Krátko po voľbách, ktoré v Českej republike prehral Petr Fiala a novú vládu skladá Andrej Babiš so subjektmi Motoristi a SPD, hodnotíme, čo sa v boji proti hybridným hrozbám a dezinformáciám podarilo a čo zlyhalo. Rozhovor prináša paralely so slovenským príbehom a ponaučenia pre ďalšie volebné obdobia.
V rozhovore s riaditeľom odborného portálu Infosecurity.sk Victorom Breinerom pre podcast Disinfo Report to vysvetľuje seniorná analytička českého Centra pre informovanú spoločnosť VERONIKA VÍCHOVÁ.
Hovoríme o tom, ako vláda Petra Fialu splnila len časť bezpečnostných záväzkov – ako viaceré kľúčové opatrenia, ktoré sama deklarovala, boli realizované len čiastočne, neskoro alebo vôbec. A prečo príbeh reakcie Českej republiky na hybridné hrozby a ruský vplyv nápadne pripomína slovenský vývoj.
V podcaste zaznelo:
• či sa Fialova vláda dopúšťala cenzúry,
• čo sa v Čechách naozaj podarilo,
• ako skončil vládny splnomocnenec pre oblasť médií a dezinformácií
• čo je skutočným cieľom štátnej strategickej komunikácie,
• aké je úloha súkromného sektora starať sa o veci verejné,
• ako sa aj Slovensku do opatrení vôbec neinvestovalo,
• koľko stoja opatrenia štátu proti hybridným hrozbám,
• budú po nástupe vlády Andreja Babiša súčasné expertné tímy odídené, ako na Slovensku?
Môžeš, prosím ťa, priblížiť, o čom je Centrum pre informovanú spoločnosť v Prahe, pretože ten názov pre mňa znamená to, o čom sa už tak dlho bavíme aj tu. Na Slovensku to voláme strategická komunikácia, ale ide o to, aby verejnosť mala kľúčové informácie, ktoré často nemá a mať musí.
Je to tak. Naše centrum je mimovládna organizácia so sídlom v Prahe. Našou oficiálnou misiou je posilňovať odolnosť a pripravenosť Česka voči rôznym vonkajším hrozbám. Fungujeme niečo vyše dvoch rokov a keď spomínaš obdobie vzniku, jedným z faktorov bolo aj to, že sme pozorovali, čo sa deje na Slovensku pred a po parlamentných voľbách. Chceli sme prispieť k tomu, aby sa český scenár nevyvíjal podobne ako ten slovenský, ale aby sme sa z neho poučili – a aby témy ako strategická komunikácia a obrana proti hybridným hrozbám zostali v agende štátu, fungovali a boli brané vážne. Snažíme sa prepájať štát, občiansku spoločnosť aj podnikateľský sektor, pretože všetci by mali niesť určitú mieru zodpovednosti a zohrávať svoju úlohu v obrane štátu.
Čo patrí medzi aktivity vášho centra?
Venujeme sa predovšetkým vzdelávaniu. Pracujeme napríklad s absolventmi vysokých škôl, ktorí majú záujem pôsobiť v štátnej správe – poskytujeme im vzdelávanie v oblasti bezpečnostnej a zahraničnej politiky, mentoring a konkrétnu predstavu o tom, ako môžu prispieť k fungovaniu štátu. Spolupracujeme aj s politickými stranami, najmä s asistentmi poslancov a odborníkmi, ktorí pre strany pôsobia – prepájame a vzdelávame ich.
Okrem toho sa venujeme aj analytickým a advokačným aktivitám: sledujeme dianie v Česku aj v zahraničí, zhromažďujeme príklady dobrej praxe v oblasti strategickej komunikácie a obrany proti hybridným hrozbám a na ich základe formulujeme odporúčania, ktoré sa snažíme presadzovať smerom k politickým predstaviteľom a štátnym inštitúciám.
Vráťme sa, prosím, na začiatok kampane v roku 2021 a mandátu vlády Petra Fialu. Táto vláda deklarovala posilnenie verejnoprávnych médií a systémové riešenie problému dezinformácií a hybridných hrozieb. Ktoré záväzky boli splnené a ktoré nie? Hlavným leitmotívom – aj na Slovensku – je ostrý kontrast medzi sľubmi a tým, čo sa podarilo skutočne implementovať.
Jasné. Budem sa držať tém, ktorým sa v centre venujeme – teda bezpečnosti, obrane proti hybridným hrozbám a dezinformáciám. Nebudem hodnotiť politické sľuby naprieč všetkými verejnými politikami. Vo všeobecnosti sa podarilo presadiť niektoré čiastkové opatrenia, no mnohé zostali len na papieri, viaceré boli prijaté na poslednú chvíľu a nejde o trvalé ani ľahko udržateľné riešenia.
Konkrétne: prijali sa niektoré legislatívne zmeny. Vláda vo svojom programovom vyhlásení sľúbila predložiť tzv. Magnitského sankčný zákon – ten sa podarilo schváliť a český sankčný mechanizmus reálne funguje. Na zoznam už bolo zaradených viacero osôb aj firiem. Rovnako sa podarilo zaviesť nový trestný čin neoprávnenej činnosti pre cudziu moc, čo umožňuje trestne stíhať osoby, ktoré vynášajú nielen utajované, ale aj citlivé informácie. A po dlhom čase sa výdavky na obranu zvýšili na povinné 2 % HDP.
Ten trestný čin, ktorý si práve spomínala, som dnes ráno zachytil v správach v súvislosti s tým, že nová vláda navrhuje tento paragraf zrušiť.
Je to tak, hovoril o tom Radek Vondráček – plánujú tento paragraf zrušiť. Podľa mňa to nie je šťastné riešenie. Počas debát a schvaľovania zaznelo viacero výhrad, z ktorých niektoré sú oprávnené. O tom, ako je paragraf formulovaný, má ešte rozhodovať aj Ústavný súd, takže diskusia je na mieste. Nemyslím si však, že by dávalo zmysel paragraf jednoducho zrušiť. Skôr by sa mala otvoriť odborná diskusia o spresnení jeho znenia tak, aby sa odstránili obavy z prípadného zneužitia.
Rozumiem tomu správne, že pán Vondráček vníma problém v samotnej textácii, ktorá by mala byť predmetom odbornej diskusie? Ako vnímaš to, že budúci vládny politik ako jednu z prvých iniciatív otvára práve zákon namierený proti zasahovaniu cudzej moci do vnútorných záležitostí štátu? Mám pocit, že tu nejde o technickú debatu, ale jasnú politickú symboliku.
Z môjho pohľadu ide takmer výlučne o politickú symboliku. Nejde o odbornú debatu o konkrétnych formuláciách. Zaznieva len, že súčasné znenie nevyhovuje, bez predloženia alternatív. Navrhuje sa úplné zrušenie, čo skôr pôsobí ako symbolický krok – demontovať opatrenie prijaté predchádzajúcou vládou. Práve to je podľa mňa hlavnou motiváciou viacerých poslancov hnutia ANO, nie snaha predložiť lepšie riešenie.
Kde sa pôvodné priority vlády rozchádzajú s realitou implementácie? Ktoré opatrenia, do ktorých expertná komunita vkladala nádeje a na ktorých ste trvali, sa nepodarilo presadiť vôbec alebo len čiastočne?
Medzi opatrenia, ktoré sa podarilo presadiť len čiastočne, patrí sľub systematicky posilňovať odolnosť štátu a spoločnosti voči hybridným hrozbám. Hoci prebehli niektoré čiastkové kroky, vzhľadom na deklarovanú prioritu sme očakávali viac. Podobne je to so systematickou prípravou občanov na krízové situácie – vláda sa jej začala venovať až na konci volebného obdobia.
To, čo sa podľa mňa nepodarilo takmer vôbec, je zaviesť ucelený prístup k obrane pred dezinformáciami a všeobecne k ochrane informačného priestoru. Ďalší príklad: vláda sľubovala vytvoriť pri úrade vlády pozíciu poradcu pre národnú bezpečnosť ako nadrezortného koordinátora agendy hybridných hrozieb a dezinformácií. Hoci bola pozícia zriadená a do funkcie vymenovaný Tomáš Pojar, týmto témam sa skôr vyhýbal a deklarovanú koordinačnú úlohu, ktorá bola popísaná v programovom vyhlásení vlády, nenaplnil.
Sme krajiny, ktoré sa odmietli brániť
To je kritika, ktorú počúvam aj od viacerých českých analytikov. Ešte predtým však vláda prišla s pozíciou „komisára“ pre dezinformácie. V dnešnej atmosfére na Slovensku je to nepredstaviteľné pomenovanie pre štátneho úradníka. Čo sa s touto pozíciou stalo?
Podľa mňa to bola reakcia na sľuby, že dezinformácie ako hrozbu pre vnútornú bezpečnosť vláda riešiť chce, no nebola ochotná príliš investovať zdroje do nového útvaru či nástrojov. Vytvorila teda novú pozíciu, ktorá mala pripraviť návrh riešení. Išlo o zvláštnu úlohu zvláštneho splnomocnenca pre dezinformácie. Tým bol Michal Klíma v rokoch 2022–2023 a za ten rok pripravil akčný plán proti dezinformáciám ako prehľad krokov, ktoré mohla vláda a parlament prijať. K prijatiu však nedošlo, plán bol zhodený zo stola a spolu s ním bola zrušená aj samotná pozícia vládneho splnomocnenca.
Opatrenia na obranu v kognitívnej doméne sú neporovnateľne lacnejšie ako náklady na tradičnú obranu. Tvrdíť, že na ne nie sú peniaze, je neobhájiteľné – ide len o zlomok výdavkov na celkovú obranu.
V marci 2022 slovenská vláda schválila Akčný plán boja proti hybridným hrozbám, ktorý na ministerstve vznikol z iniciatívy Jaroslava Naďa. Jeho prípravu som vtedy viedol. Dokument obsahoval viac ako 50 opatrení reagujúcich na kritické zraniteľnosti štátu. Napriek deklarovanej podpore však minister trval na tom, že plán nesmie mať vplyv na štátny rozpočet, inak ho vláda neschváli. S ohľadom na masívny prienik ruského vplyvu, aj v štátnej správe, je to zarážajúce. Vláda síce plán schválila, no na realizáciu tejto úplne kritickej obrannej agendy nevyčlenila ani euro – podobne ako v Česku.
Je to veľmi podobné, a dodám, že v Česku máme aj stratégiu čelenia hybridnému pôsobeniu, ktorú ešte schválila predchádzajúca vláda Andreja Babiša – a na ňu nadväzujú aj akčné plány. Tie sa však plnia len čiastočne a často iba formálne. Investícia do nich je slabá. Súhlasím, že argument „nemáme peniaze“ neobstojí, pretože reálne sumy nie sú pre štátny rozpočet záťažou.
Druhý problém je, že téma hybridných hrozieb a dezinformácií sa v posledných rokoch výrazne spolitizovala. Vláda tieto pojmy nevysvetlila a často sa k nim vyjadrovala spôsobom, ktorý pôsobil kontroverzne. V čele tohto prístupu stál aj poradca pre národnú bezpečnosť Tomáš Pojar, ktorý opakovane uviedol v médiách, že ani nevie, čo presne dezinformácie sú a ako ich definovať. Takéto vyjadrenia nevzbudzujú dôveru, že štát vie, čo robí.
Tým sa téma v podstate odovzdala opozícii, ktorá vládu obviňovala z cenzúry a zásahov do slobody slova. V takom prostredí sa nové opatrenia presadzujú oveľa ťažšie – čokoľvek predložíte, okamžite čelíte obvineniam, že chcete vypínať weby alebo obmedzovať slobodu prejavu. V dôsledku toho už nikto nemal chuť za tieto témy verejne vystupovať. A to je podľa mňa hlavný dôvod, prečo sa nepodarilo dosiahnuť to, v čo sme dúfali.
Na druhej strane tým politikom do istej miery rozumiem – presadiť reformy znamená investovať politický kapitál, postaviť sa pred kamery a v parlamente obhájiť, prečo sú opatrenia nevyhnutné. V prostredí, kde na Slovensku existuje spletitý mediálny ekosystém, ktorý slúži propagácii Kremľa a opozičných síl, chápem, že si povedia, že proti takej presile nemajú šancu uspieť a z politických dôvodov od agendy radšej ustúpia. Zažili ste podobnú situáciu aj v Česku?
Do veľkej miery áno. V mnohých oblastiach súvisiacich s hybridnými hrozbami a dezinformáciami zostalo pri slovách – podpora, ktorá bola prítomná na začiatku, postupne výrazne zoslabla. Zo strany ministrov aj poslancov chýbala ochota verejne vysvetľovať jednotlivé kroky a ich význam. Hoci deklarovali, že ide o prioritu, neboli pripravení urobiť pre to nič zásadné.
Problém s vysvetľovaním a obhajobou krokov mala vláda aj mimo oblasti bezpečnosti. Témy hybridných hrozieb sa však stali v spoločenskom priestore prehnane kontroverznými – napriek tomu, že nimi v skutočnosti byť nemali.
Vráťme sa k pozícii poradcu vlády pre národnú bezpečnosť, Tomáša Pojara, ktorý je dnes neslávne známy výrokom, že dezinformácie nedokáže ani len definovať – nieto ešte navrhovať účinné politiky. Niektorí analytici mu pripisujú dokonca úmysel škodiť. To netvrdím, no minimálne to pripomína slovenský príbeh: vláda veľa hovorí, ale zámerne nekoná. Premiér Fiala to musel vidieť, a napriek tomu pán Pojar zostal, agenda sa ďalej nepohla. Ako si to vysvetľuješ?
Nechcem byť kritická vo všetkom, pretože v oblasti konvenčnej bezpečnosti urobil Tomáš Pojar viacero pozitívnych krokov – napríklad sa podieľal na muničnej iniciatíve. Problém nastal v agende hybridných hrozieb a dezinformácií: jednak popieral, že by to mala byť jeho téma, hoci to vyplývalo z programového vyhlásenia vlády, a jednak zazneli spomínané výroky o tom, že nevie dezinformácie ani definovať.
Keby povedal, že túto oblasť nepovažuje za prioritu, nesúhlasila by som, ale bol by to legitímny názor. Tvrdí však, že nevie, čo dezinformácie sú – pričom ide o hrozbu, ktorú Bezpečnostná informačná služba (vnútorná spravodajská služba ČR) dlhodobo označuje vo svojich výročných správach ako jednu z najvážnejších, a definícia sa nachádza aj na webe Centra proti hybridným hrozbám Ministerstva vnútra. Tváriť sa, že ju nepozná, pôsobí ako zámerná ignorancia problému – a to je v jeho pozícii nebezpečné.
Týmto výrokom prispel k zmätku v spoločnosti a oslaboval vnímanie naliehavosti témy. Bez jeho podpory – a bez podpory premiéra – je presadzovanie akýchkoľvek krokov v tejto oblasti veľmi náročné.
Formuloval som to zámerne provokatívne, ale nie je to ďaleko od toho, čo opisuješ. Jednou z politík Fialovej vlády mal byť funkčný model štátnej strategickej komunikácie. Zvolili ste cestu vládneho koordinátora strategickej komunikácie. Čo tento model centralizácie ukázal? V čom sa osvedčil a kde zlyhal?
Úprimne by som to vôbec nenazvala centralizáciou, pretože žiadny centralizovaný systém koordinácie v skutočnosti nevznikol. Bola zriadená pozícia vládneho koordinátora, ktorú zastával Otakar Foltýn, no nemal jasné právomoci ani mandát rozhodovať či reálne koordinovať. Na Úrade vlády vytvoril tím, ktorý sa venoval monitoringu a určitej externej komunikácii, ale pre ostatné rezorty neexistovala povinnosť s ním spolupracovať.
Koordinácia prebiehala skôr na dobrovoľnej báze – typicky raz mesačne prebehla videokonferencia, na ktorej si rezorty vymenili plány. Skutočné zjednotenie komunikácie alebo systematická, dlhodobá spolupráca však nevznikla. Chýbali aj stanovené priority a merateľné ciele. Nedostal jasné zadanie v podobe dvoch či troch konkrétnych priorít, ktoré by mal napĺňať.
Očakávania boli pritom vysoké a on sa často stal terčom kritiky – či už za to, že vláda robí málo, alebo naopak za údajné pokusy o „cenzúru“. V praxi však slúžil skôr ako obetný baránok, pričom jeho rola bola od začiatku nastavená takmer nesplniteľne.
Keď hovoríš, že nemal jasné inštrukcie a zároveň sa od neho veľa očakávalo – mal vôbec politický mandát a kompetencie na to, aby to dokázal pretaviť do nového, fungujúceho systému? Nepôsobilo to tak.
V zahraničí tí, ktorí riadia a koordinujú strategickú komunikáciu, nebývajú zároveň jej hovorcami. Ten, kto nastavuje stratégie a procesy, by nemal byť zároveň jediným, kto ich navonok komunikuje. U nás však často vystupoval ako jediný hovorca „stratcomu“, hoci nositeľmi odkazov mali byť ministri, vláda a ďalšie autority. To naznačuje, že ho ministri nevnímali ako partnera pri tvorbe spoločných štátnych posolstiev – skôr naňho agendu presunuli: choďte za týmto človekom, on to má na starosti, my s tým nemáme nič spoločné.
Podobne to vnímam aj na Slovensku. Česko dodnes nemá ucelenú národnú koncepciu strategickej komunikácie. Na Slovensku sa dokument rovnakého mena podarilo schváliť až úradníckej vláde Ľudovíta Ódora – len na to, aby ho následne Úrad vlády pod vedením Juraja Gedru politicky roztrhal a jeho autorku vulgárne vyhodil. Prečo koncepcia v Česku vôbec nevznikla, hoci bola opakovane avizovaná?
O koncepcii sa hovorilo, no v skutočnosti sa na nej nezačalo pracovať. Je fér dodať, že Otakar Foltýn nezastával funkciu dlho, a ak by venoval prvé mesiace písaniu dokumentu, veľa času na ďalšiu činnosť by mu nezostalo. Napriek tomu si myslím, že koncepcia mala byť úplne prvým krokom – nemusela byť rozsiahla ani detailná, ale mala jasne popísať procesy, vzťahy medzi rezortmi a spôsob tvorby spoločných posolstiev.
Aj preto, aby bol celý systém zrozumiteľný a transparentný voči verejnosti – aby bolo zrejmé, že nejde o cenzúru, ale o štátnu, nie politicko-marketingovú komunikáciu. Dnes si totiž pod pojmom strategická komunikácia každý predstavuje niečo iné – a často nesprávne.
Mimochodom, podcast s Otakarom Foltýnom sme na Infosecurity pripravili približne pred mesiacom – nájdete ho na infosecurity.sk. Strategickú komunikáciu sa podarilo antisystému ukotviť ako údajný nástroj štátnej propagandy. Prosím, veľmi stručne: ako má štátny stratkom fungovať? Prípadne, ako funguje inde, kde nie je spochybňovaný?
Keď sa pozrieme na Fínsko, Švédsko, pobaltské krajiny či Veľkú Britániu, strategická komunikácia je tam v podstate „neviditeľná“ – ide o nenápadnú, rutinovanú prácu. Modelov existuje viac, no fínska prax funguje veľmi dobre: na každom ministerstve pôsobia – popri tímoch politickej komunikácie – aj oddelené tímy strategickej komunikácie, ktoré hovoria za štát, nie za politické strany.
Fínsko si nastavuje viacročnú komunikačnú stratégiu so štyrmi až piatimi prioritami (napríklad zásadná reforma zdravotníctva alebo bezpečnostná situácia), na základe ktorej pracujú rezortné tímy. Nejde o propagáciu reforiem ani o zdôrazňovanie zásluh ministra; cieľom je informovať občanov, čo tieto zmeny znamenajú, ako sa môžu dozvedieť viac a aké budú dopady.
Koordinácia medzi rezortmi môže prebiehať rôznymi spôsobmi, no všetci vedia, že posolstvá vznikajú na základe jasnej stratégie – nejde o politiku. Tým nevzniká priestor pre mýty, dezinformácie ani obviňovanie, že štát „propaguje“ vládu.
To je kľúčové, pretože počas pandémie dôveryhodnosť vlády na Slovensku dramaticky klesla. Cieľom štátnej strategickej komunikácie je okrem ochrany občanov v krízových situáciách aj udržiavanie dôveryhodnosti štátu a vlády ako inštitúcií. Ak dôvera klesá, zvyšuje sa zraniteľnosť voči hybridnému pôsobeniu. Dnes už vieme, že Rusko počas pandémie systematicky využívalo každú zraniteľnosť štátov – dôvera Slovákov v inštitúcie vtedy padla na historické minimum.
Úlohou strategickej komunikácie je posilňovať štát a jeho odolnosť, nie propagovať politické strany. Róbert Ondrejčák nedávno povedal – parafrázujem –, že správnou voľbou je nechať expertom voľnú ruku a rešpektovať ich prácu. Doplním, že úlohou politika je zabezpečiť, aby experti v systéme boli, a aby mali mandát a politické krytie.
Aký minimálny inštitucionálny balík by podľa teba zabezpečil kontinuitu tejto agendy naprieč vládami?
Na úvod je poctivé povedať, že ak sa akákoľvek vláda rozhodne neadresovať hybridné hrozby a odmietne strategickú komunikáciu, je ťažké tomu úplne zabrániť. Dá sa to však aspoň spomaliť – napríklad tým, že tímy strategickej komunikácie budú fungovať v štátnej službe oddelene od politicky menovaných osôb a že sa prijme dlhodobejšia stratégia s jasným záväzkom jej plnenia. Bez politickej podpory však tieto tímy nikdy nebudú skutočne efektívne.
Ďalej: Česko vie písať stratégie, ale ich implementácia zaostáva. Chýba dôsledný dohľad nad plnením, vyhodnocovanie býva formálne a metriky dopadu väčšinou nie sú nastavené. V tomto by sa štát mohol inšpirovať súkromným sektorom, kde je takýto prístup štandardom.
V oblastiach ako strategická komunikácia a boj proti dezinformáciám je kľúčová transparentnosť – pravidlá musia byť nastavené tak, aby nevznikal priestor pre fabulácie. A napokon: jasné kompetencie. Ide o nadrezortnú tému, ktorú nemožno riešiť v rámci jedného rezortu ani ad hoc. Každý musí vedieť, na koho sa obrátiť, v akej veci a podľa akých pravidiel má spolupráca prebiehať.
Nadviažem: práve preto, že ide o nadrezortné úsilie, musí byť strategická komunikácia aj premiérskou témou. Bez priameho mandátu od predsedu vlády je koordinácia len ťažko uskutočniteľná. Keďže sa v Česku nepodarilo implementovať celý rámec, čo dnes fakticky nahrádza chýbajúci systémový prístup? Fungujú interné metodiky jednotlivých rezortov, ad hoc pracovné skupiny, alebo existuje niečo systematickejšie?
A čo pokračovanie tejto agendy znamená v kontexte nastupujúcej vlády Andreja Babiša – s Motoristami a SPD na kľúčových postoch v oblasti zahraničných vecí a obrany? Očakávaš, že experti v systéme budú môcť pokračovať, alebo si už balia kufre po slovenskom vzore? Ak by sa napríklad Ivan Turek stal ministrom zahraničných vecí, akú perspektívu majú úradníci, ktorí tam doteraz robili dobrú a profesionálnu prácu?
Dúfam, že si kufre nebalí nikto – hoci v niektorých prípadoch sa to, žiaľ, môže stať. Napriek tomu, že sa nepodarilo vybudovať systémový prístup, na viacerých rezortoch vznikli funkčné a schopné tímy: na ministerstve zahraničných vecí tím strategickej komunikácie, na ministerstve vnútra naďalej pôsobí Centrum proti hybridným hrozbám a existuje aj tím krízovej komunikácie, ktorý sa osvedčil napríklad počas povodní. Veľmi by som si priala, aby títo ľudia zostali.
Ak tomu nová vláda nebude hovoriť „stratkom“ a zvolí iný názov, to nie je zásadný problém – pokiaľ tieto tímy budú môcť naďalej vykonávať svoju odbornú prácu. Kľúčové bude presvedčiť novú politickú reprezentáciu, že kvalitné komunikačné tímy sú v jej vlastnom záujme – aj ona bude čeliť krízam a bude musieť svoje kroky vysvetľovať.
Neočakávam zásadný posun v agende (ak doteraz nevznikol jasný akčný plán proti dezinformáciám, teraz sa to pravdepodobne tiež nestane), ale je mimoriadne dôležité, aby odbornosť na ministerstvách pretrvala. Vzhľadom na to, že o personálnom vedení rezortov zatiaľ nie je rozhodnuté, nechcela by som špekulovať.
Pripomeniem však, že aj predchádzajúca vláda Andreja Babiša urobila niektoré pozitívne kroky: prijala prvú českú stratégiu čelenia hybridnému pôsobeniu a počas jej mandátu vzniklo Centrum proti hybridným hrozbám na ministerstve vnútra. Ak sa ich prístup zásadne nezmenil, nemuseli by činnosti existujúcich tímov aspoň brániť – aj keby ich aktívne ďalej nepodporovali.
Bez štátnickeho odhodlania a skutočných investícií sa demokracia neubráni
Rozumiem, ale to ukáže až čas. Experti z mimovládneho sektora v Česku roky „nalievali“ expertízu smerom k úradníkom a tvorcom politík. Máš pocit, že to malo zmysel? Alebo je to proces, ktorý trvá dlhšie, než sme všetci čakali?
Malo a má to zmysel – inak by som o tom nemohla hovoriť s čistým svedomím. Nie vždy sa veci daria podľa predstáv, trvá to dlhšie a je to náročné, ale niečo sa podarilo. Aj vďaka tomu máme väčšiu šancu, že odbornosť pretrvá aj v prípade, že sa nová vláda tejto téme nebude venovať.
Naša rola nespočíva len vo vzťahu k vláde a poslancom, ale aj voči občianskej spoločnosti. Môžeme posilniť spoluprácu s biznisom, ktorý v posledných rokoch prejavuje rastúcu motiváciu starať sa o veci verejné a o samotné demokratické zriadenie – chcú tu žiť a podnikať.
Je dôležité zostať aktívni, sledovať ďalší vývoj a rýchlo reagovať, ak by nová vláda smerovala k slovenskému alebo orbánovskému scenáru – alebo ak by niektorí ministri začali konať spôsobom, ktorý možno hodnotiť ako proruský.
Už sme sa toho dotkli, ale aké sú „lessons learned“ za uplynulé štyri roky? A čo by si odkázala slovenským politikom, ktorí možno o dva roky dostanú príležitosť veci zvrátiť?
Nechcem sa opakovať, ale alfa a omega je transparentnosť. Buďte od začiatku maximálne otvorení v tom, čo plánujete a ako to bude fungovať. Čím vágnejšie budete komunikovať, tým viac priestoru poskytnete dezinformátorom a kritikom na fabulácie a obviňovanie z niečoho, čo ani nemáte v úmysle.
A po druhé: to, že je niečo na papieri, ešte neznamená, že to reálne funguje. Počítajte s potrebou počiatočnej investície do odbornosti, ľudských kapacít a financií na nástroje aj komunikačné kanály. Rusko a Čína investujú obrovské prostriedky do narúšania nášho informačného priestoru a podrývania demokratických inštitúcií. Väčšina plánov demokratických krajín pritom vyžaduje len zlomok týchto zdrojov – a do tak zásadnej oblasti, akou je bezpečnosť a ochrana demokracie, musíme byť ochotní investovať.
