Rok 2025 priniesol zásadné zmeny v globálnej aj v európskej bezpečnosti. Príchod Donalda Trumpa do Bieleho domu mení transatlantické vzťahy, Rusko odmieta rokovania o ukončení vojny na Ukrajine a hybridné útoky sa už netýkajú len informačného priestoru, ale aj fyzickej infraštruktúry členských štátov NATO. Slovensko sa pritom vlastnou politikou vylučuje z diskusií, ktoré budú formovať budúcnosť kontinentu.
Bývalý minister obrany MARTIN SKLENÁR a bývalý štátny tajomník ministerstva obrany, neskôr veľvyslanec v Spojenom kráľovstve RÓBERT ONDREJCSÁK v rozhovore s Victorom Breinerom hodnotia zlomové bezpečnostné momenty uplynulého roka.
V rozhovore zaznelo:
• ako Rusko neustále dokazuje, že nemá záujem o ukončenie konfliktu, zatiaľ čo Ukrajina, naopak, opakovane ukazuje ochotu ísť nad rámec bežnej diplomacie,
• že zbrane naozaj predlžujú vojnu – najmä tie ruské, čínske, iránske a severokórejské,
• že najväčším ukrajinským „úspechom“ je húževnatosť Ukrajincov a Ukrajiniek, ktorí už štvrtým rokom odolávajú ruskej agresii a udržiavajú fungovanie krajiny aj v podmienkach vojny,
• ako hybridná vojna v Európe čoraz častejšie prerastá do priamych fyzických útokov – od sabotáží a výbušných zásielok cez incidenty v kritickej infraštruktúre až po provokácie a testovanie schopnosti Aliancie reagovať,
• prečo je nová americká stratégia pre Európu silným signálom, že záväzok kolektívnej obrany NATO už nie je automatický a prečo to vlastne nie je najhoršia správa,
• že sloboda slova nie je absolútna, ak sa ňou politicky kryjú zásahy cudzích mocností do vnútorných procesov suferénnych krajíže Európa smeruje k „viacrýchlostnému“ jadru, najmä v bezpečnosti, a Slovensko riskuje, že zostane mimo,
• že najdôležitejšou politickou úlohou bezprostrednej budúcnosti je hovoriť ľuďom pravdu, vysvetľovať dramatické zmeny okolo nás, budovať odolnosť a pripravenosť a viesť profesionálnu strategickú komunikáciu štátu,
• ako môže byť Slovensko aj po roku 2027 úspešné, ak bude mať zahraničnú politiku pevne ukotvenú v Európe a pochopí, že skutočná suverenita malej krajiny spočíva v schopnosti presvedčiť spojencov, že naše záujmy sú zároveň súčasťou tých spoločných.
Veríme, že dobre informovaní občania tvoria modernú krajinu. Ak to vidíte rovnako, podporte nás a pomôžte nám prinášať ešte viac dôležitých tém.
Keby ste mali rok 2025 zhrnúť do niekoľkých viet, čo sa zmenilo v oblasti bezpečnosti?
Martin Sklenár: Dôležité je povedať, že veľa sa toho nezmenilo. Vojna na Ukrajine pokračuje. Má priamy vplyv na našu bezpečnosť a odohráva sa hneď za našimi hranicami. Zároveň vidíme, že súperenie veľmocí sa čoraz viac vyostruje a čoraz viac krajín je nútených uvažovať podľa svojej geografickej polohy.
To, čo sa však výrazne zmenilo, je bezpečnostná situácia Slovenska, najmä návrat Donalda Trumpa do Bieleho domu na jeho druhé funkčné obdobie. Udalosti, ktoré nasledovali veľmi rýchlo, či už išlo o návštevu amerického viceprezidenta J. D. Vancea v Európe alebo o novú Národnú bezpečnostnú stratégiu Spojených štátov, zásadným spôsobom menia postavenie USA vo svete aj ich vzťah k Európe.
Niektoré veci sa zmenili, iné sa nezmenili a, žiaľ, oboje nám dnes našu vlastnú bezpečnosť skôr komplikujú.
Róbert Ondrejcsák: Začal by som parafrázou známeho výroku, že niekedy sa za desaťročia nič nestane a niekedy sa za jeden rok udejú celé desaťročia. Tento rok bol presne taký. Dramaticky sa mení celkové nastavenie globálnej aj európskej bezpečnosti. Formuje sa nová bezpečnostná architektúra.
Mení sa Severoatlantická aliancia, ktorú sme dlhé roky považovali za pevný základ našej bezpečnosti. Tým základom síce zostáva, ale už v inej podobe. Americká angažovanosť v Európe sa bude znižovať a už dnes prebiehajú odborné debaty o tom, v akej miere. Nie je to úplne nový trend, prebieha približne dvadsať rokov, no teraz sa výrazne zrýchlil.
Mení sa aj globálna bezpečnosť sama osebe. Už nie spolupráca, ale súperenie veľmocí sa stáva základom medzinárodných vzťahov. Z istého pohľadu sa dá povedať, že sa vraciame do 19. storočia a toto obdobie bude pre Slovensko veľmi nebezpečné.
Keď obyčajný človek počuje slovo bezpečnosť, čo by si mal ako prvé predstaviť? Hovoríme o vojne, ekonomike, energetike alebo informáciách?
Ondrejcsák: Bezpečnosť je oveľa širší pojem než len vojna alebo obrana. Samozrejme, armáda je dôležitou súčasťou bezpečnosti, ale rovnako sem patrí energetická a informačná bezpečnosť a ďalšie oblasti, ktoré sa dnes využívajú na oslabenie alebo posilnenie štátov. Bezpečnosť je veľmi široká téma a neexistuje jedna jednoduchá definícia, ktorá by ju vystihla.
Sklenár: Keď ľudia počujú slovo bezpečnosť, v skutočnosti si pod ním predstavujú zachovanie spôsobu života, na ktorý sú zvyknutí. Život v mieri v Európe. Chodíme do práce, deti chodia do školy, plánujeme svoju budúcnosť.
Dlhý čas sme mali pocit, že tento spôsob života je samozrejmosťou. Dnes však vidíme, že je ohrozený. A nemusí to byť preto, že by sa k našim hraniciam blížili tanky. Skôr preto, že celý systém, v ktorom žijeme, je pod silným tlakom a pravdepodobne sa bude výrazne meniť. Pre mňa bezpečnosť znamená, že sa dokážeme rozvíjať a žiť takto aj v budúcnosti. Keď sa bezpečnosť znižuje, znižuje sa aj naša perspektíva.
Ondrejcsák: Úplne súhlasím. Presne toto si mysleli aj Ukrajinci ešte pred niekoľkými rokmi. Žili rovnaký život ako ľudia na Slovensku. Chodili do práce, na dovolenky, plánovali si budúcnosť. Dnes mnohí z nich zomierajú v zákopoch alebo žijú v exile. Situácia je veľmi krehká. Preto by sme mali byť veľmi opatrní, keď niekto tvrdí, že naša bezpečnosť je garantovaná a nemôže sa zmeniť.
Boli sme zvyknutí na ostrú hranicu medzi mierom a vojnou. Tá dnes už neexistuje. Existujú rôzne odtiene medzi mierom a vojnou a Európa sa nachádza niekde medzi nimi.
Ktorá udalosť v roku 2025 bola z pohľadu zhoršenia bezpečnosti najdôležitejšia pre Európu a tým aj pre Slovensko?
Sklenár: Ťažko vybrať iba jednu udalosť. Pre Európu je však kľúčové to, že na jednej strane Západ a Ukrajina hľadajú spôsob, ako vojnu ukončiť, a na druhej strane vidíme úplný nezáujem Ruska o akékoľvek rokovania.
Počas roka sme videli viacero návrhov a pokusov posunúť sa k rokovaniam. Ukrajina išla veľmi ďaleko v tom, čo je ochotná zvažovať, hoci jej ústava napríklad neumožňuje územné ústupky. Najdôležitejším momentom je však práve to, že Rusko nemá záujem rokovať. To jasne ukazuje, že cieľom Moskvy nie je riešenie, ale pokračovanie konfliktu. Pre nás to znamená, že sa musíme pripraviť na dlhé obdobie nestability a počítať aj s tým najhorším scenárom, že agresívna politika Vladimira Putina bude pokračovať.
Ondrejcsák: Podľa mňa je najzásadnejšou udalosťou zmena v Bielom dome a návrat Donalda Trumpa. Spojené štáty sú stále natoľko dominantné, že akákoľvek zmena ich politiky ovplyvní celý svet vrátane Slovenska.
Majú najsilnejšiu ekonomiku, obrovský politický aj vojenský vplyv. Ak nová administratíva mení pohľad na medzinárodný systém a transatlantické vzťahy a Európu, má to priamy dosah aj na nás.
Prečo je Ukrajina náš problém? Ako by ste to vysvetlili niekomu, kto nemá čas sledovať geopolitiku, ale má úprimnú snahu počúvať?
Ondrejcsák: Pretože geografiu neoklamete. Ukrajina je náš sused a bola napadnutá krajinou, ktorá otvorene ohrozuje aj našu bezpečnosť. Bezpečnosť Ukrajiny sa nedá oddeliť od bezpečnosti Slovenska. Ak sa zrúti Ukrajina, vážne to ohrozí aj nás. Môžeme sa tváriť, že sa nás to netýka, ale stačí sa pozrieť na mapu. Týka sa nás to bezpečnostne, ekonomicky aj humanitárne.
Sklenár: S týmto úplne súhlasím. My sa odtiaľto neodsťahujeme. Nie je jedno, ako sa tá vojna skončí. Bezpečnostné záruky pre Ukrajinu sú v skutočnosti aj bezpečnostné záruky pre nás. Čím silnejšia bude Ukrajina, tým viac priestoru budeme mať na rozvoj aj my. Čím slabšia bude, tým viac peňazí budeme musieť investovať do svojej obrany.
Ondrejcsák: Predstavte si domy v radovej zástavbe. Ukrajina je váš bezprostredný sused, Rusko je sused vedľa. Ak niekto zničí dom vášho suseda, naruší tým statiku celej zástavby. Presne takto to funguje aj medzi Ukrajinou, Ruskom a Slovenskom.
Veľa sa hovorí o prímeriach a podmienkach, za ktorých by Ukrajina mohla alebo mala pristúpiť na rokovania. Niekedy to pôsobí, akoby o mier nestála. Je to tak? Alebo je to, naopak, Rusko, ktoré nechce rokovať?
Sklenár: Ukrajina ide často oveľa ďalej, než by sme čakali od krajiny, ktorá čelí agresii. Otvorene pripúšťa diskusiu o všetkom, aj o témach, ktoré sú pre ňu veľmi citlivé. Problém je, že z ruskej strany neprichádza žiadna ochota rokovať. Ani Spojené štáty nedokážu pritiahnuť Rusko k rokovaciemu stolu. Neprišli do Istanbulu, ignorovali návrhy z Berlína. Z ich strany prichádzajú vyjadrenia, že by nemohli akceptovať ani len návrat území, ktoré okupujú, pretože by tým narušili vlastné „usporiadanie“.
Sú to postoje, ktoré jasne ukazujú, že Moskva nemá záujem o vyriešenie konfliktu. Naopak, Ukrajina sa aktívne snaží o dialóg, spolupracuje s partnermi a ponúka priestor na rokovania. Zdá sa však, že Rusko sa sústreďuje na to, aby získalo čo najviac územia, a potom mohlo diktovať podmienky. A to je nebezpečný vývoj.
Často počúvame, aj z úst slovenských predstaviteľov, že ak prestaneme Ukrajine posielať zbrane, vojna sa skončí. Má to logiku?
Ondrejcsák: Znie to logicky len na prvé počutie. Ak zbrane predlžujú vojnu, treba zakázať najprv tie, ktoré používa agresor. Zakážme Rusku vyrábať zbrane, zakážme Číne dodávať súčiastky, Iránu drony, Severnej Kórei delostreleckú muníciu.
Pravda je, že Ukrajina vojnu nechce. Chce mier, pretože tam denne zomierajú ľudia. Ale mier za cenu otroctva, straty územia alebo zániku štátu – to nie je mier. To je porážka, ktorá má existenčné dôsledky. Zbrane Ukrajine pomáhajú prežiť. Ich nedodanie by neznamenalo mier, ale kapituláciu.
Slovensko už roky čelí hybridnej vojne. Prečo to mnohí, vrátane politikov či ľudí v bezpečnostnom aparáte štátu, stále neberú vážne?
Ondrejcsák: Lebo mnohí stále žijú mentálne vo svete minulého storočia. Myslia si, že vojna, to sú len tanky, bomby a vojaci. Ale dnes je vojna aj o informačnom priestore. Stačí, ak rozložíte dôveru ľudí v inštitúcie, zneistíte ich a spoločnosť sa rozpadne zvnútra. Nemusíte ani raz vystreliť.
Niektoré politické strany túto situáciu zneužívajú. Nemajú riešenia pre zdravotníctvo či dopravu, tak sa uchyľujú k propagande a zjednodušeným sloganom. Zahraničná politika Smeru nie je o Slovensku vo svete, o politike na všetky svetové strany, ale o komunikácii s vlastnými voličmi. V hybridnej vojne už nebojujeme len proti cudzím silám, ale aj proti ich politickým spojencom doma.
Hybridná vojna nie je len informačný priestor, kybernetické útoky, šírenie dezinformácií, ale aj rozvratné aktivity vo fyzickom priestore. V roku 2025 sme boli svedkami aj priamych fyzických útokov na území krajín NATO. Čo presne sa stalo?
Sklenár: V hybridnom pôsobení Ruska vidíme posun. Už to nie je len o ovplyvňovaní verejnej mienky. Objavujú sa sabotáže, balíčky s výbušninami doručené kuriérmi, útoky na železnice, prieskum vzdušného priestoru dronmi.
Napríklad v Poľsku sme boli svedkami incidentov, ktoré boli iba pred pár rokmi nepredstaviteľné a dnes sú realitou. Tieto aktivity sú priamo bojovými operáciami, nie iba provokáciami. Ide totiž o testovanie našej reakcieschopnosti – je to prieskum bojom. Ak na ne nebudeme reagovať, len pozývame agresora, aby pokračoval ďalej.
Ondrejcsák: Rusko je v tomto veľmi kreatívne. Spája staré metódy s novými technológiami. Drony vypúšťané z obchodných lodí sa objavujú nad Holandskom, Nemeckom či Dánskom. Ruské útoky sa presúvajú aj do západnej Európy. Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi bol útok chemickou zbraňou proti Sergejovi Skripaľovi v Salisbury výnimočný, dnes je takých prípadov oveľa viac. Pozitívne však je, že aj naši západní partneri si čoraz viac uvedomujú, že ruská hrozba je reálna aj pre nich.
Je sloboda slova absolútna? Vzťahuje sa aj na aktivity, ktoré sú preukázateľne riadené cudzím štátnym aktérom za účelom subverzie, napríklad cez sociálne siete?
Ondrejcsák: Som za čo najširšie chápanie slobody slova. Ale aj to má a musí mať svoje hranice. Napríklad popieranie holokaustu nie je a nemôže spadať pod slobodu prejavu. To už je zločin. Rovnako nemožno slobodu slova zneužívať na to, aby cudzie štáty manipulovali naše politické procesy.
Otázka je, kde nastaviť hranice. Ale úplná deregulácia sociálnych sietí, ktoré slúžia šíreniu cudzej propagandy, nie je riešenie. Musíme si priznať, že informačný priestor sa stal zbraňou. Je potrebné podľa toho konať.
Hovorili sme o tom, ako sa zmenil vzťah USA voči Európe. V čom je táto zmena taká zásadná? Aký má dopad na Európu a Slovensko?
Sklenár: Zmena má, paradoxne, aj pozitívny dopad v tom zmysle, že Európa sa viac prebúdza a začína konať. Neistota zo Spojených štátov, nepredvídateľnosť ich politiky a zmena hodnôt spôsobujú, že európski lídri medzi sebou viac komunikujú, hľadajú spoločné riešenia a častejšie sa koordinujú.
Jedným z pozitívnych vedľajších účinkov je aj to, že sa Veľká Británia znova približuje k európskemu priestoru. Britský premiér je v intenzívnom kontakte s lídrami EÚ, čo je dôležité nielen pre spoluprácu, ale aj pre bezpečnostné odstrašenie – najmä vzhľadom na jadrový potenciál Spojeného kráľovstva.
Okrem toho však sledujeme aj ideologické prieniky. Hnutie MAGA si hľadá pôdu v Európe. Američania nás už nevidia len ako partnerov, ale začínajú nás vnímať ako objekt záujmu. Tá zmena teda nie je len o politike, ale aj o tom, ako sa mení pohľad na Európu zo strany USA, a to nás núti viac uvažovať o vlastnej suverenite.
Akú zásadnú a možno nepríjemnú pravdu si musíme priznať, ak chceme obstáť v tomto turbulentnom období? A ako by mali politici komunikovať, napríklad tému zvyšovania výdavkov na obranu?
Ondrejcsák: Dnes sa formuje nové jadro Európy, ktoré bude stáť na obrane a bezpečnosti. To jadro bude tvoriť Francúzsko, Nemecko, Poľsko, škandinávske a pobaltské štáty. A pridajú sa k nim aj ďalšie. My pri týchto rokovaniach nie sme.
Politici musia ľuďom hovoriť pravdu. Otvorene, bez prikrášľovania. Viem, že v čase krízy ľudia hľadajú istoty a niektoré strany, akonapríklad Smer, to zneužívajú. Sľubujú, že zachovajú status quo. Ale to je ilúzia. Politici by mali ľuďom vysvetliť, že svet sa rýchlo mení, že bude menej bezpečný a že vojna, žiaľ, bude súčasťou našej každodennosti viac, než sme si zvykli za posledné desaťročia.
Udržiavať verejnosť v informačnej pasivite je neospravedlniteľné. Hovoriť pravdu nie je len politická povinnosť – je to základná výbava demokratického lídra.
Kde vidíte najväčší problém, tú strategickú slepotu v slovenskej diskusii o bezpečnosti? Nemyslím tým vládu, tam je to zrejmé. Skôr hovorím o demokratických silách a odbornej obci.
Sklenár: Je pravda, že verejnú diskusiu do veľkej miery určuje koalícia, pretože má moc a priestor. Mám však pocit, že ak sme niečo zanedbali, tak je to práve diskusia o suverenite. Začali sme ju vnímať tak, že čím viac sme sami, tým sme suverénnejší. Ale to je klam.
Slovensko ako malá krajina síce dokáže niektoré veci zvládnuť samostatne, ale reálnu silu získava až vtedy, keď dokáže presvedčiť ostatné štáty, väčšie alebo rovnako veľké, aby išli rovnakým smerom. Skutočná suverenita nie je o tom, že v Bruseli kričíme „nie“. Skutočná suverenita je, keď tam prídeme a vieme presvedčiť 24 z 27 štátov, že náš návrh má zmysel, a potom ho presadíme. Byť sám nie je znakom suverenity. Je to prejav slabosti.
Keby ste mali napísať krátku bezpečnostnú kapitolu do programového vyhlásenia budúcej vlády po voľbách v roku 2027, čo by v nej určite nemalo chýbať? Aké kľúčové body by ste chceli vidieť?
Ondrejcsák: Základom je otvorená komunikácia s verejnosťou. Ľudia musia rozumieť, čo sa vo svete deje, aké hrozby existujú a na čo sa majú pripraviť. Až potom je možné diskutovať o konkrétnych rozhodnutiach – napríklad prečo potrebujeme investovať päť percent HDP do obrany.
Bez informovanej verejnosti budú takéto rozhodnutia pôsobiť nepochopiteľne alebo zbytočne. Rovnako je dôležité rozvíjať pripravenosť obyvateľstva na krízy – pracovať s odolnosťou spoločnosti. To sú pojmy, ktoré by nemali ostať len ako heslá, ale musia sa premietnuť do konkrétnych opatrení.
Z toho, čo počúvam najčastejšie od ľudí, je to napríklad otázka, kam mám utekať, keď začnú padať bomby. Toto je ukážka toho, že práca s verejnosťou je dnes na minimálnej úrovni. Ľudia kladú základné otázky, na ktoré by mali poznať odpoveď.
Bolo by dobré, keby sa vláda zamerala aj na modernizáciu krízového riadenia, prijímala rozhodnutia nielen o nákupoch zbraní, ale aj o budovaní infraštruktúry na ochranu obyvateľstva a o zásobách – skrátka, na tú neviditeľnú, každodennú robotu. To je tá najťažšia úloha pre každého politika, pretože z odolnosti spoločnosti si neurobíš fotku na Facebook. Ale jej význam je dnes väčší než kedykoľvek predtým.
