Európa po studenej vojne naivne zarezala svoje armády o 90 percent a stala sa absolútne závislou od americkej vojenskej prítomnosti, no Washington dnes presúva svoju pozornosť inam a definitívne ukončuje našu osemdesiatročnú bezstarostnú éru. Kľúčoví západní spojenci si plne uvedomujú prichádzajúcu hrozbu, urýchlene štartujú zbrojársky priemysel a budujú nezávislé vojenské satelity v rámci strategického plánu B na prežitie kontinentu. Slovensko však v tomto dejinnom zlome mentálne sedí v Moskve, za smiešne úplatky od ruských špiónov odovzdáva svoj informačný priestor rozkladným operáciám a dobrovoľne sa mení na lacnú korisť, za ktorú v momente krízy nikto z Aliancie nepríde umierať.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo Spojené štáty pôvodne NATO zakladať nechceli a ako ich Európa musela presviedčať o nutnosti vojenskej ochrany;
- ako európsky kontinent po studenej vojne “zarezal” svoje armády o deväťdesiat percent a premenil sa na bezbrannú “vyžierku” amerických kapacít;
- prečo prítomnosť britských či španielskych vojakov na východnej hranici funguje ako garancia, ktorá v prípade útoku okamžite vtiahne do vojny celé NATO;
- v čom spočíva strategický plán Rearm Europe a prečo sa naše prežitie nezaobíde bez vybudovania nezávislých európskych satelitov a vojenskej umelej inteligencie;
- ako sa Slovensko svojou súčasnou politikou dobrovoľne mení na lacnú korisť, za ktorú žiadny spojenec nepríde dobrovoľne riskovať životy svojich občanov;
- aký smiešny trest dostal slovenský agent platený ruskou rozviedkou v porovnaní s talianskym systémom a prečo musí štát rázne ustrihnúť financovanie kolaborantských webov.
INFOSEC REPORT MÁ VLASTNÝ YOUTUBE KANÁL – PRIHLÁS SA NA ODBER!
Paľo, 1. mája tohto roku Pentagon oznámil, že sa z Nemecka stiahne 5 000 amerických vojakov. Pre väčšinu z nás je to len riadok v správach, ktorý prejdeme bez povšimnutia. Vo vnímaní vojenského stratéga je to však niečo úplne iné. O čom to svedčí? A začnime vlastne od základov: čo robí stotisíc amerických vojakov na európskom kontinente?
Stotisíc amerických vojakov je v Európe predovšetkým preto, lebo samotná Európa chcela, aby tu boli. Po skončení druhej svetovej vojny začali Spojené štáty rýchlo demobilizovať a sťahovať svoje jednotky, pričom si ponechávali len kapacity nevyhnutné pre okupačnú zónu. Neskôr, počas berlínskej krízy, sa počty mierne navýšili pre potrebu zásobovania odrezaného Západného Berlína. Situácia na kontinente však bola celkovo kritická. Západná Európa bola vojnou úplne zničená, ekonomiky boli slabé a armády buď neexistovali, alebo boli extrémne podvyživené. Naopak, Sovietsky zväz nedemobilizoval. Riadil sa heslom, ktoré nedávno zopakoval aj Vladimir Putin: Kam vstúpila noha ruského vojaka, to je naše. ZSSR tak v Európe udržiaval viac ako dvesto divízií. Až na sklonku studenej vojny, koncom osemdesiatych rokov, Sovietsky zväz jednostranne znížil svoju prítomnosť vo východnom Nemecku. Vtedy odtiaľ stiahol 200-tisíc vojakov a 20-tisíc tankov z celkových štyridsaťtisíc. Z dnešného pohľadu ide o úplne nepredstaviteľné čísla.
Je pochopiteľné, že hneď po druhej svetovej vojne boli tie počty obrovské. Sovieti sa však po páde Berlínskeho múru stiahli, no Američania tu zostali. Prečo tu zostali? A prečo by nás malo teraz znepokojovať, že odchádza päťtisíc vojakov? Sledujeme trend, ktorý by v horizonte niekoľkých rokov mohol viesť k stiahnutiu väčšiny z nich?
Americká vojenská prítomnosť v Európe sa v čase veľmi často menila. Súčasné avizované sťahovanie je vlastne len pokračovaním dlhodobého trendu, ktorý bol po prvýkrát na chvíľu prerušený až ruskou anexiou Krymu. Vtedy Aliancia zareagovala budovaním styčných tímov a posilnením predsunutej prítomnosti v Pobaltí a na Balkáne. Následne však prišla Trumpova administratíva, ktorá opäť zhodnotila, že stav v Európe dovoľuje znižovanie počtov, a oznámila zámer stiahnuť z Nemecka až 14-tisíc vojakov.
Čiže podľa tejto logiky je bezpečnostná situácia natoľko v poriadku, že môžeme vojakov pokojne stiahnuť?
Môže to tak vyzerať. Na vrchole studenej vojny bolo v Európe 470-tisíc amerických vojakov a spolu s rodinnými príslušníkmi to bol takmer štvornásobok. Fungovala pre nich rozsiahla infraštruktúra, od nemocníc až po vzdelávacie centrá. Aj taký Elvis Presley slúžil základnú vojenskú službu na americkej základni v nemeckom Hamburgu. Keď som v roku 2004 nastúpil na spojenecké veliteľstvo v Heidelbergu, sídlili sme priamo oproti veliteľstvu americkej 7. poľnej armády a V. americko-nemeckého zboru. Už vtedy sa však tieto kapacity dramaticky znižovali.
Ťažké divízie nasadené do Iraku sa vracali priamo do Spojených štátov. Nastalo totiž obdobie, kedy sa NATO venovalo takmer výlučne expedičným operáciám vo svete a nebola tu potreba udržiavať obrovský kontingent. Spojené štáty sú však stále naším spojencom a v prípade ohrozenia nám musia vedieť pomôcť. Dostať bojové sily rýchlo spoza Atlantiku však vôbec nie je jednoduché. Ak chcete, aby potenciálny protivník reálne uveril, že spojenec spoza oceánu v prípade vojny naozaj príde, musíte mať v Európe vopred pripravenú infraštruktúru, predsunuté zásoby a personál, ktorý pozná terén a je plne integrovaný s miestnymi silami.
Takže aby bola zabezpečená interoperabilita a všetko v prípade potreby fungovalo okamžite a ako naolejovaný stroj.
Presne. Vyžaduje si to trvalú prítomnosť, ktorej počty sa len flexibilne prispôsobujú aktuálnej bezpečnostnej situácii. Keď Rusi plnoformátovo zaútočili na Ukrajinu, americké kapacity v Európe sa okamžite navýšili o vyše 30-tisíc vojakov. Ak sa dnes teda hovorí o stiahnutí vojakov z Nemecka, nie je to prejav urazenosti amerického prezidenta ani trest za to, že ho Nemecko nepodporilo vo vojne proti Iránu. Spojené štáty z Európy neodchádzajú. Udržiavajú si tu obrovskú sieť logistických základní a v nemeckom Stuttgarte sídli nielen európske, ale aj africké veliteľstvo amerických síl. V rámci iniciatívy na posilnenie východného krídla USA masívne investovali do prístavov a letísk. Nerobili to preto, aby tam stavali trvalé základne, ale aby zabezpečili logistické trasy – aby vôbec mali kade prísť a kde pristáť, ak bude treba urýchlene presunúť ťažkú techniku.
Neustála hrozba horúceho konfliktu počas studenej vojny bola teda hlavným dôvodom tejto predsunutej prítomnosti, ktorá slúžila ako dôveryhodné odstrašenie. Potom sme dlho žili v ilúzii takzvaného konca dejín, presvedčení, že naša bezpečnosť je už navždy zaručená.
Prebudenie prišlo až počas prvej Trumpovej administratívy, keď americký viceprezident na konferencii v Mníchove v podstate vyhlásil koniec našej osemdesiatročnej bezstarostnej ľúbostnej aférky. Európa si uvedomila, že americký dáždnik tu nebude večne a bude sa musieť začať o seba starať sama.
Predtým, ako preberieme reakciu Európy na túto zmenu, chcem sa opýtať: Nemôžeme si predsa myslieť, že nás tu Američania chránili čisto nezištne, z akejsi historickej dobroty srdca. Musí v tom byť silný pragmatický rozmer. Viete ho vysvetliť?
Spojené štáty sú globálna veľmoc a prirodzene majú svoje záujmy. Veľkou zaujímavosťou však je, že NATO pôvodne vôbec nezakladali Spojené štáty. Iniciátorom boli Európania. Tí najprv sformovali Bruselský pakt, no rýchlo zistili, že ide iba o spolok chudobných bez skutočných vojenských kapacít. Spojené kráľovstvo muselo dlho lobovať, kým presvedčilo Spojené štáty a Kanadu, aby sa k európskej obrannej aliancii vôbec pridali. Neskôr, po skončení studenej vojny, sa NATO sústredilo na krízový manažment vo svete a prestalo vnímať symptómy, že Rusko sa vracia k agresívnej veľmocenskej politike. Keď Vladimir Putin v roku 2007 v Mníchove otvorene deklaroval svoje ciele, nikto ho nepočúval. Keď v roku 2008 Rusko napadlo Gruzínsko, Západ to vnímal len ako nepodstatnú lokálnu epizódu.
A túto hrozbu ignorovali nielen novinári či verejnosť, ale podcenili ju aj najvyššie vojenské špičky a spojenecký bezpečnostný establishment. Úplne plošne si nedokázali predstaviť, že to Rusko myslí naozaj vážne.
Nedokázali doceniť nastupujúce trendy. Mentálne stále žili v obraze Ruska z deväťdesiatych rokov, ktorému musel Západ posielať potravinovú pomoc, aby tam nenastal hladomor. Brali to tak, že je to len neškodný mafiánsky štát postavený okolo jednej veľkej benzínky, ktorý nepredstavuje hrozbu. Rusko však začalo svoje záujmy presadzovať čoraz asertívnejšie, a to nielen hrubou silou, ale aj nasadením taktiky takzvanej reflexívnej kontroly.
Vieš tromi vetami vysvetliť, čo presne je tá reflexívna kontrola?
Je to snaha dostať sa protivníkovi priamo do hlavy, podobne ako funguje podprahová reklama v marketingu. Prostredníctvom nejasných a mätúcich signálov vás protivník ovplyvňuje, aby ste prijímali rozhodnutia založené na dojmoch, a nie na faktoch. Priamo vás k ničomu nenavádza, len vytvára podmienky, v ktorých sa sami obmedzujete a nakoniec celkom dobrovoľne konáte v jeho prospech.
To je to, čomu my dnes hovoríme informačné operácie a hybridné pôsobenie. Manipulácia ľudí spôsobom, aby nekonali vo vlastnom záujme, ale v záujme manipulátora.
Presne tak, je to integrálna súčasť nelineárnej vojny. Informačné operácie však nefungujú v izolácii od kinetickej vojenskej sily. A tu sa opäť vraciame k strategickým záujmom USA. Ak chcú Spojené štáty plniť svoje globálne záväzky a zasahovať napríklad na Blízkom východe či v Afrike, bytostne potrebujú Európu ako svoje logistické zázemie a nástupisko. Musia mať rozmiestnené figúrky na geopolitickej šachovnici. Preto aj v čase najväčšieho pokoja na kontinente naďalej investovali vlastné zdroje do európskej obrannej infraštruktúry.
Donald Trump v podstate správne a legitímne poukázal na absurditu tohto stavu. Vyčítal Európanom, že neplatia za vlastnú obranu a ešte očakávajú, že im Amerika z vlastných peňazí postaví prístavy a letiská, aby ich v prípade núdze vôbec mala ako prísť zachrániť. S podstatou jeho argumentu plne súhlasím, aj keď formu nezdieľam.
Tieto americké vojenské základne a prítomnosť však pomáhajú chrániť aj ich vlastné ekonomické záujmy.
Jednoznačne. Vytvárajú tu pre seba zónu stability. Ak je región stabilný a prosperuje, tunajší obyvatelia majú dostatok zdrojov na nákup amerických produktov, technológií a softvéru. Keby sa Európa prepadla do chaosu a nestability, USA by prišli o obrovského a vysoko lukratívneho zákazníka. Američania investujú miliardy dolárov do európskej bezpečnosti, no z tohto stabilného prostredia potom spoločne profitujú v desiatkach miliárd dolárov naše aj ich firmy. Spojené štáty nevnímajú Európu ako kolóniu, z ktorej idú útočiť na okolitý svet. Vedia, že sme ich stabilný dlhodobý partner a trh, ktorý jednoducho nemôžu nechať len tak padnúť.
Vyznieva to však tak, akoby sme boli bezpečnostne nesvojprávni. Akoby do nás Američania investovali len preto, že si obranu sami nedokážeme zabezpečiť.
Západná Európa sa počas studenej vojny reálne bránila a masívne zbrojila. Platila tam povinná vojenská služba a krajiny ako Nemecko boli do veľkej miery militarizované. Spojené štáty si tu chceli udržať kontrolu aj pre historickú skúsenosť z druhej svetovej vojny. Vládlo pragmatické pravidlo: Udržať Američanov v Európe, Nemcov pri zemi a Rusov mimo kontinentu. Problém však nastal oveľa neskôr. Keď Slovensko a viaceré ďalšie krajiny po studenej vojne vstúpili do NATO, okamžite sme znížili naše bojové kapacity o deväťdesiat percent. Jednoducho sme si vybrali takzvanú mierovú dividendu a zarezali sme vlastné ozbrojené sily ďaleko viac, než bolo racionálne. Spojené štáty si svoje kapacity zachovali a čisto pragmaticky usúdili, že kým sa európska politika opäť spamätá a začne brať bezpečnosť vážne, musia tu zatiaľ udržiavať aspoň základnú vojenskú infraštruktúru.
Inými slovami, môžeme si za to úplne sami. Obranyschopnosť sme strategicky zanedbali a Amerika tu zostala len preto, že sme náš vlastný záväzok prestali brať vážne.
Obranu sme hrubo zanedbali. Ignorovali sme hrozbu aj v momentoch, keď už bola radikálna zmena bezpečnostného prostredia úplne očividná a bolo jasné, že to nie je iba chvíľková preháňka.
Bol tým jasným zlomom rok 2014 a anexia Krymu?
Určite. Viacerí odborníci upozorňovali na ruské hybridné aktivity už od roku 2010. Ťažko však niekoho presvedčíte, že počujete rásť trávu, kým vlastnými očami nevidí, že mu burina zarástla celý dvor. A v roku 2014 naša záhrada definitívne zarástla. Rusko vtedy stimulovalo ozbrojené povstanie na východe Ukrajiny a ukázalo svetu, že neváha použiť brutálnu silu aj za cenu veľkého konfliktu. Pokojne porušili Budapeštianske memorandum a bežne hrozili použitím jadrových zbraní. Bol to moment, keď všetky európske štáty opätovne formálne prisľúbili dávať na obranu aspoň dve percentá HDP. Pri sľuboch to však dlho zostalo a na Slovensku sme svojho času s obrannými výdavkami klesli až na tragických 0,99 percenta.
Aj dnes, hoci niektoré štáty už vykazujú dve percentá, zhŕňajú do nich často nesúvisiace výdavky. Odborníci navyše tvrdia, že ak by sme chceli dobehnúť ten historický dlh z čias mierovej dividendy, potrebovali by sme investovať na obranu až päť percent.
Malo by to byť naozaj okolo piatich percent, pričom aspoň jeden a pol percenta by z toho malo ísť výhradne na civilno-vojenskú infraštruktúru a na dobudovanie padajúcich dopravných koridorov. Slovensko napríklad dodnes nemá dobudované kľúčové trasy, ktoré by vôbec umožnili rýchly presun cudzích vojenských posíl na obranu nášho územia. Prestaňme si totiž klamať: dve slovenské brigády túto krajinu samy naozaj neubránia.
Toto sa bavíme o hardvéri a kinetickej vojne, no čo naša spoločenská odolnosť? Vedia vôbec naši ľudia, čo majú robiť v prípade konfliktu? Ešte donedávna sme nemali pripravenú ani základnú civilnú príručku.
Jednu nedávno predsa len zverejnilo ministerstvo vnútra. Kvitujem, že ju dali von, aj keď sa neodvážili naplno a otvorene pomenovať dôvod, prečo tak vôbec urobili. Je to krok na polceste, ale lepšie než neurobiť vôbec nič.
Pokiaľ o tej príručke verejnosť reálne nevie, sú to iba spálené peniaze a čisto alibisticky vykázaná činnosť. Pripravenosť štátu predsa nie je iba o vytýčených koridoroch a stratégiách, ale najmä o tom, že ľudia vedia, čo majú robiť, a sú ochotní to naozaj urobiť. Posuňme sa však ďalej.
Zhrňme si teda americký postoj do aktuálneho kontextu. Súčasný konflikt na Blízkom východe Spojeným štátom opätovne potvrdil, že Európu pre svoj vlastný globálny bezpečnostný manažment nevyhnutne potrebujú. Zdržanlivosť európskych krajín pri podpore americkej eskalácie voči Iránu im zároveň dala jasnú lekciu: naša podpora nie je automatická. Američania pochopili, že ak by úplne opustili NATO, stratili by spojencov ochotných poskytnúť im potrebné zázemie pri krízach inde vo svete. Preto z Európy úplne neodídu. Ak prehodnocujú počty v Nemecku, nejde o ústup z kontinentu. Ich sily sa iba logicky presúvajú tam, kde je dnes skutočná bezpečnostná hrozba – teda na východné krídlo: do Pobaltia, Poľska a Rumunska. V Nemecku zostáva veliteľská infraštruktúra, v Taliansku si udržia námorné kapacity, no to ťažisko sa presúva na východ.
A to je kľúčové aj pre odstrašenie. Prítomnosť spojeneckých vojakov priamo na potenciálnom bojisku funguje podľa princípu ceduľky “Pozor, zlý pes”. Ak si ju zavesíte na bránu, zlodej si to najprv otestuje. Hodí cez plot kus mäsa, zistí, že odstrašenie je falošné a žiadny pes tam nie je, a bez váhania preskočí. Tomu sa hovorí uveriteľné odstrašenie.
Presne tak. Dôveryhodné odstrašenie znamená, že agresor musí vedieť a uveriť sile aj nevyhnutnosti drvivej kolektívnej odpovede. Ak by ruský medveď napadol malé Pobaltie a na území by neboli spojenci, mohol by dúfať, že európska administratíva bude príliš pomalá a rozhádaná. Keď však na ohrozenom území rozmiestnite mnohonárodné vojenské sily, kalkulácia agresora sa dramaticky mení.
Čiže mnohonárodné bojové skupiny, ako sú tie u nás na Slovensku či v Pobaltí, neslúžia iba na symbolickú ukážku jednoty, ale slúžia priamo na to, že ak útočník zasiahne územie, fyzicky zabije napríklad francúzskych, britských alebo španielskych vojakov. Tým pádom do konfliktu okamžite a nevyhnutne vtiahne celú Alianciu.
Úplne presne. Akonáhle útočník zabije tvojich vojakov, politický populizmus v ich domovskej krajine ide okamžite bokom. Verejnosť bude žiadať tvrdú odvetu a krajina sa do obrany plne zapojí. Útok na jedného sa v tej sekunde stáva reálnym útokom na všetkých. A to je samotná podstata odstrašenia. Žiadny agresor sa nebojí malej, izolovanej krajiny, bojí sa však reakcie obrovského kolektívneho celku.
Poďme na ďalšiu kľúčovú tému – americký jadrový dáždnik. Jedným z najčastejších argumentov v prospech americkej prítomnosti v Európe je práve ochrana pred ruskými jadrovými zbraňami. Potrebujeme tu Spojené štáty špecificky kvôli udržaniu tejto úrovne odstrašenia?
V súčasnej situácii by nebolo racionálne začínať ihneď budovať náš vlastný. Samozrejme, ak by Spojené štáty trvalo a úplne opustili Alianciu, jednoznačne by sme ho potrebovali, pretože kombinované jadrové kapacity Francúzska a Británie by celej Európe nestačili. Základná operačná logika je však iná. Do prvých sekúnd akéhokoľvek konfliktu by sme nemali vťahovať americké pozemné brigády. My, Európania, musíme byť tí prví, ktorí na hrozbu a útok konvenčne zareagujú. Keď vám horí panelák v Bratislave, nevoláte hasičov až z Trenčína. Tým, že dokážeme udržať konvenčnú obranu pevnú aspoň do príchodu amerických posíl, demonštrujeme našu odhodlanosť a práve takto si zabezpečujeme garanciu toho amerického jadrového dáždnika.
Niektorí odborníci však poukazujú na to, že ochrana podľa článku 5 existuje už len na papieri a reálna európska bezpečnosť stojí výhradne na kredibilite americkej ochoty nás brániť. Vzhľadom na to, že nová generácia politikov vo Washingtone už k nám nemá historický sentiment a vníma Európu len ako jedno z mnohých izolovaných bojísk, nebolo by lepšie, ak by sa Európa konečne prebudila? Začíname tu iniciatívu „Rearm Europe“. Akú bezpečnostnú architektúru si to vlastne staviame a kde v nej má svoje miesto Slovensko?
Dnes sme od USA stále absolútne závislí, a zďaleka nielen kvôli jadrovým zbraniam. Extrémne závislí sme napríklad pri strategickom prieskume a satelitoch. S vlastnými technológiami dokáže Európa pokryť maximálne dvadsať percent potrieb. Bez amerických kapacít sme na bojisku slepí a hluchí. Vojna na Ukrajine nám jasne ukazuje: ak nevidíš cieľ ty, cieľ bezpečne vidí teba. Geopolitika sa objektívne mení a Spojené štáty prirodzene sústreďujú svoju pozornosť na Indo-Pacifik.
Nasledujú svoje vlastné národné záujmy a my sa za to na nich nemáme prečo urážať. My si však naše európske kapacity nesmieme budovať s tým cieľom, že sa chceme Američanov definitívne zbaviť a urobiť si z nich nepriateľov. Naším cieľom sa musí stať postavenie dospelého, rovnocenného a atraktívneho partnera. Už si nemôžeme dovoliť byť tým submisívnym juniorom s natrčenou rukou, ktorý bez akejkoľvek zodpovednosti čaká, kým ho príde zachrániť starší brat.
Znamená to vybudovať si postavenie silného spoločníka. O čom presne je v tomto kontexte iniciatíva Rearm Europe? Kto ju vlastne tvorí a na aké sily či kapacity je primárne zameraná?
Program znovuvyzbrojenia Európy zastrešuje primárne Európska únia, no je priamo otvorený aj pre ďalších partnerov, ako napríklad Veľkú Britániu v rámci takzvaných koalícií ochotných. Jeho primárnym cieľom nie je vytvorenie akejsi centrálnej “európskej armády”, ale vybudovanie masívnej, nezávislej vojensko-priemyselnej základne. Musíme byť schopní vyrábať si strategické komponenty a kritické technológie doma, aby sme pri narušení akéhokoľvek vonkajšieho logistického reťazca nezostali úplne paralyzovaní. Ďalším veľkým pilierom je vojenská mobilita – úprava železníc, mostov a prístavov na rýchle, plynulé presuny vojsk po kontinente.
A treťou rovinou sú strategické technológie. Je neprípustné, aby Európa ako kontinent s mocenskými ambíciami nemala vlastnú nezávislú nízkoorbitálnu satelitnú sieť či moderné systémy rakiet dlhého doletu. Intenzívne sa riešia autonómne drony riadené umelou inteligenciou, ktoré momentálne úplne a zásadne menia tvár vojenstva. Povedané celkom na rovinu, aj keď sa o tom nehovorí veľmi nahlas, Rearm Europe slúži ako náš strategický Plán B, ak by USA svoj záujem o starý kontinent niekedy v budúcnosti radikálne obmedzili.
Kde presne je pri tomto strategickom prebúdzaní a budovaní novej európskej architektúry Slovensko? Prečo v týchto kruhoch a pri týchto rokovaniach momentálne nefigurujeme?
My sme momentálne z tejto obrovskej geopolitickej hry úplne mimo. Kým všetci dôležití európski lídri sa aktívne zoskupujú do koalícií ochotných a hľadajú spôsoby, ako garantovať prežitie kontinentu, my na Slovensku sedíme mentálne kdesi doma v Moskve. Neustále vedieme úplne toxické diskusie o tom, ako budeme musieť urovnávať vzťahy s Ruskom. Z dlhodobého hľadiska je jasné, že Rusko len tak nezmizne z mapy a my s ním budeme musieť vedieť koexistovať.
Tieto vzťahy však už nikdy nemôžu byť postavené na našej zúfalej totálnej závislosti a servilnom predklone, pri ktorom nás Rusi ľubovoľne vydierajú svojimi jadrovými zbraňami a vypínaním ropovodu. My si v mene tohto bludu absurdne a cielene kazíme vzťahy so spojencami, ktorí nám ako jediní dokážu garantovať bezpečné a prosperujúce prostredie. Odmietame budovať spoločenskú odolnosť a tvárime sa nihilisticky, akoby nás naša vlastná bezpečnosť vôbec netrápila. Tým však prípadnému agresorovi vysielame tú najhoršiu možnú pozvánku: sme len veľmi lacná korisť, príďte si nás zobrať.
Ak sa nezapojíme do diskusie a nebudeme pri stole, kde sa dnes formuje táto nová európska bezpečnosť, riskujeme, že o pätnásť rokov môžeme úplne reálne skončiť mimo štruktúr NATO aj mimo samotnej Európskej únie. Predstavte si, že dnes máte prvý ostrý brífing s novým budúcim premiérom alebo ministrom obrany. Aké najkľúčovejšie kroky by ste im odporučili bezodkladne realizovať?
Hneď na úvod by som im rázne vysvetlil, že stabilné a bezpečné prostredie nie je nejaký abstraktný politický pojem, ale absolútna nutnosť pre normálne fungovanie štátu, bezpečnosť občanov a príchod investícií do tejto krajiny. Geograficky sa od Dunaja a z priestoru pod Karpatmi naozaj nikam neodsťahujeme. Moje prvé odporúčanie: okamžite urobme tvrdú a neskreslenú bezpečnostnú inventúru. Musíme si jasne zadefinovať, aké sú naše skutočné strategické záujmy a prestať si naivne klamať, že tie naše poddimenzované sily nás samy zachránia.
Po druhé, štát musí začať s občanmi férovo a transparentne komunikovať o tom, že plné nemocnice, fungujúce školy, sociálne istoty a masívne investície do robustnej obrany sú spojené nádoby. Jednoducho nemôžete mať jedno bez druhého. A do tretice, Slovensko sa musí stať spoľahlivým, dospelým spojencom. Nielen v počte vojenských brigád, ale aj celkovým prístupom diplomacie, funkčných inštitúcií a spravodajských služieb. Zahraniční spojenci musia cítiť, že my sami máme obrovský záujem sa brániť a chrániť stabilitu celého bloku.
Prečo by inak nejaká španielska matka posielala svojho syna umierať pri obrane nášho územia, ak tu samotní politici a verejnosť šíria nihilizmus a verejne proklamujú, že chcú radšej patriť k Rusku? Ak sa budeme neustále správať len ako vyžierka, tak sa na nás v tej krízovej situácii všetci logicky a zaslúžene vykašľú.
A naozaj sa môže stať, že ak o desať či pätnásť rokov dôjde na lámanie chleba, skutočne sa za nás nikto nepostaví. Moja úplne posledná otázka na záver: Máme tu na Slovensku roky veľmi organicky a spoľahlivo fungujúcu sieť mediálnych projektov, ktoré sú priamo napojené na ruské informačné operácie a cieľavedome rozkladajú obranyschopnosť krajiny. Po vypuknutí ruskej agresie na Ukrajine štát dokonca štyri z nich na základe zákona dočasne vypol. Čo by ste poradili legislatíve či novej vláde v prístupe k takémuto preukázateľne nepriateľskému systematickému vplyvu?
Riešením sú tri kľúčové veci. Prvým bodom je nevyhnutnosť budovať u obyvateľstva všeobecné povedomie, mediálnu gramotnosť a kritické myslenie, a to už systematicky od základných škôl. Druhým opatrením je silná a profesionálna strategická komunikácia štátu, ktorá ľudom jasne, včas a transparentne vysvetľuje, čo, ako a prečo robíme.
Táto štátna komunikácia sa však nesmie zneužívať na nejakú úzku stranícku propagandu a už vonkoncom nesmie beztrestne preberať rozkladné naratívy našich protivníkov. Tretím bodom je samotná odvaha konať a pristúpiť k priamym reštrikciám. My všetci sa zhodneme na tom, že sloboda prejavu je absolútne nedotknuteľná a bytostne dôležitá.
Ak si však štát dokáže jednoznačne preukázať, že dotyčný subjekt tu nešíri len nejaký iný alebo nepopulárny politický názor, ale organizovane produkuje vyfabrikované dezinformácie, cielene šíri rozkladnú propagandu a pôsobí tu ako podporná zložka cudzej špionáže s úmyslom destabilizovať náš štát – a je popritom ešte aj priamo financovaný cudzím režimom – tak to musíme nekompromisne ustrihnúť.
To už nemá so slobodou slova vôbec nič spoločné, je to čisté hybridné pôsobenie a vedomá kolaborácia. V pobaltských štátoch túto hrubú čiaru veľmi rýchlo našli a bez milosti takéto siete vypli.
A k tomu musíme pridať najmä ten praktický rozmer našich spravodajských kapacít. Ak totiž máme od vlastných tajných služieb konkrétne informácie – spomeňme si na známu kauzu, ako si prispievateľ Hlavných správ pýtal peniaze priamo od ruského pridelenca obrany Sergeja Solomasova štýlom “päťsto pre mňa a päťsto pre kamaráta” – mali by sme byť podľa takýchto zistení schopní našu bezpečnostnú politiku aj rázne zariadiť.
A tu možno jednu vetu len k tomu. V Taliansku v podobnom prípade ten páchateľ dostal 27 rokov basy. U nás dostal podmienku a peňažný trest, ktorý bol možno kumulatívne menší než to, čo udržel.
A nakoniec mu ho odpustili…
Infosecurity.sk je neziskový projekt. Pracujeme vo verejneom záujme a môžeme to robiť iba vďaka vám! Ak Vám naša práca dáva zmysel, podporte nás prosím pravidelným darom.
