Radikalizácia mladých dnes čoraz častejšie prebieha potichu a osamote – najmä online. Zmenili sa tiež jej prejavy, navonok sú nenápadnejšie. Práve preto ich okolie často nerozpozná včas a extrémistické myšlienky sa tak ľahšie dostávajú aj do škôl.
V rozhovore pre podcast Disinfo Report portálu Infosecurity.sk to vysvetľuje vysokoškolský pedagóg a riaditeľ neziskovej organizácie Edulab JÁN MACHAJ, ktorý sa venuje príprave učiteľov na prevenciu radikalizácie.
Hovorí o tom, ako sa dnes stretneme najskôr s „osamelým vlkom“, ako algoritmy sociálnych sietí oslovujú mladých cez emócie, prečo je dôležité, aby učitelia vnímali varovné signály včas – a aj o tom, ako môžu aj naoko nevinné „memečká“ šíriť nebezpečné odkazy. Odborník tiež poradí, čo s tým.
V podcaste zaznelo:
• Ako sa zmenila radikalizácia mladých.
• Aká je v tomto procese úloha médií?
• Je pri radikalizácii stále prítomný aj rozmer sociálnej skupiny či subkultúry?
• Ak všetko prebieha úplne individuálne, ako to rozpoznať?
• Ako môžu učitelia a rodičia vytvoriť prostredie, ktoré bude radikalizácii predchádzať.
• Ako Uhrík s Maurekom lákajú deti na hry.
Centrum vedecko-technických informácií (CVTI SR) tento rok zverejnilo výskum týkajúci sa radikalizácie na základných a stredných školách. Priamo učiteľov sa pýtali na ich skúsenosti s extrémizmom. Ukázalo sa, že problém sa prehlbuje a učitelia navyše nemajú nástroje, ako ho riešiť. Ako sme na tom s extrémizmom a radikalizáciou na školách dnes, v roku 2025?
Hovorí sa o extrémizme a radikalizácii a dáva sa to dokopy. Chcel by som však upresniť, že ide o dve odlišné veci. Radikalizácia je proces, ktorý prebieha a vedie k extrémizmu. Extrémizmus je cieľ alebo výsledok tohto procesu.
Ak sa rozprávame o extrémizme, učiteľ, keď naň narazí v akejkoľvek podobe, nemá veľa možností, ako to riešiť – tam nastupujú zákony, polícia a ďalšie inštitúcie. Podstatné pre školské prostredie a aj pre ten prieskum je práve proces radikalizácie, teda to, čo extrémizmu predchádza.
Prieskum ukázal, že učitelia vnímajú tento problém ako veľmi dôležitý. V ich subjektívnom pocite je viditeľný nárast radikalizačných prejavov, s ktorými sa stretávajú v školách. Zároveň sa však podľa mňa ukázalo aj isté nepochopenie celkovej situácie, lebo je vidieť generačný skok medzi súčasnou generáciou a generáciou učiteľov.
Napríklad sa veľmi málo spomínajú nové médiá a sociálne siete, ktoré v súčasnom kontexte radikalizácie zohrávajú kľúčovú úlohu. Učitelia problém vnímajú, ale nie celkom dobre rozumejú súčasným príčinám a vnútorným procesom radikalizácie.
Učitelia v prieskume pomenovali konkrétne dôvody, ktoré oni vnímajú ako príčinu negatívneho trendu: zobrazovanie násilia v médiách, politická situácia doma, nevhodná výchova v rodine, strata ideálov vedúca k frustrácii, slabé vedomosti a tiež dôsledky socio-ekonomickej transformácie Slovenska. Tieto dôvody však nevyzerajú ako niečo špecifické pre rok 2025. Znejú skôr ako problémy, ktoré existovali aj pred 30 rokmi. Sú dnes nejaké výrazné faktory, ktoré za ten čas zohrali podstatnú úlohu?
Presne. Sú to témy, ktoré platili aj v polovici 20. storočia a platia aj dnes. Mnohokrát to nesie znaky prirodzeného odporu tínedžerov a adolescentov voči predošlej generácii. Zmenil sa však spôsob doručenia.
Kým predtým to bolo cez štandardné masmédiá, dnes mládež násilie v televízii veľmi nehľadá. Stretáva sa s ním inde. Rola médií sa zmenila a pravdepodobne to nie je ani tak o sociálnej skupine či subkultúre, ktorá predtým priťahovala mladých a ponúkala im identitu.
Dnes máme radikalizáciu, ktorá prebieha individuálne, za zatvorenými dverami, kde sa človek dostáva do virtuálnej či „neviditeľnej“ skupiny len prostredníctvom internetu. To je podľa mňa novinka.
Tento trend vidíme aj pri porovnaní dvoch tragických útokov, z ktorých sme si v týchto dňoch pripomenuli jedno výročie – vraždu Daniela Tupého. Mali sme tu aj teroristický útok pred Teplárňou. Tam je veľmi dobre vidieť posun od útočiacej skupiny – určitej formy neonacistickej subkultúry, ktorá útočí v skupine – ku individuálnej radikalizácii pri svetle obrazovky.
Pri Teplárni vidíme, že človek sa radikalizuje sám, vytvára si obraz sveta mimo kolektívnej skúsenosti. A to je podstatná zmena.
Nakoniec to vidíme aj na útokoch u nás i v zahraničí, že často ide o „osamelých vlkov“ a neraz dokonca o deti, ktoré sú šikovné v škole, a od ktorých by to nik nečakal. Keď je však reč o internete, často sa hovorí o TikToku, mizogýnii a ‚toxických‘ influenceroch, ako je Andrew Tate. Zapadá to do témy radikalizácie?
Áno, je to generačný trend najmä u chlapcov. Netreba ho zľahčovať, lebo je veľmi silný a na školách v súčasnosti dominuje tento typ rodového extrémizmu. Je nebezpečný aj tým, že počiatočné prejavy nemusíme vidieť.
Jazyk tejto komunity je často aj neverbálny, pre nás neviditeľný: náznaky, gestá, odkazy na „newspeak“, ktorý dáva zmysel len v rámci skupiny. Už to dávno nie sú tetovania, nápisy či konkrétne hudobné skupiny. Presunulo sa to do uzatvorených miestností rôznych platforiem, do ktorých často nemáme prístup, a niekedy ani nevieme, že existujú.
Aj to odráža prieskum CVTI a reakciu učiteľov: nie sú si istí, ako sa s mladými o tom rozprávať, a ako rozpoznať tieto znaky.
Dnes môže pôsobiť radikálny odkaz pre nezainteresovaného človeka ako nevinné memečko, ktoré však svojou sémantikou komunikuje radikálne myšlienky. Pre učiteľa to vôbec nemusí byť čitateľné, preto takéto memečká niekedy visia na nástenke v triede ako „len zábava“, hoci v skutočnosti ide o radikalizáciu v praxi.
Aj vy ste súčasťou portálu Infosecurity.sk. Veríte v hodnotu kvalitnej žurnalistiky a kvalitnej demokracie. Podporte nás pravidelným, aj malým darom na Darujme.sk a pracujte s nami na budovaní odolnej a modernej krajiny.
Problém je zjavne komplexnejší než len TikTok. Rôzne internetové fóra dnes umožňujú vstup do uzavretých komunít prakticky kdekoľvek na svete – ak dieťa ovláda jazyk. Je to globálne a jednoduché. To pred 25 rokmi v takejto masovej miere nebolo možné. Je tu ešte niečo, čo tento trend umocňuje?
Obrovskú silu má algoritmus sociálnych sietí, emócie a naša pozornosť. Sociálne siete bojujú o pozornosť a potrebujú ju udržať čo najdlhšie, preto posilňujú emocionálnu skúsenosť.
Skupina nemusí byť vždy kľúčovým faktorom. Dnes človek padá do králičej nory postupne – od motivačného videa o kryptomenách, cez vtipné video, kde niekto jemne znevažuje svoju priateľku, až k radikálnejším názorom.
Nemusí to byť cielene; je mu to predostierané ako norma cez algoritmus, a mladý človek ju len nasleduje. Táto emočná väzba je dnes v radikalizácii veľmi dôležitá.
V minulosti to možno bývalo racionálnejšie, s istou „skrytou filozofiou“. Dnes je to často čistá emócia bez sformulovanej ideológie v pozadí. Je to oveľa povrchnejšie a mladý človek do toho môže spadnúť bez toho, aby o to vedome usiloval. Komunita potom príde automaticky.
Samozrejme, existujú aj online spoločenstvá, ktoré aktívne pracujú s frustrovanými a stratenými mladými, no proces môže byť aj čisto individuálny, poháňaný algoritmom.
Na učiteľa toho nakladáme priveľa. Prevencia sa začína doma
Naznačili ste, že radikalizácia prebieha skryto, a je ťažšie odhaliteľná. S akými prejavmi sa učitelia stretávajú priamo v triedach, a čo môžu robiť?
Varovných signálov je veľa. Zároveň však učiteľom pripisujeme až priveľa zodpovednosti. Učiteľ je predovšetkým pedagóg, a nemusí byť pripravený čeliť takýmto výzvam.
Máme špecialistov v podporných tímoch a v centrách poradenstva a podpory, ktorí sú vyškolení a vzdelaní na riešenie takýchto situácií. Nie vždy je učiteľ ten, kto dokáže zázrak. Môžeme sa baviť o tom, čo určite môže urobiť, no nie je v tom sám.
Ku znakom, ktoré si môže všímať, a na ktoré môže nadviazať preventívne opatrenia, patria: zmena obliekania, zmena okruhu priateľov, uzatváranie sa do seba, prejavy hnevu, túžba po pozornosti, vykrikovanie na hodinách, prvé náznaky násilia, rámcovanie sveta do „my a oni“ na základe rodu, rasy, náboženstva či politickej príslušnosti.
Týchto naratívov je dnes veľa a prakticky všetky vedú k formám násilnej komunikácie, kde je jedna strana vykreslená ako „dokonalejšia“. Patria sem rodové naratívy, ideologické motívy či spochybňovanie inštitúcií.
Učiteľ musí mať predovšetkým záujem takéto veci riešiť. Je „senzor“, ktorý tieto veci vidí, no nemusí to sám vyriešiť. Je ku žiakom blízko a nemal by tieto prejavy brať na ľahkú váhu – môžu byť špičkou ľadovca.
Je dôležité pýtať sa, rozprávať sa, vytvárať preventívne aktivity, ktoré však nemusia byť o tom, že začne kázať „neonacizmus je zlý“ alebo „rodový radikalizmus je zlý“. Takto mladý človek nepochopí, že nejde správnou cestou.
Túto úlohu učiteľom akosi automaticky pripisujeme aj preto, že s deťmi trávia veľa času. Rodičia sú s nimi neraz menej ako učiteľ. Centrá poradenstva sú zase odborné, ale ak sa s dieťaťom nestretnú, odhaliť nič nemôžu. Vy s učiteľmi pracujete – čo majú urobiť, keď majú podozrenie, že niečo nemusí byť v poriadku?
Učiteľ by v tom nemal byť sám. Je to otázka systémového nastavenia fungovania školy. Mal by mať na škole tím odborníkov, s ktorými sa môže poradiť – školského psychológa, sociálneho pedagóga, prípadne odborníkov v centre poradenstva a podpory. Vnímajme to ako tímovú vec, nie individuálnu.
Na druhom stupni je navyše ilúziou, že jeden učiteľ je s deťmi „stále“ – žiaci sa striedajú medzi predmetmi. Ak učiteľ niečo vidí, nech sa poradí s kolegami: ako to vníma dejepisár, matematička? Nech si svoje podozrenie potvrdí s kolegami. Má viacero možností. Ak už radikalizácia prebieha, nie je neskoro, aj keď opatrenia mali prísť skôr.
Mladého človeka tento svet priťahuje z nejakého dôvodu. Ten je dôležité vypátrať. Rodičia, vzťahy a spolupráca žiaka, respektíve študenta v škole. Má napríklad možnosť spolupodieľať sa na určovaní pravidiel prostredia, v ktorom funguje? V škole alebo doma. Je aktívny vo vzdelávaní alebo len pasívne prijíma inštrukcie? Dáva mu učiteľ priestor na prejavenie sa, dáva najavo, že je dôležitý aj vtedy, keď nie je v danom predmete dobrý?
Nejde o vedomosti a obsah, ale o pocit, ktorý deti v škole majú: patria tam, lebo je „ich“, alebo sú cudzincami, ktorí len sedia a plnia predstavy neviditeľnej hodnotiacej autority?
Vnútorná frustrácia často pramení z toho, že nevieme so žiakmi komunikovať tak, aby neboli frustrovaní. Nevieme ich hodnotiť, nevieme im dať kompetencie pri výbere vlastnej študijnej cesty.
To je súbor veľkých problémov, ktoré presahujú jednoduchú diskusiu o prevencii radikalizácie. Je to debata o nastavení školstva a vzťahu dospelých k mladým.
Dávajú školy angažovaným učiteľom možnosti?
V Edulabe pracujete s pedagógmi, aby sa učili odhaľovať extrémistické skupiny či jednotlivcov a ich prejavy. Aké základné rady pre nich máte na to, aby do bežnej rutiny zapracovali procesy, pomocou ktorých tieto veci dokážu odhaliť?
Máme viacero vzdelávacích kurzov venovaných tejto téme a sú veľmi navštevované – majú tisícky absolventov. Či už ide o prevenciu šikanovania, ktoré je jedným zo sprievodných prejavov radikalizačného procesu, taktiež kurz „Nebezpečné spoločenstvá“ o sektách, hnutiach a subkultúrach, ktoré priťahujú mladých a aktívne s nimi pracujú, alebo nový kurz „Radikalizácia a jej prevencia“, kde sa zameriavame na online svet.
Jedna z aktivít, ktoré ponúkame, je zatiahnuť žiakov do tvorby spoločného slovníka. Slovník mladých a slovník učiteľov často nie sú kompatibilné. Nechceme, aby učitelia začali hovoriť ako mladí, ale aby im rozumeli – to je aj prejav záujmu.
Učiteľ dá na tabuľu alebo rozdá kartičky s frázami a slovnými spojeniami, ktorým nerozumie, a žiaci mu vysvetlia, čo znamenajú v praxi. Táto aktivita je výborná pre základné školy, kde sa žiaci dostanú do roly učiteľov.
Skutočný učiteľ môže medzi pojmy zaradiť aj tie z „manosféry“ a sledovať, kto sa zapája, ktorá skupina je aktívnejšia, či pridajú ďalšie pojmy. Vidí, v akých svetoch žijú a akým jazykom komunikujú. Aj to môže byť znakom, že sa s niektorými chlapcami (zvyčajne je to o nich) niečo deje. Potom s tým môže ďalej pracovať.
Preventívnych aktivít je množstvo, ale v skratke ide o zapojenie žiakov, tímovú prácu, ťahanie „odpojených“ žiakov do kolektívu a nerezignovanie, keď sa žiak nezapája.
Nejde o to urobiť jednu aktivitu na triednickej hodine a „máme prevenciu“. Je to vnútorné nastavenie učiteľa aj celej školy ako organizmu, ktorý môže fungovať ako imunitný systém voči svetu, ktorý je online a do ktorého žiaci po odchode zo školy vstupujú. Jeden učiteľ toho veľa nezvládne – je to o systémovom nastavení.
Keď hovoríme o systéme a spomínate tisíce pedagógov v kurzoch: podporujú školy toto vzdelávanie? Dávajú učiteľom voľno, aby sa mohli vzdelávať a zlepšovať?
Učitelia sa vzdelávajú povinne – zákon hovorí o minimálne desiatich hodinách ročne v tzv. aktualizačnom vzdelávaní, ktoré im zabezpečuje škola. To je jedna forma.
Mnohé školy majú aj vlastný vnútorný systém vzdelávania, kde to nie je takto povinné. Veľa organizácií – mimovládnych aj zo štátneho sektora – robí školenia a aktivity, centrá poradenstva a podpory takisto. Tých aktivít je veľa a nedá sa povedať, že by boli nedostupné alebo že ich je málo.
Dôležité sú dve veci: záujem učiteľov a – možno ešte dôležitejšie – schopnosť dostať do praxe to, čo sa naučili. Nestačí vypočuť si niečo o radikalizácii. Treba si v škole sadnúť a povedať si: čo s tým ideme u nás urobiť, ako urobíme zo školy priestor, kam deti chodia radi a kde je menšia šanca, že upadnú do frustrácie a takzvanej králičej nory?
Uhrík s Mazurekom deti lákajú na počítačové hry
Extrémizmus sa spája aj s politikou. Mali sme tu v minulosti Kotlebovu ĽSNS, dnes je populárna Republika, ktorá sa snaží osloviť aj mladé publikum, napríklad cez streamovanie hier. Ich herné streamy bývajú plné rasistických komentárov a podprahového zosmiešňovania. Tínedžeri si vo svojom veku pomaly začínajú všímať politiku a pri hnutí Republika je špecifické, že médiá sa im dlhodobo vyhýbali, no digitálny priestor prevalcovali a vybudovali si silné kanály. Vedia komunikovať s deťmi, ktoré sa môžu stať ich podporovateľmi a podvedome sa nechajú radikalizovať.
Treba sa pýtať, čo tam mladí vidia a prečo tam chodia. Má to veľa spoločného s mierou prijatia, ktorú tam zažívajú. Je to forma radikálnej skupiny a jednou z odpovedí je, že tam cítia prijatie. Nik im nepovie, že ich názory nie sú správne, alebo že jazyk, ktorý používajú, je neprijateľný.
Možno im treba ponúknuť alternatívu takéhoto prijatia aj v škole – aj keď sa nám zdá, že žiaci sú radikálni a nerozumieme si, lebo už sú v procese radikalizácie. Jazyk, ktorý tam počúvajú, to však nesmierne posilňuje, lebo legitimizuje násilie – či už verbálne alebo to, ktoré sa odohráva na obrazovkách.
Predpokladám, že nejde o reálne fyzické násilie, no implikácie sú zrejmé. Jazyk v politickej diskusii, na streamovacích kanáloch alebo vo videách na TikToku radikalizovať jednoznačne dokáže. Mali by sme robiť všetko pre to, aby deti takéto kanály vôbec nevyhľadávali, aby neboli natoľko frustrované, že potrebujú takéto obsahy.
Treba im ponúknuť aktívnu, zmysluplnú alternatívu. V školskom prostredí existuje množstvo príležitostí, ako poskytnúť priestor na participáciu, vlastný rast, získanie životnej vízie a pochopenie seba samého. Musí to však byť v DNA samotnej školy.
A čo rodičia? Ak si rodič všimne znaky a má podozrenie, že s dieťaťom niečo nie je v poriadku, čo môže okrem rozhovoru s ním urobiť? Nemusí vôbec vedieť, aký má byť prvý krok a na koho sa obrátiť.
Rodič by sa mal zamyslieť, aké prostredie pre dieťa vytvára. Jemu sa to môže zdať v poriadku, ale možno by sa deťom mal venovať viac. Viac sa o ne zaujímať a inak sa s nimi rozprávať. Prejaviť to, čomu psychológovia hovoria bezpodmienečné prijatie – byť na ich strane, nech sa deje čokoľvek. Ponúknuť alternatívu voči online svetu aj pri trávení voľného času.
To sú preventívne aktivity, ktoré môžu byť v niektorých fázach neskoro. Potom neostane nič iné, ako sa obrátiť na odborníkov – detských psychológov, psychiatrov a terapeutov, ktorí na Slovensku sú a sú pripravení takéto situácie riešiť.
Určite to netreba brať na ľahkú váhu. Treba myslieť na to, že prejavy, ktoré rodič vidí, môžu byť len špičkou ľadovca.
Zhrniem to – treba prejaviť záujem a prijatie, vytvárať alternatívny program k svetu online a v prípade potreby to konzultovať s odborníkmi.
Rozprávali sme sa o riešení na úrovni škôl. Čo v tomto smere robí štát? Má aktivity systémového charakteru? Čo by mohol do budúcna robiť, aby sa nám s týmto negatívnym trendom darilo úspešnejšie bojovať?
Na úrovni štátu existujú politiky, ktoré sa snažia trend zvrátiť alebo robiť prevenciu. Spomenul by som inkluzívnosť nášho školstva – vytváranie prostredia, ktoré prijíma každého žiaka a nevníma ho len ako príslušníka nejakej skupiny.
Bezpodmienečné prijatie – „si tu vítaný“ – je snahou školstva a je zakomponované aj v prebiehajúcej kurikulárnej reforme, pričom proces sa začal dávnejšie.
Sú rôzne projekty, napríklad „Detstvo bez násilia“ pre všetky deti, ktorý realizuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v spolupráci so školami a ďalšími organizáciami. V Edulabe robíme tiež rôzne typy školení, Liga za duševné zdravie má veľa aktivít.
Spomeňme aktivity smerujúce k vybudovaniu bezpečnej školy, kde sa bezpečnosť vníma najmä ako psychologické bezpečie, nielen fyzické. Od psychologického bezpečia závisí veľmi veľa.
Samozrejme, pracujú aj centrá poradenstva a podpory VÚDPaP. Tieto organizácie robia veľa aktivít, ktoré sa dejú a nemusia byť navonok viditeľné.
Malo by to byť celospoločenským záujmom a prioritou. Môžeme robiť čokoľvek, ale ak sa postaví politik pred kamery a povie niečo, čo ide priamo proti tomuto snaženiu, mladý človek si povie, že na tom nezáleží, lebo „takto to má byť“.
Je to o celospoločenskej všímavosti. Nie je to aktivita jednej organizácie, jedného sektora, jednej školy, ani jedného učiteľa.
Prevencia radikalizácie musí byť uvedomelá činnosť, o ktorej vieme, že ju ako spoločnosť chceme robiť. Potom sa to prejaví na rôznych úrovniach – od jazyka cez vzdelávacie aktivity až po preventívne opatrenia, o ktorých sme hovorili.
Deje sa toho veľa, ale učitelia a školy to musia brať vážne a nielen sa zúčastňovať školení, ale aj realizovať opatrenia a politiky v praxi.
Podporte nás pravidelným, aj malým darom na Darujme.sk a pracujte s nami na budovaní odolnej a modernej krajiny.
