Právnik a bývalý diplomat Ivan Novotný podáva svoje svedectvo o fungovaní Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí od roku 2016 až po „reorganizáciu“ pod vedením Juraja Blanára v novembri 2024. Hovorí, že Blanár bezvýhradne a bez diskusie uprednostní politické inštrukcie zhora pred záujmom Slovenskej republiky, je náchylný úprimne veriť ruským konšpiráciám a oslabuje rezort náborom absolventov ruských škôl. Za dlhodobý problém považuje „monokratickú“ kultúru, vedome budovanú Miroslavom Lajčákom, a varuje, že bez hĺbkovej reformy slovenskej diplomacie nemusí stačiť ani výmena ministra za kompetentného a prozápadného.
„Tým užitočným idiotom je sám minister,“ hovorí Ivan Novotný o fungovaní ministra zahraničných vecí Juraja Blanára. Hovorí o jeho úprimnej viere v príbehy ruskej propagandy, o výmene prozápadných diplomatov za absolventov ruských škôl a o ich vplyve na rezort, ako aj o prítomných antisemitských vplyvoch a potrebe hlbokej reformy.
Hosťom podcastu Disinfo Report odborného portálu Infosecurity.sk je bývalý vysokopostavený slovenský diplomat IVAN NOVOTNÝ.
V podcaste zaznelo:
• kedy minister nerobí rozhodnutia v súlade so záujmami SR
• či sa jeho podriadení boja otvorene vyjadriť svoj názor
• či sa ešte stále diplomati „za trest“ vysielajú na druhú stranu zemegule
• ako minister Lajčák podriadil chod ministerstva svojim záujmom
• či je najbližší Blanárov človek presvedčený antisemita
• aký vplyv majú na diplomatickú službu absolventi ruských škôl
• prečo má hovorkyňa ministra iPhone v azbuke
• a akú vážnosť má dnes slovenská diplomacia v zahraničí.
Tento rozhovor mohol vzniknúť len vďaka ľuďom ako ste vy – našim čitateľom a podporovateľom. Pomôžte nám na Infosecurity.sk prinášať ďalšie dôležité rozhovory a investigatívu, ktorá odhaľuje ruský vplyv na Slovensku. Pridajte sa ku komunite ľudí, ktorí nad Slovenskom nezlomili palicu. Ďakujeme.
Ako by ste stručne opísali svoj profesionálny profil a pôsobenie na ministerstve zahraničných vecí do momentu takzvanej „reorganizácie“ v novembri 2024? Aké formálne prístupy, previerky a vplyv na procesy ste mali?
To je veľmi zaujímavá otázka, ale nechcem nudiť poslucháčov mojím príbehom. Začal ešte v roku 2016, keď bolo slovenské predsedníctvo v Rade Európskej únie (EÚ). Vtedy som pôsobil na odbore medzinárodného práva. Venoval som sa otázkam spojeným s medzinárodným trestným právom a s medzinárodným právom verejným, ktoré Európska únia rieši.
Neskôr som si dokončil školu. Bol som chvíľu na našom Stálom zastúpení pri Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v Paríži a potom som začal pôsobiť na legislatívnoprávnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. To znamená, že je tam všetko od vízovej agendy cez nejaké ústavnoprávne a medzinárodnoprávne veci, ktoré rezort diplomacie rieši.
Ale čo je veľmi dôležité – popri tejto bežnej agende sme spolu s vtedajším ministrom Ivanom Korčokom začali projekt Letná škola diplomacie Štefana Osuského. Na základe jeho iniciatívy sme založili túto školu, ktorá sa venovala vytváraniu networku priateľov slovenskej diplomacie práve z radov mladej generácie. Bol to veľký projekt, ktorý mal tri úspešné ročníky, a štvrtý sa už nedokončil kvôli udalostiam spojeným s nástupom štvrtej vlády Róberta Fica.
Neskôr som – aj po úspechoch tohto projektu – prestúpil priamo do kancelárie ministra, kde som sa venoval témam medzinárodného práva, ale neskôr aj Blízkeho východu, bezpečnosti, NATO a, samozrejme, ľudských práv.
Aké boli vaše hlavné pracovné oblasti a úlohy po nástupe ministra Juraja Blanára do funkcie? Tie pracovné oblasti ste teraz opísali, ale ja si pamätám fotografie, ktoré vás znázorňujú v zásade v bezprostrednej blízkosti ministra na rôznych jeho zahraničných cestách a stretnutiach.
Úloh v rámci kancelárie ministra je viac. Chcel by som poslucháčom predstaviť, že to nie je moloch štyridsiatich ľudí. Je to naozaj úzky tím piatich – šiestich koordinátorov, ktorí majú širokú agendu rezortu diplomacie rozdelenú do vlastných portfólií.
Jednou z veľmi dôležitých vecí bola vládna agenda. Keďže som právnik a prepájam vnútroštátne a medzinárodné právo, pôsobil som ako vládny tajomník ministerstva. To znamená, že som sprevádzal ministra Blanára na zasadnutiach a rokovaniach vlády – v Bratislave aj na výjazdoch. Pripravoval som mu nielen podklady, ale aj briefingy každú stredu, keď je zasadnutie vlády, k tomu, čo je relevantné z našich materiálov alebo z materiálov iných rezortov, ak sa dotýkajú našej agendy slovenskej zahraničnej politiky.
Okrem toho to bol Blízky východ – teritórium, ktoré je veľmi živé a bolo živé už pri nástupe ministra v roku 2023. Bolo to po 7. novembri a útoku teroristickej organizácie Hamas na Izrael, takže situácia bola veľmi búrlivá a v tejto téme sme s ministrom Blanárom úzko spolupracovali.
Ďalej to bola téma ľudských práv v rámci Organizácie Spojených národov (OSN), najmä Valné zhromaždenie OSN.
Čiže vy ste vlastne boli isté obdobie pravou rukou ministra?
To by som takto až nepovedal. Mal svoju „pravú ruku“ – riaditeľa jeho kancelárie. To je jeho najbližší človek a je ním Peter Kubica. Potom sme tam boli my piati, akoby styční dôstojníci, ktorí sme s ním boli v každodennom, bezprostrednom kontakte.
Keďže ste boli v bezprostrednej blízkosti ministra – napríklad pri prípravách alebo priamo na rokovaniach, ktorých ste sa osobne zúčastňovali – ako pôsobí Juraj Blanár za zatvorenými dverami? Ako sa vám s ním pracovalo? Aký dojem robí na našich zahraničných spojencov a partnerov?
To je zaujímavá otázka a musím byť férový: ako konverzačný spoločník je príjemný. To, čím možno trpeli niektorí predošlí ministri zahraničných vecí – alebo trpia aj viacerí členovia vlády dnes –, on určite netrpí. Správa sa slušne k ľuďom aj k svojim podriadeným. Toto tam určite je.
Pokiaľ nemal politickú inštrukciu – ktorá je uňho, žiaľ, nadradená nad čokoľvek –, dalo sa s ním pracovať. Akonáhle ju mal, už cez neho neprešla konverzácia ani to, čo sme mu hovorili. Ak ju nemal, bol otvorený počúvať.
Väčšinou – a k tomu sa dostaneme – dobrí lídri počúvajú svojich poradcov. Hovoríte, že to bol prípad aj ministra Blanára, ale iba dovtedy, kým nemal inštrukciu od svojich politických lídrov. Rozumiem tomu správne?
Áno. Je dôležité povedať si, aká je úloha ministra zahraničných vecí na Slovensku. To, že je slušný k podriadeným a kolegom, je z ľudského hľadiska fajn, no z hľadiska verejného záujmu je to málo – respektíve nie je to podstatné. Podstatné je, aby obhajoval záujmy Slovenskej republiky. Na to tú funkciu zastáva.
A tam to bolo často tak, že tento faktor nebol prítomný pri jeho rozhodovaní či oznamovaní rozhodnutí – ktoré neraz nerobil on. On nám ich iba oznámil, alebo ani to nie; dozvedeli sme sa ich spätne. Jednoducho to bola politická inštrukcia alebo niečo iné. Videli sme, že nejaký krok nie je v súlade s týmto záujmom…
Ak môžem byť „diablov advokát“ – nepatrí to k úlohám ministra, že sa v určitom momente podriadi vôli predsedu vlády? Zahraničnú politiku síce spoluvytvára, ale posledné slovo má premiér. Alebo sa na to dívam zle?
V súčasnosti to tak určite je. Určite by som nenazval Juraja Blanára človekom, ktorý tvorí slovenskú zahraničnú politiku. On ju vykonáva. Teraz je to naozaj veľmi dôrazne na predsedovi vlády a ľuďoch okolo neho – prípadne aj ľuďoch mimo Slovenska; to už môžem len špekulovať. V minulosti to tak nebolo.
Ak si vezmeme ministrov ako Eduard Kukan, Miroslav Lajčák či Ivan Korčok, boli svojbytní, autonómni ministri zahraničných vecí a svoju agendu niesli oni. Samozrejme, vždy to bolo v dialógu s premiérom a ak premiér napokon rozhodol inak, tak to tak bolo – to nespochybňujem. Minimálne sa však minister zahraničných vecí snažil premiérovi ukázať, prečo rozhodnutie, ktoré obhajuje on, je v záujme Slovenskej republiky. Toto sa u Blanára nedialo. Nebol tam žiadny „filter“ cez záujem rezortu alebo záujem Slovenskej republiky z pohľadu zahraničnej politiky. Bolo to jednoducho slepé poslúchanie.
Jasné. Najefektívnejšie tímy v biznise – a v zriedkavých prípadoch aj vo vrcholovej politike – fungujú najlepšie, keď sa šéf obklopí poradcami, ktorí ho môžu upozorňovať na chyby či priamo tvrdo konfrontovať, ak si myslia, že sa mýli. Tak všetci profesionálne rastieme. Našiel sa niekto z jeho užšieho tímu alebo z ministerstva samotného, kto by dokázal ministra Blanára v tomto smere korigovať? Alebo je to tak, ako sa hovorí o každom slovenskom ministerstve, že minister je absolútny vládca, ktorý vie všetko lepšie ako ostatní
Nemyslím si úplne, že na všetkých ministerstvách je minister „absolútny vládca“. Ak sa nemýlim, vy ste mali bohatú skúsenosť z Ministerstva obrany – tam to určite platí, aj pre hierarchickú povahu ozbrojených síl a rezortu. Viem si však predstaviť, že na Ministerstve školstva má minister Tomáš Drucker voľnejší režim, diskusie a podobne.
Ale k tomu, ako je to teraz: minister Blanár nemá skúsenosti v oblasti zahraničnej politiky a ani sa netváril, že ich má. Uvedomuje si, že to nevie; ten rezort dostal v rámci politickej reality po voľbách. Nechcel ho – bolo to verejné tajomstvo –, prevzal ho na žiadosť Róberta Fica a je veľký lojalista.
Napriek tomu, že nevyžadoval autoritu v zmysle nekonfrontovateľnosti, ministerstvo je – najmä vďaka obdobiu Miroslava Lajčáka – vybudované monokraticky a bytostne závislé od vôle ministra. Stručne: je to tak, ako to opisujete. Ľudia sa ministra Blanára naozaj boja a trasú, hoci o zahraničnej politike často vedia oveľa viac než on. On to nevyžaduje a nie je k nim zlý ani šikanózny, ale v „DNA“ ministerstva je, že aj z úplne neutrálnej otázky ministra sú mimoriadne vykolajení.
Pretože sa boja povedať vlastný názor – objektívnu spätnú väzbu – pre hierarchiu rezortu a obavu o pracovné miesto. Je to o tom
Presne tak. Ide o pracovné miesto a kariérny postup. Boja sa, že povedia niečo, čo sa ministrovi nebude páčiť, a o rok ich pošlú do Azerbajdžanu namiesto atraktívnejšej destinácie. Alebo do Abú Zabí. Azerbajdžan je ešte v Európe, no sú aj vzdialenejšie destinácie, kam sa chodí „za trest“. Tým pádom je sebacenzúra a odhadovanie, čo chce minister počuť – a povedať iba to, čo chce počuť – naozaj všadeprítomné. Nie je to však špecifické pre ministra Blanára a nezačalo sa to s ním. Do takéhoto prostredia prišiel.
K pánovi Lajčákovi sa ešte dostaneme. Možno má minister Drucker voľnejší režim, ale ako počúvam, na Ministerstve zahraničných vecí to funguje podobne ako na Ministerstve obrany, s ktorým mám skúsenosť ja.
Presne tak.
Ak si správne pamätám, minister Blanár na diplomatických stretnutiach opakoval stokrát vyvrátenú lož o údajne 14 000 zabitých Rusoch na Donbase – a to aj pri neformálnych stretnutiach za zatvorenými dverami. Ako na to reagovali zahraniční diplomati, často naši spojenci? Je to tak, že náš súčasný minister autenticky verí príbehom ruskej propagandy?
Áno, bohužiaľ. Je to veľmi smutný príbeh. Vždy som si myslel, že dezinformačné médiá využíva strana Smer – a tým pádom aj minister Blanár – v tom zmysle, že ich má, ako sa hovorí pejoratívne, za „užitočných idiotov“.
Ja vás preruším. Ono to nie je pejoratívne. Je to regulérny akademický termín. „Užitoční idioti“ sú ľudia, ktorí sa podieľajú na šírení ruskej propagandy bez toho, aby si boli vedomí, že sú používaní.
Presne tak – vďaka za objasnenie. Myslel som si teda, že Smer používa dezinformačné portály ako „užitočných idiotov“, až kým som nenadobudol presvedčenie, že tým „užitočným idiotom“ je sám minister zahraničných vecí. Musím to tak povedať, lebo verí napríklad aj lži o „genocíde“ 14 000 Rusov; nie je to hra pre voliča. To, čo konzumuje z dezinformačných webov, tomu aj verí.
Ak si to správne pamätám, už ste to niekde hovorili – zachytil som, že ste boli svedkom situácie (tuším v New Yorku pri zasadnutí OSN), keď v jednej miestnosti diplomatom rozprával práve tento príbeh o 14 000 zabitých Rusoch na Donbase. Aké to bolo? Ako sa naňho ľudia dívali? Ako reagovali zahraniční diplomati?
To nebolo v New Yorku – bol po jednej jeho zahraničnej pracovnej ceste. Pokiaľ ide o reakcie partnerov: z diplomacii poznáme výraz „diplomatická odpoveď“. Pri prehrešku proti bontónu alebo pri očividnej nepravde sa na to priamo neupozorňuje – tvárite sa, že to neodznelo. Navonok je všetko „v poriadku“, no skutočný šok a zdesenie prichádzajú neskôr, keď ministri odídu a na nižšej pracovnej úrovni si partneri medzi sebou povedia: „Čo to bolo? Mali sme sa ozvať? Skúšal nás, či to bolo naozaj?“ S takýmito názormi sa v slušnej spoločnosti – a už vôbec u vysokých predstaviteľov – nestretávajú.
V New Yorku som zažil inú situáciu: minister sa snažil vysvetliť, prečo sa podľa neho neuzavrie prímerie na Blízkom východe (Gaza, vojna Hamasu a Izraela). Pracoval s konšpiračnými teóriami, ktoré boli „za hranou“ aj mnohých mainstreamových dezinfo kanálov, ktoré máte v rámci vašej práce v merku aj vy.
Môžete upresniť, o aké naratívy išlo? Pri blízkovýchodnom konflikte sa často objavujú konšpirácie s antisemitským podtónom. Platilo to aj pri Jurajovi Blanárovi?
Áno. Uvediem dva príklady. Prvý je práve z New Yorku: povedal, že si myslí, že izraelský premiér Benjamin Netanjahu vedel, že 7. októbra dôjde k útoku na Izrael, a vyhovovalo mu to, lebo sa tak udržal pri moci. Povedal to v spoločnosti ľudí, ktorí sa v regióne Blízkeho východu vyznajú a pôsobili tam roky ako diplomati či veľvyslanci. Bolo to veľmi bizarné – všetci sme „zmrzli“. Na také niečo sa nedá reagovať, je to šialené. Kto pozná Izrael, vie, že toto je úplne vylúčené.
To je konšpirácia na úrovni tvrdenia, že si Američania zhodili Dvojičky sami. Inside job.
Presne tak – na rovnakej úrovni. Už keď to hovoríte, mám zimomriavky. Antisemitizmus bol okolo ministra Blanára vždy prítomný, keď išlo o Izrael. Izrael bol dôležitou témou počas obdobia, keď som s ním spolupracoval – popri Ukrajine to bola téma číslo dva v zahraničnej politike Európskej únie a nášho geopriestoru. Riešili sme to denne. Minister veľmi nerád riešil akúkoľvek interakciu s Izraelom – aj keď sme to navrhovali, často to osobne zastavil s tým, že „môže to byť zle pochopené“ (napríklad pri pripravovanej návšteve Izraela). Chápal som, že má obavu z toho, ako by to pochopili jeho voliči – že by to vyzeralo ako podpora Izraela. Tento antisemitský naratív tam určite bol.
A ešte doplním: riaditeľ jeho kancelárie Peter Kubica má na svojom životopise „veľkú antisemitskú škvrnu“ – vydal zbierku oslavných básní na Jozefa Tisa. Je literát a zároveň Blanárova „pravá ruka“ ešte z čias Žilinskej župy a pôsobenia v parlamente; vzal si ho so sebou aj na rezort diplomacie. Keď niekto vydá oslavné básne na Jozefa Tisa, o antisemitizme sa už ani nemusíme baviť. Toto sa nám opakovane potvrdzovalo.
Ľudí často spoznáš podľa toho, akých priateľov si držia blízko. Zrejme to platí aj o ministrovi Blanárovi. Aké reakcie to vyvolalo medzi vašimi kolegami na ministerstve, keď vám začalo byť jasné, kto je nový minister a aké má mentálne vybavenie?
V zahraničnej službe funguje istá racionalizácia: „Nebude to také zlé, je slušný, uvidíme…“ Ľudia sa s tým vyrovnávali rôzne.
Za seba: mal som veľký problém pracovať pre ministra zo strany Smer, ktorý v kampani šíril nebezpečné naratívy z pohľadu obranyschopnosti Slovenska. Zároveň som bol profesionálny a nestranný člen zahraničnej služby a vnímal som svoju úlohu zostať na pozícii. Mali sme o tom širšiu diskusiu s podobne zmýšľajúcimi kolegami aj s odchádzajúcim ministrom Miroslavom Wlachovským: treba vydržať, konfrontovať novú garnitúru so skutočným záujmom Slovenskej republiky – Západ, Európska únia (EÚ), NATO – a opierať sa o fakta, našu vlastnú analytiku, od spojencov a bezpečnostných služieb.
Nebolo jednoduché byť v jeho blízkosti ani pracovať v jeho kabinete – nebol to „môj dream job“. No videl som spoločenskú pridanú hodnotu: ak by na moje miesto nastúpil konformný proruský človek, minister by prišiel o časť informácií potrebných pre správne rozhodnutia. Dôležité pre mňa bolo aj to, aby sa niečo reálne podarilo presadiť. Keď nemal silnú politickú inštrukciu, vedel počúvať – a vtedy sa dali fakty pretaviť do rozhodnutí prospešných pre Slovensko.
Budem znovu „diablov advokát“. Po voľbách 2023 mnohí vyzývali úradníkov, aby vytrvali a držali integritu inštitúcií. No boli sme svedkami rozpadu inštitucionálnej integrity – na Slovensku, v rezortoch, a v istej miere aj v USA. Nebolo to spätne naivné?
Nebudem až taký pesimista. V USA podľa mňa inštitúcie „pushback“ robia – keby boli slabé, prezident Trump by bol oveľa ďalej. Na Slovensku však máte pravdu: inštitúcie sa rozpadli ešte pred príchodom ministra Blanára. Strach, bezbrehý kariérizmus a prázdnota sa prejavili rýchlo – mnohí nechceli „bojovať“ za záujmy štátu ani za cenu osobných následkov. Do budúcna bude veľkou výzvou vybudovať rezort, ktorý bude silnejší a odolnejší.
Svoju vtedajšiu voľbu neľutujem. Nebol som sám – podarilo sa nám odvrátiť horšie veci a aspoň spomaľovať posun smerom k Rusku. Aj dnes sú v rezortoch ľudia, ktorí tento posun brzdia.
Koncom roka 2024 ste pre Denník N uviedli, že minister Blanár vyhodil asi 40 seniorných diplomatov – často ľudí, ktorí boli prítomní pri integračných procesoch SR do EÚ a NATO a odôvodnil to úspornými opatreniami. Následne prijal ďalších 146 ľudí, absolventov ruských škôl MGIMO alebo Petrohradskej štátnej univerzity, z ktorých ruské tajné služby tradične verbujú spravodajské zdroje. Je slovenský diplomatický zbor pod vedením Juraja Blanára prerastený ruskými spravodajcami? Aký vplyv majú ruské spravodajské služby na chod ministerstva?
Myslím si, že veľký – počet ľudí z týchto inštitúcií markantne narástol. Tieto školy boli – už pred rokom 2014, a najmä po ňom – pod kontrolou ruských bezpečnostných zložiek. Vplyv je podľa mňa nepochybný: priamy alebo nepriamy. Neváham tvrdiť, že v niektorých prípadoch aj priamy.
Pri niekom je to vplyv priamy – vedomá spolupráca, inde stačí presadzovať ruské videnie sveta. Faktom zostáva, že osoby, ktoré sú nepochybne závadové pre spojenecké spravodajské služby dnes tvoria zásadnú časť nášho diplomatického zboru. Mnohí tam šudovali v období poslendých desiatich rokov. Jedným z absolventov MGIMO je aj Miroslav Lajčák, podľa vás zodpovedný za silne hierarchický, „monokratický“ model riadenia rezortu. Aký to malo dopad na ministerstvo, našu zahraničnú politiku a prienik ruského vplyvu, ktorý neprišiel zo dňa na deň pod Blanárom, ale budoval sa roky – aj za pánov Korčoka a Lajčáka.
Otvorili sme viacero tém. Ešte sa vrátim k súčasnému vplyvu novej generácie – absolventov ruských škôl. Nejde o akýchsi abstraktných ľudí pôsobiacich kdesi na našom zastupiteľskom úrade v Moskve, ktorí sa „bratajú“ s bývalými spolužiakmi na ruskom ministerstve zahraničných vecí.
Poviem konkrétny príklad: súčasná hovorkyňa Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivana Gondášová je absolventkou MGIMO a je to mladý človek – predpokladám, že má do 35 rokov. Stala sa „pravou rukou“ ministra zahraničných vecí po odchode Beatrice Szabóovej na post generálnej konzulky Slovenska v New Yorku. Beatrice predtým pôsobila aj ako hovorkyňa predsedu vlády Róberta Fica. Ivana Gondášová je „mladá puška“, ktorú tieto školy vychovali.
Už po prvom kontakte viete, že jej hodnotový svet je výrazne posunutý na východ – od toho, že iPhone používa v azbuke, až po celkové uprednostňovanie „východnej“ ruskej kultúry pred „západnou“. A to je človek, ktorý je s ministrom takmer celý pracovný deň, počúva ho a on počúva ju; vzťah je veľmi delikátny. To, čo počúvala na svojich univerzitách v Rusku – filtrované ruskými spravodajskými službami – počúva aj minister zahraničných vecí Slovenskej republiky. A to ministerstvo potom komunikuje navonok. Je to vážny problém.
To je práve ten nepriamy vplyv: nemusíte byť „vo vrecku“ spravodajskej služby ani posúvať informácie – stačí svetonázor, ktorý sa organicky prelieva do výkonu funkcie v diplomatickej službe. To je ten organický prvok informačného pôsobenia – „užitočný idiot“. Úradník s takýmto zázemím môže autenticky veriť, že Rusko je „lepší svet“ a ruský „mir“ je cestou aj pre Slovensko. Vráťme sa k ministrovi Miroslavovi Lajčákovi. Ako ovplyvnil chod ministerstva a aký vplyv má jeho minulosť
Jeho je veľmi zásadný vplyv. Z ministrov po roku 1993 bol podľa mňa najzásadnejší práve Miroslav Lajčák – aj vďaka dĺžke pôsobenia; bol trikrát ministrom zahraničných vecí vo vládach Róberta Fica
Chcem povedať dôležitú vec: ako minister bol veľmi proeurópsky a proatlantický. Napriek svojej minulosti – štúdiu na MGIMO a členstvu v Socialistickom zväze mládeže, kde bol počas svojich štúdií – rýchlo pochopil, že miesto Slovenska je v Európskej únii a v NATO. To mu treba uznať.
Problém je v tom, čo zanechal nástupcom: ministerstvo „otočil“ tak, aby slúžilo jeho osobným záujmom a kariére. Nastúpil som práve ešte za ministra Lajčáka a akákoľvek nesúhlasná či svojbytná línia bola vnímaná veľmi negatívne. Ľudí, ktorí začínali rásť popri ňom, rýchlo „upratal“. Chceli ste byť veľvyslancom vo Viedni? „To je blízko. Pošleme ho do Washingtonu.“ Chcel ísť niekto do južných krajín, lebo im rozumel? „Pošleme ho do Osla.“ Smeroval ľuďom kariéry tak, aby nikto „nevyrástol“ na jeho úroveň a neohrozil jeho pozíciu „superstar“. Mal veľký rešpekt medzi západnými partnermi – no išlo to na úkor sily inštitúcie.
Skoncentroval moc na seba – rozhodoval o všetkom, od asistentiek po veľvyslancov. Inštitúcia simulovala procesy: formálne prebehli výberové konania, ale rozhodoval o nich on; bez jeho zvolenia sa neudialo nič. To inštitúciu vážne zmrzačilo. Dnes je preto slabá aj voči ruskému vplyvu: bez najlepších a najsilnejších ľudí sa im nedokáže brániť.
Čiže podobne ako sa štvornásobný premiér nemôže vzdať zodpovednosti za stav krajiny, ani dlhoročný minister zahraničných vecí nemôže dať ruky preč od toho, že inštitúcia, ktorú riadil, má slabú integritu a pri prvom politickom tlaku sa rozpadne?
Určite. Po Lajčákovi boli ministri Ivan Korčok, Rastislav Káčer a Miroslav Wlachovský – snažili sa systém meniť. Lenže ak minister Korčok vypísal otvorené výberové konanie a povedal: „Prihláste sa, vyberieme najlepšieho,“ ľudia tomu neverili. Keď aj výber prebehol transparentne a vyhral najlepší, mnohí boli presvedčení, že to bola „tlačenka“ schválená ministrom. DNA ministerstva vytvoril Miroslav Lajčák a ťažko sa takého jarma zbavuje.
Ešte dôležitá vec: Lajčák robil všetko pre kandidatúru na generálneho tajomníka OSN. Nevyšlo to – vyhral António Guterres. Momentálne podľa mňa robí všetko preto, aby po skončení jeho mandátu znova kandidoval ako slovenský kandidát. Je ochotný obetovať reputáciu, kariéru aj záujmy Slovenska – stal sa poradcom premiéra Róberta Fica, vlády s protieurópskou, protatlantickou a proruskou zahraničnou politikou. Je jej aktívnou súčasťou ako „pravá ruka“ premiéra pre zahraničnú politiku, a teda za ňu nesie spoluúčasť. Ak chce byť kandidátom na šéfa OSN, vie, že si nesmie pohnevať Rusko ani „globálny juh“ – preto obetúva hodnoty, ktoré presadzoval, keď bol ministrom zahraničných vecí.
Inými slovami, minister Lajčák je charakterom veľmi podobný veľkej väčšine slovenských politikov, ktorí v politike sledujú nie verejný, ale vlastný záujem. Z vašej skúsenosti – ako sa prejavoval ruský vplyv aj mimo samotného rezortu diplomacie, napríklad v oblasti energetiky, obrany či tajných služieb?
To je zaujímavé. V energetike bol vplyv najsilnejší. Uvediem aj aktuálnejší príklad: poradca prezidenta Slovenskej republiky sa v koncom októbra zúčastnil „bezpečnostnej“ konferencie v Bielorusku – považujem to za obrovský škandál v kontexte eurázijskej bezpečnosti. Ide o priestor, ktorý prezident Peter Pellegrini deklaruje ako náš a jeho poradca pre zahraničnú politiku sa zúčastní fóra, kde sa schádzajú ľudia a prezentujú plány ohrozujúce náš vlasntý priestor. To je podľa mňa bezpečnostná hrozba.
Vplyv Ruska bol citeľný najmä na Ministerstve hospodárstva. Jadrové palivo a „atómová“ lobby boli veľmi silné aj v období 2020 – 2023, keď sa štát snažil diverzifikovať energetické nosiče (elektrina, ropa, plyn) a prejsť na neruské zdroje. Do odbornej diskusie tak prenikali tvrdenia v rozpore s faktami – že to nejde, že neruské palivo nemožno spracovať, že obnoviteľné zdroje energie na Slovensku „nie je možné“ používať a podobne. Výsledkom toho vplyvu bola pokračujúca závislosť od ruských energií.
Aká je súčasná úroveň dôvery v slovenskú diplomaciu a čo sa musí zmeniť, aby sme sa aspoň vrátili k stavu pred nástupom „suverénnej“ zahraničnej politiky štvrtej vlády Róberta Fica? Aké systémové opatrenia by mohli obnoviť dôveru a dôslednú orientáciu na Európsku úniu (EÚ), NATO? Obávam sa, že aj ak sa demokratická opozícia raz vráti k riadeniu inštitúcií, nebude poznať všetky „nášľapné míny“, ktoré tam zostali po ruských spravodajských službách. Ako to bude fungovať na ministerstve zahraničných vecí? Čo by ste poradili?
Ťažká otázka. Rozdelím ju na diagnostiku a riešenia.
Na osobnej úrovni naši spojenci – západní diplomati – vyjadrujú solidaritu slovenským diplomatom. Mnohí moji priatelia v službe hovoria, že ľudsky tomu rozumejú a prejavujú súcit. Lenže je to jediné, čo našim diplomatom dávajú. Kľúčové je byť „pri stole“, keď sa veci pripravujú – vtedy ich viete ovplyvniť. Dnes je Slovensko často izolované a vynechávané z dôležitých rozhovorov; dozvedáme sa ich výsledky krátko pred tým, ako sa o nich dozvie verejnosť. To platí naprieč fórami – EÚ, Organizácia Spojených národov (OSN), Severoatlantická aliancia (NATO) – bilaterálne aj multilaterálne. Dôvera je krehká: buduje sa ťažko a stráca sa rýchlo.
Aj keby prišiel veľmi skúsený a rešpektovaný človek, dôvera sa neobnoví zo dňa na deň – ani za rok, ani za štyri, obávam sa, že ani za osem. Čaká nás veľa práce. Najprv domáca úloha: personálny a bezpečnostný audit diplomatického zboru, identifikácia tých „mín“, o ktorých ste hovorili, a istota, že rezort je personálne aj bezpečnostne v poriadku. Následne zmena mentality inštitúcie – z „monokratického“ modelu sovietskeho typu na modernú, odolnú zahraničnú službu, pretože iba moderná a odolná služba zvládne tlaky a hybridné pôsobenie, nielen z Ruska.
Týka sa to aj ďalších inštitúcií. Slovenská informačná služba (SIS) má síce kvalitných jednotlivcov a zaznamenal aj úspechy, no štrukturálne zlyhania sa opakujú. Podľa mňa ju treba zásadne prebudovať – možno až nahradiť novou bezpečnostnou službou. Podobne Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR potrebuje hĺbkovú reformu – od asistentiek, ktoré sú dôležité, až po veľvyslancov. Ide o dlhodobú obnovu odolnosti, nie o kozmetickú úpravu.
Tento rozhovor mohol vzniknúť len vďaka ľuďom ako ste vy – našim čitateľom a podporovateľom. Pomôžte nám na Infosecurity.sk prinášať ďalšie dôležité rozhovory a investigatívu, ktorá odhaľuje ruský vplyv na Slovensku. Pridajte sa ku komunite ľudí, ktorí nad Slovenskom nezlomili palicu. Ďakujeme.
