac americkej sóje alebo viac lietadiel Boeing. To je bežný štandard. Keď ide do Číny francúzsky prezident Macron, tiež sa automaticky rieši, koľko Airbusov sa predá. Jadrom čínskych záujmov totiž zostáva Taiwan.
Peking vo svojej tlačovej správe po rokovaní vyslovene uviedol, že ide o najdôležitejšiu otázku čínsko-amerických vzťahov, a ak chcú mať Spojené štáty dobré vzťahy, musia na ňu reagovať „správne“. Z taiwanského pohľadu by bolo najlepšie, keby sa o tejto téme vôbec nejednalo, čo je však naivné očakávať. Výsledkom však bola druhá najlepšia možnosť – americká politika voči Taiwanu sa nijako zásadne nezmenila, čo po samite potvrdil aj Marco Rubio.
Americká politika voči Číne a Taiwanu je dlhodobo založená na koncepte takzvanej strategickej nejednoznačnosti. Tento postoj, kedy Spojené štáty presne nehovoria, ako by reagovali v prípade vypuknutia konfliktu, je kľúčovou súčasťou ich stratégie odstrašenia.
Presne tak. Táto politika je veľmi kontinuálna a je dokonca priamo definovaná v amerických právnych predpisoch. Zákon o vzťahoch s Taiwanom, ktorý bol prijatý po tom, ako USA oficiálne uznali Čínsku ľudovú republiku, ich vyslovene zaväzuje podporovať obranyschopnosť Taiwanu, napríklad formou dodávok zbraní. To sa neustále deje.
Znepokojujúce však bolo jedno z Trumpových vyjadrení po samite, v ktorom dodávky zbraní pre Taiwan označil ako páku pri vyjednávaní veľmocí – ako „bargaining chip“ alebo „leverage“. Ak sa obrana ostrova dostáva do kalkulu znižovania napätia medzi mocnosťami, je to rozhodne neideálne. Americká exekutíva a prezident však nie sú jedinými aktérmi. Zásadné slovo má americký Kongres, ktorý je v tomto smere pomerne konzistentný.
Minulý rok schválil balík vojenskej pomoci pre Taiwan v hodnote 11 miliárd dolárov a momentálne sa v Amerike hrá o schválenie ďalšieho balíka vo výške 14 miliárd, ktorý spomínal aj Trump. Zásadným bodom tiež zostáva, že Taiwan sa popri americkej pomoci musí oveľa viac snažiť aj o vlastnú obranu, hoci ide aj na ich domácej scéne o politicky výbušnú tému.
Dostaňme sa k Európe. Uvedomujeme si rozpad svetového poriadku a s ním aj naše strategické závislosti, a to nielen od Spojených štátov, ale práve od čínskych technológií a dodávateľských reťazcov. Má Európa dostatočné povedomie o tom, že je nutné budovať vlastnú suverenitu a zbaviť sa týchto závislostí?
O závislostiach na Číne a o jej ekonomickom vplyve sme v Európe paradoxne začali rozprávať oveľa skôr ako o závislosti na USA. Tento diskurz začal naplno okolo roku 2015 a 2016, kedy bola Čína v Európe doslova na nákupoch. Vo veľkom skupovala európske technologické firmy a malé a stredné podniky, ktoré boli po globálnej ekonomickej kríze stále oslabené a dali sa ľahko kúpiť. Zlomovým momentom bolo prevzatie nemeckej firmy na výrobu robotiky KUKA. Vtedy v európskych hlavách zablikalo varovné svetlo – ak niečo neurobíme, európske technológie prestanú byť našimi.
Od roku 2019 máme stratégiu, ktorá vníma Čínu v troch rovinách súčasne: ako partnera pre globálne výzvy (od terorizmu po klímu), ako systémového rivala v snahe o multipolárny svet a ako priameho ekonomického konkurenta. Pôvodne bola Európa závislá na čínskej výrobe len vďaka nízkym nákladom. Dnes však Čína nie je iba montovňou jednoduchých produktov, ale je vysoko konkurencieschopná aj pri produktoch s tou najvyššou pridanou hodnotou.
Umožňuje jej to obrovská úspora z rozsahu, ale aj praktiky ako sociálny a environmentálny dumping. Tie firmy v Číne nepodliehajú našim prísnym environmentálnym štandardom a na produkcii sa neraz podieľa nútená práca menšín, napríklad Ujgurov. Európskemu Západu dlhodobo náramne vyhovovalo presunúť všetky tieto negatívne externality mimo naše územie, aby sme tu doma mali pekný poriadok a čistý vzduch.
To perfektne ilustruje súčasné pnutie. Európsky biznis túto externalizáciu miluje, lebo je extrémne zisková. Na druhej strane stoja politici, ktorí musia riešiť strategickú suverenitu celej Únie a pritom čelia obrovskému tlaku týchto biznisových a lobistických skupín. Vidíte v tomto reálny posun k európskej sebestačnosti?
Určitý posun tu rozhodne je. Veľmi dobrým príkladom je spracovanie kritických minerálov, kde je v súčasnosti celý svet odkázaný na Čínu. Táto závislosť nevznikla preto, že by sa tieto rudy a kovy nedali ťažiť niekde inde. Ony sa často neťažia ani v samotnej Číne, dovážajú si ich napríklad z Afriky.
Zásadným problémom je, že až 90 percent globálnych spracovateľských kapacít pre tieto suroviny leží v Číne. Európa na to reaguje, začala tvoriť politiky, vytvára fondy a financuje nové projekty aj v rámci nášho územia. Snažíme sa tiež razantne zlepšovať recykláciu vyhadzovanej elektroniky. Ak sa však chceme zbaviť čínskej závislosti, Európa bude musieť nevyhnutne obnoviť ťažbu kritických surovín priamo doma. A tu okamžite čelíme obrovskému problému, ktorý v angličtine voláme „not in my backyard“ – čiže nie za mojím humnom.
Nedávno sme to videli v priamom prenose aj na Slovensku, kde len samotná správa o možných prieskumných prácach ohľadom ťažby v Malých Karpatoch okamžite vyvolala obrovskú nevôľu a odpor u lokálnych aktérov.
Je to údel demokracie, že takéto dôležité strategické rozhodnutia si vyžadujú široký celospoločenský súhlas. Presuňme sa teraz k Taiwanu. Všetci vieme, že Čína si naň neustále robí nároky. Ako to tam vlastne funguje? Má Taiwan vlastnú vládu a môžeme o ňom hovoriť ako o skutočne nezávislom štáte?
Taiwan je nielen nezávislý ostrov, ale ja si trúfam povedať, že ide o plne nezávislý štát. V prvom rade si musíme uvedomiť historický fakt – štátny útvar menom Čínska ľudová republika pod vedením komunistickej strany nikdy nemal nad Taiwanom žiadnu kontrolu. Keď teda Peking hovorí o „znovuzjednotení“, samo o sebe ide o účelovú manipuláciu diskurzu, pretože tam žiadna predchádzajúca jednota pod komunistickou vládou neexistovala.
Keď generál Čankajšek v roku 1949 prehral s komunistami občiansku vojnu, utiekol na ostrov, pričom štátny útvar, ktorý tam založil – Čínska republika – funguje de facto dodnes. Z pohľadu medzinárodného práva nie je oficiálne uznanie inými krajinami vôbec podmienkou pre vznik a definíciu štátnosti.
Tých kritérií je len niekoľko a Taiwan ich do bodky spĺňa: má jasne ohraničené územie, má stabilnú populáciu, vlastnú funkčnú vládu, ktorá vykonáva štátnu moc, a je schopný suverénne vstupovať do medzinárodných zväzkov. Z politických dôvodov – pre rastúcu čínsku moc – od neho svet odvrátil oficiálne diplomatické uznanie v prospech Pekingu.
Dnes Taiwan oficiálne uznáva už len hŕstka malých tichomorských a juhoamerických štátov a v Európe Vatikán. Napriek tomu však platí, že väčšina sveta s ním udržiava naďalej veľmi rozvinuté kvázi-diplomatické a ekonomické vzťahy.
Platí to teda aj u nás na Slovensku? Máme tu nejakú formu taiwanského zastupiteľského úradu?
Áno, platí to aj pre nás. Oficiálne to síce nevoláme ambasáda, no sídli tu Taipejská reprezentačná kancelária, ktorá v podstate plní takmer všetky štandardné úlohy zastupiteľského úradu. My zasa na oplátku máme v Tchaj-peji zriadený Slovenský ekonomický a kultúrny úrad, kde bežne pôsobia naši diplomati. Rôzne slovenské vlády mali k Taiwanu rôznu mieru otvorenosti.
Absolútny vrchol spolupráce sme však dosiahli počas vlády Eduarda Hegera. Vtedy sme podľa našich dátových modelov boli dokonca najaktívnejším európskym štátom na Taiwane. O našej aktivite sme síce rozprávali menej a nešli sme tak okato po symbolických gestách ako susední Česi, no išli sme oveľa viac do vecnej podstaty. Aj vďaka tomu sme na seba neupozornili a nevyprovokovali sme takú tvrdú čínsku reakciu.
Urobili sme veci, na ktoré si ostatné európske štáty netrúfli – napríklad spolu s Poľskom sme ako jediní v Európe uzavreli s Taiwanom extradičnú dohodu o vydávaní ľudí na trestné stíhanie či výkon trestu. To je mimoriadne významný krok, pretože sa bytostne dotýka výkonu suverenity a štátneho monopolu na násilie cez justičné zložky.
S nástupom štvrtej vlády Roberta Fica táto politická aktivita prirodzene klesla. Neplatí to však plošne; dobré vzťahy bez problémov pokračujú na akademickej aj biznisovej úrovni. Na Slovensku máme dlhodobo prítomné a veľmi dôležité taiwanské firmy, ako sú technologickí giganti Foxconn či Delta.
Vráťme sa ešte k prežitiu samotného Taiwanu. Dvadsaťmiliónový ostrov sa vojensky absolútne nemôže rovnať jedenapolmiliardovej Číne. Čo teda bráni Pekingu vykonať inváziu alebo ostrov jednoducho vojensky zablokovať?
Taiwan skutočne vojenskú prevahu nemá a je nemožné, aby ju voči Číne vôbec niekedy dosiahol. Bezpečnosť ostrova a jeho prežitie dnes stojí predovšetkým na rozsiahlej americkej podpore. Zároveň je dôležité spomenúť vojenské simulácie, ktoré nedávno vypracovali vplyvné americké think-tanky ako CSIS. Simulovali rôzne scenáre vývoja vojny, pričom z výsledkov jasne vyplynulo, že Čína by túto vojnu nedokázala jednoznačne vyhrať. Z takého konfliktu by napokon vyšiel ako porazený úplne celý zvyšok sveta. Kým Peking nenadobudne stopercentnú istotu, že dokáže konflikt rýchlo vyhrať bez masívnych ekonomických a spoločenských dopadov priamo na domácej pôde v Číne, tento strach pôsobí ako účinná brzda pred inváziou.
Poďme k spomínaným globálnym dopadom. Keby na Taiwane naozaj vypukla vojna, pocítili by sme to my na Slovensku priamo v našich peňaženkách?
Pocítili a to veľmi bolestivo. Ruská agresia voči Ukrajine nám u nás doma priamo ukázala, ako vyzerá náhly rast cien energií, divoká inflácia či presmerovanie štátneho rozpočtu smerom k obrane na úkor iných priorít. Problémom však je, že Taiwan je do medzinárodnej ekonomiky a logistiky integrovaný mnohonásobne viac ako Ukrajina.
Akýkoľvek konflikt by mal fatálne, mnohonásobne vyššie globálne ekonomické dopady. Odhady finančných strát lietajú doslova divoko – hovoríme o možnej strate biliónov eur, čo by predstavovalo prepad až o 10 percent globálneho HDP. Prvý a okamžitý dopad zablokovania Taiwanu by znamenal absolútny výpadok najvyspelejších čipov.
Taiwan dnes produkuje viac ako 90 percent všetkých najpokročilejších čipov sveta. Stratou prístupu k týmto technológiám by nastal v podstate absolútny koniec modernej ekonomiky tak, ako ju poznáme, predovšetkým tej, ktorú dnes poháňa umelá inteligencia.
Znamená to, že Taiwan sa v minulosti úplne zámerne situoval do pozície nenahraditeľného vývojára čipov? Vytvoril tým obrovskú globálnu závislosť a vybudoval si tzv. kremíkový štít, ktorý mu dnes slúži ako ochrana pred útokom?
Toto rozhodnutie vybudovať polovodičové impérium bolo v prvom rade motivované ekonomicky, so snahou výrazne modernizovať (upgradenúť) taiwanské hospodárstvo. Celá myšlienka kremíkového štítu do tohto kalkulu vstúpila až neskôr. Treba však podotknúť, že Taiwan by svoje čipy nedokázal vyrábať bez prístupu k technológiám od holandskej firmy ASML a bez know-how amerických inžinierov.
Bezpečnosť Taiwanu a záujem Západu o jeho ochranu však nestoja iba na čipoch a strate štítu by sa ochrana neskončila. Spojené štáty ho aktívne a vojensky chránili už dávno predtým, než tam vôbec nejaký polovodičový priemysel začal. Ochrana Taiwanu zo strany USA vychádza primárne z geopolitiky. Ostrov leží presne v strede takzvanej prvej ostrovnej reťaze. Ide o geografickú líniu tiahnucu sa od Japonska cez Taiwan a Filipíny až do Indonézie, ktorá husto obklopuje čínske pobrežie.
Táto ostrovná bariéra de facto znemožňuje Číne nerušený a voľný prístup do hlbokých „modrých vôd“ Tichého oceánu. Práve tu prebieha skutočné vojenské a veľmocenské súperenie. Toto je ten pravý dôvod, prečo Čína Taiwan tak veľmi chce – slúži jej ako odrazový most do Pacifiku. A presne to isté logicky vysvetľuje, prečo má Taiwan pre Ameriku mimoriadny strategický význam a prečo ho s najväčšou pravdepodobnosťou budú brániť aj v budúcnosti.
Infosecurity.sk je neziskový projekt. Pracujeme vo verejneom záujme a môžeme to robiť iba vďaka vám! Ak Vám naša práca dáva zmysel, podporte nás prosím pravidelným darom.
