Európa za posledné dve dekády „vyexportovala“ svoju informačnú suverenitu do USA a Číny a ponechala túto kritickú informačnú infraštruktúru v rukách súkromných korporácií.
Reguláciou amerického Big Techu Európska únia iba presadzuje svoje demokratické hodnoty v prostredí motivovanom ziskom a krajne pravicovou ideológiou vlastníkov týchto firiem – vrstvy digitálnych oligarchov úzko prepojenej s hnutím MAGA amerického prezidenta Donalda Trumpa a jeho administratívou.
V rozhovore zaznelo:
• že demokratické strany najbližšie voľby nevyhrajú, ak ich komunikácia na sociálnych sieťach nebude vysoko profesionálna a dobre zaplatená. V opačnom prípade ich súčasná garnitúra a
dezinformačná mašinéria s Ruskom v pozadí s prehľadom porazí,
• že 80 % systémov, na ktorých stojí európsky informačný priestor, je v rukách amerických a čínskych firiem,
• prečo je regulácia sociálnych sietí – teda žiadosť o transparentnosť – iba snahou trvať na európskych hodnotách,
• kto sú americkí digitálni oligarchovia, aký je ich mentálny svet a prečo sú prepojení na MAGA hnutie Donalda Trumpa,
• čo by mali robiť naši demokraticky zmýšľajúci politici, my všetci ostatní – a najmä rodičia?
Európa za posledné dve dekády de facto vyexportovala svoju informačnú suverenitu do Spojených štátov. Čo to v praxi znamená?
Máme sprivatizovaný online informačný priestor. Najpoužívanejšie sociálne siete v Európskej únii sú buď americké – Instagram, Facebook, Threads (všetko Meta); ďalej Twitter, respektíve X Elona Muska; YouTube, ktorý patrí Googlu(Alphabetu) – alebo čínske, čiže TikTok. Potom sú tu ďalšie americké služby ako Snapchat, Twitch a podobne.
Všetky prevádzkujú súkromné firmy, ktorých motiváciou je zisk. Verejný informačný priestor by však podľa silnej európskej tradície verejnoprávnych médií nemal stáť výlučne na komerčných základoch.
Za posledných 20 rokov navyše výrazne narástla dôležitosť sociálnych sietí, online platforiem a ich algoritmov, ktoré riadia a kontrolujú verejnú diskusiu. Priestor, ktorý dnes nie je ani náznakom verejnoprávny.
Hovoríte, že Európa je „technologickou kolóniou“ USA: asi 80 percent digitálnej infraštruktúry kontrolujú americké firmy a bez digitálnej suverenity nie je možná skutočná politická nezávislosť. Ako hlboko sú Meta, Google, Apple či Amazon napojené na fungovanie našich spoločností, štátu a infraštruktúry?
Sociálne siete sú len jednou vrstvou. Ide predovšetkým o celú výpočtovú infraštruktúru – servery, dátové centrá, cloudy. Drvivá väčšina európskych firiem, a často aj štátnych inštitúcií, funguje na infraštruktúre amerického Big Techu: Amazon, Google, Microsoft, prípadne Oracle alebo iné podobné spoločnosti. Ide o fyzickú výpočtovú silu, ktorú potrebujeme nielen na fungovanie digitalizovanej ekonomiky.
Počas pandémie covidu sa masívne rozšírili aj do domácností – boli sme radi, že naše deti aspoň nejako zvládnu školu počas lockdownu. Školy v mnohých prípadoch prešli bez odporúčania alebo kontroly štátu na Google Classroom alebo Microsoft Teams – a už to tak zostalo.
Sociálne siete, ktorých algoritmy prispievajú k riadeniu – a veľmi často k neriadeniu – našej spoločnosti, už dávno nie sú len platformami na zdieľanie fotografií. Beží na nich spoločenská diskusia a predvolebné kampane, čo negatívne ovplyvňuje kvalitu demokracie a schopnosť ľudí hľadať celospoločenskú zhodu. Inžinieri v Silicon Valley zistili, že najviac zarábajú na emočne nabitom obsahu (hnev a strach), ktorý politicky najlepšie dokážu zneužiť pravicoví populisti.
Už dnes sa hovorí, že prostredníctvom umelej inteligencie sa geopolitické bloky rozdelia na víťazov a porazených. Krajiny, ktoré zvládnu AI technologicky, ekonomicky aj politicky, získajú dlhodobú moc a autonómiu, zatiaľ čo ostatné sa stanú závislými a budú strácať vplyv. Prakticky všetci veľkí hráči IT priemyslu sú inde – mobily, aplikácie, systémy vrátane AI nie sú európske firmy.
Aby som parafrázoval viceprezidenta Spojených štátov J. D. Vancea. prečo by nám malo prekážať, že americké firmy sú šikovné a úspešné?
Použijem prirovnanie z 19. storočia – obdobia priemyselnej revolúcie. Kritickou infraštruktúrou bola železnica – a je ňou dodnes. Vtedy išlo o jeden z najväčších výdobytkov. Umožnila presun surovín a vlastne samotnú priemyselnú revolúciu.
Rakúsko-Uhorsko v tom čase patrilo medzi veľké európske celky, ktoré sa rozhodli prepojiť krajinu železnicou – a postavili si ju samy. Kritickú infraštruktúru, najmä v časoch veľkých transformácií a priemyselných revolúcií, musíme mať pod vlastnou kontrolou.
Bezpečnostné zložky v Česku napríklad dlhodobo varujú pred nasadzovaním systémov Huawei (čínska telekomunikačná spoločnosť – pozn.red.), pretože chceme mať svoju kritickú infraštruktúru pod kontrolou. Pri mobilných sieťach platí, že ak by niekto chcel, vie do nich vytvoriť zadné vrátka (tzv. backdoor) a v prípade konfliktu či krízy túto infraštruktúru na diaľku destabilizovať.
Rovnaké to je aj s informačnými platformami – sociálne siete, vyhľadávače a iné služby, ktorých podiel na formovaní verejnej mienky ustavične rastie. Funguje tu veľká časť ekonomiky, biznisu aj verejnej komunikácie vrátane predvolebných kampaní, ktoré inherentne zasahujú do povahy a kvality našich demokracií. Z tohto pohľadu ide jednoznačne o kritickú infraštruktúru.
Médiá boli predsa vždy kritickou infraštruktúrou – aj v 20. storočí. Keď ste chceli urobiť prevrat, išli ste po nich, pretože kontrola médií je kľúčová pre každý režim, najmä totalitný. V roku 1968, pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, Sovieti ako prvé obsadili televíziu a rozhlas.
Dnes túto funkciu do veľkej miery preberajú sociálne siete. A keď sa pýtate, v čom je problém, je ich hneď niekoľko. V prvom rade, americké siete nijako neodrážajú európske hodnoty. Máme silnú tradíciu verejnoprávnych médií, ktorých úlohou bolo vždy objektívne informovať, vzdelávať, zabávať, dávať hlas menšinám a podobne. Sociálne siete však nemajú informovať ani vzdelávať. Ich cieľom je maximalizovať zisk, pritiahnuť a udržať vašu pozornosť, poskytovať zábavu, stimulovať dopamínové reakcie vo vašom mozgu a vyvolávať závislosť.
Algoritmy, ktoré tieto platformy poháňajú, nerozlišujú medzi pravdou a lžou, medzi overenými faktami a nebezpečnými lžami. Nemajú v sebe princípy kvalitnej žurnalistiky, nie sú navrhnuté na šírenie overených informácií. A napokon – a možno najdôležitejšie – celú túto už kritickú infraštruktúru vlastnia súkromné firmy na druhej strane zemegule.
Presne z tohto dôvodu dostal Elon Musk od Európskej komisie pokutu. Neumožnil výskumníkom prístup k dátam, ktorý mu ukladajú regulačné predpisy. Tie slúžia na ochranu nášho informačného priestoru a majú zabezpečiť transparentnosť veľkých hráčov, najmä v prospech zraniteľných skupín, ako sú deti.
Presne tak. EÚ prijala regulácie pre digitálne služby (DSA), digitálne trhy (DMA) a umelú inteligenciu. Týkajú sa veľkých služieb, ktoré používajú milióny ľudí: digitálnych trhovísk, sociálnych sietí a umelej inteligencie. Jedna z kľúčových požiadaviek DSA je, aby platformy umožnili výskumníkom prístup k dátam o fungovaní algoritmov a o tom, čo sa deje na sieti.
„Alternatívne médiá“ to označujú za cenzúru Bruselu, no nie je to pravda. DSA nie je o cenzúre, tá je s demokraciou nezlučiteľná. Ide o transparentnosť a o vytvorenie priestoru pre výskum. Výskumníci, ktorí sa venujú psychickému zdraviu detí – depresii, úzkosti, ich samovražedným sklonom – často od platforiem nedostanú vôbec žiadne dáta.
Podľa DSA však existuje postup, podľa ktorého môže overený výskumník o anonymizované dáta požiadať a skúmať trendy a typy obsahu – napríklad ten, ktorý tlačí dievčatá do nereálnych ideálov krásy, podporuje poruchy príjmu potravy, alebo radikalizačný obsah, ktorý priťahuje chlapcov do tzv. manosféry.
Ide o legitímne sociologické a psychosociálne výskumy, ktoré sa kedysi realizovali inak. Dnes máme infraštruktúru, ktorá by spoločnosti mohla pomôcť lepšie pochopiť samú seba a účinnejšie pomáhať zraniteľným skupinám – lenže americké platformy tieto dáta odmietajú poskytnúť.
Z regulácií sa stala politická otázka. Prezident Trump sa napríklad dlhodobo vyhráža clami – povedzme na nemecké autá – ak EÚ nezruší DSA. Pokuta pre X priamo súvisí práve s netransparentnosťou a odmietaním spolupráce. Zámerne sa vytvára politické napätie, ktorého cieľom je, aby americký techno-oligarchický establishment tlačil na Európu a vymáhal dereguláciu.
My pritom ani len netušíme, ako platformy presne fungujú, a to v situácii, keď ich pôsobenie v našom informačnom priestore priamo ovplyvňuje kvalitu európskej demokracie a verejného zdravia, predovšetkým zdravia našich detí.
Ideológia Big Techu ako fašizmus bez uniforiem
Vo svojom podcaste niekedy hovoríte o digitálnej oligarchii – tzv. „broligarchii“, ktorá prerástla až do vládnuceho hnutia MAGA. Kto konkrétne patrí do tejto skupiny a čím sa líši od klasických oligarchov.
Rozdiel oproti tradičným oligarchom spočíva v tom, že si uplatňujú vplyv najmä prostredníctvom podpory politických strán – legálne či nelegálne, aby chránili svoje obchodné záujmy. Dotácie, štátne zákazky, regulácie a podobne.
U techno-oligarchov je to iné. Nielenže podporujú politické sily, ale zároveň prevádzkujú aj samotnú infraštruktúru, cez ktorú sa politika dnes reálne uskutočňuje. A to je kľúčové.
Pri fosílnych oligarchoch výkon politiky – teda verejná diskusia, komunikácia s občanmi, šírenie posolstiev či predvolebné kampane – neprebieha priamo na technológii, ktorú vlastnia, a cez ktorú presadzujú svoje záujmy.
Pri americkom Big Techu však áno. Tieto firmy kontrolujú informačný priestor a prostredníctvom algoritmov dokážu ovplyvňovať aj výsledky volieb. Technológia a politika sa v tomto prípade zliali do jedného celku. Dá sa hovoriť o algokracii alebo technopolitike.
Ich záujmom je deregulácia – teda slabé právne rámce na ochranu súkromia, slabý autorský zákon, menej transparentnosti, obmedzené právo verejnosti vedieť, ako fungujú algoritmy umelej inteligencie, a slabšia regulácia sociálnych sietí vo vzťahu k mladistvým.
Deje sa to priamo cez infraštruktúru, ktorá je zároveň kritická pre fungovanie demokracie – a v tom je ten rozdiel. Tí, ktorí ovládajú technológiu, zároveň priamo ovplyvňujú politiku. Navyše na platformách, ktoré sami vlastnia, a cez ktoré sa politika reálne realizuje.
Aký je mentálny svet skupiny ľudí ako Elon Musk, Mark Zuckerberg či Peter Thiel? Aké ideologické korene formujú ich uvažovanie? Čo si myslia o demokracii, štáte a regulácii?
Treba sa pozrieť na ich korene. Peter Thiel a Elon Musk spoluzakladali PayPal. Ich cieľom bolo rozbiť tradičný bankový systém. Vychádzali z predstavy klasického internetového cyberpunku: virtuálny svet, virtuálne peniaze a digitálna autonómia. Z Thiela sa neskôr stal jeden z najvplyvnejších rizikových investorov v Silicon Valley. Skupina ľudí okolo PayPalu – vrátane Reida Hoffmana (LinkedIn) – sa neformálne označuje ako „PayPal Mafia“. Ich cesty sa pretínajú, spolupracujú, občas si konkurujú, no väčšinou držia spolu.
Thiel aj Musk majú špecifické ideologické zázemie. Thiel roky tvrdí, že demokracia nie je dlhodobo udržateľná, že ide o prežitý systém, a postupne sa radikalizoval až k názoru, že ju treba zničiť. Musk podobne demokracii neverí.
Ich pohľad na svet je definovaný peniazmi, technológiou a pocitom intelektuálnej nadradenosti. Veria, že budúcnosť bude čisto digitálna: všetko sa digitalizuje – interakcie, skúsenosť, identita – a s rozvojom umelej inteligencie a mozgových implantátov sa všetci prepojíme so sieťou.
Pomáhajú im ideologickí lídri, ktorých si často sami platia. Napríklad Balaji Srinivasan hlása, že štáty by mali fungovať na digitálnej infraštruktúre, procesy majú prebiehať výlučne online, a že štát v tradičnej podobe je vlastne zbytočný.
Ďalšou postavou je Curtis Yarvin, autor konceptu tzv. „dark enlightenment“ (temného osvietenstva). Tvrdí, že tradičné národné štáty by mali zaniknúť a nahradiť ich menšie, technokratické celky, ktoré riadia CEO-monarchovia – teda akési firemné monarchie. Ich vláda by sa riadila logikou efektívneho biznisu, nie volieb.
Tieto myšlienky prenikli aj do politického diskurzu, napríklad cez známy slogan Andreja Babiša „Riadiť štát ako firmu“. V pozadí je dôraz na individualitu, sociálny darwinizmus, prepojenie súkromného kapitálu so štátom a monopolizácia moci.
Keď si tieto prvky poskladáte – dôraz na nadradenosť elít, splynutie kapitálu so štátom, vláda ako biznis, monopol na vládnutie – začne sa vynárať definícia tradičného fašizmu. Ide však o novú iteráciu fašizmu, ktorá nemá explicitné historické prvky (uniformy, symboly), ale opiera sa o technológie: permanentné špicľovanie obyvateľstva, sústavné masové štatistické spracovávanie dát občanov pomocou umelej inteligencie, algoritmické vylučovanie oponentov (de facto cenzúra) či kontrola nad finančným systémom.
Súčasťou tohto modelu je aj snaha nahradiť tradičné meny kryptomenami, ktorých je obmedzené množstvo. Naposledy, keď finančný systém stál na striktne obmedzenom aktíve, bol to feudálny systém. Niekto vlastnil pôdu a ostatní ju od neho prenajímali. Pôda sa dedila z generácie na generáciu, sociálna mobilita neexistovala. Pri kryptomenách niekto vlastní súkromné kľúče k peňaženkám a „požičiava“ hodnotu ostatným. Nesie to znaky novodobého technofeudalizmu.
Za pôsobením sociálnych sietí teda nestojí len snaha o zisk, ale aj silné ideologické pozadie a konkrétna politická vízia. Ako sú títo ľudia – technologickí lídri ako Musk, Thiel či ďalší – prepojení s hnutím MAGA prezidenta Trumpa a priamo s jeho administratívou?
V roku 2016 boli sociálne siete zneužité pri prvom zvolení Donalda Trumpa, aj pri brexite – a to nielen MAGA hnutím, ale aj Ruskom. Potom sa začala debata o potrebe regulácie. Európa sa v tomto smere dostala najďalej.
Platformám začalo prekážať moderovanie obsahu, právo používateľov na vysvetlenie rozhodnutí, možnosť odvolania sa – napríklad v prípade, keď vám bezdôvodne zrušia účet, a vy nemáte ani kam napísať. Podľa DSA však už máte právo na vysvetlenie a odvolanie.
Zistili, že nové pravidlá ich obmedzujú v raste. Urobili teda to, čo by urobil každý oligarcha, ktorý je príliš veľký, a ktorého štát začína obmedzovať – pokúsili sa ten štát ovládnuť.
Elon Musk poskytol Trumpovej kampani 200 miliónov dolárov. Krypto-oligarchovia napojení na kryptoburzy zo Silicon Valley poslali podľa odhadov ďalšie desiatky až stovky miliónov dolárov. Investor napojený na ByteDance (TikTok) tiež venoval veľké sumy. Ide o financovanie, ktoré prekračuje bežné príspevky do kampane. V podstate Trumpovi celú kampaň zaplatili.
Počas jeho druhej inaugurácie za prezidentom nestáli politickí spojenci, ale technologickí lídri: Sundar Pichai (Google), Elon Musk (X), Mark Zuckerberg (Meta), Jeff Bezos (Amazon) – a v hľadisku sedela konšpirátorka Tulsi Gabbard, neskôr šéfka dohľadu nad spravodajskými službami, vedľa generálneho riaditeľa ByteDance (TikTok).
Elon Musk potom získal priamy prístup do Bieleho domu, spustil čistky vo federálnej administratíve. Jednak chcel oslabiť inštitúcie, ktoré mu mohli hroziť postihmi, jednak posúval do vlády svojich nikým nepreverených ľudí.
Dostali sa do federálnych agentúr, obchádzali kyberbezpečnostné štandardy a dodnes nie je známe, aké zariadenia kam zapojili, do akých databáz sa dostali, aké dáta získali a kam ich nechali odtiecť. Pôsobilo to ako digitálny prevrat – porovnateľný s tým, keď vojenská junta obsadí národný parlament. Lenže digitálne.
Americký minister zahraničia Marco Rubio len nedávno označil pokuty pre X (Twitter) za útok na americký ľud. Elon Musk otvorene útočil na Európsku úniu, vyzýval na jej rozpustenie, na čo mu Dmitrij Medvedev (podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady) na platforme X odpovedal: „Presne tak.“
Prepojenie Big Techu a politickej moci vo Washingtone je zásadné.
V kontexte nedávno zverejnenej americkej bezpečnostnej stratégie sa čoraz zreteľnejšie ukazuje, že sociálne siete predstavujú nástroj americkej mäkkej moci – a majú slúžiť na podporu pravicových hnutí v Európe. Keby ste mali poradiť politikom, čo by sme mali urobiť, aby sme postupne a strategicky získali späť informačnú suverenitu?
Cieľ je jednoduchý a jasný: získať kontrolu nad vlastným informačným priestorom. Nie radikálne, ale plánovito a strategicky. To, že ho máme sprivatizovaný v takej miere ako dnes, je nebezpečné a dlhodobo neudržateľné.
Aj tradičné médiá – tlač, rádio, televízia – sú v súkromných rukách. Ale zároveň sú regulované. Nemôžu vysielať čokoľvek. Existuje kontrola, zodpovednosť, možnosť odvolať sa. Popritom máme aj verejnoprávne médiá. Informačný priestor je tak, aspoň teoreticky, v istej rovnováhe medzi trhom a verejným záujmom. Tá rovnováha je však v skutočnosti zásadným spôsobom narušená. Namiesto priestoru, ktorý by mal slúžiť demokracii, hľadaniu pravdy a spoločenskej zhody, máme algoritmicky riadený boj o pozornosť, v ktorom víťazí extrém, senzácie a krajne pravicová propaganda.
Prvý krok? Neuhnúť od regulácií. Big Tech vedie obrovské a sústavné lobistické útoky. Regulácia digitálneho priestoru už dávno nie je len odbornou otázkou. Je to politikum. A čoraz častejšie aj otázka geopolitická. Bude narastať tlak – zvnútra aj zvonku – aby Európa ustúpila. Ale ustúpiť by bola obrovská chyba.
Európske regulácie sú v mnohých ohľadoch dobré – nie dokonalé, ale dobré. A treba ich brániť. Možno aj sprísniť. Pretože ak dnes americká administratíva medzi riadkami hovorí, že chce Európsku úniu oslabovať, podporovať krajne pravicové hnutia, ktoré majú v mnohých prípadoch preukázateľné väzby na Rusko, tak to nie je dôvod na ústup. Je to dôvod na ostražitosť. Dôvod konať.
Potrebujeme vlastnú infraštruktúru, vlastnú distribúciu informácií, vlastné platformy, vlastné siete, vlastné algoritmy. Možno to dnes znie ako sci-fi, ale ešte pred rokom by niektoré z dnešných udalostí zneli ako konšpirácia. A predsa sa dejú.
Sociálne siete sú kritickou infraštruktúrou 21. storočia, tak ako ňou bola železnica v 19. storočí. Aj dnes platí, že ak má štát prežiť veľkú transformáciu, musí mať kľúčovú infraštruktúru pod vlastnou kontrolou.
Možno jedného dňa vznikne aj niečo ako verejnoprávny algoritmus. Algoritmus, ktorý bude slúžiť nie korporátnym záujmom, ale verejnosti. Tak ako to robia verejnoprávne médiá: informovať, vzdelávať, zabávať. Poskytovať priestor menšinám. Kultivovať diskusiu. Podporovať demokratické hodnoty.
Informačný priestor dnes nepodporuje demokraciu, a to je problém. Preto cieľom musí byť vlastná európska sociálna sieť. Nie ako kópia Silicon Valley, ale ako platforma postavená na iných základoch: na dôvere, zodpovednosti a verejnej službe.
Žijeme v transformačnej dobe. Musíme mať odvahu robiť veľké veci.
Demokratická opozícia hrá v komunikácii štvrtú ligu
O dva roky budú na Slovensku voľby. Čo by ste radi videli v programoch demokratických strán – čo by mali pochopiť a presadzovať doma aj v EÚ?
Od demokratických strán by som chcel jednoznačnú podporu európskej informačnej suverenity. Zároveň si musia uvedomiť, že hra je dnes nastavená tak, že kampaň na sociálnych sieťach sa nedá robiť amatérsky. Najmite si čo najlepšiu agentúru na marketing na sociálnych sieťach – na Slovensku alebo kdekoľvek v rámci EÚ – vyčleňte na to poriadne zdroje, a urobte to tak, aby ste tie voľby vyhrali. Pretože ak to neurobíte, dezinformačná mašinéria vás v informačnom priestore porazí.
Toto hovoria komunikační odborníci našim demokratickým lídrom už dlho, no tí tvrdohlavo vedú kampane s juniorskými, insitnými, internými tímami bez profesionálnej agentúrnej skúsenosti. Odzrkadľuje to ich mimoriadne nízke povedomie o dôležitosti tejto agendy.
Robte to tiež – oni to robia. Samozrejme, robte to eticky, ale musíte na sociálnych sieťach uspieť. Úplne úprimne: ak Roberta Fica podporujú ruské botnety, čo podľa všetkého podporujú, lebo má viac lajkov než Beyoncé, tak to demokratickým politikom hovorím otvorene – kúpte si ich aj vy, lebo inak prehráte.
Hra je dnes nastavená takto. Má to, samozrejme, etický rozmer, ale choďte na maximum toho, čo unesiete a čo je eticky a, samozrejme, aj legálne možné. Inak prehráme.
Druhá vec, vezmite tému informačnej suverenity a digitálnej suverenity ako politickú tému a snažte sa ju v spolupráci s európskymi partnermi etablovať a presadiť. A už len regulácia sociálnych sietí je veľká vec – dá sa to priamo prepojiť aj s deťmi. Postaviť sa za rámec „bojujeme s Big Techom v mene našich detí“, pretože to môže byť politicky oveľa priechodnejšie, ako keby ste riešili pravicový populizmus. Zároveň tým idete proti technofašistom, a iba ťažko vás budú obviňovať z toho, že bojujete za duševné zdravie detí.
A ešte vás môžu označiť za cenzora slobody slova.
Práveže nie – keď bojujete za duševné zdravie detí.
