Šikana, čistky a nezákonné odposluchy. V Slovenskej informačnej službe vládne strach. Pavol Gašpar sa zbavuje nepohodlných funkcionárov, ale aj radových príslušníkov. Nezákonné odposluchy boli údajne nasadené aj voči občianskym aktivistom v kauze údajného „gruzínskeho štátneho prevratu“ z januára tohto roka.
Praktiky súčasného vedenia Slovenskej informačnej služby podľa všetkého smerujú k tomu, že sa mení na nástroj politického nátlaku.
V rozhovore s riaditeľom odborného portálu Infosecurity.sk Victorom Breinerom pre podcast Disinfo Report o tom hovorí JURAJ KULIK, plukovník vo výslužbe, právnik a bývalý riaditeľ Národného bezpečnostného a analytického centra (NBAC) Slovenskej informačnej služby,
V rozhovore sa dočítate:
• prečo vníma bývalý SIS-kár súčasné jej metódy ako „návrat do čias štátnej bezpečnosti“,
• že po nástupe nového riaditeľa začali masívne čistky, nátlak a šikana nepohodlných funkcionárov a radových príslušníkov a prečo ide zároveň aj o závažné bezpečnostné riziko,
• že existujú vážne podozrenia, podľa ktorých má vedenie SIS protizákonne zneužívať odposluchy proti príslušníkom SIS a občianskym aktivistom,
• že vedenie SIS pomáhalo vykonštruovať hrozbu „gruzínskeho štátneho prevratu“ s cieľom odradiť občanov od účasti na januárových protestoch proti vláde SR,
• že Slovensko totálne rezignovalo na boj proti hybridným hrozbám a zahraničnému vplyvu,
• či si zahraničné a partnerské tajné služby všimli, že podpredceda Smeru sa v Moskve stretáva s riaditeľom ruskej tajnej služby,
• do akej miery Pavol Gašpar hovoril pravdu, keď tvrdil, že zahraničné spravodajské služby neobmedzili zdieľanie informácií,
• a či je možné SIS reformovať, alebo ju treba vybudovať odznova.
Podcast Disinfo Report má aktuálne v priemere viac ako 100 000 prehratí týždenne naprieč všetkými platformami (údaj za obdobie 2. 7. – 23. 11. 2025).
Ak uvažujete o partnerstve alebo podpore formou reklamy, ozvite sa nám – radi vám pošleme detailné dáta o počúvanosti, štruktúre publika a možnostiach spolupráce. Napíšte nám na info@infosecurity.sk
Infosecurity.sk nerobíme pre vás – robíme ho spolu s vami.
Vďaka vám dávame priestor témam, ktoré inde nezaznejú, a ľuďom, ktorí Slovensko posúvajú vpred, aj keď to nemajú jednoduché.
Budeme radi, ak sa nám ozvete. Pošlite nám svoje tipy, podnety či návrhy na témy, články alebo hostí. Aj vy ste Infosecurity.sk – a spolu sme silnejší. Písať nám môžete na: info@infosecurity.sk
Nezlomili sme nad Slovenskom palicu. Veríme, že má zmysel bojovať za zdravú a modernú krajinu. S vašou podporou pomôžeme Slovensku zostať v Európe.
Môžete stručne opísať svoju kariérnu dráhu od vstupu do SIS až po funkciu riaditeľa NBAC, v ktorej ste služobný pomer skončili?
Do služby som nastúpil po absolvovaní Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne a po skončení základnej vojenskej služby. Počas služobného pomeru som pôsobil v rôznych funkciách na základných útvaroch služby – od staršieho referenta-špecialistu, cez vedúceho oddelenia, riaditeľa odboru, zástupcu riaditeľa kancelárie SIS, riaditeľa kancelárie SIS až po riaditeľa NBAC.
Pamätám si, že keď som v roku 2002 oznámil rodičom, že som si podal žiadosť o prijatie do služobného pomeru v SIS, boli zaskočení. Predsa len to bolo obdobie, keď vo verejnosti ešte rezonovali aktivity služby z rokov 1995 až 1998. Ďalším aspektom bol aj fakt, že časť mojich predkov bola počas komunistického režimu prenasledovaná a verejnosť často nerozlišovala medzi SIS a bývalou Štátnou bezpečnosťou.
Čím bolo NBAC za čias vášho vedenia a čo je jeho úlohou dnes? Ako si máme predstaviť jednotku SIS, pri ktorej je dokonca aj jej presná poloha utajovanou skutočnosťou?
Centrum vzniklo 1. januára 2013 ako národné fúzne centrum pre oblasť bezpečnostných a hybridných hrozieb. Do funkcie riaditeľa NBAC som bol vymenovaný 1. novembra 2018. Tím analytikov som vyskladal z ľudí s rôznym akademickým a odborným zázemím. Po rozšírení analytického zamerania centra o hybridné hrozby sme celovládny prístup doplnili aj o celospoločenský rozmer.
Nadviazali sme oficiálne kontakty s vybranými neštátnymi subjektmi vrátane mimovládnych organizácií a akademickej obce. Centrum začalo postupne plniť nielen analytickú, ale aj preventívnu funkciu – formou monitorovania otvorených zdrojov – a osvetovo-vzdelávaciu funkciu.
Žiaľ, mnohé z týchto aktivít boli po mojom odchode výrazne utlmené alebo úplne pozastavené. Je to veľká škoda z hľadiska bezpečnosti Slovenska a jeho obyvateľov. Mrzí ma to aj preto, že po mojom odvolaní z funkcie riaditeľa NBAC a zmene pracovného režimu viacerí mladí a perspektívni analytici rezignovali a radšej zo služby odišli.
Koľko typov inštitúcií v praxi reálne zasadá za jedným stolom v centre? Funguje NBAC ako skutočne multiagentúrna platforma? A čo by ste povedali mladému uchádzačovi, ktorému prekáža predstava práce pre Slovenskú informačnú službu, no nemá problém pracovať pre NBAC?
Povedal by som, že ide o medzirezortné analytické pracovisko, na ktorého každodennej činnosti sa podieľa celkovo osem rezortov. Okrem SIS sú to Policajný zbor, Vojenské spravodajstvo, Kriminálny úrad finančnej správy, NBÚ, Ministerstvo zahraničných vecí, Ozbrojené sily SR a Situačné centrum, ktoré je organizačne začlenené do Úradu vlády.
Analytická činnosť centra je postavená na modeli komplexného spravodajstva, teda na spracúvaní údajov a informácií získaných zo všetkých dostupných spravodajských zdrojov, „takzvané all-source intelligence“. Centrum však nemá operatívne spôsobilosti a nemôže žiadať o nasadenie informačno-technických prostriedkov ani o sledovanie osôb.
Analytická činnosť centra je – okrem niekoľkých stálych analytikov služby – zabezpečovaná rotujúcimi analytikmi z jednotlivých rezortov. Každý rezort má v centre jedného analytika. Spravodajský produkt po jeho verifikácii podpisuje riaditeľ služby, a produkt sa následne distribuuje príslušným rezortom a ďalším zákonným príjemcom.
Stalo sa už, že riaditeľ SIS odmietol podpísať spravodajský produkt vypracovaný v NBAC? Ak áno, ako svoje rozhodnutie odôvodnil?
Pri vyhodnocovaní informácií a spracúvaní komplexných analytických výstupov sme vždy postupovali striktne objektívne a nezávisle. Bezpečnostné hodnotenia a návrhy odporúčaní či opatrení vychádzali výlučne z overených faktov.
Žiaden analytik si nedovolil pripraviť návrh spravodajského produktu, ktorý by bol politicky zaujatý alebo by nebol podložený dôveryhodnými informáciami.
Počas môjho pôsobenia vo funkcii riaditeľa centra sa na čele SIS vystriedali spolu štyria riaditelia. Jediný z nich, ktorý nám nepodpísal spravodajský produkt – a dokonca niekoľko –, bol súčasný riaditeľ. Až na jeden prípad nám svoje rozhodnutie nikdy neodôvodnil ani nevysvetlil. Ani v tomto jedinom prípade však dôvod nesúhlasu nebol odborný.
Keďže ich Tibor Gašpar nepodpísal, neboli ďalej distribuované zákonným príjemcom. O aké spravodajské produkty išlo, ak o nich môžete hovoriť?
Vďaka tomu, že sme v rámci činnosti centra začali vykonávať monitoring otvorených zdrojov, spravodajské produkty, ktoré obsahovali výlučne tento typ informácií, mali neutajovaný charakter. Mnohé z nich mali nielen informatívny, ale aj edukatívny rozmer, a mohli sa s nimi oboznámiť aj osoby bez bezpečnostnej previerky – najmä tí, ktorí tieto informácie potrebovali na plnenie svojich pracovných úloh.
Tieto nepodpísané spravodajské produkty neobsahovali žiadne utajované skutočnosti. Bez uvádzania bližších detailov môžem vo všeobecnosti povedať, že sa týkali škodlivého zahraničného zasahovania do demokratických procesov v roku 2024, priebežného hodnotenia hybridného pôsobenia voči SR, literatúry s radikalizačným potenciálom a tiež príspevkov a komentárov na sociálnych sieťach, ktoré napĺňali skutkové podstaty niektorých trestných činov v súvislosti s atentátom na premiéra.
Hovoríte teda, že NBAC pripravilo jeden alebo viacero spravodajských produktov, ktoré obsahovali informácie o zahraničnom zasahovaní do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky – čo je téma, o ktorej sa na Slovensku hovorí už roky a ktorá je verejným tajomstvom – a Pavol Gašpar tieto informácie de facto zadržal a neumožnil ich distribúciu zákonným príjemcom?
Áno, presne tak.
Práve Pavol Gašpar vás odvolal z čela NBAC a uvoľnil zo služobného pomeru. Viete prečo?
Doposiaľ bola každá zmena vládnej garnitúry spojená aj s výmenou na pozícii riaditeľa SIS. V zásade ide o politickú nomináciu, pri ktorej sa často neberú do úvahy odborné, morálne ani osobnostné predpoklady nominanta vlády na túto funkciu.
Počas svojej kariéry som pôsobil vo vedení aj v čase, keď sa vo funkcii riaditeľa SIS vystriedalo až sedem ľudí. Ani jeden z nich nikdy nespochybnil moju apolitickosť či odbornosť – všetci mi dôverovali.
Dôvody môjho odvolania mi Pavol Gašpar nikdy osobne nevysvetlil. Neprejavil ani výhrady voči mne ako osobe, ani voči činnosti centra. O to viac to bolo pre mňa – a aj pre celý kolektív centra – prekvapujúce.
Paradoxne, od svojho nástupu až do môjho odvolania neprejavil riaditeľ služby zásadný záujem o činnosť centra. Personálny rozkaz o mojom odvolaní mi napokon neodovzdal on osobne, ale poveril tým riaditeľa personálnej sekcie.
Toto mi neznie ako štandardná štábna kultúra v organizácii, akou je tajná služba. Je takýto postup bežný?
Nie, nie je to bežné. Predchádzajúci riaditelia služby si vždy zavolali riaditeľa sekcie, s ktorým už ďalej nepočítali, na osobný rozhovor. Ide o štandardný manažérsky postup, pri ktorom dotyčnej osobe priamo, ale slušne poďakujete za vykonanú prácu, oznámite jej, že s ňou v novom tíme nepočítate, a navrhnete možné alternatívy. V rámci takéhoto rozhovoru sa vždy dospelo k dohode, ktorá bola prijateľná pre obe strany.
Osobnostne vyzretých a odborne zdatných ľudí, mnohých v najproduktívnejšom veku, nenájdete len tak na ulici. Osobitne nie tých, ktorí sú kariérnymi spravodajcami.
Napríklad v zahraničí si plne uvedomujú dôležitosť personálnej stability v spravodajských službách. Nezbavujú sa odborníkov bez dôvodu, pretože vedia, aké časovo a odborne náročné je vychovať si lojálneho a erudovaného pracovníka, najmä operatívca.
Vyslúžilci sa vďaka tomu stále cítia byť užitoční – pre spoločnosť aj pre službu samotnú – a zároveň sa výrazne znižuje riziko ich naverbovania cudzou spravodajskou službou alebo organizovaným zločinom.
Ako vedenie SIS pristupuje k personálnej politike dnes? Služba sa zbavuje dlhoročných, odborne zdatných a k štátu lojálnych príslušníkov. Podobný prístup vidíme v ostatnom období aj v iných štátnych orgánoch vrátane bezpečnostných zložiek a diplomatického zboru. Nevytvára si služba takýmto plytvaním ľudským kapitálom sama vážne vnútorné bezpečnostné riziko?
Takýto postup je v priamom rozpore s elementárnymi záujmami spravodajskej služby. V oblasti personálnej politiky sa naďalej uplatňujú zastarané metódy riadenia, založené na autoritatívne vydaných rozkazoch, príkazoch a pokynoch.
Najmä pri riadení mladých ľudí, ktorí do služby prichádzajú, je nevyhnutné využívať moderné prístupy k riadeniu ľudských zdrojov. A pritom to vôbec nie je zložité – stačí sa inšpirovať modernými metódami zavedenými vo veľkých korporáciách alebo osvedčenými postupmi partnerských zahraničných spravodajských služieb.
Ako sa v mesiacoch po vašom odvolaní prejavovali šikana a nátlak voči vám osobne? Stretli sa s podobným prístupom aj ďalší príslušníci služby?
Voči mne boli použité nástroje, ktoré sa vedeniu služby predtým osvedčilo aplikovať aj na iných príslušníkov. Modus operandi je rovnaký.
Začalo sa to nedôvodným neudelením odmeny, nepriznaním stabilizačného príspevku, ako aj nepriznaním takzvanej vládnej odmeny – teda odmeny, o ktorej vyplatení rozhodla vláda. Nasledovalo odňatie príspevku na bývanie a jeho nevyplatenie v plnej výške.
U nepohodlných operatívcov dochádza k odoberaniu služobných vozidiel, legalizačných dokumentov a osobitných finančných prostriedkov – teda nástrojov nevyhnutných na budovanie siete ľudských zdrojov a získavanie informácií zo záujmového prostredia.
Ak napriek tomu príslušník zotrvá v služobnom pomere, spustí sa proti nemu účelové disciplinárne konanie – opäť na základe vykonštruovaných dôvodov. Napríklad sa začalo disciplinárne stíhanie operatívca za to, že mu na vozidle prepadla emisná a technická kontrola, hoci už niekoľko mesiacov predmetné vozidlo nemal k dispozícii.
Ak ani týmto spôsobom nedôjde k zlomeniu odporu, nasleduje účelová organizačná zmena – zrušenie pracovnej pozície a vytvorenie novej na opačnom konci republiky, kam je príslušník okamžite preložený. Takto sa presúvajú príslušníci zo stredného či východného Slovenska na západ a naopak – bez empatie a ohľadu na rodinné pomery. Nezohľadňuje sa ani to, že má dotyčný napríklad doma ťažko zdravotne postihnuté dieťa, ktoré si vyžaduje každodennú starostlivosť.
Ľudia potom logicky nemajú na výber a sú takýmto spôsobom dotlačení k odchodu zo služby.
A čo tí, čo tento tlak ustoja?
Ak je niekto natoľko psychicky odolný, vedenie sa neštíti použiť ďalší nástroj – otvorenie jeho bezpečnostnej previerky (opätovné preverenie bezpečnostnej spoľahlivosti príslušníka, pri ktorom negatívny výsledok automaticky znamená stratu previerky, a tým aj zamestnania v SIS, pozn. red.). Aj v tomto prípade si vymyslia dôvody, aby mohli spustiť účelové konanie.
Až do tejto fázy som sa dostal ja a niekoľko mojich kolegov. Funkcionár, ktorý naše podklady odborne posúdil, dospel k záveru, že neexistujú žiadne zákonné dôvody na otvorenie bezpečnostných previerok. Za „odmenu“ bol nečakane odvolaný z funkcie a okamžite preložený z Bratislavy na východné Slovensko. Išlo pritom o otca dvoch malých detí vo veku päť a tri roky z obce pri Nitre.
Namiesto toho, aby sa riaditeľ SIS obklopil erudovanými odborníkmi a rešpektoval ich názor založený na platnej legislatíve, zvolil cestu ničenia ľudských osudov a celých rodín.
Pokiaľ viem, som jediný, kto sa tomuto systému otvorene vzoprel a bráni sa všetkými dostupnými právnymi prostriedkami. Budovanie SIS ako modernej spravodajskej služby demokratického typu sa totiž musí začať zvnútra – zmenou prístupov, kultúry a hodnôt.
Pavol Gašpar však neodvolal len vás. Aké ďalšie personálne zmeny nový riaditeľ v SIS urobil a aký dopad mali tieto kroky na samotnú službu – na kvalitu jej práce, výkonnosť či dôveru vo vnútri organizácie? Našiel by som tam dnes ešte tých zopár poctivých ľudí, ktorých si pamätám?
Po nástupe nového riaditeľa sa začali masívne personálne čistky. Naposledy som podobné zažil v polovici dvetisícich rokov. Tentoraz sa netýkali len funkcionárov, ale aj radových príslušníkov.
Odvolávanie prebiehalo bez akejkoľvek empatie. Príslušníkom boli vyhlasované personálne rozkazy s takmer identickým, formálnym odôvodnením.
Rovnako ako v mojom prípade boli tieto dôvody vykonštruované, všeobecné a bez konkrétnych faktov. Niektorých z nich dokonca označili za bezpečnostné riziko pre štát – bez toho, aby vysvetlili, v čom má toto riziko spočívať.
Prevažná väčšina týchto ľudí službu v priebehu roka 2024 opustila. Ďalší odišli dobrovoľne do konca roka. Atmosféra v službe je dnes poznačená strachom. Ľudia sú frustrovaní a demotivovaní. A to sú ľudia, ktorých nenahradíte zo dňa na deň.
Samozrejme, ako v každom zamestnaní, aj tu sa nájdu takí, ktorí bez zaváhania plnia všetko, čo sa od nich žiada – bez ohľadu na dôsledky. Ich motiváciou je udržať si priazeň vedenia, ostať vo funkcii alebo sa do nej dostať.
Službu opisujete zvnútra pozitívne – ako odborné a apolitické prostredie. No verejnosť ju vníma ako jednu z najmenej dôveryhodných inštitúcií, poznačenú kauzami od svojho vzniku až po súčasnosť. Ako si vysvetľujete tento rozpor medzi vnútornou realitou a verejným obrazom? A čo by mala SIS urobiť, aby si dôveru ľudí opäť získala – je to vôbec možné?
Dôveru služba stratila veľmi rýchlo – jej opätovné získanie bude o to náročnejšie a po všetkom, čo ste spomenuli, aj zložité. Ako sa dôvera dá získať späť, možno ilustrovať na príklade Ozbrojených síl SR. Tie si – najmä vďaka dlhodobej práci na popularizácii a budovaní vzťahov so širokou verejnosťou – dokázali vybudovať stabilnú mieru dôvery a dnes patria medzi najdôveryhodnejšie inštitúcie v štáte.
Práve tu treba hľadať inšpiráciu aj pre službu. Samozrejme, činnosť SIS je z podstaty veci viac utajená. No aj napriek tomu vidím priestor, kde mohla – a podľa mňa už dávno mala – byť omnoho transparentnejšia. Trvalo udržateľná miera transparentnosti voči verejnosti je podľa mňa tou cestou, ktorou by sa mala služba vydať. Keď však čítam verejné verzie výročných správ SIS, vidím presný opak. Informácií v nich je čoraz menej – a tie, ktoré zostávajú, poskytujú čitateľom čoraz menšiu pridanú hodnotu.
Pokiaľ ide o škandály a zlyhania, aj tu platí, že ryba smrdí od hlavy. Rozhodovalo sa o nich „hore“. Nešlo o rozhodnutia radových príslušníkov ani o zlyhania stredného manažmentu. SIS je monokraticky riadená organizácia – o jej smerovaní rozhoduje výlučne riaditeľ. Ak táto osoba nie je dostatočne vyzretá, ak nemá vnútornú integritu a pevné morálne hodnoty, nemožno očakávať iné výsledky.
Ukážkou výborne odvedenej práce operatívnych a technických zložiek služby bola operácia Gorila. Myslím si, že práve vtedy si politickí predstavitelia uvedomili, čo všetko je služba schopná odhaliť. A od toho momentu už nebol veľký záujem na tom, aby bola v oblasti ekonomického spravodajstva aktívna v plnom rozsahu.
Kauzy a zlyhania, ktoré sa s ňou spájajú, zanechali na štíte služby výrazné škvrny. Istý čas to vyzeralo, že sme sa z toho – ako spoločnosť aj ako služba – poučili. Žiaľ, dnes to už tak nevyzerá.
S celoživotnou kariérou spravodajcu a štyrmi akademickými titulmi sa človek asi len tak nestratí. Kde teraz pracujete?
To je dobrá otázka. Mal som dve konkrétne príležitosti. Prvou bola pozícia právnika na ústrednom orgáne štátnej správy so zameraním na legislatívu, druhou miesto asistenta na jednej z verejných vysokých škôl.
V prípade vysokej školy som dokonca úspešne prešiel výberovým konaním a reálne som tam dva dni aj pracoval. V oboch prípadoch však došlo ku zmareniu nástupu do zamestnania – a to priamo zásahom zo strany SIS. Na tento účel boli podľa všetkého zneužité aj informácie získané prostredníctvom informačno-technických prostriedkov – konkrétne odpočúvaním môjho služobného telefónu.
Keď sa služba týmto spôsobom dozvedela o mojich potenciálnych pracovných ponukách, došlo k cielenej diskreditácii mojej osoby u budúcich zamestnávateľov, čo viedlo k tomu, že sa so mnou rozhodli neuzavrieť pracovný pomer.
SIS týmto spôsobom nepostupovala len voči mne – ide o širší vzorec správania sa voči ďalším príslušníkom, ktorí boli označení za nepohodlných.
Máme sa aj my, aktívni občania a verejnosť všeobecne, obávať zneužívania informačno‑technických prostriedkov zo strany SIS? Má mať niekto, kto chodí na demonštrácie, podpisuje petície proti súčasným predstaviteľom štátu alebo je jednoducho aktívnym občanom, pocit, že ho odpočúva tajná služba?
Hoci nepoznám konkrétne dôvody, ktoré SIS uviedla v žiadosti súdu o povolenie použitia informačno-technických prostriedkov voči mojej osobe, som presvedčený, že boli vykonštruované. Súd pritom nemá žiadnu reálnu možnosť overiť pravdivosť dôvodov, ktoré mu služba v takýchto prípadoch predkladá.
Nikdy som nepredstavoval a ani dnes nepredstavujem bezpečnostné riziko pre štát. Mám za sebou opakované bezpečnostné previerky najvyššieho stupňa – vrátane úrovne „prísne tajné“ –, ako aj bezpečnostné previerky EÚ a NATO.
Skutočnosť, že sa človek v demokratickej spoločnosti bráni právnou cestou, predsa nemôže byť dôvodom na nasadenie odposluchov. Zákon výslovne zakazuje používať tieto prostriedky na získavanie informácií o ďalšom profesijnom pôsobení človeka a nie je možné ich použiť na zmarenie jeho pracovných príležitostí.
Domnievam sa preto, že po nástupe nového vedenia SIS sa tieto prostriedky začali zneužívať ako nástroj pomsty, zastrašovania a nátlaku voči tým, ktorí svoju prácu vykonávajú odborne, zákonne a apoliticky. Používajú sa ako prostriedok na získanie signálnych informácií (informácie získané sledovaním elektronickej komunikácie, pozn. red.) o osobe, čo je podľa platnej zákonnej úpravy neprípustné.
Môj prípad len potvrdzuje, že tieto prostriedky sa v niektorých prípadoch používajú preto, aby sa dodatočne získali informácie, ktoré môžu byť následne zneužité na nezákonný nátlak alebo odôvodnenie prepustenia zo služby.
Jeden takýto prípad sa v službe odohral približne pred rokom. Až do chvíle, keď sa objavila kauza tzv. „štátneho prevratu“, som mal za to, že ide len o akýsi interný „hon na čarodejnice“ – hľadanie vnútorného nepriateľa tam, kde v skutočnosti nie je. Dnes mám však dôvod domnievať sa, že problém je širší a prekračuje hranice samotnej služby.
Ako by sa podľa vás mohla zlepšiť kontrola nad používaním informačno-technických prostriedkov v SIS? Kto by mal byť do tejto kontroly zapojený a ako to funguje dnes?
Okrem súdu má kontrolu nad používaním informačno-technických prostriedkov vykonávať aj osobitná parlamentná komisia. Tá však existuje len na papieri. Zriadená bola zákonom o ochrane pred odpočúvaním už od 1. januára 2016, ale v praxi nikdy nevznikla – parlament dodnes nezvolil jej členov, ktorými majú byť popri poslancoch aj dvaja civilisti.
Komisia má mať dokonca prístup aj k takzvaným „živým“ odposluchom. Podľa viacerých renomovaných ústavných právnikov má parlament ústavnú povinnosť zabezpečiť jej fungovanie.
Na začiatok by to stačilo. Vznikli by tým reálne podmienky na to, aby parlament mohol plniť svoju kontrolnú úlohu pri ochrane ústavne garantovaného práva na súkromie. Až následná prax by ukázala, či je tento model postačujúci alebo bude potrebné hľadať ďalšie spôsoby.
Pokiaľ ide o vnútornú kontrolu v rámci spravodajskej služby, tá je nespoľahlivá. Sám som sa o tom presvedčil. Ktorý príslušník, najmä v súčasnej atmosfére, predloží výsledok kontroly, ktorý by sa nemusel páčiť riaditeľovi služby?
Krátko po Ficovej návšteve Moskvy eskalovali na Slovensku protivládne protesty. Vláda vrátane SIS reagovala informačnou operáciou a vykonštruovala neexistujúci štátny prevrat, do ktorého mali byť zapojení občianski aktivisti a gruzínska légia bojujúca na Ukrajine. Ako si vysvetľujete, že SIS sa zapája do takýchto manipulácií? A čo to o nej vypovedá?
Tým, ktorí sa orientujú v trestnom práve a spravodajskej činnosti, bolo od začiatku zrejmé, že ide len o „búrku v pohári vody“. Ak by skutočne išlo o prípravu štátneho prevratu, nasledovali by okamžité zásahy, zatýkanie podozrivých a ich vzatie do väzby. Až potom by sa o prípade informovala verejnosť. V prípade štátneho prevratu je totiž trestne postihnuteľná už samotná príprava skutku.
Celé to preto pôsobí dojmom, že riaditeľ SIS zatiahol spravodajskú službu do politického boja. A to je cesta do pekla. Spravodajská služba musí byť z princípu zásadne apolitická – v prípade jej riaditeľa je to dokonca zákonná povinnosť.
Táto kauza má však aj ďalší aspekt, ktorému sa zatiaľ nikto nevenoval. Týka sa právnych podmienok a obsahových náležitostí spravodajských produktov, ktoré sú adresované zákonným príjemcom. Časť informácií, ktoré sa v tejto správe objavili, bola podľa všetkého získaná použitím informačno-technických prostriedkov. Zákon to však výslovne zakazuje – spravodajská služba nesmie vyzrádzať ich použitie v obsahu svojich produktov.
Právne sporné je aj samotné nakladanie s údajmi, ktoré tento produkt obsahoval. Zákon o SIS presne určuje, komu a na aký účel možno spravodajské informácie poskytnúť.
Navyše – spravodajský produkt s rovnakým obsahom nemožno rozosielať rôznym adresátom. Prezident Slovenskej republiky a prezident Policajného zboru potrebujú pre výkon svojich funkcií iný typ informácií – šitý na mieru ich právomociam.
Ešte citlivejšie je to v prípade osobných údajov. Ak spravodajská služba poskytne osobné údaje tretej strane, ktorá nemá zákonný dôvod na ich spracovanie, ide o zásah do ústavne garantovaného práva na súkromie.
Problémový je aj spôsob, akým bol spravodajský produkt prerokovaný. Okrem parlamentu bola správa prerokovaná aj na zasadnutí Bezpečnostnej rady štátu – za účasti osôb, ktorých prítomnosť nie je prípustná ani podľa zákona, ani podľa rokovacieho poriadku rady.
Pomyselnou čerešničkou na torte je skutočnosť, že všetky tieto informácie, ktoré nepochybne podliehali ochrane podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, boli nakoniec zverejnené. Ako právnik sa osobne čudujem, že dotknuté osoby ešte nepodali žaloby na štát.
Ako podľa vás dnes vnímajú SIS naši zahraniční partneri, pre ktorých sú dôveryhodnosť, diskrétnosť a profesionalita základom spolupráce? Aké informácie s nami ešte zdieľajú a aké už nie?
Po nástupe Pavla Gašpara sa vzťahy zrejme výrazne zmenili pre jeho napojenie na otca Tibora Gašpara, ako aj pre zjavné podriadenie SIS politickým záujmom Ficovej vlády. K tomu sa pridáva náklonnosť vládnych strán k Rusku – vrátane stretnutí Roberta Fica s Vladimirom Putinom, Tibora Gašpara s Vjačeslavom Volodinom, predsedom ruskej Štátnej dumy, kontaktov ministra Blanára so Sergejom Lavrovom, výmenu seniorných diplomatov za absolventov ruskej školy MGIMO či osobných stretnutí Ľuboša Blahu s Dmitrijom Medvedevom a šéfom ruskej rozviedky Sergejom Naryškinom. To všetko vyvoláva dôvodné obavy zo zneužitia služby na vnútropolitický boj alebo z únikov citlivých informácií do Ruska, Maďarska alebo Číny.
Slovensko nikdy nebolo, nie je a pravdepodobne ani nebude špionážnou veľmocou – nie sme ani svetovým, ani regionálnym hráčom. O to viac sme v oblasti spravodajstva odkázaní na kvalitnú a dôveryhodnú spoluprácu s našimi zahraničnými partnermi.
Je pravda, že SIS je etablovaná v multilaterálnych medzinárodných spravodajských štruktúrach. Dúfam, že sa na tom za ten krátky čas, čo som zo služby odišiel, nič nezmenilo. Fungovanie týchto platforiem sa riadi spoločným dokumentom, ktorý definuje aj mechanizmus organizovania podujatí – zvyčajne na rotačnom princípe, aby boli náklady rovnomerne rozložené medzi jednotlivé krajiny. Z tohto dôvodu SIS pravidelne predsedá rôznym multilaterálnym platformám. Niektoré z nich sú verejne známe, tá konkrétna, o ktorej hovoril súčasný riaditeľ, zatiaľ zverejnená nebola.
Pokiaľ ide o kontakty slovenských občanov s cudzincami so spravodajským pozadím, ide vždy o bezpečnostné riziko. Nepochybujem, že situáciu na Slovensku zahraničné spravodajské služby dôkladne sledujú a priebežne vyhodnocujú – partneri aj protivníci. Robia to všetky služby – je to bežná súčasť politického a varovného spravodajstva, ktorého cieľom je včas informovať vlastné orgány o vývoji v inej krajine, aby mohli prijať primerané opatrenia.
Som presvedčený, že v zahraničí si riziká spojené s týmito stretnutiami všimli a vyhodnotili. Rovnako vnímajú, že našu európsku a zahraničnú politiku dnes spoluvytvárajú absolventi MGIMO či Petrohradskej štátnej univerzity. V tomto kontexte ma neprekvapujú medializované informácie o možnom obmedzení spolupráce so slovenskou civilnou spravodajskou službou. SIS už v minulosti čelila výraznému obmedzeniu spolupráce a bola na niekoľko rokov izolovaná – pre činnosť v druhej polovici 90. rokov. A nebola v tom sama, podobnú situáciu zažila aj iná služba z nášho regiónu.
Jedným z opatrení, ktoré v takých prípadoch prichádza, je obmedzenie výmeny informácií. Spravodajské služby si svoje informácie chránia – obávajú sa ich úniku alebo zneužitia protivníkom. Spravodajské informácie sú totiž jedným z najcennejších „pokladov“, aké služby majú.
Takémuto opatreniu čelia v súčasnosti aj americké spravodajské služby zo strany niektorých významných európskych partnerov. Preto je na mieste pochybnosť o tvrdeniach, že s nami partneri zdieľajú všetko. Informácie sa zdieľajú len vtedy, keď je to pre obe strany výhodné a bezpečné. Aj preto v praxi často dochádza k obmedzeniam.
Dovolím si preto povedať, že naši partneri so SIS všetky informácie nezdieľajú. A rovnako – SIS určite nezdieľa všetky informácie so svojimi partnermi.
Ruská hrozba? Situácia je vážna
Verejne dostupných informácií o hybridnom pôsobení Ruska na Slovensku máme veľa. Akademici, spravodajcovia, vojenskí analytici a ďalší experti doma a v zahraničí nemajú pochybnosti o tom, že Rusko operuje nielen v informačnej doméne, ale predovšetkým prostredníctvom ovplyvňovania politických, spoločenských a ekonomických elít. Ako sme na tom naozaj?
Situácia je naozaj veľmi vážna. Ako štát sme úplne rezignovali na boj proti hybridným hrozbám a na budovanie odolnosti voči nim. Bez ohľadu na to, z ktorej svetovej strany prichádzajú.
Príkladom je nefunkčný Výbor Bezpečnostnej rady pre hybridné hrozby, ktorý existuje iba na papieri, no doposiaľ nebol reálne zriadený. Aj v tomto prípade pripomínam názor renomovaných ústavných právnikov, ktorí hovoria o ústavnom imperatíve, aby Bezpečnostná rada tento výbor aj reálne sfunkčnila.
Niet pochýb o tom, že Ruská federácia už niekoľko rokov vedie voči kolektívnemu Západu, ktorého sme súčasťou, útoky vojenského aj nevojenského charakteru. Všetko v tzv. šedej zóne, ako súčasť hybridného pôsobenia s možnosťou hodnoverného popretia.
Diplomatické kanály musia byť otvorené na účely diplomatickej komunikácie, čo je základ diplomacie a budovania zahraničných vzťahov. To nás však nezbavuje zodpovednosti budovať odolnosť spoločnosti voči rizikám prichádzajúcim zo zahraničia – aj napriek extrémnej miere polarizácie slovenskej spoločnosti. V tomto zlyhávame na plnej čiare.
Pán Kulík, myslíte si, že sa do SIS ešte niekedy vrátite?
Určite áno. Aj preto som podal správnu žalobu, ktorou som požiadal súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľa služby. V spolupráci s mojím advokátom pripravujeme aj ďalšie žaloby.
