Neistota, ktorú dnes prežívame, už nikdy pominúť nemusí a Slovensko musí neistej budúcnosti čeliť bez jediného štátnika a silného národného príbehu. Liberálna demokracia sa rúca, ako starý dom, ktorý sme sa rozhodli neudržiavať. V epizóde sa dozviete, prečo algoritmy sociálnych sietí podmývajú dôveru, ktorá urobila z Homo sapiens úspešný druh, prečo Slováci na rozdiel od Čechov, Poliakov či Francúzov nemajú veľký národný príbeh a že Róbert Fico sa nespráva ako premiér, ale ako okupant, ktorý vyplieni krajinu a odíde. Vašečka hovorí aj o nástupe AI a generáciách Z a Alfa, ktoré od politikov žiadajú jediné: autenticitu.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo neistota nemusí byť prechodnou poruchou, ale trvalým stavom našich životov;
- ako algoritmy a umelá inteligencia podmývajú princípy liberálnej demokracie;
- v čom sociálne siete zavŕšili krízu, ktorá v demokracii existovala už pred nimi;
- prečo bez dôvery v expertov a inštitúcie nevzniká odolná spoločnosť;
- čo Slovensko nikdy nevybudovalo preto, že ľudia neverili, že to má zmysel;
- prečo Slovákom chýba veľký príbeh porovnateľný s Čechmi, Poliakmi či Francúzmi;
- či dnešná opozícia ponúka štátnikov, alebo len politikov riadených fokusovými skupinami;
- prečo môže byť autenticita rozhodujúcou politickou požiadavkou generácie Z a generácie Alfa.
INFOSEC REPORT MÁ VLASTNÝ YOUTUBE KANÁL – PRIHLÁS SA NA ODBER!
Michal, budeme sa rozprávať o veciach, ktoré dnes zaujímajú naozaj všetkých. Vo svojich vystúpeniach ľudí väčšinou upokojujete – napriek tomu, čo si o vás možno iní myslia. Hovoríte, že neistota, ktorú dnes veľa ľudí prežíva, raz prejde. Ale čo ak tá neistota nie je len porucha systému medzi dvoma obdobiami stability – tým, ktoré sme prežívali od konca studenej vojny doteraz, a tým, ktoré nás možno zase čaká? Čo ak je to stav trvalý, ktorý potrvá celé naše životy, možno aj životy našich detí?
To sa veľmi ľahko môže stať. Dovolím si vás však doplniť. Často hovorím, že pri hodnotení súčasnej doby si treba dať pozor. Toto zažili aj naši predkovia – v časoch zásadných zmien spoločnosti. My sociológovia hovoríme o paradigmatických zmenách, keď sa menilo všetko vrátane nášho zdravotného stavu aj toho, nakoľko sme boli optimistickí či pesimistickí.
Nech si ľudia spomenú na nástup baroka a jeho memento mori – zrazu ľudia premýšľali o smrti nesmierne veľa. Prišiel fin de siècle, pred nejakými stodvadsiatimi piatimi rokmi, a ľudia opäť hovorili o konci sveta. Mimochodom, tradícia rozprávať o konci sveta je taká stará ako všetky civilizácie, ktoré zakladáme.
Týmto si teda ľudia už prešli. Rozdiel je v tom, že mali oveľa viac času tie zmeny absorbovať – išli nepomerne pomalšie než dnes. To, čo prežívame dnes, nie je nové v tom zmysle, že by sme tým ako ľudstvo neprechádzali, ale je nové v rýchlosti. A to, čo sa deje s nástupom umelej inteligencie, je úplne bezprecedentné. Tu sme ešte nikdy neboli, takže naozaj nevieme povedať, ako to skončí – tomuto ľudia ešte vystavení neboli.
O tej ontologickej neistote, ktorou ľudia dnes trpia, by vedeli lepšie hovoriť psychológovia; niektoré výskumy ukazujú, do akej hĺbky to ide. Už to nie je len to, čo my sociológovia opisujeme cez anómiu. Ľudia sa zamýšľajú, či vôbec majú mať deti. Kedysi by to bol prejav najvyššej možnej anómie – dnes to medzi mladými nájdete úplne bežne a nepovažuje sa to za nič nezvyčajné.
Musíme si zvyknúť na myšlienku, že – presne ako ste povedali – to už neodíde. Je to ako v legendárnom filme mojej generácie American Beauty. Hlavná postava sa zamýšľa nad svojou sedemnásťročnou dcérou, ktorá je celá neistá a nevie, čo so sebou, a otec si hovorí: chcel by som jej povedať, že to raz pominie – ale nebudem jej predsa klamať. A to je presne ono: nebudem klamať, lebo to už nepominie. Môže sa stať, že v tomto stave zostaneme, len si naň zvykneme a prijmeme ho ako realitu – tak ako naši predkovia prijali iné veci, pred ktorými nebolo úniku, a ďalšia generácia sa už nad tým nezamýšľala.
Mohlo to mať vplyv na ich duševné zdravie, ale zvykli si. Aj to sa môže stať. No domnievam sa, že ak sa cez túto fázu paradigmatickej zmeny úspešne preklopíme – a sme prvýkrát v histórii svedkami toho, že sme stvorili niečo, čo začína v nejakej, hoci algoritmickej, forme premýšľať – možno sa vrátime do stavu, keď budú ľudia menej rozorvaní a začnú fungovať štandardnejšie než dnes. Ajťáci povedia: to sú len obyčajné algoritmy. Ja hovorím: pozor, v najbližších rokoch a desaťročiach môžeme byť svedkami nového Genesis – niečoho, čo sme stvorili my. Ale tú istotu nemáme.
Ľudská civilizácia prechádzala rôznymi revolúciami – technologickými, spoločenskými – a celou históriou sa to vždy nejako ustálilo. Prišla nová generácia, prispôsobila sa. Teraz však prvýkrát ten hlavný hybateľ – po anglicky agent, ja to prekladám ako hybateľ, lebo agent u nás asociujeme skôr s niečím iným – nie je človek. A preto ten prechod k stabilite vôbec nemusí byť plynulý, alebo sa nemusí dostaviť vôbec. Asi záleží na tom, ako dobre pochopíme transformáciu súčasného stavu do spoločnosti, kde veľa úloh preberá neregulovaná umelá inteligencia.
Len vás podporím. Mnohé veci sme – alebo naši predchodcovia – predpovedali, že sa stanú v dvadsiatom prvom storočí, a ukázalo sa, že to bude zložitejšie. Dám príklad. V dvadsiatom storočí mnohí predpovedali hlbokú sekularizáciu: náboženstvo sa vytratí, nebude preň dôvod. Ja ako sociológ som s veľkou radosťou čítal práce Augusta Comta, zakladateľa sociológie, ktorý so sociológiou prišiel ako so sekulárnym, prísne racionálnym náboženstvom – rozumel, že náboženstvo treba, ale chcel ho postaviť na racionálnych základoch. Žiadne teologické vysvetlenia sveta odtrhnuté od prísnej ratio, len veda.
Lenže ukázalo sa, že ľudia niečo potrebujú – niečo nad sebou, niečo, čo môže byť vnímané iracionálne. Tá silne sa sekularizujúca spoločnosť zatiahla ručnú brzdu. Neprichádzalo len, obrazne povedané, k sekularizácii sakrálna, ale aj k sakralizácii sekulárna. A to mnohým nevyhovovalo. Dnes na celom svete vidíme návrat náboženstiev v rôznych, často hybridných podobách, aké sme ešte včera ani nepoznali. Ukazuje sa, že dvadsiate prvé storočie môže byť raz hodnotené naopak ako obdobie veľkého návratu náboženských predstáv o svete. To je úplne v rozpore s tým, čo o tom napísali mnohí v dvadsiatom storočí – a dnes vidíme, že sa trošku zmýlili.
Jeden z prvkov, ktorý nevedeli predvídať, je práve rozmach technológie. To, že každý bude mať vo vrecku aparát, ktorý manipuluje naše podvedomie na základe algoritmov – a tie nie sú nastavené na konfiguráciu dobra v spoločnosti, nie sú tou povestnou gréckou agorou, kde sa bavíme o tom, ako by mala spoločnosť fungovať. Sú nastavené na niečo úplne iné. Na generáciu zisku.
Na generáciu zisku.
Na ekonomiku pozornosti.
Je to vlastne veľmi zaujímavé – je to tiež prísne racionálny projekt. Lebo čo je racionálne? My by sme z nejakého pocitu zodpovednosti voči spoločnosti, povedané až nábožensky, voči blížnemu svojmu, očakávali, že tie algoritmy budú dbať na sociálnu súdržnosť, nebudú rozoštvávať ľudí medzi sebou, aby bola spoločnosť rezilientná, odolná.
Prečo by to robili?
No práve, prečo by to robili. Oni sú zameraní na iný typ racionality – na hrabivosť a generáciu zisku bez ohľadu na dôsledky. Po nás potopa. Z pohľadu niektorých ľudí je to úplne racionálne. Akurát to ničí celok. V konečnom dôsledku je otázne, či tí, čo budú mať veľa peňazí, budú ich mať kde a s kým zmysluplne minúť – to sa ukáže až v iných storočiach.
Myslím, že už môžem zahodiť celý scenár, lebo ideme úplne freestyle. Ale to je dobré – je to pekný úvod k tomu, prečo sa mi zdá, že súčasné politické usporiadanie, liberálna demokracia, je na ústupe. Toto usporiadanie tu v západnej Európe máme od konca druhej svetovej vojny. Predstavujem si ho ako dom, ktorý sme postavili – no každý dom treba udržiavať. Keď ho neudržiavate, zosype sa.
A mám pocit, že presne to sa s liberálnou demokraciou deje, hoci je to najlepší spôsob vládnutia, aký si vieme predstaviť. V dvadsiatom storočí sme mali tri pokusy: fašizmus, komunizmus a liberálnu demokraciu. Prvé dva ponúkali nejakú utópiu a dopadli, ako dopadli. Rozdiel liberalizmu je v tom, že má v sebe zabudované autokorektúrne mechanizmy – voľby každé štyri roky, brzdy a protiváhy.
No to sa dnes eroduje. Aj preto, že tie IT systémy, ktoré erodujú naše spoločnosti, ani nevlastníme, nedokážeme ich regulovať a do veľkej miery ani nevieme, že by to bolo treba robiť. Vie o tom zopár odborníkov, začínajú sa chytať nejakí policy makeri v Bruseli, na národnej úrovni tma. Asi ten dom potrebujeme opravovať, aby nám nespadol na hlavu.
Zareagujem hneď na niekoľkých úrovniach a začnem od konca. Tá naša neschopnosť reagovať na výtvor, ktorý si začal žiť vlastným životom, vlastne nie je prekvapujúca. Po technickej stránke tomu dnes rozumie väčšina ľudí. Keď sa porozprávate s takzvane bežným človekom – nechcem to zhadzovať – a spýtate sa ho, či vie, že jeho YouTube a Facebook sú riadené algoritmami, drvivá väčšina povie: samozrejme, to nie je nová informácia. Ale nejdú do hĺbky. Neuvedomujú si tú mieru manipulácie a tú nesmiernu potrebu vniesť do toho nejaké pravidlá hry.
Keď to mám povedať opäť rozprávkovo, je to ako v Harry Potterovi, keď niečo zakúzlili a to kúzlo im ušlo – začalo si žiť vlastným životom a nevedeli ho dostať späť do schránky. Presne to sa nám stalo. Niečo sme vykúzlili a ono si žije vlastným životom. Niektorí ajťáci povedia: počkať, tak to celkom nie je, my to vieme zastaviť, obmedziť, zmeniť algoritmus. A ja hovorím: už nie celkom, lebo tie algoritmy už vyrábajú ďalšie algoritmy a svoje deriváty. To si naozaj začína žiť vlastným životom – ale hlavne, opustime tú technickú stránku, začína si to žiť vlastným životom v dôsledkoch, ktoré spočiatku nikto nepredpokladal. Faktom je, že sa to vymklo spod kontroly.
Pripomeniem v prípade sociálnych médií tie prvé tézy, ktoré sa šírili svetom: toto je veľký moment pre demokraciu, Facebook prináša možnosť znovu obnoviť starogrécku polis, jej agoru, v ktorej ľudia budú riešiť spoločenské problémy rýchlo a efektívne. Dnes sa už nikto k tomu optimizmu nechce priznať; dnes je to skôr také, že to v niečom pomáha, ľudia sú v styku. Vedia to obhájiť, ale už za tým nie je to niekdajšie nadšenie.
A ľudia si stále neuvedomujú, kam to došlo. Nie všetci čítajú knižky Shoshany Zuboff o surveillance capitalism, ktorá presne poukazuje na to, že sa to vymklo spod kontroly práve preto, lebo to vytvorilo niečo, čo sa volá strojový habitus. Náš ľudský habitus sa vyvíjal – a teraz sme zrazu chytili niečo, čo prvýkrát v histórii nie je ľudské. Chytili sme ten strojový habitus a ten sa reprodukuje vo vnútri nás. To je nová realita, ktorá úplne podmýva princípy liberálnej demokracie. Ona vlastne len pridáva k tomu, čo už aj tak bolo na stole.
A teraz sa dostanem k tomu druhému: tá kríza liberálnej demokracie nie je spôsobená len sociálnymi médiami a ich existenciou, ako niektorí naznačujú. Ja len hovorím, že tieto technológie iba zavŕšili skazu, ktorá tu už bola. A tá skaza je celkom jednoduchá. Na jednej strane je problém v tom, že už všetko bolo v minulosti svojím spôsobom vyskúšané – všetky teórie elít, marxistické teórie, rôzne typy korporativizmu, či už štátneho alebo societálneho.
A liberálna demokracia sa ponúkla, presne ako hovoríte, ako najlepší spôsob – a ja stále viem obhájiť, že je to ten najlepší spôsob. Len ľudia zobrali veľmi vážne prísľub liberálnej demokracie, ktorý bol takmer rozprávkový: liberté, égalité, fraternité do dôsledkov. A keď to zoberiete do dôsledkov – naozaj žijeme v spoločnosti, kde je tá sloboda, rovnosť, bratstvo? Interpretácií je veľa, ale každý by vedel povedať, že to nie je dokonalé, že naše predstavy nie sú naplnené na sto percent.
Toto vie povedať takmer každý v krajine. Len z toho vyvodzujeme veľmi odlišné závery. Ja vyvodzujem záver, že sa treba snažiť blížiť sa k tej dokonalosti, hoci viem, že sa k nej nikdy nepriblížime – je to ako v matematike s limitou: blížiš sa k nej, ale nikdy tam nedôjdeš. Ale treba sa o to snažiť. A príliš veľa ľudí to odvrhlo, práve preto, že sa ten systém nevedel vyrovnať s niektorými nástrahami ľudských slabostí – s korupciou, klientelizmom, s vecami, ktoré sú často psychologicky vysvetliteľné. Režim liberálnej demokracie s tým nie vždy vedel pracovať. Nie vždy vedel zabezpečiť to, čo sa dalo zabezpečiť v dobrom počasí v západnej Európe v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch. Dnes s tým máme problém v celej Európskej únii – udržať maximálne množstvo ľudí v tých široko definovaných stredných vrstvách. Deväťdesiat percent. To sa nám nedarí.
Stále máme ľudí, ktorí vedú svoj každodenný boj kdesi medzi nižšou strednou vrstvou a najnižšími vrstvami, zubami-nechtami sa držia v pozícii nižšej strednej vrstvy, ale po desiatkach rokov ich to už nebaví. Je to všade v celej Európe. Nemajú prísľub, že by to mohli dotiahnuť z nižšej strednej vrstvy aspoň do strednej strednej vrstvy, kde sa ich život síce nezmení radikálne, ale budú mať kľud. To, čo sa volá ontologická istota. A zrazu ten režim nie je schopný, ako sa dnes hovorí, doručovať – v takej miere, ako bol v lepšom počasí šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov v krajinách ako vtedajšie západné Nemecko či Francúzsko. Úplne sa nevyčerpal, ale nie je schopný doručiť – aj preto, lebo je naviazaný na taký systém kapitalizmu, ktorý stále vyžaduje rast.
A ja nekupujem tézu, že bez toho rastu by to šlo, lebo to naozaj nepôjde. V tomto majú ekonómovia pravdu. Téza nulového rastu nesedí – ľudí neuspokojíte, pokiaľ nezmeníte ich mindset, ich premýšľanie o svete. Nejaký rast je nevyhnutný. No a dnes zisťujeme, že ten rast beznádejne narazil na svoje limity – sociálne, klimatické, politické, ekonomické – a zrazu sa celý ten stroj zadrháva. Všetko to, ako to bolo vymyslené aj v prepojení na ekonomický systém, sa začína, síce pomaly, ale predsa, zadrhávať.
To je, samozrejme, pravda, len ťažisko toho problému je čiastočne inde. Tá mašina nefunguje tak dobre ako v období zlatých európskych čias západnej Európy, kdesi medzi sedemdesiatymi a deväťdesiatymi rokmi. Pamätám si to ešte z rozprávania svojich svokrovcov, ktorí sú dnes už talianski dôchodcovia – to sú rozprávky o tom, ako sa nám vtedy žilo. A dnes sa tým Európanom, napriek tomu, že existujú veľké vrstvy ľudí naprieč všetkými krajinami Únie, od Anglicka cez Slovensko až po Baltik, ktoré sa nemajú najlepšie a chceli by sa dostať do tej pohody, kde nemusia rozmýšľať nad výzvami svojho bytia a môžu si povedať: okej, zajtra bude fajn, moje deti sa budú mať možno lepšie – čo už tiež nie je úplne garantovaná formulka.
Ale zase to nie je až také katastrofálne zlé, ako by to mohlo byť, keby došlo k nejakému veľmi zásadnému ekonomickému kolapsu. A chcem sa dostať k tomu, čo ste načali. Liberálna demokracia, tri prvky: liberté, égalité, fraternité. Liberté máme, égalité do nejakej miery – hlavne v tej ľudskoprávnej rovine je to veľmi fajn. Systém je, samozrejme, nedokonalý, veci vyskakujú a vyskakovať budú. Ale to fraternité – mi príde, že to je presne ten prvok kohézie, ten príbeh, ktorý nás spája na národnej úrovni. A teraz musíme cez to akoby miesiť aj tú európsku kohéziu.
Toto nielenže nám chýba, ale mnohí nerozumejú, že bez toho neexistuje ani obrana, ani spoločnosť, a teda ani prosperita a európska budúcnosť. A čo sa týka samotného Slovenska, v konečnom dôsledku ani slovenská štátnosť – najmä v tomto dynamickom období interregna, keď prechádzame od jednej doby stability k možno ďalšej dobe stability. Ako hovoril Gramsci, je to obdobie, v ktorom vyrastajú rôzne obludy, ktoré teraz vidíme. A otázka je, akým spôsobom sa k tomu postaviť.
Teraz myslíte to obdobie? Alebo to, ako sa postaviť k vytrácaniu sociálnej súdržnosti?
Čo máme robiť s tou sociálnou súdržnosťou? Veď na Slovensku sme urobili kopu vecí – rôzne typy ekonomickej transformácie, dostali sme sa do NATO, do Európskej únie – a vôbec nám nie je tak zle, ako nám väčšinou politici v rámci svojej politickej komunikácie nahovárajú. Ale kde je náš národný príbeh? Akoby sme si zabudli povedať, kým sme. Polovica histórie, najmä tej uhorskej, zrazu zmizla; tú väzbu nemáme. Kde je naša národná identita, kde sú tie príbehy, na ktorých by sme mali letieť do budúcnosti?
Zareagujem v dvoch rovinách. Najprv k sociálnej súdržnosti – a tam už nie som taký pesimistický, ako som býval. Poviem prečo. Pred pätnástimi, dvadsiatimi rokmi, keď som o týchto témach hovoril – napríklad o potrebe zvyšovať dôveru v spoločnosti na horizontálnej aj vertikálnej úrovni, medzi ľuďmi navzájom aj voči inštitúciám, lebo nám to zúfalo bráni stať sa úspešnejšou krajinou – priznám sa, videl som, že ľudia nerozumejú, prečo to hovorím, a považovali to za nesmierne abstraktné témy, uletené niekde z akademického sveta. A dnes musím priznať, že obrovské množstvo ľudí tomu začalo rozumieť: bez vzájomnej dôvery a dôvery k inštitúciám to jednoducho nepôjde.
Pochopili, čo je základ reziliencie, odolnosti. Nie je to len o tom, že si zvyšujete schopnosť čeliť krízam v technickom zmysle – že si pripravíte vízie, stratégie, taktiky, akčné plány. Nie. Musíte mať pripravenú populáciu, ktorá sa tých kríz nezľakne, neprepadne sa do seba, nezačne panikáriť –
– bude veriť, že sa štát do nejakej miery postará.
– a bude veriť, že sú tu ľudia. Začne dôverovať, sociologicky povedané, expertným systémom. Lebo celosvetovo hovoríme o tom, že ľudia prestávajú dôverovať expertom. No buďme úprimní – čiastočne je to chyba aj toho systému, aj tých expertov, lebo nie vždy vedia veci vysvetliť a nie vždy sú ochotní vysvetľovať, čo robia. Mohol by som byť veľmi kritický voči radom ktorejkoľvek vednej disciplíny aj na Slovensku: máme tu vynikajúcich odborníkov, ktorí sa však o svoje hlboké znalosti nepodelia s blížnym svojím. Neprídu, ako ja, do nejakého podcastu a nepovedia to. Ignorujú médiá, nie je to pre nich zaujímavé, nechcú sa s tým konfrontovať. Tak nech sa potom nedivia.
Pamätám si počas pandémie tých niekoľko virológov, epidemiológov, lekárov, ktorí išli do verejného priestoru – tak si to schytali riadne, to musím povedať. No zároveň platí, že bez nich by bola situácia ešte horšia. To, že sa postavili pred ľudí a systematicky sa snažili niečo vysvetľovať, situáciu jemne zachraňovalo – aj keď to, ako to dopadlo, je príbeh sám o sebe. Na Slovensku je príbeh covidu v niečom stále desivý a my sme si ho nedopovedali. Stále sme si nepovedali, ako zle sme v skutočnosti dopadli a že plody toho zbierame dodnes.
Ale späť. Ľudia musia viac dôverovať expertným systémom. A keď sa to deje, spoločnosť je odolnejšia. Dnes vieme porovnávať povedzme škandinávske krajiny a nás. Nie je to o tom, že tie krajiny sú bohatšie len preto, že majú vysokú protestantskú etiku, o ktorej svojho času písal Max Weber, alebo že tak veľa pracujú. Je to ďaleko viac o tom, že tie krajiny nie sú tak hlboko klientelistické a majú ďaleko nižšiu korupciu. Ľudia tam idú do projektov, do ktorých by u nás nešli. My vlastne nevieme zmerať, čo všetko sa na Slovensku nestalo, lebo ľudia do toho nešli – neverili, že by to mohlo priniesť nejaký efekt.
Úroveň dôvery v rôznych sférach spoločnosti je na Slovensku stále nízka.
Nikdy už neodmeriame, čo všetko sa tu nepostavilo, nevybudovalo, neskúsilo, lebo ľudia si povedali: veď to nemá zmysel. V tomto prostredí to nemá zmysel. A radšej budem robiť na svojom.
Áno. A podľa starého, ešte za socializmu populárneho hesla: kto neokráda štát, okráda svoju rodinu. Možno som to trochu pritiahol za vlasy, ale k čomu mierim – tú diagnózu akoby všetci aspoň vnútorne cítime, aj keď ju nevieme popísať alebo sme ju nikdy nepotrebovali verbalizovať. Ale čo s tým? Tá inherentná nedôvera, a nielen na Slovensku, k systémom autorít, inštitúciám, alebo ako ste to nazvali, k systémom faktov? Ako sa dostať k tomu, aby sme sa zlepšili?
Na začiatok poviem minimalistický variant, vôbec nie akademický. Stačí, keby tí ľudia, ktorí prilievajú olej do ohňa, prestali prilievať.
No tak to sa nestane.
Nie, to sa môže. Vy to vidíte. Niekedy mi ľudia hovoria, že som pesimista. Nie som, lebo verím, že sa to môže stať, že ľudia musia porozumieť. A vidím, že mnohí už porozumeli, že treba vedieť – v tom negatívnom slova zmysle – odmeniť tých, ktorí do verejného priestoru znova a znova prinášajú prvky, čo spochybňujú základy civilizácie.
Odmeniť. Dobre som pochopil?
Odmeniť, ale v tom negatívnom zmysle. Nemusíte povedať potrestať – odmeníte ich tým, že si ich prestanete všímať. Nielen tým, že ich nezvolíte, ale že budú mať taký spoločenský status, aký im ako travičom studní prináleží.
Ale ako budete ignorovať ľudí, ktorí dnes už nie sú mainstream pre to, čo hovoria, ale preto, že riadia štát, a preto majú to mediálne pokrytie?
Nepovedal som, že sa to zmení z večera na ráno. Prichádza nová generácia. Netvrdím, že sa to zmení s generáciou, ktorá si na to chronicky zvykla. Otázka je, či ľudia, ktorí ešte nie sú popísané papiere, sa nechajú popísať tým istým. Ako sociológ viem, že mnohí áno – isté vzory správania sa budú reprodukovať. Ale v čase paradigmatických zmien môžu niektorí prinášať úplne odlišné odpovede, vymedziť sa voči predchádzajúcej generácii.
Tak nech sa vymedzia – ja na to vlastne čakám. Nie vždy mi to vyhovuje; som už dosť starý na to, aby mi odpovede niektorých tínedžerov a dvadsiatnikov nevyhovovali, ale hovorím si: aj my sme boli presne takí istí. Miera, s akou som sa ako mladý vymedzoval voči starým, ktorých som volal dinosaurami, bola tiež veľká; vedel som byť veľmi radikálny. Nevyhovoval mi svet, v ktorom sa pohybovali a ktorému často nerozumeli. Teraz sme si to obrátili – to je ten večný kolobeh.
Bude to trvať dlho, ale bez toho to nepôjde. V opačnom prípade sa krajina bude ďalej zamotávať vo svojej anómii, vzájomnom odsúdení, nedôvere – a nevyhnutne nebude ani ekonomicky veľmi úspešná. Nemyslím si, že s naším geopolitickým postavením bude Slovensko úplne neúspešné; bude to stagnujúca krajina. A to je svojím spôsobom nebezpečné, lebo to si niektorí nemusia všimnúť.
Dnes, keď sa v Európe rozhoduje o jej budúcnosti aj o jej novej bezpečnostnej a obrannej architektúre, tak ak sme stagnujúca krajina, sme mimo rokovacieho stola – a to už stačí na to, aby sme tú stagnáciu prehĺbili možno aj na generáciu dopredu.
Ale znova tá sociálna súdržnosť. Chcem ľudí primäť, aby si dnes, v čase AI, pozreli, čo to vlastne za zviera je – nech si to hodia do ChatGPT a skúsia si to rozkryť aj večer pred spaním. Lebo súdržnosť je to, čo nám dalo šancu vybudovať civilizácie, ktoré sme vybudovali. Ako živočíšny druh sme boli úspešný Homo sapiens práve preto, že sme boli veľmi súdržní. To je začiatok nášho úspechu. Boli sme schopní denisovanov a neandertálcov v podstate zhltnúť, hoci sme boli menší, menej chlpatí, menej pripravení na prežitie. Niekto povie: boli sme inteligentnejší, väčší mozog. Iní: mali sme vyššiu, komplexnejšiu schopnosť komunikovať. Ale dnes sa ukazuje, že aj neandertálci komunikovali veľmi dobre. Kľúčová bola naša súdržnosť, solidarita, empatia, schopnosť držať spolu. A teraz sa nám to vytráca.
Nech sa ľudia zamyslia: to, čo nám dalo krídla – dnes je nás na svete osem miliárd, ovládli sme túto planétu – my dnes podrývame. To nemôže dobre skončiť. Nech si to ľudia technicky vzdelaní premietnu do techniky – to nikdy dobre skončiť nemôže. Vráťme sa k podstate; je to vlastne volanie po podstate. A prečo o tom my sociológovia toľko hovoríme: vidíme – a teraz to nie je útok na kapitalizmus – že kapitalizmus a moderná individualistická spoločnosť sú založené na prísnom individualizme.
Vzali ste mi to z úst, akurát keď som k tomu prichádzal.
Odmalička nám niekto hovorí: zameraj sa na seba, postaraj sa o svoju rodinu, a tým najlepšie pomôžeš celku – keď nebudeš problémom pre ostatných. Lenže keď nám to niekto opakuje, solidarita a empatia sa vytrácajú. Potom prichádzajú iní a hovoria: pamätajte na solidaritu. Je to zrážka dvoch princípov, ktorú nie každý vie spracovať. A teraz budem nepríjemný: možno vzdelanejší ľudia to zvládajú trochu lepšie – ale nepodceňoval by som ľudí s menším vzdelaním, lebo paradoxne ľudia žijúci v tradičnej spoločnosti bez vzdelania sú v solidarite a empatii ešte stále nepomerne lepší než ľudia v modernej anonymnej spoločnosti. V tom chladnom monštre, kde sa stratili väzby – ľudia bývajú v panelákoch a nevedia, kto býva o dve poschodia nižšie, nikdy tých ľudí nestretli.
Je to veľký boj, ale stačí si stále pripomínať, že najväčšou výzvou do budúcna je udržať aké-také sociálnu súdržnosť a prekonávať tie hlúpe polarizácie – tú postupnú fragmentarizáciu spoločností do sociálnych bublín, ktoré sa uzatvoria. A teraz nemyslím na internete, ale v reálnom živote. Tie bubliny strácajú vôbec povedomie o tom, že existuje nejaká iná časť spoločnosti, ktorá žije inak, má iné potreby, iné videnie sveta. A keď sa toto povedomie a porozumenie stratí, strácajú sa posledné väzby v spoločnosti. Solidárny, empatický či vôbec elementárne chápajúci viem byť už len vo vnútri svojej bubliny. A odtiaľ je už len krok k tomu, že si povieme: svet tých druhých nielenže je iný –
A v tom treťom kroku –
– v ďalšom kroku je čudný, a v treťom nelegitímny. Oni sú nelegitímni, oni sú našim ohrozením. A vtedy sa tá stavba rúca.
Vtedy sa konflikt, na ktorom sú naše demokracie založené, väčšinou mení na ozbrojený konflikt. No ale to je presne ten dom, o ktorom sme hovorili na začiatku – keď sa oň nestaráme, zrúti sa nám na hlavu. A ja som chcel vyjsť presne s tézou, že žijeme v systéme, ktorý nám hovorí: staraj sa o seba a nasleduj svoj osobný sen. Americký sen, sen nášho kapitalizmu.
Ale nechajte ma dohovoriť – štát vôbec vznikol na tom, že ľudia sa začali bytostne starať o ľudí, ktorých vôbec nepoznali. Prvotné pospolné spoločnosti, aj dnešné slovenské dediny, sú o tom, že poznáte úplne každého. A štát či národ mohol vzniknúť iba vďaka príbehom, ktoré jednotlivcov priviedli k tomu, že im začalo záležať na ľuďoch, ktorých nepoznajú – na spoluobčanoch, s ktorými sa delíme o ten náš spoločný príbeh. A mám pocit, že toto nám bytostne chýba. Je tam niekoľko vrstiev: o tej ekonomickej sme hovorili, ale je tu aj tá duchovná.
Veď sme duchovné bytosti, bytosti, ktoré potrebujú príbehy – to je rozdiel medzi nami a všetkými ostatnými cicavcami. Potrebujeme príbehy. A kde je ten náš slovenský príbeh? Kde je to fraternité v slovenskej spoločnosti?
Začnem opäť v dvoch líniách. To, čo ste teraz pomenovali, je skutočne kľúč k mnohým problémom, ktorým sme vystavení, a málo o tom premýšľame poctivo a do hĺbky. V dvadsiatom prvom storočí, v tom, čo sa volá globálny Západ, sa presne ako hovoríte stratili veľké príbehy. Hovorí sa o konci veľkých naratívov. Znie to abstraktne – o čom to títo dvaja točia? Lenže lep spoločnosti, tú súdržnosť, v minulosti zabezpečovali veľké príbehy. V našom kontexte ním bolo náboženstvo, kresťanstvo.
Veľký náboženský príbeh bol jasne postavený: Božie desatoro, ktoré sa neporušovalo, a keď sa porušilo, prišli konzekvencie, ktorým sa nedalo ujsť, lebo Boh je vševidiaci a všemohúci. Nedá sa skryť ako trojročné dievčatko, ktoré si pri schovávačke kľakne a zavrie oči – takto to fungovať nebude. Potom sa spoločnosť začala postupne sekularizovať, prišiel národ, nacionalizmus. A teraz paradoxne ja, ktorý celý život poukazujem na problémy moderného nacionalizmu a na to, koľko deštrukcie priniesol, sa na to pozriem prísne analyticky.
Spočiatku, ako píše Ernest Gellner, to bolo nevyhnutné, lebo sa začal strácať lep stredovekej spoločnosti, ktorá sa postupne modernizovala, a národ sa ukázal ako absolútne dokonalý nápad. Vytváral to isté horizontálne priateľstvo medzi ľuďmi, ktoré predtým kresťanstvo, a dával pocit super rodiny: všetci sme bratia a sestry, všetci od jednej matere, máme spoločný pôvod a spoločné ciele. Dodnes nacionalisti hovoria: nič než národ. Národ je najväčším dobrom, ktoré zabezpečí našu súdržnosť a prináša odpovede na všetko.
No dobre. Počas dvadsiateho storočia sa ukázalo, že nacionalizmus priniesol takú šialenú mieru deštrukcie, že sme ten model začali opúšťať. A teraz do istej miery žijeme v sekulárnom postkresťanskom svete a do istej miery v postnacionálnom. Hovorím do istej miery. Ľudia ako ja hovoria: tak tento svet opustíme. Ale čo vlastne prinášame? V minulosti ľudia ako Tomáš Masaryk prišli s tézou humanizmu, ktorá bola napojená na náboženské princípy – Ježiš, nie Cézar, toť zmysel našich dejín. Myšlienka humanizmu sa neskôr pretavila do myšlienok ústavného patriotizmu. Už to nebude náboženstvo, už to nebude národ – musíme sa vedieť zjednotiť na nejakých princípoch.
Čiže snažil sa o rekonštrukciu toho príbehu.
Prišla dekonštrukcia a rekonštrukcia. No ukázalo sa, že príbeh postavený na nejakých hodnotách, v tomto prípade na hodnotách liberálnej demokracie, mnohí nekupujú. Respektíve – neviem, či môžem použiť to slovo – nie je sexy. Zrazu to nebolo také príťažlivé ako to, čomu ľudia rozumeli okamžite, na základe silných emócií. Príbeh ústavného patriotizmu neprináša silnú emóciu. Keď to mám vyjadriť obrazne, je to, ako keď hrá európsky tím a zaznie európska hymna Óda na radosť – neprináša ten typ emócií ako keď ľuďom zahráte národnú hymnu ktoréhokoľvek štátu, pri ktorej priam šalejú a ich emócie sú vyburcované na maximum.
Ten veľký príbeh sa nepodarilo vybudovať do takej miery. Niekto by povedal, že je príliš preintelektualizovaný, pre trochu vzdelanejších. Nechytil široké vrstvy obyvateľstva – a tým trpíme v dvadsiatom prvom storočí.
To je koniec veľkého príbehu. No to je len prvá časť odpovede. Druhá je, že v prípade Slovenska sa pridáva ďalšia, rovnako dôležitá a rovnako zničujúca vec: na rozdiel od iných Slováci stále hľadajú zmysel svojich dejín. Prečo vlastne majú štát? Čo tým chceli povedať? Veľa ľudí si to berie za samozrejmosť, ale v skutočnosti im niečo chýba. Cítia, že niečo nie je také, ako to vidia u Čechov, Nemcov, Francúzov, Poliakov, Rusov. Všade sú veľké príbehy. Zoberme si francúzsky príbeh o modernej spoločnosti, celý príbeh po dobytí Bastily.
Zoberme si ruský príbeh – tretí a posledný Rím, mytologizácia jednej krajiny, kultúry, civilizácie až na úroveň niekoho, kto zachráni celý svet. Dá sa pochopiť, že Rusi, ktorí tomu veria – a veria tomu mnohí – sú takýmto príbehom nesmierne povzbudení. To isté nájdete v Poľsku: Poľsko ako Kristus národov. My sme tá časť západnej civilizácie, ktorá sa obetuje ako Kristus v prospech ostatných; my trpíme, aby tí ostatní nemuseli, a mali by nám byť vďační. Tie veľké príbehy sa dajú rôzne formulovať. A Slováci taký veľký príbeh nemajú. To, že prežili, je len stredne veľký príbeh, ktorý si Slováci opakujú: náš prínos je, že sme prežili, vydržali sme tlak.
Lenže koncom devätnásteho storočia to so Slovákmi až tak dobre nevyzeralo. Stačilo ešte päťdesiat rokov asimilačných Apponyiho zákonov a zo Slovákov by bola folkloristická skupina na severe Slovenska – bez príchodu Čechov a bez vzniku Československa. A to nehovorím v zlom, je to historická skutočnosť, ba povedal by som historická nepríjemnosť. No Slováci prežili a vybudovali v podstate úspešný štát. Dá sa na tom stavať, je to vlastne veľmi pozitívny príbeh – len mu treba dať ten veľký príbeh.
Treba ho predať.
Predať, a zamyslieť sa. Veľmi často to hovorím, lebo ma to v minulosti silno ovplyvnilo. Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď som začal sledovať české knižky, ktoré sa zaoberali zmyslom českých dejín, som spočiatku myslel: čo to je za blbosť? Čo tí Česi hľadajú, čo to je za nezmysel? A potom sa mi to v hlave poukladalo – že je to v skutočnosti nesmierna poctivosť, ktorá pramení už od Palackého. Ten nešiel na pangermánske stretnutie vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1848; napísal dlhý list, prečo my Česi na toto stretnutie nejdeme, a vymedzil sa voči Nemcom. Či je to z toho širšieho hľadiska dobre alebo zle, je otázne. Ale bolo v tom niečo poctivé, lebo Palacký už vtedy písal: musíme celému svetu dokázať, že sme schopní priniesť niečo výnimočné, že my Česi sme výnimoční a bez nás by svetová civilizácia nemohla pokračovať. Doslova až takto.
Čiže ten príbeh potrebuje nejakých lídrov.
Áno. A pokiaľ si vieme dokázať, že to tak je, náš príbeh má zmysel.
Ako na to?
Česi si zodpovedali: áno, náš príbeh má zmysel, je to veľký príbeh. To isté by mali teraz povedať Slováci.
Kto z tých Slovákov to má povedať? Tu je to asi na chrbtoch nejakých lídrov, ľudí, ktorí majú hlas a vedeli by to stelesniť.
Určite to môžu. Mali by to však robiť politické elity. No ale hovorím to napríklad ja. A problém je, že hovoria to aj iní na Slovensku, lenže možno nás nie je tak veľa, alebo nie sme takí presvedčiví, ako boli v českom kontexte Bolzano, potom povedzme Masaryk, Patočka, Dušan Třeštík. Ľudia, ktorí dekonštruovali tie české dejiny a poukazovali na rôzne problémy. A dnešná česká spoločnosť je v tomto predsa len trošku iná ako ostatné stredoeurópske spoločnosti. Je ďaleko reflexívnejšia k svojim dejinám. Ako človek, ktorý sa už trošku vyzná v českej duši, môžem povedať, že tam vidím veľkú reflexivitu, a za to Čechov v niečom obdivujem. No stále veľmi pozitívne tvrdím, že práve pre našu prepojenosť s českým prostredím – všetci ten jazyk rozumejú, máme sa navzájom radi – by Slováci ten príbeh mohli zopakovať. Trošku neskôr, uznávam. Ale ako sa hovorí, radšej neskôr ako nikdy.
A čo je ten ďalší krok? Kto by mal vziať tú pochodeň a takýto príbeh rozprávať? Viem, že sú to aj ľudia na rôznych úrovniach spoločnosti, napríklad ako vy; aj ja sa snažím svojou malou troškou. Ale väčšinou by to mali byť štátnici. Vidíte niečo také, že tomuto rozumejú naši potenciálni noví štátnici? Lebo ako sme hovorili o ľuďoch, ktorých treba odmeniť tým, že ich budeme ignorovať – tí to robiť nebudú. Nie tí, čo dnes riadia štát, ale tí, čo by ho riadiť mohli, povedzme po voľbách v roku 2027. Vidíte, že tomuto rozumejú? A čo by ste im poradili?
Doteraz som bol celkom pozitívny, to musí každý uznať. Teraz pozitívny nebudem. Nevidím. Veľmi krátko: nové politické elity ma zatiaľ nepresvedčili. Mám takú pachuť na jazyku z toho, že niektorí ešte ani neboli poriadne pri moci, a už sa naučili úplne vyprázdnené marketingové ťahy, aké by ste čakali od ľudí, čo sú v politike už niekoľko volebných období. Je to také vyprázdnené, že to človeka ani nebaví. Priznám sa – nemal by som to ani hovoriť, veď komentujem politiku – ale politické debaty som dávno prestal pozerať, vôbec ma to nezaujíma. A nie preto, že by som tými ľuďmi pohŕdal; často sú sofistikovaní aj vzdelaní. Lenže už nehovoria to, čo považujú za potrebné, ale to, čo im marketingovo vyšlo z fokusových skupín.
Je to podobné ako v hudbe. Som z generácie, ktorá počúvala rockovú hudbu. Nie všetko vyšlo – boli kapely, ktoré urobili príšerné albumy, až sme sa čudovali, ako mohla naša obľúbená kapela urobiť taký nepočúvateľný album. Ale oni to tak cítili. Dnes sa to už nerobí. Sadnú si nejakí ľudia a povedia: z fokusovej skupiny vyšlo, že tam majú byť dvakrát také prechody perkusií, tak to tam dajme, lebo to je väčšinový mainstreamový názor. Ľudia už ani hudbu nerobia tak, ako ju cítia, ale ako by ju teoreticky chcel väčšinový vkus.
To je vyprázdnené. Priznám sa, v tomto som začal byť staromódny – stále počúvam hudbu zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, lebo strašne málo z toho, čo vzniká teraz, je z môjho pohľadu použiteľné. A vždy, keď vidím, že niekto urobil niečo zo seba, že to vyšlo z neho, tak to kupujem, aj keď sa mi to nemusí páčiť. Hovorím si: konečne niekto išiel s kožou na trh.
Budem diablov advokát. Keď chcem byť ten diablov advokát, poviem, že je to matematika – volebná matematika, potom parlamentná, potom koaličná. Mali sme tu strany, ktoré sa o stovky hlasov sekli a neboli tam, kde mohli byť, čo zásadne ovplyvnilo dnešnú politickú situáciu. Čo keď je to len tým, že sa už nechcú hrať na takéto zásadné riziko?
Chýba tomu duša.
Chýba tomu duša. Nie je to to, čo vlastne všetci potrebujeme – inšpiráciu, líderstvo, nielen tie čísla a politiky?
Presne to. Tí ľudia sú síce politici, ale nikto z nich nie je štátnik. A mimochodom – teraz to niektorí, ktorí ma poznajú a vedia, že ľudí ako Robert Fico či Vladimír Mečiar kritizujem od začiatku do konca a nenechám na nich suchú nitku, možno prekvapí. Paradoxne Robert Fico napriek deštrukcii, ktorú prináša na Slovensko, vie mať momenty, keď sa správa štátnicky. Alebo sa o to aspoň pokúša, aspoň navonok to tak vyzerá.
Má na to kapacity.
Aspoň navonok to tak vyzerá. Kdežto iní sa o to už ani nepokúšajú.
Alebo chcú, ale nevedia.
Alebo chcú a nevedia, to je možné. Ale aby sme si rozumeli – nikoho tu neobhajujem, Roberta Fica už vôbec nie, lebo opakujem: deštrukcia, ktorú prináša do tejto krajiny, je nebývalá. Takto sa správajú okupanti na cudzom území – splundrovať krajinu a nechať ju, keď je už úplne vyprázdnená a doslova bez jedla, opustiť a nechať tých ľudí, po nás potopa. Ale v tom správaní sú náznaky toho, že to vie. A toto ľudia cítia, preto ho niektorí volia. Nie že by všetci jeho voliči boli doňho zamilovaní, ale cítia niečo, čím presahuje aj dnešných protivníkov. A keď už mám byť politický – mnohí dnes tvárou v tvár tej opozícii nevidia štátnikov. Vidia politikov lepších, horších, úplných tragédov, ale štátnika nevidia. Niekoho –
A dá sa to naučiť? Dá sa charizma naučiť?
Nie veľmi.
Okej.
Nie, ten človek musí prísť.
Okej, takže čakáme. No dobre – a teraz sa dostaňme z úrovne politických lídrov na našu úroveň. Merateľným šťastím je vrúcnosť vzťahov, ktoré máme v osobnom živote. A to je tá nitka, z ktorej je utkaná aj celá spoločnosť.
Vy ste práve ocitovali môj veľmi obľúbený výskum, ktorý sa robí na Harvardskej univerzite už osemdesiatpäť rokov. Vystriedalo sa tam päť či šesť riaditeľov a väčšina ľudí, ktorí na začiatku začínali, je už po smrti. Krásny výskum, ktorý hľadal to zásadné, čo hľadáme všetci v živote – ako byť elementárne spokojní, šťastní, proste v pohode. Testovali všetko možné, aj to, či v tom zohrávajú úlohu peniaze. A mimochodom, zohrávajú: ľudia, ktorí mali veľmi ťažkú finančnú situáciu a museli na každodennej úrovni bojovať svoj boj o prežitie, šťastní byť nevedeli. Naozaj len veľmi málo ľudí sa vie povzniesť a byť nad vecou aj v chudobe – to pre nás nie je typické. Ale netreba tých peňazí zase až tak veľa. Stačí mať pokryté nejaké elementárne potreby a možnosť trochu rozletu, a potom sa ukazuje, že všetky ostatné dimenzie nezohrávajú až takú úlohu.
Hlavné sú vzťahy, ich permanentné ošetrovanie a vrúcnosť. To hlavné, čo z toho vyšlo, je, že ľudia zabúdajú, že ich vzťahy sú vlastne akási komodita, ktorú treba stále ošetrovať, investovať do nej. Keď do toho neinvestujete, oni sa stratia – ale v konečnom dôsledku trpíte vy. Stáva sa to každému z nás, aj mne sa to stáva dodnes, a priznám sa, že o tom premýšľam, trápi ma to a veľakrát neviem prekročiť ten tieň ani sám. Som si tak sám strojcom svojho šťastia – v úvodzovkách – tým, že neošetrujem vzťahy a ľudia sa mi strácajú zo života. Odídu, a ja niekedy ani neviem, čo sa stalo; je to ťažko uchopiteľné. A možno práve na toto by sme mali pamätať v prísne individualizovanej spoločnosti dvadsiateho prvého storočia – aj toto je o sociálnej súdržnosti. Ošetrujte svoje vzťahy, investujte do nich. A tým môžeme formovať aj krajinu, v ktorej žijeme.
Koniec koncov sa opäť vrátim k pojmu vzájomné odcudzenie, tomu pojmu zo sociálnej psychológie. Veľa o ňom písal napríklad Fromm, ktorý termín odcudzenie dokonca operacionalizoval cez chorobu ja. Ako máme ego, superego a id, ochorie vám jedna časť osobnosti. Vôbec to nebagatelizoval – odcudzením sa vám zmení pohľad na svet. Hovoril, že to nie je len o zmene pohľadu, ale že je to vlastne choroba, „choroba ja“ v úvodzovkách. Vzhľadom na to, ako žili naši predkovia a ako vedeli byť prepojení, sme v niečom ochoreli – my, a tým pádom aj celá spoločnosť. Keby ste k spoločnosti pristúpili, opatrne s tým, samozrejme, ako k nejakému živému organizmu, dnes by sme tú spoločnosť operacionalizovali ako chorého jedinca, ktorý má nejaké duševné poruchy, a tie duševné poruchy vplývajú – ten organizmus psychosomatizuje, a tým pádom nemá v poriadku ani niektoré orgány.
To je pekné prirovnanie – buď ten organizmus, alebo aj ten dom, o ktorý sa nestaráme; budem to naťahovať späť k prirovnaniu, na ktoré sme si možno už v tomto rozhovore zvykli. A posledná otázka. Na konci rozhovoru sa vždy pýtam, čo by ste poradili ľuďom – to sme už trochu načali. A čo by ste poradili našim nádejným novým politikom, ktorí sa môžu ocitnúť v stave, keď budú riadiť našu krajinu vo svete, ktorý sme sa v tomto krátkom rozhovore snažili trošku popísať?
Možno prekvapím. Poznajúc generáciu Z a už aj charakteristiky generácie Alfa, ktorá iba prichádza, ale veľmi skoro bude mať volebné právo – to je do štyroch, piatich rokov. Tí prví z generácie Alfa majú dnes nanajvýš trinásť až pätnásť rokov, ale o chvíľu budú mať volebné právo. Obe tie generácie, keď sa pozriete na ich charakteristiky, volajú po autenticite. To je ich hlavné volanie. Mimoriadne silne sa vymedzujú aj voči mojej generácii a hovoria: hlavne buďte autentickí, buďte sami sebou. Je to reakcia na to, ako tie predchádzajúce generácie neboli sami sebou, koľko sa žilo v pretvárke. Tak nech sú – to je moje malé odporúčanie politikom: nech sú hlavne autentickí.
Robia politiku podľa prieskumov.
Presne tak. A toto je odpoveď aj na to, prečo mám takú pachuť na jazyku zo súčasnej opozície – a viacerých nebudem ukazovať prstom. Je tam toľko neautenticity, že ma z toho až bolí žalúdok. Nech sú, kým sú – a uvidia, ako sa zmení pohľad na nich.
Infosecurity.sk je neziskový projekt. Pracujeme vo verejneom záujme a môžeme to robiť iba vďaka vám! Ak Vám naša práca dáva zmysel, podporte nás prosím pravidelným darom.
