„Informačná gramotnosť je nová branná povinnosť.“ Rozhovor s Otakarom Foltýnom o tom, ako ubrániť štát v ére hybridných hrozieb

Spoločnosti v strednej Európe čelia dlhodobým informačným a kognitívnym útokom, ktoré rozrušujú dôveru v demokraciu a inštitúcie. Bývalý český vládny koordinátor strategickej komunikácie Otakar Foltýn vysvetľuje, prečo pojem „hybridné hrozby“ nie je módny výmysel, ale tradičná súčasť vojny posilnená moderným informačným prostredím, a prečo sa bez koordinácie, občianskej angažovanosti a hodnotovej komunikácie štát neubráni.

Vitajte v podcaste Disinfo Report odborného portálu Infosecurity.sk. Moje meno je Viktor Breiner. Na Slovensku sme si tým už prešli v rokoch 2020 až 2023, keď u nás pôsobili prvé útvary štátnej správy určené na boj proti hybridným hrozbám a na rozvoj strategickej komunikácie. Ich cieľ bol rovnaký ako v Českej republike: posilňovať odolnosť spoločnosti voči pokusom Ruskej federácie rozleptávať našu krajinu, reagovať na hrozby a výzvy súčasnosti a zároveň zvyšovať dôveru v štát, jeho inštitúcie a v demokraciu samotnú. Pretože demokracia, ktorá sa nedokáže brániť proti tým, ktorí ju chcú v mene neobmedzenej slobody zničiť, prestáva byť demokraciou.

Tvárou rovnakého úsilia v Českej republike a zároveň bleskozvodom frustrácie českého prokremeľského antisystému bol ešte donedávna náš dnešný hosť: Otakar Foltýn, dôstojník Armády Českej republiky, právnik, bývalý náčelník Vojenskej polície, pedagóg a donedávna aj vládny koordinátor strategickej komunikácie – funkcia, ktorú jedni vítali ako logický krok k obrane demokracie, iní však kritizovali ako začiatok „ministerstva pravdy“. O Foltýnovi sa hovorí, že nie je ideológ, ale praktik, ktorý sa snaží zabrániť tomu, aby demokratické štáty prehrali informačnú vojnu ešte skôr, než padne prvý výstrel. V rozhovore sa pozrieme na hranice medzi vojnou a mierom, politikou a kriminalitou a na to, či sa koncept hybridnej vojny už náhodou úplne nerozplynul v mediálnych a politických floskulách.

Budeme hovoriť o ruskej propagande, jej cieľoch a mechanizmoch, ale aj o chybách, ktoré robíme my sami. O tom, či štát má alebo nemá zasahovať do informačného priestoru a kde sa končí kognitívna obrana spoločnosti voči zahraničným vojenským informačným operáciám a začína cenzúra. Dá sa takto chrániť demokracia bez toho, aby sme ju pritom sami nezničili? Je možné udržať krehkú rovnováhu medzi slobodou a informačnou bezpečnosťou? Foltýn hovorí, že informačná gramotnosť je nová branná povinnosť súčasnosti a týka sa úplne všetkých – a že spoločnosť, ktorá nevie rozlišovať medzi faktami a manipuláciou, sa nakoniec vzdá nepriateľovi bez jediného výstrelu. Zostaňte s nami. Toto bude rozhovor o tom, ako vyzerá skutočná obrana štátu v 21. storočí a prečo ju prehrávame práve tam, kde si to najmenej pripúšťame.

Dobrý deň. Ďakujem za pozvanie.

Začnem otázkou, ktorú si na Slovensku aj v Česku kladieme už veľmi dlho. Keď sa opýtam, málo rúk sa zdvihne a málo ľudí vôbec na tú základnú otázku odpovie: čo sú „hybridné hrozby“? Je tento pojem ešte užitočný, alebo sme si ho už sami toľkokrát povedali, že stratil význam?

Prikláňal by som sa skôr k tomu druhému. Vojaci pojem „hybridné hrozby“ radi nemáme, lebo to, čomu tak hovoríme – kombinácia ekonomických, diplomatických, spravodajských, právnych, kriminálnych a v prípade výhodnosti aj vojenských prostriedkov – nie je nič nové. Je to súčasť vojenstva od nepamäti. Ak sa pozriete na „Umenie vojny“ od majstra Sun-c’, vojenskí teoretici si to uvedomovali už v staroveku. Rozdiel dnes je v intenzite a komplexnosti moderného informačného prostredia, ktoré tieto nástroje tak zosilnilo, že niekedy môžu byť dôležitejšie než tvrdé vojenské prostriedky. Mimochodom, výnimočne to platilo aj v minulosti, dnes sa to takmer stáva pravidlom. Termín „hybridné hrozby“ teda pokojne používajme – intuitívne napovedá reálny význam –, ale nedávajme mu každý vlastný obsah; teoreticky je pomerne presne daný.

Ako by ste to vysvetlili niekomu, kto vôbec nepozná vojenskú terminológiu ani sa nezaujíma o dezinformácie? Človeku, ktorý ráno chodí do práce a večer sa vracia domov s jedlom pre rodinu. Ako vysvetliť, že dnes Rusko pôsobí v informačnej dobe proti našim srdciam a mysliam a je to súčasť jeho vojenskej doktríny?

Úplne jednoducho: rozdiel medzi starovekom a dneškom je moderné informačné prostredie – predovšetkým virtuálne siete. Tie všetky informačné nástroje brutálne zosilnili, nie preto, že by to bol pôvodný zámer. Zámer majiteľov platforiem je zarábať na reklame a ťažení osobných dát. Ak je služba „zadarmo“, tovarom ste vy. Aby reklama fungovala efektívne, poskytovateľ potrebuje váš čas a pozornosť – a to sa dosahuje emóciami. Evolučne preferujeme negatívne emócie: strach, odpor, hnev, nenávisť. Mozog ich spracúva primárne, lebo kedysi bola správa „tam je šabľozubý tiger“ dôležitejšia než „tam je sladké ovocie“. Biochemici, ktorí dávajú podklady pre algoritmizáciu prostredia, to vedia – a algoritmy negatívne emócie uprednostnia, lebo vás udržia dlhšie na sieti. Negativita sa potom prelieva do reálnych životov. Hybridné hrozby existovali vždy, ale prostredie ich umelo zvýhodňuje. Dnes už žiadne šabľozubé tigre nebehajú, ale mozog si to myslí, takže obsah vyvolávajúci strach či hnus bude preferovať – aj keď prostredie v SR a ČR je pomerne bezpečné. Ak to mám zhrnúť jedným slovom a ospravedlňujem sa za výraz: to, čo Rusko v rámci hybridných operácií robí, je extrémne „podjebávanie“ (podjebávání). Čokoľvek v spoločnosti možno napadnúť – zhoršiť vnímanie ekonomickej situácie, prehĺbiť frustráciu – ruská propaganda zosilní. A virtuálne siete jej k tomu, hoci nechtiac, poskytli ideálne prostredie.

Nadviažem na obdobie pandémie, ktorá aj roky po skončení stále rezonuje v spoločenskom diskurze – najmä z úst tých, ktorí sa časom stali súčasťou politického antisystému. Ako Rusko využilo pandémiu?

Pandémia – prinajmenšom na začiatku – bola oprávnene vnímaná ako extrémne ohrozenie. Ľudstvo prešlo viacerými smrteľnými pandémiami a vysoká úroveň vedy nám na začiatku covidovej krízy neumožnila spoľahlivo predikovať smrtnosť. Nakoniec bola nižšia, než hrozilo, ale dopady boli obrovské a aj v ČR zomreli desaťtisíce ľudí. V kombinácii s historickým strachom z neviditeľnej hrozby to vyvolalo veľmi silnú emóciu – predovšetkým strach. Všetko, čo vyvoláva negatívne emócie, Rusko zosilní a bude vás zneisťovať. V dezinformačných médiách sa objavili desiatky vysvetlení – často si odporujúcich –, ktoré zvyšovali neistotu a tým aj strach. Vznikla subkultúra konšpiračných teórií – od úplných bláznov po veľmi chytrých šmejdov, ktorí si na tom založili obživu (blogeri a pod.). A Rusko do toho nemuselo investovať veľa – je to lacný spôsob, ako rozvracať spoločnosť, lebo ľudia prirodzene inklinujú k jednoduchým vysvetleniam zložitých javov. Predstava, že vzniku pandémie nemožno zabrániť a možno len zmierňovať následky, je tak desivá, že radšej prijmete konšpirácie o FBI, Mossade, CIA, KGB, mimozemšťanoch či špagetovom monštre. Jednoduché, no chybné vysvetlenie vás dovedie mimo reálne riešenia, znemožní racionálne rozhodovanie a ešte znásobí strach – a tým radikalizuje aj „užitočných idiotov“. To je pre ruskú propagandu žatva. Jej jednotiaci naratív znie: „Nič nie je pravda.“ Ak to prijmeme, prestaneme veriť štátnym inštitúciám aj lekárom a vrátime sa mentálne do zemľanky 55 kilometrov za Moskvou, kde sa ľudia bez rečí zmieria s diktátorom. Rusko sa bojí slobodných krajín, lebo voľnosť prináša inovácie, lepšiu ekonomiku a lepší život. Preto chce, aby sa u nás žilo čo najhoršie – aby nás mohlo ovplyvňovať a aby sme neboli vzorom pre slobodomyseľných doma.

Ste vojak, máte dlhoročné kontakty naprieč alianciou. Obrana sa už neobmedzuje len na kinetiku; mení sa bezpečnostné prostredie aj charakter obrany. Štáty posilňujú armády, rozpočty, investujú do zbraní a výcviku. No nekinetická obrana – odolnosť voči informačným a psychologickým útokom – v politike a verejnej debate často zaostáva, kým na úrovni velení spojeneckých armád prebieha dôsledná, odborná, dlhodobá diskusia. Ako o tom diskutuje NATO a ako to kontrastuje s politikou a verejnosťou?

Dôstojníci z armádneho aj spravodajského prostredia, ktorí sú vzdelaní a dobrí profesionáli, o tom vôbec nesporia. Áno, bojujeme s istou konzervatívnosťou, typickou pre senioritu v armáde – existujú „dinosaury“, čo uznávajú len výbuchy na obrazovke. Našťastie velenie, najmä v „ťažko používaných“ armádach (britská, americká), je plné dôstojníkov, ktorí rozumejú fyzickej aj virtuálnej doméne – informačnej/hybridnej. Nie sú to dva oddelené svety; v plánovaní sú prepojené. Informačný boj je súčasť vojenského vzdelávania – menej obľúbená, ale tí chytrí chápu, že je to normálna súčasť vojenstva. NATO má dobré plány. Problém nie je v pochopení hrozieb, ale v nedostatku politickej rozhodnosti. Politici sú volení, nechcú byť nositeľmi „zlých správ“, a tak rozhodujú neskoro.

To je aj moja skúsenosť. Na úrovni velení sa téma berie vážne, plány existujú, sú v dokumentoch. Problém nastane, keď opatrenia narazia na politickú rovinu – na neochotu politikov ich presadzovať. Vy máte osobnú skúsenosť ako koordinátor strategickej komunikácie v ČR. Na Slovensku po roku 2020 vznikali prvé útvary, ale úsilie stroskotalo na katastrofálnom nedostatku politickej podpory. Ako to vyzeralo u vás? Ako sa presadzujú opatrenia v prostredí s politickými záujmami a neochotou?

V zásade podobne, hoci možno menej intenzívne. Je to problém každého demokratického štátu, ktorý dlho žije v bezpečí a nechce ho opustiť. Hovorím tomu efekt boľavého zuba: viete, že treba k zubárovi, ale odkladáte to, až to napokon bolí viac. Rovnako sme odkladali rýchlu, ešte zvládnuteľnú pomoc Ukrajine v roku 2022; teraz čelíme väčšej a drahšej bolesti – najviac ju platia Ukrajinci, ale aj západné spoločnosti. (Mimochodom, ČR a SR na pomoci Ukrajine ekonomicky skôr získali; hlavnú záťaž nesú Nemecko, Británia, Dánsko, Holandsko a bohaté severské štáty.) V informačných operáciách je to podobné. Politici nechcú prísť o voličov tým, že budú hlásať zlé správy. My vojaci volení nie sme a varovať pred hrozbami je naša povinnosť. Potom záleží na politickom prostredí a odolnosti spoločnosti, či podporí tých, ktorí chcú riešiť problémy skôr, než sa zväčšia. Žiaľ, Rusko sa stalo väčšou hrozbou, naprieč Európou eskaluje. V DNA demokracie je, že v dlhom mieri si volíme konsenzuálnejších „vyjednávačov“. To je v mieri v poriadku, obrúsi to hrany. Ale v kríze treba štátnikov – a my si ešte stále nepripúšťame, že je čas voliť ich.

Skúsenosť hovorí, že politici, ktorí v kampani hovoria o potrebe boja proti dezinformáciám, to robia často pre PR a dôležitosť tejto agendy naozaj nechápu. Churchillov – štátnikov ochotných žiadať krv, pot a slzy – si vraj demokracia zvolí až vtedy, keď je naozaj zle. A tí ostatní? Hovoria, že to urobia – a keď sa dostanú k moci, neurobia nič.

Nie u všetkých je to kalkul. Mnohí to myslia úprimne – ale úprimnosť treba spojiť s mediálnou a komunikačnou obratnosťou. To je skôr otázka talentu, nie len presvedčenia. A nie každý talent má. Raz mi mediálna expertka povedala: skutočného štátnika spoznáš aj tak, že keď vojde do miestnosti, ľudia si ho všimnú a nevedia prečo. Problém je, že takých zatiaľ nepreferujeme. Svoje robia aj virtuálne siete – dávajú rýchly dopamín, zvýhodňujú jednoduché, často hlúpe posolstvá; zložité vysvetlenia prehrávajú. Chýba úprimná spoločenská dopytovosť po bytostných štátnikoch. Navyše vnútrostranícka seniorita často odmeňuje poslušnosť viac než morálnu odvahu.

Pred dvomi rokmi napísal jeden z popredných slovenských intelektuálov, že nad Slovenskom „zlomil palicu“. Reakcie sa vlnili od trápnych výčitiek po povzbudenia úradníkom dobrej vôle uväzneným v Mordore štátnej správy pod antisystémovou garnitúrou. Prišlo mi nebezpečné klamať sám seba o realite. Väčšina intelektuálov dobrovoľne slúži moci a ak kritizuje, robí to v bezpečných mantineloch. Ak politici dajú odborníkom priestor budovať strategickú komunikáciu a obranu voči nepriateľskému informačnému pôsobeniu, je to vzácna, no kľúčová príležitosť. Ako by mal štát v ideálnych podmienkach takú agendu presadzovať – správne, systémovo, funkčne a udržateľne? Aké chyby robí najčastejšie? A keby ste mohli rozhodovať bez politických obmedzení, čo by ste nastavili inak?

V akejkoľvek politickej funkcii by som sa nechcel rozhodovať neobmedzene. V Knižnici Václava Havla je jeho výrok: „Mám-li moc, som sám sebe podozrivý.“ Potrebujeme štátnikov, ktorí si sú podozriví, keď majú moc – a po kríze sa vedia vrátiť k plnokrvným demokratickým princípom (Churchill po vojne prehral voľby a odišiel). K vašej otázke: po prvé, urobiť poctivú inventúru kapacít štátu na čelenie informačným hrozbám. Väčšina európskych štátov ich má silné – len sú roztrúsené v spravodajských službách, armáde, polícii. Ak by sa posilnili a koordinovali, vedeli by čeliť ruským hrozbám. Na Slovensku ste si to v nedávnom období zámerne zničili; v Česku kapacity a inštitúcie stále máme, ale každá pracuje sama. Kľúč je koordinácia s výkonnou právomocou – s možnosťou ukladať úlohy. Po druhé, investície: v pomere k fyzickej obrane sú náklady na informačnú obranu zanedbateľné – ale s nulou sa to robiť nedá. Po tretie, aktivizácia občianskej spoločnosti: výskumy ukazujú, že na obrat diskurzu stačí 2–3 % populácie. To sú ľudia, ktorí musia cítiť zodpovednosť a nádej, že to má zmysel. Lenže elity (v dobrom slova zmysle – špičkový chirurg či truhlár) sú znechutené: keď vystúpia z radu, zaleje ich špinavá vlna útokov. Ten „shitstorm“ tvorí v skutočnosti mizivé promile, ale algoritmy ho zosilnia a odradí to tých, ktorých najviac potrebujeme.

To je presne informačné odstrašenie (information deterrence): elity či relevantné hlasy, ktoré môžu budovať dôveru a odolnosť, sú demotivované hlučnou menšinou, ktorej algoritmy zvyšujú dosah. Je to otázka slobody slova: tieto hlasy znieť môžu – ale majú mať právo na zvýšený dosah? „Freedom of speech is not freedom of reach.“

Presne. Zamieňanie slobody prejavu za „slobodu dosahu“ je účinný nástroj ruskej propagandy. Sloboda prejavu znamená, že si môžeš hovoriť, čo chceš. Neznamená, že má niekto povinnosť tvoje myšlienky šíriť. To je sloboda druhého – nešíriť, ak nechce, a tiež povedať: „Klamal si hlúposť.“ Dnes u nás môžeš stáť na Václaváku a kričať, že je cenzúra. Keby bola, nemohol by si tam kričať. Napriek tomu to nasedá na frustráciu z dopamínu: včera 40 lajkov stačilo, zajtra nestačí. Keď ich bude 300-tisíc, budeš chcieť 350-tisíc. A keď ich nemáš, niekto ti rád povie, že za to môže „oni“ – vždy sa nájde obetný baránok. Rovnako pri vakcínach – mlelo sa o „čipoch“, a pritom nerozpustený „čip“ by ako čip nefungoval. Tu narážame na vzdelávanie, porozumenie komplexite a pokoru priznať si, že nemôžem vedieť všetko. Preto veríme základným hodnotám a inštitúciám. Máte dve možnosti, ako sa orientovať v zložitom svete: buď sa necháte rozhnevať – a ste korisť predajcov nenávisti –, alebo sa pozriete optikou pozitívnych hodnôt: sloboda, dôstojnosť, spravodlivosť, súcit. Ak niečo s nimi neladí, overím si to. Tak si vyfiltrujete väčšinu balastu – od deepfake videí po fake news.

To je skvelé vysvetlenie, ako má fungovať strategická komunikácia štátu: nie „alternatívne fakty“ či propaganda pre stranu, ale hodnotová komunikácia základov našej civilizácie. Lenže ako veriť inštitúciám, ak ich vedú politici, ktorí nielenže hodnoty neztelesňujú, ale idú proti nim?

Jednoduché riešenie neexistuje. Už toho vieme aj produkujeme toľko, že bez dobrej vôle to nepresejeme. Najprv musím veriť, že má zmysel byť dobrý človek. Antropológovia opisujú veľkú skupinu „pohodárov“ (v českej literatúre sa používa aj pojem „družní“ (družní)): chcú opekať, piť pivo, púšťať rakety, a mať pokoj. To netreba zosmiešňovať – je to normálne. No zároveň každý chce príbeh s dobrým koncom. Na opačnej strane sú extrémisti – za svoje zlyhania chcú viniť iných a veria, že uspejú v systéme lojality, ako je Rusko. Demokratov je dosť – chcú dobrý príbeh a časť z nich je ochotná preň aj niečo urobiť. V českom prostredí je to približne tretina demokratov aktívnych, asi 20,5 % antisystémových a medzi nimi takmer polovica populácie pohodárov. Rozhodujú práve pohodári: chcú, aby vyhral „rytier“, ale sami sa do boja nehrnú. Treba im vysvetliť, že stačí ich dobrá vôľa – dať mandát a zdroje demokratom ochotným konať. Preto ruská propaganda cieli na pohodárov a hovorí: „Ničomu never, nič nie je pravda, do ničoho sa nepleť.“ Tak má „drak“ šancu.

Skvelá metafora. My však zo skúsenosti 2020–2023 vieme, že pohodári zvolia demokratov, tí vášnivo hovoria o boji – no keď príde k seknutiu hláv drakovi, neurobia nič. Slovenský demokratický Bajaja sa vzdáva bez boja. Mnohí hovoria, že už je neskoro – spoločnosť je rozdelená, dôvera zničená. Napriek tomu veríme, že v roku (INAUDIBLE) [rok potenciálnej zmeny (PLACEHOLDER)] príde zmena a demokratické sily zvíťazia. Potom však bude treba presvedčiť ľudí, že drak vôbec existuje. Ako by mala budúca demokratická vláda postupovať, aby sa vyhla mínam a nástrahám, ktoré Rusi a ich pomocníci roky vkladali do systému, oslabila ruský vplyv a prispela k odolnosti slovenskej spoločnosti?

Riešenie máme v ústavách. Preambula slovenskej je veľmi podobná českej – základné hodnoty tam sú. Rozhodujúce je veriť, že to má zmysel. Neprestať. Demokracia nie je až tak zraniteľná šmejdmi – je zraniteľná lenivosťou a pasivitou. Najhoršie miesta v pekle sú vyhradené tým, ktorí v čase morálnej krízy neurobia nič. A my dnes od ľudí nechceme zákopy ani obete ako v minulosti – len mierne nekomfortnú aktivitu. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že vám niekto zabrzdí kariéru. Mne sa to naozaj stalo – a čo? Vojaci prisahajú položiť život; ťažko sa potom báť o kariéru. To je prijateľná cena za pohľad do zrkadla. Život má zmysel, keď veríme, že ho má – a ten zmysel dáva nádej. Ako povedal klasik: nádej nie je presvedčenie, že veci dopadnú dobre; je to presvedčenie, že veci majú zmysel bez ohľadu na výsledok.

Hovorí Otakar Foltýn z Vojenskej kancelárie prezidenta Českej republiky a bývalý vládny koordinátor strategickej komunikácie. Vďaka, že ste u nás boli, a všetko dobré.

Ďakujem za pozvanie. Držme si palce.