Príbeh Grónska je príbehom rozpadajúceho sa povojnového poriadku
Myšlienka, že by Spojené štáty mohli získať kontrolu nad Grónskom, sa mnohým môže javiť ako bizarné politické divadlo. Keď administratíva prezidenta Trumpa po prvýkrát prejavila o najväčší ostrov sveta záujem, väčšina ho nebrala vážne.
Medzičasom majú však Spojené štáty zaručenú pozornosť všetkých zúčastnených. Situácia okolo rozsiahleho autonómneho dánskeho územia eskalovala do otvorenej krízy, ktorá odhalila nebezpečnú, zásadnú a v plnej sile prebiehajúcu zmenu medzinárodného usporiadania.
Kríza zreteľne odhaľuje prechod od multilateralizmu – usporiadania založenom na spolupráci – k multipolarite, keď najmocnejší presadzujú vlastné záujmy na úkor medzinárodnej spolupráce a stability. Dá sa to zároveň chápať ako transakčný prístup ku geopolitike, kde ani spojenci nie sú imúnni voči hrubému nátlaku toho silnejšieho.
Príbeh Grónska je príbehom rozpadajúceho sa povojnového poriadku, ktorý nehorí len v plameňoch vojny v Ukrajine, ale aj v bizarnej realitnej hre na arktickom severe a to spôsobom, ktorý otriasa základmi dlhoročných spojenectiev a v konečnom dôsledku aj dôverou v kolektívnu obranu, na ktorej stojí a padá aj bezpečnosť Slovenska.
Nepredstaviteľné sa stalo skutočnosťou
Dánska vojenská spravodajská služba (DDIS) po prvýkrát v histórii hovorí o „neistote“ v súvislosti s budúcou úlohou Spojených štátov v Európe a konštatuje, že USA „už nevylučujú použitie vojenskej sily ani proti spojencom“. Konflikt dvoch blízkych transatlantických partnerov sa tak posúva z roviny ostrých diplomatických sporov na úroveň formálneho hodnotenia spravodajskou službou dotknutej krajiny, čím Kodaň, hoci zatiaľ veľmi diplomaticky, vysiela signál, že USA vníma ako potenciálnu hrozbu pre dánsku suverenitu.
Jazyk použitý v hodnotení dánskej tajnej služby je priamy: Spojené štáty využívajú svoju ekonomickú silu, vrátane hrozieb vysokými clami, na presadzovanie vlastných záujmov, a možnosť použitia vojenskej sily, dokonca aj proti spojencom, už nie je vylúčená.
Šéf dánskch tajných Thomas Ahrenkiel sa síce pokúsil závery hodnotenia zmierniť vyhlásením, že USA naďalej zostávajú garantom bezpečnosti v Európe, no signál pre nás, a predovšetkým pre našich súperov a nepriateľov, je pomerne jednoznačný: Aká budúcnosť čaká NATO, ak jeho najsilnejšieho člena jeho vlastní spojenci verejne, hoci zatiaľ len opatrne, označujú za potenciálneho predátora?
Vojenská hrozba je reálna
Kým predstava invázie USA do Grónska mohla kedysi znieť ako geopolitický vtip, svojvoľná americká intervencia vo Venezuele, mimo rámca medzinárodného práva, dramaticky zvýšila aj vierohodnosť vyhrážok Washingtonu.
Táto očividná súvislosť už nie je len otázkou posilňovania americkej pozície pri nastávajúcich diplomatických rokovaniach, no čoraz častejšie sa ozývajú aj hlasy časti expertnej komunity, ktoré možnosť vojenského zásahu už nedokážu jednoznačne vylúčiť.
Washington otvorene naznačuje, že hlavnou prekážkou prípadnej anexie Grónska nie je vojenská logistika, ale politická zdržanlivosť Bieleho domu. Nasadenie niekoľkých stoviek až tisícov vojakov spolu s technikou by pre USA nepredstavovalo zásadný problém. Ostáva otázne, kto by takejto vojenskej intervencii dokázal efektívne klásť odpor.
Dánsko nedisponuje konvenčnými spôsobilosťami, ktoré by mu umožnili reálne odvrátiť prípadné vyslanie amerických jednotiek na zvrchované dánske územie v Grónsku. Súčasná kríza tak prekračuje rámec diplomatického manévrovania a posúva sa do roviny priameho vojenského nátlaku.
Namiesto toho, aby USA pristupovali ku Grónsku ako k súčasti Dánskeho kráľovstva, čoraz viac sa angažujú priamo na ostrove – spôsobmi, ktoré dánske orgány vnímajú ako obchádzanie centrálnej vlády v Kodani a jej ústavnej zodpovednosti za zahraničnú a bezpečnostnú politiku celého Dánskeho kráľovstva.
V niektorých prípadoch americkí predstavitelia nadviazali priamu komunikáciu s grónskymi partnermi, čo dánska strana kritizovala ako obchádzanie zaužívaných diplomatických kanálov a ako krok, ktorý môže podkopávať úlohu Kodane práve v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Zároveň Dánsko verejne vyjadrilo obavy z podozrení na vplyvové aktivity spojené s Američanmi pôsobiacimi v Grónsku a v tejto súvislosti si už dvakrát predvolalo amerických diplomatov.
Postoj Washingtonu sa aj výrazne prelína s dánskou vnútropolitickou diskusiou o grónskej nezávislosti. Táto dynamika ešte viac prehlbuje napätie vnútri krajiny. Predseda strany Naleraq, ktorá nezávislosť podporuje, Pele Broberg, tvrdí, že Trumpova pozornosť zvýšila viditeľnosť tejto témy, hoci on zatiaľ priamo anexiu zo strany USA nepodporuje. Zatiaľ.
Profitujú rivali Západu
Agresívny postoj USA v Arktíde ohrozuje aj ich vlastné zahraničnopolitické ciele – najmä snahu obmedziť vplyv Ruska a Číny. Trump tento tvrdý postoj zdôvodňuje okrem iného aj údajným nárastom prítomnosti ruského a čínskeho námorníctva v oblasti – čo však nezodpovedá realite.
Tým, že Washington zaobchádza so svojimi spojencami takto tvrdo, vysiela signál, že jeho vlastné záujmy stoja vysoko nad záujmami NATO a jeho vnútornou súdržnosťou. Pre radosť všetkých vyzývateľov Západu.
Súčasná situácia len posilňuje prostredie, v ktorom veľmoci opäť testujú logiku tvrdých „sfér vplyvu“. V reakcii na americké kroky Rusko vyhlásilo, že je plne pripravené brániť svoje záujmy v Arktíde – rétorika, ktorá len podčiarkuje, ako rýchlo sa môže strategické súperenie vyostriť, keď sa priamo pred zrakmi celého sveta rozpadá súdržnosť Západu.
Táto kríza vysiela mrazivý odkaz spojencom USA po celom svete vrátane tých v Tichomorí: bezpečnostné záruky Spojených štátov v novej ére dravého protekcionizmu môžu mať privysokú cenu – aj napríklad vo forme územných ústupkov od spojencov. To už nie je iba tvrdá geopolitika – ide o samotnú dôveryhodnosť NATO.
Agresor: člen NATO
Ak by USA vojensky zasiahli proti Dánsku, bolo by to v priamom rozpore so základným záväzkom spojencov riešiť spory mierovými prostriedkami a zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily (článok 1 Washingtonskej zmluvy).
Zároveň by vznikol bezprecedentný paradox v súvislosti s článkom 5 o kolektívnej obrane. Formálne by síce išlo o ozbrojený útok, na ktorý sa tento mechanizmus vzťahuje, no agresorom by bol najsilnejší člen samotnej Aliancie.
V praxi by to s veľkou pravdepodobnosťou paralyzovalo politickú schopnosť NATO konať. Aliancia však stojí a padá na viere, že ak niektorý z jej členov aktivuje článok 5 Washingtonskej zmluvy, ostatní mu prídu na pomoc. Ak sa tak nestane čo i len raz, NATO bude de facto po smrti.
Ak by USA prevzali kontrolu nad Grónskom, získali by aj rozhodujúci vplyv nad rozsiahlymi ložiskami nerastných surovín obsahujúcich prvky vzácnych zemín, čo môže formovať budúce kľúčové dodávateľské reťazce a skomplikovať ambície EÚ zakotvené v oficiálnom plánovacom dokumente EÚ – Akte o kritických surovinách.
Keďže ide o suroviny kľúčové pre moderné technológie a energetickú transformáciu, pri ktorých sa EÚ usiluje znížiť závislosť od jedného dominantného dodávateľa, kontrola nad Grónskom by USA otvorila možnosť výrazne ovplyvňovať budúce dodávky a tým aj smerovanie tohto dodávateľského reťazca.
Pre EÚ by to v praxi znamenalo väčšiu zraniteľnosť a vyššiu závislosť od USA, keďže by mala menšiu kontrolu nad tým, či a za akých podmienok sa tieto suroviny dostanú na trh – hoci sú nevyhnutné pre kľúčové technológie energetickej transformácie a pre obranný a civilný priemysel budúcnosti.
Grónska kríza je oveľa viac než len bizarný územný spor. Je to názorná ukážka toho, ako sa globálny poriadok posúva od sveta pravidiel, zmlúv a spojenectiev k svetu, v ktorom rozhoduje hrubá moc a transakčne vyjednané výhody.
Normy, ktoré celé desaťročia udržiavali krehký mier vo väčšej časti sveta – rešpekt k štátnej suverenite a územnej celistvosti, solidarita a odmietanie násilnej expanzie sa dnes viditeľne rozkladajú.
Zostáva preto kľúčová otázka: čo sa stane so svetovou bezpečnostnou architektúrou, keď jej hlavný architekt začne búrať nosné múry?
