Viktor Orbán prehral napriek tomu, že ho podporovali Kreml, Biely dom, Izrael aj Čína – a jeho niekdajší spojenci ho hodili cez palubu skôr, než stihli sčítať hlasy. Peter Kreko rozoberá, prečo ruské zasahovanie v Maďarsku zlyhalo, ako Peter Magyar rozbil Orbánov propagandistický aparát preventívnou komunikáciou a kompetenciou – a prečo sa Fico teraz ocitol v regióne bez priateľov. Poučenie pre Slovensko je tvrdé: suverenistická rétorika sa obracia proti tomu, kto ju používa, kým slúži cudzej mocnosti.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo ani podpora Ruska a USA nestačila Orbánovi na víťazstvo a čo to znamená pre protofašistickú internacionálu, ktorú pomáhal budovať;
- ako Kremeľ plánoval Orbánovi pomôcť – od operácií GRU a SVR cez energetiku, až po možnú operáciu pod falošnou vlajkou pri plynovode v Srbsku;
- prečo sa Trump a Peskov začali dištancovať od Orbána v priebehu niekoľkých dní po jeho porážke a čo z toho vyplýva pre Fica;
- akú achilovu pätu Orbánovho režimu odhalil Peter Magyar a prečo stará propagandistická mašinéria Fideszu prestala fungovať;
- prečo je ruský kultúrny a jazykový vplyv na Slovensku nebezpečnejší než v Maďarsku napriek Orbánovej porážke;
- ako funguje preventívna komunikácia Petra Magyara a prečo by sa ju mala slovenská opozícia naučiť skôr, než bude neskoro;
- čo je podľa Kreka tá jedna vec, na ktorú sa slovenskí novinári a opozícia musia v najbližších 18 mesiacoch bezpodmienečne sústrediť.
Peter, Orbán vládol 16 rokov, pretože vybudoval systém, ktorý mal zabezpečiť, že nemôže prehrať. Médiá, súdnictvo, ústava, zmena volebného systému, štátny aparát – to všetko vieme. V nedeľu napriek tomu utrpel zdrvujúcu porážku. Aký je podľa teba strategický význam toho, čo sa práve stalo? Nielen pre Maďarsko, ale pre celý model, ktorý Orbán exportoval do Európy a do Spojených štátov?
Ďakujem za pozvanie. Je mi cťou, že môžeme diskutovať o týchto témach, a som si istý, že na Slovensku im bude každý rozumieť.
Krajiny strednej a východnej Európy mali tradične nízke sebavedomie a neboli zvyknuté stáť v centre svetovej pozornosti. Presne to sa však stalo s Maďarskom – najmä v poslednom desaťročí. Počas prvého Trumpovho prezidentského obdobia, keď sa Orbán a Trump zblížili, sa Maďarsko stalo neliberálnym vzorom v transatlantickom priestore. Vždy som však mal pocit, že úloha Maďarska je skôr symbolická než skutočne zásadná. Viktor Orbán bol skôr šamanom medzinárodnej krajnej pravice a ideológom než skutočným tvorcom mocenských dohôd. Áno, investoval peniaze aj zdroje do budovania tejto neliberálnej internacionály. V rámci Európskej únie a NATO sa však čoraz viac stával vydedencom. Jeho pozíciu obchádzali a s výnimkou veta v Európskej rade nikdy nebol dôležitým hráčom v medzinárodnom rozhodovaní.
Vzhľadom na to, aký dôležitý sa Maďarsko medzinárodne stalo, má Orbánova porážka obrovský symbolický význam. Prehral napriek tomu, že sa tešil podpore Ruska, Spojených štátov, Izraela a tichšie aj Číny. Zdalo sa, že jeho kampaň podporuje dokonca aj Európska únia – najmä prostredníctvom spravodajských informácií o tom, ako sa Rusi chceli do maďarských volieb miešať. Bol to dobrý preventívny krok, ale nepriatelia Pétera Magyara na medzinárodnej scéne boli oveľa viditeľnejší a hlasnejší než jeho priatelia. Napriek tomu zvíťazil drvivým spôsobom. Orbánova porážka bola o to spektakulárnejšia, že maďarský volebný systém zvýhodňuje relatívne najsilnejšiu stranu.
Bolo to natoľko zjavné, až to pôsobilo, akoby prezident Spojených štátov, prezident Ruskej federácie a ďalší takmer okamžite opúšťali svojho údajne blízkeho spojenca. Toto boli skutočne voľby, v ktorých sa rozhodovalo o budúcnosti Maďarska. Keby zostalo s pomocou Ruska neliberálnou krajinou, mohlo by sa stať ešte efektívnejším rozvracačom Európskej únie – a veľkým ziskom pre Moskvu aj pre Washington, ktorých záujmy v otázke strednej a východnej Európy sa čoraz viac zbližujú.
Lenže prišla Orbánova porážka. Demokrati a sily hlavného prúdu na celom svete sa dnes pozerajú na Maďarsko ako na povzbudivý príklad. A hoci sa Maďarsko stalo geopolitickým bojiskom, tieto voľby boli aj o porazení Orbánových geopolitických podporovateľov, ktorí sa zdali početnejší a mocnejší. Európska únia ho podporila – nie ani tak silnými vyhláseniami, ako skôr pozitívnymi očakávaniami. V prípade Pétera Magyara išlo predovšetkým o zvrchované rozhodnutie maďarských voličov. Dezinformácie a zahraničné zasahovanie zohrali pri výsledku iba okrajovú úlohu.
Róbert Fico sa na Slovensku prezentuje ako silný muž. Jeho vláda však zlyháva v základnom manažmente štátu, o korupcii a rozklade právneho štátu ani nehovoriac. Peter, kde je hranica medzi imidžom silného politika a jeho skutočnou silou? Čo sa musí stať, aby sa autokratov populistický domček z karát rozsypal? Čo sa musí stať, aby ľudia prestali veriť jeho lžiam?
Ďakujem, že si spomenul autoritársku infláciu – je to pojem, ktorý veľmi presne vystihuje, ako západný svet pristupuje k Rusku. Čoraz viac si musíme uvedomovať, že ruský vplyv na voľby je vo väčšine prípadov neúspešný. Stačí sa pozrieť na výsledky. Neúspešný bol v Moldavsku, skôr neúspešný v Rumunsku a teraz aj v Maďarsku. To však neznamená, že sa ruského zasahovania nemusíme obávať a že voči nemu nemusíme zostať ostražití.
Podľa všetkých únikov informácií, ktoré dnes máme k dispozícii, existoval rozsiahly plán Kremľa pomôcť Orbánovi vo voľbách – prostredníctvom ruských tajných služieb GRU a SVR aj neslávne známej Social Design Agency, cez energetiku, diplomatické vzťahy, vyhlásenia a veľmi pravdepodobne aj operáciou pod falošnou vlajkou. Pri plynovode v Srbsku sa našla podozrivá výbušnina, a hoci srbské orgány boli vo svojich vyjadreniach oveľa zdržanlivejšie, maďarské úrady to okamžite označili za možný ukrajinský útok proti Maďarsku. Snaha ovplyvniť voľby teda bola veľká. Ukázala sa však ako neúspešná – aj preto, že investigatívne médiá v Spojených štátoch, v Maďarsku aj v Európe tieto plány vopred odhalili a zverejnili. Všetky plány Kremľa, vrátane zinscenovania falošného atentátu na Orbána s cieľom zvýšiť jeho popularitu, zlyhali.
Išiel by som ešte ďalej. Dezinformačný aparát maďarskej vlády, ktorý bol v predchádzajúcich kampaniach do istej miery úspešný, sa opäť ukázal ako neúčinný. Vládne naratívy o tom, že Maďarsko bude zatiahnuté do vojny na strane Ukrajiny alebo že opozíciu riadia zahraničné mocnosti, jednoducho nezabrali. Väčšina voličov ich odmietla – hoci v predchádzajúcich voľbách patrili medzi kľúčové faktory Orbánových víťazstiev.
Prečo to bolo možné? Vyzdvihol by som tri hlavné dôvody.
Po prvé, objavil sa vyzývateľ, ktorý hovoril rovnakým politickým jazykom ako Orbán. Nebol to milý technokrat, ktorého Orbán zje na raňajky, ale niekto, kto vyšiel priamo z režimu, poznal jeho slabiny aj zraniteľné miesta a dokázal zasiahnuť jeho achilovu pätu – korupciu a zlyhania vo verejných politikách.
Po druhé, pred viac ako dvoma rokmi vypukol v Maďarsku obrovský škandál – takzvaná pedofilná kauza alebo kauza milosti. Prezidentskú milosť dostal človek, ktorý pomáhal odsúdenému pedofilovi krytému súdom. Do rozhodovacieho procesu bola zapojená aj ministerka spravodlivosti – bývalá manželka Pétera Magyara. Silne moralizujúca vláda sa po tomto škandále ocitla pred vlastným morálnym škandálom a vo verejnosti rástol hnev. Magyar to s veľmi dobrým citom pre načasovanie využil.
Po tretie, Orbán je pri moci už 16 rokov. Protivládna nálada, ktorá sa dnes cíti naprieč Európou, sa prejavila aj v Maďarsku. Držitelia moci majú dnes v Európe problém udržať si pozície. V Orbánovom prípade zohrala dôležitú úlohu aj nuda, čoraz väčšia lenivosť režimu a pýcha jeho predstaviteľov – presvedčenie, že im prejde čokoľvek, či už ide o korupciu alebo spoluprácu s Rusmi.
Pridal by som ešte štvrtý faktor. Občianska spoločnosť, think tanky a najmä nezávislé médiá boli veľmi úspešné v tom, že upozorňovali verejnosť na dôležité témy a budovali publikum schopné prijímať dôveryhodné informácie. To bolo niečo, čo mohol potom Magyar politicky využiť. V mnohých prípadoch – pri pedofilnej kauze aj pri ruskom zasahovaní do volieb – boli to práve médiá, ktoré tieto témy odhaľovali. Nebolo to teda len politicky motivované. Bola to situácia, v ktorej zohrala kľúčovú úlohu spoločnosť a verejnosť.
Jedna z tvojich téz je, že konšpiračné teórie nie sú sprievodným javom doby sociálnych sietí, ale nástrojom na vytváranie kmeňovej identity. Politika identity, ktorá neponúka skutočný vecný plán – reformy, obnovu, investície – ale buduje politickú moc na vyčleňovaní inakosti a polarizácii. Nie je to nič nové. Orbán však bol prvý, kto týmto modelom úspešne rozkladal európsku demokraciu a vyvážal ho do zahraničia. Fico robí to isté. Soroš, liberáli, Brusel, Zelenskyj, progresívci, Gruzínska légia, ktorá nám vraj pred rokom robila štátny prevrat. Neustále nový nepriateľ, neustále nové sprisahanie. Dokedy to Ficovi môže fungovať? Dokedy to môže fungovať autokratovi vo všeobecnosti? V Maďarsku to trvalo 16 rokov.
Výborná otázka. Počas posledných 12 rokov – medzi rokmi 2010 a 2022 – fungoval informačný aparát vlády tak, ako to Sergej Gurijev a Daniel Treisman nazývajú „informačná autokracia”. Bol to režim, v ktorom bola manipulácia informácií najdôležitejším nástrojom obnovovania Orbánovej politickej legitimity. Po voľbách v roku 2022 však začali čoraz citeľnejšie doliehať ekonomické problémy. V roku 2023 malo Maďarsko najvyššiu infláciu v celej Európskej únii – viac ako 20 % – najmä v dôsledku obrovského predvolebného míňania vlády, ktorá si kupovala hlasy.
Stručne povedané: realitu môžeš istý čas výrazne deformovať. No ak úplne zanedbáš ekonomiku alebo zdravotníctvo, skôr či neskôr ťa to vo voľbách dobehne. Najmä ak sa k tomu pridajú morálne škandály a ak si pri moci tak dlho ako Orbán.
Vyčerpal sa aj starý propagandistický model vlády, založený na obsadení celého tradičného mediálneho priestoru. Podľa niektorých odhadov vláda ovládla okolo 80 % médií, možno aj viac, a snažila sa dominovať aj reklame na sociálnych sieťach. Celý tento model však stál na kvantite, nie na kvalite. Konšpiračné teórie boli repetitívne a málo originálne – na Slovensku ich poznáš veľmi dobre. Neustále hľadanie nových obetných baránkov a nových nepriateľov. Táto politika však narazila na svoje limity. Zdá sa, že maďarskú verejnosť jednoducho začala nudiť.
Vo voľbách sa strety dva prístupy. Na jednej strane apokalyptický, mimoriadne negatívny tón – Maďarsko bude vtiahnuté do vojny, nepriatelia podporujú opozíciu, žiadne pozitívne posolstvá. Na druhej strane nádej – prísľub menšej korupcie a budovania lepšej krajiny. Niečo, čo vo svete Fideszu prakticky zmizlo. Staromódne diskusie o verejných politikách považujú populistickí a neliberálni politici zvyčajne za druhoradé – sú presvedčení, že ľudia chcú v politike cirkus, chlieb a hry. Maďarský prípad prináša protiargument. Voliči počúvajú. Nesledujú iba cirkus. V mnohých prípadoch dokážu prejaviť skutočný záujem aj o konkrétne politické témy.
Maďarská vláda pritom v najdôležitejších oblastiach – v ekonomike, v boji proti korupcii a v zdravotníctve – nedokázala priniesť výsledky. A práve tieto témy boli na vrchole zoznamu voličských obáv. Kým pre voličov to boli najdôležitejšie témy, vláda stále hovorila len o Ukrajine, o tom, ako zasahuje Brusel, a o priateľstve so Spojenými štátmi. Išlo teda aj o prílišné pretláčanie zahraničnopolitických posolstiev na úkor domácich tém.
Peter, premiér Orbán ťa v roku 2021 osobne označil v štátnom rádiu za zlo. Nasledovalo viac ako 200 nepriateľských článkov v provládnych médiách, petícia s 20 000 podpismi a vyhrážky smrťou tebe aj tvojej rodine. V roku 2025 si verejne spochybnil tvrdenie Pétera Magyara – dnes pravdepodobne budúceho premiéra – o ruských hackeroch, čím si potvrdil, že si nezávislý hlas maďarskej občianskej spoločnosti. Na Slovensku dnes vláda systematicky demontuje právny štát, verejnoprávne médiá, čistí políciu, diplomatický zbor aj spravodajské služby, defunduje občiansku spoločnosť a likviduje nezávislú kultúru. Aktivisti a novinári sú jasným terčom Róberta Fica a jeho koaličných partnerov. Ty si si tým všetkým prešiel. Čo si sa naučil o tom, ako nielen prežiť, ale aj úspešne pokračovať v práci, keď sa celý štátny aparát sústredí na tvoju diskreditáciu?
Zvyčajne vnímam svoju úlohu tak, že mám hovoriť o svete, nie o sebe. Napriek tomu som si v Maďarsku prešiel niekoľkými dosť bizarnými skúsenosťami. Mnohí aktéri občianskej spoločnosti – vrátane teba a ďalších organizácií, ktoré sa na Slovensku venujú odhaľovaniu a obmedzovaniu ruského autoritárskeho vplyvu – čelia veľmi podobným útokom. V Maďarsku tieto kroky aspoň zatiaľ nikdy neprerástli do násilia. Bolo to však náročné obdobie, najmä posledných osem rokov Orbánovho režimu, keď bol čoraz konfrontačnejší voči kritikom – nielen v politickej sfére, ale aj voči novinárom.
Bolo pre mňa úplne surrealistické, ako som sa v roku 2021 stal hlavným nepriateľom vlády. Taká je však povaha týchto režimov. Neustále si musia hľadať nepriateľov – občas aj celkom nečakaných – pretože potrebujú nové podnety a obnovu konfliktu, ktorý vytvárajú. Potrebujú aj v úvodzovkách „dôkazy” pre svoje konšpiračné teórie. Sú hladní po prekrútených výrokoch, ktoré môžu zneužiť.
Ako sme sa s tým vyrovnávali? Pre nás bolo mimoriadne dôležité zachovať si pozíciu analytickej inštitúcie. Áno, máme svoje hodnoty. Áno, máme svoje názory. To však neznamená, že musíme v prospech akéhokoľvek politického postoja obetovať objektivitu pri formulovaní našich tvrdení založených na faktoch. Zachovali sme si integritu pri analýze situácie a v mnohých prípadoch sme dospeli k záverom, ktoré boli nepríjemné aj pre kritikov režimu. Vo väčšine výskumov až do roku 2024 sa ukazovalo, že vládne posolstvá sú úspešnejšie a vládne dezinformácie fungujú účinnejšie než akékoľvek protiváhy či konkurenčné príbehy.
Občianska spoločnosť a médiá – tí, ktorí pracujú s faktami – si môžu zachovať nádej, že sa napokon predsa len nájde niekto, kto bude vnímavý voči ich analýzam, prieskumom a faktom. To môže pomôcť prežiť aj to najťažšie obdobie, aj keď čelíš inštitucionálnemu šikanovaniu a osobným útokom. Ešte pred tromi rokmi by si nikto nebol pomyslel, že to, čo sa v Maďarsku stalo pri spochybnení Orbánovho režimu, je vôbec možné. Áno, najdôležitejšiu úlohu zohrali politici, osobne Péter Magyar. Potrebné bolo však aj mediálne prostredie, v ktorom novinári robili skutočnú novinársku prácu.
Páčilo sa to Magyarovi zakaždým, keď si novinári robili svoju prácu poctivo? Vôbec nie. Občas bol konfrontačný voči analytikom, občas aj voči novinárom, keď ho v niektorých bodoch spochybňovali. Náš partnerský fact-checkingový projekt Lakmus v Maďarsku overoval aj mnohé jeho výroky. V čoraz viac tribalizovanej politickej krajine nemáš situáciu, v ktorej je na jednej strane zlo a klamstvo a na druhej strane iba svetlo a pravda.
Pridám však jednu vec. Ak nie si politik, nemusíš do tejto kmeňovej politiky vstupovať. Ak nesúhlasíš s režimom, môžeš jednoducho robiť svoju prácu. Médiá založené na faktoch, na diskusii a na nezávislosti – rovnako ako celý mimovládny sektor – sú z dlhodobého hľadiska nepriateľom každého autokrata. Čím viac sa snažia deformovať pravdu, tým viac ich môžeš usvedčiť a spochybniť.
Bez týchto inštitúcií a bez nezávislých médií by Magyarovo hnutie nemohlo z toho všetkého profitovať. Väčšina pravdy bola totiž oveľa nepríjemnejšia pre vládu než pre opozíciu – pretože vláda bola pri moci 16 rokov a túto moc vo veľkom zneužívala.
Majte nádej. Úprimne chcem povzbudiť vašu skvelú občiansku spoločnosť na Slovensku. Dlho sme vám v Maďarsku závideli. Nestrácajte nádej. Som presvedčený, že aj na Slovensku napokon k politickej zmene dôjde. Žiadna vláda netrvá večne. Keď sa pozriem na prieskumy verejnej mienky na Slovensku – Viktor, oprav ma, ak sa mýlim – vidím, že voči Ficovi, jeho vláde a niektorým jeho naratívom prevláda skôr kritický postoj než podpora. Ak inštitúcie nie sú úplne obsadené a oslabené, po istom čase existuje možnosť vládu spochybniť a poraziť. Ak bolo možné po 16 rokoch neliberálneho režimu poraziť Orbána v Maďarsku, tak na Slovensku sú inštitúcie stále odolnejšie a celý mocenský konglomerát sa pravdepodobne ešte nestal takým centralizovaným a hegemónnym ako v Maďarsku.
V jednej veci máš určite pravdu. Slovenská občianska spoločnosť nebola nikdy silnejšia ako po takmer štyroch rokoch – teda troch rokoch – štvrtej vlády Róberta Fica. Ďakujem aj za kompliment. Do Budapešti chodili stážovať neofašisti z celej Európy, trumpovci z Washingtonu, a ochotne im pomáhali aj ruskí operatívci. Orbán bol patrónom, vzorom, dôkazom, že raz to tu bude patriť im. Dnes je preč. Trump slabne. Pravicová populistka Giorgia Meloniová – ktorá Orbána ešte pred voľbami verejne podporovala, jedna z tých líderiek, o ktorých sme hovorili – len pár dní po jeho porážke šokovala Trumpa, keď sa odmietla zúčastniť na jeho iránskom dobrodružstve. Je Fico ďalší na rade? Vidíš v tom súvis? Pozeráme sa na začiatok konca protofašistickej internacionály, ktorú Orbán pomáhal budovať? Alebo je každý z týchto prípadov izolovaný a na Slovensku sa môže stať aj opak?
Výborná otázka. Tvrdenia, ktoré bežne počúvame o tom, že nedemokratická vlna vo svete je príliv schopný úplne premeniť celý svet, sú prehnané. Áno, žijeme v časoch premien, a Donald Trump má sám svoj podiel na rozklade niektorých niekdajších noriem a medzinárodných inštitúcií, ktoré robili svetovú politiku predvídateľnejšou. Zaujímavé však je, že Spojené štáty úplne vypadli z klubu podporovateľov demokracie. Európska únia sa stala najvplyvnejším demokratickým zoskupením na svete. Zdá sa, že EÚ je silnejšia, než si mnohí mysleli. Niektoré členské štáty Európskej únie – a možno aj niektorí členovia NATO mimo EÚ – zohrali aktívnu úlohu pri upozorňovaní na najnebezpečnejšie formy ruského vplyvu. EÚ bola v hre. Bol to geopolitický zápas a Európska únia bola jeho súčasťou. To je prvé poučenie.
Ak sa vrátim k tvojej otázke – ako dlho to ešte môže trvať? Medzinárodná spolupráca krajne pravicových síl možno nie je taká efektívna, ako sme si doteraz mysleli. Aj Rusko možno nie je takým veľkým zdrojom podpory a nie je tak silné, ako sme predpokladali. Podpora zo strany Spojených štátov je dnes možno skôr prekliatím než pomocou.
Druhá vec: krajne pravicový internacionalizmus možno nie je taký súdržný, ako sa mnohí domnievali. Ako si spomenul, Meloniová zjavne hrá v inom klube než Trump – a v inom než ten, v ktorom hrali Orbán a Putin. Nechcem to zjednodušovať. Spojené štáty majú mnohovrstevné záujmy – napríklad pokiaľ ide o Irán, tam sú jednoznačne v konflikte s Ruskom. Export neliberálnych a radikálnych ideí, v ktorom boli Spojené štáty a Rusko aktívne, sa však stáva čoraz ťažším. Spolupráca medzi autokratickými aktérmi – to, čo Anne Applebaumová nazýva „Autocracy, Inc.” – ktorá sa v niektorých voľbách zdala mimoriadne silná, naráža na svoje limity.
Mali by sme uvažovať skôr v obrazoch jednotlivých vĺn. Vo voľbách ešte uvidíme nástup ďalších krajne pravicových politikov. Počkajme si napríklad, čo sa čoskoro stane vo Francúzsku v prezidentských voľbách. Aj v takom prípade má každá krajina svoje vlastné domáce politické prostredie, ktoré môže byť dôležitejšie než celosvetový geopolitický vplyv. Dôležité poučenie znie: autokrati nie sú takí silní v tom, aby si navzájom pomáhali.
Pokiaľ ide o Fica – a rovnako to platí aj pre Andreja Babiša – títo regionálni neliberáli zostali v rámci regiónu bez blízkeho priateľa. Predpokladal by som, že ich to dotlačí k väčšiemu priblíženiu sa k hlavnému prúdu Európskej únie. Maďarsko bolo v strednej a východnej Európe najextrémnejším prípadom. V mnohých situáciách vetovalo rozhodnutia EÚ samo, bez podpory Slovenska a Českej republiky. Fico a Babiš jednoducho nebudú mať inú možnosť, než sa postaviť za hlavný prúd. Patrioti sa môžu nakoniec ukázať skôr ako papierový tiger než ako skutočná hrozba pre Európu.
Zároveň na vlastné oči vidíme, ako Trump zrádza svojho bývalého priateľa Orbána. V podstate hovorí, že Orbán mu je síce sympatický, bol fajn chlap a vedel brániť svoju krajinu pred migráciou – ale hovorí už o ňom v minulom čase. Podobne sme počuli Peskova, Putinovho hovorcu, ako povedal, že medzi Putinom a Orbánom nikdy nešlo o priateľstvo a že chcú mať dobré pragmatické vzťahy s budúcou vládou. Orbána jednoducho hodili cez palubu. Nemalo by nás to prekvapovať. Taká je povaha geopolitiky. Orbán bol skôr nástrojom a aktívom než skutočným hráčom.
Dôležité ponaučenie pre Fica: ak dôsledne a systematicky zrádzaš svojich najbližších spojencov v Európe, napokon za to zaplatíš cenu – tak ako tvoji autokratickí a neliberálni podporovatelia tu nebudú na to, aby ti pomohli.
Jedna vec, ktorú chcem ešte okomentovať: vzťah medzi Kremľom a Orbánovou vládou. Je presne taký, ako bolo niekoľkokrát spomenuté – medzi spravodajským operatívcom a jeho zdrojom. Podriaďuje sa mu, hovorí s ním ako so šéfom, ktorého sa bojí. A ešte jedna vec: jeden slovenský seniorny bývalý diplomat, pomerne prominentný, vo svojich komentároch k maďarským voľbám hovorí, že na mieste, odkiaľ pochádzajú nahrávky Szijjártó–Lavrov, je ešte zhruba 300 podobných nahrávok. Len pre kontext – možno to, čo nás čaká v nasledujúcich voľbách v regióne. Péter Magyar hovoril konzervatívnym jazykom. Odmietol sa nechať vtiahnuť do kultúrnych vojen. Razil si vlastnú komunikačnú stratégiu a vyhol sa nálepke liberála. Práve preto dokázal osloviť voličov, ktorí dovtedy volili Orbána. Nerobil to, čo robí dnes slovenská opozícia. Nereagoval na Orbánove témy. Dva dni po tlačovke nevysvetľoval, čo ňou chcel povedať. Neposielal ľudí čítať program na stranícky web. To sa u nás tiež stáva. Vytvoril príbeh, ktorého chceli byť ľudia súčasťou. Ponúkol emóciu a autoritu, ktoré pôsobili skutočne. V čom spočíva politická lekcia pre demokratické strany bojujúce proti pravicovému populizmu – nielen na Slovensku, ale všeobecne? Čo sa z úspechu Pétera Magyara môžu naučiť demokratickí politici?
Nie som si celkom istý, či sú všetky prvky Magyarovho úspechu prenosné. Nemôžeš si jednoducho povedať: „Nájdime bývalého insidera režimu, ktorý sa rozíde so svojou vtedajšou manželkou, členkou vlády, a potom sa obráti proti režimu.” V tomto príbehu zohrávajú úlohu veľmi špecifické faktory. Spolu s pedofilným škandálom, ktorý viedol k Magyarovmu nástupu, ide o takzvanú čiernu labuť – niečo, čo nečakáš a čo zrazu zmení celý smer udalostí.
Po jeho nástupe sa však dajú vyvodiť viaceré ponaučenia, ktoré aspoň sčasti preniesť možno.
Prvé: potrebuješ stranu s jedným lídrom. Nemusí to platiť všade. Neliberálni autokratickí populisti však vystavali svoju politiku na osobnom charaktere moci – režim bránia vlastným telom, tak povediac. Potrebujú teda silných osobných vyzývateľov. Hnutia môžu byť pri spochybňovaní takéhoto mocenského aparátu menej účinné než samotní lídri, presvedčivé tváre. Viem, že to znie elitársky. Viem, že to môže znieť aj autokraticky. Istý typ osobnej charizmy, ktorý môže priniesť výrazná osobnosť, je však pri spochybňovaní masívneho režimu dôležitý – pretože aj ten režim stojí na osobnej autorite a charizme svojho lídra.
Druhé: preventívna komunikácia. Magyar bol mimoriadne úspešný v tom, že svojich voličov vopred varoval pred tým, čo príde. Napríklad povedal: „Pozrite sa, s najväčšou pravdepodobnosťou zverejnia moje sexuálne video, a v ňom uvidíte to a to. Preto si nemyslím, že je to problém.” Video, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou existovalo, napokon ani zverejnené nebolo – pretože celú kauzu vopred zneškodnil. Alebo: „Dajte si pozor, prichádza ruská dezinformačná kampaň. Budú tvrdiť, že som bábka Západu. Budú šíriť lživé príbehy o tom, že na nás chce zaútočiť Ukrajina. Nenechajte sa oklamať. Chcú len, aby ste počúvali tieto historky namiesto toho, aby ste sa venovali korupcii, zdravotníctvu, školstvu a ekonomike – témam, ktoré vás zaujímajú najviac. Alebo zverejnia falošný stranícky manifest, ktorý sme nikdy nenapísali.” Magyar prakticky pri každom dôležitom útoku prišiel s preventívnym posolstvom a tieto príbehy vopred neutralizoval.
Tretie: transparentnosť – a to som už spomínal. Práca, ktorú robíš ty a ďalší ľudia v oblasti boja proti dezinformáciám a zahraničnému zasahovaniu, je veľmi dôležitá. Práve preto ruský vplyv v Maďarsku nefungoval. Európske spravodajské služby dôsledne odhaľovali tieto príbehy – a, ako si povedal, možno ich je ešte omnoho viac – a dostávali ich na verejnosť. Mnohí populisti sa zdajú byť zraniteľní voči obvineniam, že sú nástrojom inej krajiny. Orbán bol úplne ponorený do ruského vplyvu. Prieskumy verejnej mienky naznačovali, že Maďari vnímali ruské zasahovanie ako oveľa väčší problém než zasahovanie ukrajinské alebo americké. Rétorika národnej suverenity, ktorú tak rád presadzoval, sa obrátila proti nemu. Stal sa obeťou vlastnej pasce.
Štvrté: TISZA vybudovala silnú stranícku štruktúru, veľmi silný volebný aparát a dokázala pritiahnuť veľa talentovaných ľudí. Mimoriadne úspešná bola aj v tvorbe konkrétnych verejných politík. Približne pred pol rokom zverejnila 200-stranový programový manifest. Zvyčajne máme tendenciu predpokladať, že voliči programy nečítajú a politikám nevenujú pozornosť. Ak však chceš vyzvať silného politika, ktorý okolo seba vybudoval auru odbornosti a obrovských politických skúseností, musíš si vybudovať vlastnú kompetenciu. Magyar bol prvým Orbánovým vyzývateľom, ktorý sa v očiach verejnosti dokázal javiť ako kompetentnejší líder než samotný Orbán. Odbornosť, skúsenosť a potreba stability zvyčajne pritiahnu voličov skôr k úradujúcemu lídrovi. Práve to Magyar dokázal účinne spochybniť – pričom do rozpracovania programových návrhov investoval obrovské množstvo práce.
Náš kolega András Rácz v minulom diele Infosec reportu naznačil, že táto skúsenosť nemusí byť prenosná na Slovensko, najmä pokiaľ ide o ruský vplyv. Hovorili sme o tom, že Maďarsko nie je Slovensko a že Rusko nedokáže preniknúť do maďarskej spoločnosti tak hlboko ako do tej slovenskej, pretože mu chýba kultúrny a jazykový kontext. To, čo sa Rusom nepodarilo v Budapešti, sa im však môže podariť na Slovensku, kde má ich vplyv ideologické a kultúrne korene, nielen ekonomické – tak ako v Maďarsku. Súhlasíš s touto analýzou? Putin vyslal na Slovensko Igora Bratčikova alebo Andrejeva – veterána hybridných operácií v Poľsku – ako nového veľvyslanca 18 mesiacov pred parlamentnými voľbami. Prečo Rusko v Maďarsku nedokázalo svoj vplyv pretaviť do volebného výsledku? A dalo by sa niečo podobné zopakovať na Slovensku?
Úplne súhlasím s kolegom Andrášom Ráczom, že práve preto bol maďarský prípad taký výnimočný. Krajina, ktorá historicky, jazykovo ani nábožensky vôbec nebola predurčená na blízkosť s Ruskom, si dokázala vybudovať mimoriadne úzky vzťah a stať sa dôležitým aktívom pre Kremeľ. Maďarsko nemá zakorenený panslavistický postoj ani príbeh slovanského bratstva, ktoré sú oveľa prítomnejšie na Slovensku alebo v Bulharsku. Existujú členské štáty Európskej únie, ktoré sú voči ruskému vplyvu z hľadiska kultúry a identity zraniteľnejšie.
Zároveň však platí toto: tváriť sa ako suverenista, predstierať, že zastupuješ výlučne záujem Maďarska alebo Slovenska, a potom sa ukáže, že pri dohodách v Európskej rade a v medzinárodných rokovaniach dlhodobo presadzuješ záujmy iného štátu – v maďarskom prípade Ruska – to môže byť veľmi problematické. Rusko nie je v Maďarsku vnímané tak negatívne ako v mnohých krajinách západnej Európy, ale ani tak pozitívne ako na Slovensku. Investigatívne zistenia, ktoré sme mali možnosť počuť v posledných dňoch kampane, odhaľujú porážku suverenistického príbehu a celého spôsobu Orbánovej sebadefinície. Ukazujú rozpor medzi deklarovanou suverenitou a skutočnosťou – skutočnosťou, že bol bábkou Ruska. To môže byť nebezpečné aj pre ďalších politikov, ktorí si vybudovali úzky vzťah s Putinom. Vrátane Fica.
V tomto zmysle by som bol skôr optimistický. Chcem byť presný. Aj keď je Rusko na Slovensku vnímané o niečo pozitívnejšie než v Maďarsku, otázka suverenity môže byť vo voľbách rozhodujúca – a Maďarsko v tom nemusí byť jediným prípadom. Ak neustále opakuješ frázy o národných záujmoch a zároveň používaš Rusko ako nástroj na oslabenie vlastnej národnej suverenity, vo voľbách ti to nemusí pomôcť.
Očakával by som, že mnohí krajne pravicoví a nacionalistickí priatelia Putina v Európe sa zľakli toho, aké ľahké je stratiť moc napriek jeho podpore. Viem si predstaviť, že aj Fico sa po tom, čo sa stalo Orbánovi, začne od Kremľa a Putina viac dištancovať – že si uvedomí, že mať dobré vzťahy s Kremľom zrejme nie je recept na politický úspech.
Skvelá odpoveď. Skúsime to zaokrúhliť poslednou otázkou. Keby si dnes radil slovenským opozičným politikom, aktivistom alebo novinárom – čo je tá jedna vec, dve veci, na ktoré sa v najbližších 18 mesiacoch musíme bezpodmienečne sústrediť?
Povedal by som dve, možno tri veci.
Po prvé: odhaľovať čo najviac z tých pochybných vzťahov s Kremľom a s Rusmi. Aj keď sa to verejnosti na prvý pohľad nemusí zdať zvlášť toxické, môže prísť chvíľa, keď bude mať nadmernej ruskej prítomnosti naozaj dosť – najmä preto, že je v rozpore so vzletnou suverenistickou rétorikou.
Po druhé: preventívna komunikácia, ktorú využíval Magyar a jeho tím, je naozaj prínosná. Byť pripravený na to, čo proti tebe protivník urobí, čo na teba vytiahne – a vopred sa na to dobre pripraviť a dôrazne na to upozorniť svojich voličov, aby sa celá kauza neutralizovala.
A možno aj tretia vec: uvedomiť si, že zdravé informačné prostredie – novinári, ktorí si robia svoju prácu a ktorí nie sú priateľmi politikov ani tých demokratických – vytvára z dlhodobého hľadiska veľmi nepriaznivé prostredie pre akúkoľvek neliberálnu silu. Aj keď sa niekedy môže zdať, že médiá sú nepriateľom tvojej veci, pretože sú kritické na všetky strany, slobodné a nezávislé médiá sú najdôležitejšou podmienkou na to, aby bolo možné postaviť sa neliberálom a autokratom pri moci. V Maďarsku si nezávislé médiá dokázali udržať životaschopnosť napriek všetkým pokusom ich zničiť. Práve ony sa v mnohých ohľadoch stali najdôležitejším nepriateľom režimu a jednou z hlavných príčin jeho pádu.
Infosecurity.sk je neziskový projekt. Pracujeme vo verejneom záujme a môžeme to robiť iba vďaka vám! Ak Vám naša práca dáva zmysel, podporte nás prosím pravidelným darom.
