Operácia amerických síl vo Venezuele z 3. januára je najvýznamnejšou vojenskou intervenciou USA v Latinskej Amerike od roku 1989. Washington ju označil za policajnú akciu proti narkoterorizmu, hoci len mesiac predtým Trump omilostil bývalého honduraského prezidenta odsúdeného za pašovanie 400 ton kokaínu do USA. Jednotranný vojenský zásah bez mandátu OSN oslabuje argumentáciu, ktorou Západ tri roky odsudzuje ruskú agresiu voči Ukrajine – a Európa sa musí pripraviť na dôsledky.
V článku sa dočítate:
• prečo je operácia vo Venezuele najvýznamnejšou vojenskou intervenciou USA v Latinskej Amerike od invázie do Panamy v roku 1989 a ako signalizuje návrat k logike Monroeovej doktríny,
• že obchodovanie s drogami, nech je akokoľvek závažné, nie je „ozbrojený útok„, ktorý by podľa medzinárodného práva ospravedlňoval použitie vojenskej sily,
• ako Washington právne obišiel potrebu súhlasu Kongresu,
• že prezident, ktorý vo Venezuele zasiahol proti „narkoterorizmu“ práve udelil plnú milosť bývalému honduraskému prezidentovi odsúdenému za prepravu 400 ton kokaínu do USA,
• že intervencia vo Venezuele posúva svet bližšie k multipolarite, po ktorej roky volá Putin
• ako ruské a čínske informačné operácie už v prvých 24 hodinách získali presne to, čo potrebovali.
• že sa Európa musí rozhodnúť, či chce byť hráčom, alebo sférou vplyvu – a prečo na to rozhodnutie už nemá veľa času.
Návrat Monroeovej doktríny: Amerika opäť strieľa
Operácia amerických síl vo Venezuele z rána 3. januára predstavuje najvýznamnejšiu vojenskú intervenciu USA v Latinskej Amerike od invázie do Panamy v roku 1989 a po troch desaťročiach signalizuje návrat k politike otvoreného presadzovania americkej moci v západnej hemisfére.
Trump sa po tridsiatich rokoch relatívneho pokoja fakticky vracia k logike Monroeovej doktríny, v ktorej si Spojené štáty už v roku 1823 stanovili, že európske mocnosti nemajú zasahovať do diania v Latinskej Amerike. Aj tým si USA otvorili cestu k dominancii v regióne, ktorá pretrvala počas väčšiny 20. storočia.
Spojené štáty v Latinskej Amerike vojensky zasahovali opakovane: okupácie Kuby (1906–1922), Haiti (1915–1934) a Nikaraguy (1912–1933). K tomu operácie studenej vojny – prevrat v Guatemale (1954), Zátoka svíň (1961), Dominikánska republika (1965), Contras v Nikarague (80. roky), Grenada (1983). A napokon Panama (1989), kde americké jednotky zadržali Manuela Noriegu – tiež na základe obvinení z obchodovania s drogami. V posledných troch desaťročiach boli pozemné intervencie skôr výnimkou; najväčšou z nich operácia Uphold Democracy na Haiti (1994–1995).
Zároveň však platí, že v porovnaní s 20. storočím boli americké pozemné intervencie v regióne v posledných desaťročiach skôr výnimkou; najväčšou z nich bola ešte operácia Uphold Democracy na Haiti v rokoch 1994 – 1995.
Po osemdesiatich rokoch americkej globálnej dominancie a po roku jasných diplomatických signálov Trumpovej administratívy sledujeme prvý otvorený vojenský zásah, ktorý, paradoxne, posúva svet bližšie k multipolarite, po ktorej roky volá Putin. V takomto usporiadaní sa v „sférach vplyvu“ veľmocí medzinárodné právo, pravidlá aj štátna suverenita dostávajú na druhú koľaj: rozhodujú bezpečnostné záujmy hegemóna. Rovnaká logika stojí za ruským vpádom na Ukrajinu a za ambíciami Moskvy v Pobaltí, Poľsku či u nás. Podobne uvažuje aj Čína, keď sa pozerá na Taiwan.
V kontexte súčasnej americkej zahraničnej politiky, ktorá aktuálne odmietla oficiálne vylúčiť možnosť vojenskej intervencie voči Paname, Kanade a Grónsku (Dánkso), potom tento vývoj nadobúda osobitný význam.
Právo silnejšieho: keď medzinárodné právo prekáža
Charta OSN zakazuje použitie sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti akéhokoľvek štátu. Výnimky sú len dve: mandát Bezpečnostnej rady OSN alebo sebaobrana v reakcii na „ozbrojený útok“.
Pre americkú intervenciu neexistuje právny základ, pretože obchodovanie s drogami, nech je akokoľvek závažné, jednoducho nie je „ozbrojený útok“, ktorý by ospravedlňoval a predovšetkým legalizoval použitie sily. Ak aj niekoho za teroristu označíte, nerobí to z neho automaticky legitímny cieľ vojenskej intervencie.
Americká argumentácia sa opiera o precedens prípadu už spomínaného Manuela Noriegu a následnú judikatúru amerických súdov. Tým, že Washington obvinil Madura z narkoterorizmu a venezuelský štátny aparát označil za zahraničnú teroristickú organizáciu, tvrdí, že nešlo o vojnu proti Venezuele, ale o policajnú operáciu proti zločineckej organizácii. Ak je Maduro „drogový boss“ a nie prezident, podľa tejto logiky sa nemôže dovolávať imunity hlavy štátu. Domáca trestná jurisdikcia USA sa tak v praxi stavia nad medzinárodné právo.
Podľa rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora z roku 2002 požívajú úradujúce hlavy štátov imunitu voči trestnej jurisdikcii iných krajín. Tým, že USA Madura zadržali, fakticky tvrdia, že ich domáce právo má prednosť pred medzinárodným. Ak sa z toho stane precedens, veľmoci to môžu využívať ako zámienku na zásahy proti nepohodlným lídrom alebo aspoň vo svojej propagande. Rusko by tak mohlo označiť Zelenského za „teroristu“, Čína taiwanských predstaviteľov za „sparatistov“a a odvolávať sa pritom na postup Washingtonu.
Boj proti narkomafi: za 400 ton kokaínu prezidentská milosť
Ak je právna argumentácia USA chabá, čo potom tá politická? Počas sobotňajšieho brífingu v Mar-a-Lago americký prezident Donald Trump intervenciu rámcoval ako otázku americkej bezpečnosti a jej energetických záujmov. Opakovane sa vracal k venezuelskému ropnému sektoru a vyhlásil, že Spojené štáty budú nateraz Venezuelu „riadiť“. O tom, že by mala byť moc následne odovzdaná do rúk venezuelského ľudu, americký prezident nehovoril.
Trump zároveň naznačil, že bezprostrednou prioritou Washingtonu nie je vyjednávanie s venezuelskou opozíciou, ktorej líderka María Corina Machado získala v roku 2025 Nobelovu cenu za mier „za jej neúnavnú prácu na podpore demokratických práv pre ľudí vo Venezuele a za jej zápas o spravodlivý a mierový prechod od diktatúry k demokracii“. Na otázku, či s ňou jeho administratíva hovorila, Trump odpovedal, že nie. Uviedol však, že jeho minister zahraničných vecí Marco Rubio bol v kontakte s viceprezidentkou zvrhnutého diktátora Delcy Rodríguezovou, ktorá by sa podľa venezuelského práva mala stať jeho nástupkyňou.
Dôraz na ropnú infraštruktúru, americká ambícia „riadiť“ Venezuelu a nezáujem o komunikáciu s prominentnou opozičnou líderkou naznačujú, že plán tranzície moci je pravdepodobne výsostne transakčný a nie je zameraný na ľudské práva či boj proti obchodovaniu s drogami. Sústreďuje sa zrejme na zabezpečenie rýchlej obnovy produkcie ropy, z ktorej majú profitovať americké firmy.
Samotný americký casus belli, ochrana pred narkoterorizom, si preto zaslúži osobitný kritický pohľad. Trumpova administratíva operáciu právne nekategorizuje ako vojnu, ale ako „policajnú akciu“ zameranú na zadržanie obvinených zločincov, ktorí stoja na čele venezuelského štátu. Vojenská intervencia si totiž vyžaduje súhlas amerického Kongresu, no protidrogové operácie sú v kompetencii prezidentskej exekutívy.
Len nedávno však prezident Trump udelil plnú milosť Juanovi Orlandu Hernándezovi, bývalému prezidentovi Hondurasu, ktorý si odpykával 45-ročný trest v americkom federálnom väzení za obchodovanie s drogami. Americkí prokurátori preukázali, že Hernández medzi rokmi 2004 a 2022 využíval svoju politickú moc na prepravu viac ako 400 ton kokaínu do Spojených štátov výmenou za milióny dolárov úplatkov od drogových kartelov.
My sme tí dobrí. Naozaj?
Vojenská intervencia vo Venezuele je potvrdením dominancie USA v ich historickej sfére vplyvu v západnej hemisfére po troch dekádach konfliktov na Blízkom východe. Moskvu aj Peking nepochybne zaujalo nasadenie e efektívne využitie americkej vojenskej prevahy, ktorá však ani v minulosti spojeným štátom nevyhrala vojny v Afganistane a v Iraku. Tentoraz bol však precízny úder na taktickej úrovni zrejme veľmi efektívny. Čo je však dôležitejšie, vojenskú intervenciu zrejme čítajú ako jednoznačné potvrdenie politky America first, kedy sa USA sa sústredia prioritne na svoje „blízke zahraničie“. Nie na Európu či Indo-Pacifik.
Pre európskych spojencov je najväčším problémom americká dôveryhodnosť. Spojené štáty sú ešte nadlho kľúčovým politickým a strategickým garantom európskej bezpečnosti. Normatívny rámec, na ktorom Západ postavil svoju bezpečnostnú argumentáciu, stojí na medzinárodnom práve, rešpektovaní suverenity a spoločnom rozhodovaní. Amerika práve konala jednostranne, svojvoľne, bez konzultácií, v rozpore s medzinárodným právom, na ktorom sme spoločne stavali transatlantickú bezpečnosť.
Ak je pritom kľúčovým argumentom Západu proti ruskej politike voči Ukrajine porušovanie medzinárodného práva a nerešpektovanie suverenity susedných štátov, jednostranný americký zásah bez mandátu OSN túto pozíciu objektívne oslabuje. „My sme tí dobrí“ nie je právny argument, ale viera – viera v pravidlá, inštitúcie, hodnoty a morálku. Práve túto vieru Rusko svojimi hybridnými operáciami už dve desaťročia systematicky rozkladá aj u nás, v priestore, ktorý vníma ako svoju sféru vplyvu.
Už v prvých 24 hodinách je viditeľné, že zásah vo Venezuele poskytol ruským a čínskym informačným operáciám presne to, čo potrebovali. Oficiálne reakcie Moskvy a Pekingu – „porušenie medzinárodného práva“, „hegemonické správanie“ – sa okamžite stávajú palivom pre spriaznenú mediálnu mašinériu. „Pravidlá neplatia.“ „USA sú imperiálna veľmoc.“ „Ide len o ropu.“ Tieto naratívy už kolujú. A budú sa len zosilňovať.
Popri tom proruské a pročínske kanály využívajú rozdielne a opatrné reakcie európskych lídrov. Podsúvajú rámce „Európa je vazal“ a „NATO sa rozpadá“ – nie ako overiteľný fakt, ale ako strategický spin, ktorý má vytvárať dojem bezmocnosti a politickej nejednoty. Poznáme to. Videli sme to pri Brexite, pri Kryme, pri každej kríze, ktorá ponúkla štrbinu.
Ak sa tento rámec uchytí, nahlodáva politickú vôľu a schopnosť konzistentného spoločného postoja. A práve politická vôľa je jedným z kľúčových psychologických pilierov odstrašenia. Nie počet tankov – vôľa ich použiť.
Ak budú spojenci vnímať Washington ako nepredvídateľný, odstrašenie Ruska bude čoraz viac stáť na európskej dôveryhodnosti a na schopnosti vykrývať americký ústup od transatlantických záväzkov. Vyššie investície do obrany. Európska alternatíva k americkým platformám, ktoré dnes kontrolujú náš informačný priestor – od sociálnych sietí po cloudovú infraštruktúru. Nie zajtra. Teraz.
Súkolie svetových hodín sa zrýchlilo na niekoľkonásbne. Európa sa musí rozhodnúť, či chce byť hráčom, alebo sférou vplyvu. Tik-tak.
