Mýty o NATO: Severoatlantická aliancia militarizuje a ženie do konfliktu

Kritici NATO často vykresľujú Alianciu ako militaristický spolok, ktorý svojich členov núti zbrojiť a hľadať vonkajších nepriateľov. Dáta o zbrojení a vojenských kapacitách členských štátov NATO v dobách mieru a predvídateľného bezpečnostného prostredia však do tohto naratívu nezapadajú. Od konca studenej vojny totiž v členských štátoch NATO dochádzalo k postupnému znižovaniu výdavkov na obranu ako aj počtu vojenského personálu a techniky.

Aktuálne prebiehajúca vojenská agresia Ruskej federácie voči Ukrajine vnáša do politického a verejného diskurzu mnoho tém týkajúcich sa našej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Jedným z najčastejšie skloňovaných objektov týchto debát je Severoatlantická aliancia, ktorej súčasťou je Slovensko od roku 2004. Verejné povedomie o histórii a súčasnosti NATO je však preplnené mýtmi a nepresnosťami, čo býva často zneužívané dezinformačnými aktérmi na deformovanie legitímnej verejnej diskusie.

Aliancia je zo strany niektorých kritikov obviňovaná z údajnej militarizácie svojich členov a vojnového štvania. Podľa zástancov tohto tvrdenia NATO potrebuje k úspešnej militarizácii vytvárať a udržiavať pocit ohrozenia svojich členských štátov, kvôli čomu aktívne vyhľadáva a vytvára vonkajších nepriateľov.

Ako účel tejto militarizácie býva akcentovaná buď zbrojárska lobby, prípadne mocenské záujmy Západu. Vo výsledku je teda Aliancia údajne skôr ohrozením než výhodou pre našu bezpečnosť, a preto by sme ju mali opustiť. Tento naratív je pritom využívaný aktérmi v rámci členských štátov Aliancie ako aj vonkajšími aktérmi, najmä predstaviteľmi Ruskej federácie.

Tvrdenie: NATO tlačí svojich členov k militarizácii a ženie ich do konfliktu.

Fakty: Proti tvrdeniu o militaristických snahách Aliancie najviac vypovedajú dáta o zbrojení a kapacitách ozbrojených síl jej členských štátov. Značný pokles výdavkov na obranu v rámci NATO po konci studenej vojny je evidentný. Mnohé z členských štátov sa v období relatívneho pokoja a mieru v prvých dvoch dekádach po konci studenej vojny dokonca dostali na hranicu degradácie svojich vojenských spôsobilostí.

Jeden z bodov strategickej koncepcie NATO z roku 1991 dokonca explicitne popisuje zámer Aliancie prispôsobiť svoje vojenské sily tak, aby v novom strategickom prostredí reflektovali jej striktne obranný charakter. V rámci tohto bodu koncepcie bolo navrhnuté zníženie celkovej veľkosti vojenských síl NATO v Európe.

Bezprecedentné znižovanie kapacít tak zažilo napríklad britské námorníctvo, limitované boli dánske ponorkové sily a došlo tiež k znižovaniu počtu vojakov a základní naprieč celou Európou. V tomto kontexte je tiež dôležité zdôrazniť, že množstvo z členských štátov Aliancie (vrátane Slovenska) dodnes nedokáže splniť svoj záväzok a vyčleniť 2 % HDP na financovanie vlastnej obrany.

Pred začiatkom ruskej invázie na Ukrajinu dvojpercentnú hranicu prekročilo alebo sa k nej významne priblížilo len 11 z 30 členských štátov NATO. Kvôli tejto nerovnováhe však vzniká medzi členmi Aliancie napätie, keďže nedostatočné financovanie jednak narúša schopnosť kolektívnej obrany ale tiež vytvára dojem, že štáty s nižšími výdavkami na vlastnú obranu sú akýmisi „čiernymi pasažiermi“ NATO.

Typicky bolo v tejto oblasti kritizované Nemecko, ktoré napriek sile svojej ekonomiky a kľúčovej pozícii v Európe dlhodobo zaostávalo vo financovaní vlastnej obrany. Aj pre Nemecko však bol ruský útok na Ukrajinu budíčkom a kancelár Olaf Scholz vo februári ohlásil posilnenie financovania obrany.

Ďalším dôležitým faktom nezapadajúcim do naratívu militarizujúceho NATO bolo masívne sťahovanie amerických síl z Európy. V roku 1989 bolo v Európe približne 315-tisíc amerických vojakov, zatiaľ čo v roku 2020 ich bolo len niečo vyše 63-tisíc. Podobne tomu bolo aj v prípade počtov americkej vojenskej techniky na území Európy.

Nezmyselný naratív o údajnej militarizácii členov NATO zároveň často prichádza od obhajcov Putinovho režimu. Práve v kontraste s ruskými militarizmom je najlepšie možné demonštrovať nepravdivosť tohto mýtu o NATO. V Rusku napríklad dodnes funguje povinná vojenská služba, od ktorej väčšina členov NATO dávno upustila a rozhodla sa pre profesionálnu armádu. Rusko zároveň míňa na svoje ozbrojené sily najväčší podiel HDP zo všetkých európskych krajín.

Vývoj bezpečnostného prostredia v novom miléniu ukázal, že svet zatiaľ nedospel ku „koncu dejín“ a liberálna demokracia vyžaduje obranu aj vojenskými prostriedkami. Prvým budíčkom pre Západ bol teroristický útok na Svetové obchodné centrum v USA, ktorý vyvolal medzinárodnú odozvu a intervenciu voči teroristickému prístavu v Afganistane. Ďalšou bezpečnostnou výzvou pre členské štáty NATO sa stala čoraz agresívnejšia politika Ruskej federácie, ktorá zaútočila najskôr v roku 2008 na Gruzínsko a v roku 2014 na transformujúcu sa Ukrajinu.

Článok vznikol s podporou NATO.

CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/

Je študent bakalárskeho stupňa Bezpečnostných a strategických štúdií a Sociológie na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Zaujíma sa o islamský radikalizmus, výskum organizovaného zločinu a autoritárskych režimov. Kontakt: adam.mazuch@infosecurity.sk