Rusko bombarduje ukrajinskú elektrickú sieť a potom presviedča ľudí, že za tmu v ich domácnostiach môže Kyjev. Keď Robert Fico vykresľuje obranu spojencov ako cestu do vojny, pomáha Kremľu podkopávať dôveru v NATO. Ukrajinskí novinári a občianske organizácie budovali obranu proti dezinformáciám už v čase, keď ju vláda zanedbávala. Samotné vyvracanie klamstiev však nestačí: ľudia musia rozumieť kríze a vedieť, čo robiť, skôr než ich strach využije ruská propaganda.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- ako Rusi lákali ľudí utekajúcich pred vojnou na neexistujúcu pomoc od OSN a koho tým chceli zdiskreditovať;
- čo spája Ficovu kritiku obrany spojencov s cieľmi ruskej propagandy;
- čo dokázali ukrajinskí novinári a občianske organizácie v čase, keď vláda boj proti dezinformáciám zanedbávala;
- ako Rusko cez napodobeninu nemeckého časopisu presviedčalo dôchodcov, že na pomoc Ukrajine doplácajú vlastnými dôchodkami;
- prečo ani zmrazenie vojny na Ukrajine nezastaví ruskú snahu rozbiť NATO;
- ako pripravovať ľudí na krízu, keď aj obyčajnú bezpečnostnú brožúru môžu považovať za šírenie paniky.
Čo ľudí mimo Ukrajiny najviac prekvapuje, keď im vysvetľuješ svoju prácu?
Myslím, že ich prekvapuje najmä intenzita ruského pôsobenia v ukrajinskom informačnom priestore a tiež úzke prepojenie ruských informačných aktivít, či už ide o šírenie naratívov, alebo celkovo o informačné operácie, s tým, čo Rusko robí priamo na bojisku. Keď napríklad Rusko podnikne raketový útok, bezprostredne naň nadviaže rôznymi formami informačných manipulácií.
Sú to teda dve veci: intenzita a úzke prepojenie informačných operácií s konvenčnou vojnou.
Ruské informačné operácie zneužívajú skutočné problémy, napríklad korupciu či hnev na vládu. Ako ich organizátori zisťujú, čo konkrétne publikum trápi, a ako tomu prispôsobujú svoje kampane? Môžeš uviesť príklad?
Áno, máš pravdu. Najprv by som zdôraznil, že už od začiatku, keď Rusi začínajú pripravovať nejakú informačnú operáciu, ju úzko prepájajú so svojimi geopolitickými cieľmi a s obavami, ktoré už v cieľovej spoločnosti existujú. Ide o otázky ekonomiky, infraštruktúry, korupcie, nedôvery v inštitúcie alebo o strach z vojny či nespokojnosť s politickými lídrami.
Ich posolstvá sú presvedčivejšie, keď hovoria miestnym jazykom, odkazujú na známe veci a k ľuďom sa prihovárajú cez známe tváre, ktorým už dôverujú. Presne na tom je tento ich prístup založený.
Majú pomerne prepracované metódy, ktorými sledujú a analyzujú spoločenské problémy a témy v krajine, na ktorú chcú pôsobiť. Neskúšajú len tak náhodne, čo zaberie. Nie je to pokus–omyl. Ich postup je oveľa prepracovanejší, oveľa sofistikovanejší.
Ako prvý prichádza výskum. Skúmajú a sledujú cieľové informačné prostredie. V prípade Ukrajiny, ktorú dobre poznám, ide tento prieskum cieľového publika naozaj až na lokálnu úroveň. Skúmajú jednotlivé mestá, regióny, dokonca aj menšie komunity. V podstate si vytvárajú mapu rôznych spoločenských problémov, verejných diskusií a spoločenských zraniteľností. Následne si podľa týchto zistení vyberajú nástroje.
Keď sa pozrieme na obdobie od roku 2014 do roku 2022, vtedy bol postup skôr založený na pokuse a omyle. Skúšali, čo zaberie. Dnes však vidíme dôkladný výskum a systematické mapovanie. Na ruskej strane spolupracujú s agentúrami na ovplyvňovanie verejnej mienky a presne si určujú cieľové skupiny, ktoré chcú osloviť. Už táto úvodná fáza mapovania je veľmi dômyselná. Jednoducho si pripravujú pôdu pre posolstvá, ktoré budú následne šíriť v rámci danej informačnej operácie.
Čiže svoje operácie cielene pripravujú pre veľmi konkrétne publikum.
Presne tak. Jednoznačne. Vezmime si napríklad Nemecko. V rámci dnes už známej operácie Doppelgänger, čiže Dvojník, Rusi vytvorili falošnú verziu webu známeho nemeckého spravodajského časopisu Der Spiegel a zverejňovali tam manipulatívne články ušité na mieru cieľu oslabiť podporu Ukrajiny.
Rusi v Nemecku tvrdili, že peniaze z nemeckého rozpočtu, ktoré boli určené na rôzne programy sociálneho zabezpečenia pre nemeckých občanov, sa presúvajú na podporu Ukrajiny, a preto teraz nemeckí dôchodcovia dostanú menej peňazí.
Ako sa tieto operácie šijú na mieru miestnym obavám ľudí? Môžeš porovnať zdokumentovaný prípad z Ukrajiny s prípadom zo Slovenska alebo inej európskej krajiny?
Ďakujem, to je dobrá otázka. Začnime nedávnym príkladom priamo z Ukrajiny. To prispôsobovanie alebo šitie na mieru prebieha na rôznych úrovniach. Pozrime sa na miestnu úroveň, na tú najnižšiu úroveň miestnej komunity.
Rusi najprv identifikujú skutočný spoločenský problém alebo niečo, čo trápi danú konkrétnu komunitu. Napríklad v oblastiach blízko frontovej línie ľudia prirodzene zápasia s množstvom problémov a ťažkostí. Jednou z výziev pre komunity v Dnepropetrovskej a Záporožskej oblasti je príchod vnútorne vysídlených ľudí, ktorých vyhnala vojna. Títo ľudia dostávajú finančnú a inú pomoc z rôznych zdrojov, z rôznych fondov aj od ukrajinskej vlády.
Rusi v tom uvideli príležitosť a rozhodli sa, že toto je dôležitá cieľová skupina. Pripravili sériu informačných aktivít s využitím miestnych kanálov na Telegrame. Pre veľmi malé komunity založili kanály, ktoré boli v širšom ukrajinskom informačnom priestore takmer neviditeľné, a šírili toto posolstvo: „Príďte na miestny úrad. Môžete dostať pomoc od OSN. OSN vám vyplatí tisíc dolárov,“ alebo niečo v tom zmysle. „Stačí prísť na úrad miestnej samosprávy a dostanete peniaze.“
Samozrejme, táto informácia bola nepravdivá. Zneužili zraniteľnosť týchto ľudí aj to, že potrebovali akúkoľvek pomoc či prostriedky, ku ktorým sa mohli dostať. Posielali ich pýtať si peniaze. Keď však prišli na miestny úrad túto pomoc žiadať, samosprávy im prirodzene povedali: „Veď tieto peniaze nemáme. Taký program OSN neexistuje.“
A teraz to príde. Vzápätí sa na tých istých miestnych kanáloch na Telegrame začalo šíriť nové posolstvo: „Vaša samospráva je skorumpovaná. Vzali vám peniaze a tvrdia, že žiadne nemajú.“
Vidíš teda, ako na seba jednotlivé kroky nadväzujú. Podľa mňa je toto dobrý príklad toho, ako Rusi pripravujú informačnú operáciu, vyberajú si cieľové skupiny a zneužívajú ich špecifické zraniteľnosti. Cez takýchto ľudí potom šíria, spočiatku na miestnej úrovni, nedôveru voči ukrajinským úradom ako celku. Nebola to totiž jedna kampaň, ktorá mierila na celú Ukrajinu. Pri našom monitorovaní sme zaznamenali viacero takýchto operácií, ktoré sa objavovali v rôznych regiónoch krajiny.
To je príklad z veľmi malej komunity. Môžeš ho porovnať s ruskou operáciou v niektorej inej európskej krajine?
Rusi v iných európskych krajinách nejdú až na takú granulárnu úroveň malých komunít. Zaznamenali sme napríklad kampaň v Poľsku proti ukrajinským utečencom, ktorí tam žijú a pracujú.
Samozrejme, v poľskej spoločnosti prebieha legitímna diskusia o ukrajinských utečencoch, ich úlohe a o tom, čo ďalej. Pod povrchom tejto úplne legitímnej verejnej diskusie v Poľsku však Rusi používajú svoje nástroje, aby zosilnili krajne pravicové hlasy. Legitímnu politickú či spoločenskú diskusiu sa snažia zmeniť na vyhrotený vnútorný konflikt tým, že ukrajinských utečencov vykresľujú ako hrozbu pre poľskú spoločnosť.
Čiže zneužívajú existujúce problémy, zosilňujú hnev a oslovujú ľudí cez kanály, ktoré ich najlepšie zasiahnu.
K tomu, čo som povedal, by som chcel ešte dodať, že keď hovorím s kolegami z iných európskych krajín, často si ruské informačné operácie spájajú s príbehmi od najvyšších politických predstaviteľov Ruska. Napríklad hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová niečo napíše na Twitter. Potom toto posolstvo, niekde mierne upravené pre iné publikum, vidíme vo Francúzsku, v Nemecku, na Slovensku alebo v Poľsku.
V takýchto prípadoch sa zvyčajne dá vystopovať, od ktorého hovorcu Kremľa ten či onen príbeh pochádza. Podľa môjho odhadu však ide len približne o 30 percent prípadov. Ruské informačné operácie, ktoré pozorujeme dnes, sú totiž oveľa prepracovanejšie, a preto sa ich pôvod zisťuje ťažšie.
Najmä keď zneužívajú nejaký konkrétny historický pocit krivdy alebo spoločenský problém, vystopovať priame prepojenie týchto dezinformačných príbehov na povedzme Zacharovovú, Lavrova či iných vysokých predstaviteľov Kremľa je takmer nemožné. Toto je jedna zo zmien, ktoré v posledných rokoch pozorujeme.
Písal si o videách vytvorených umelou inteligenciou, v ktorých fiktívne postavy vystupujú ako bežní Ukrajinci. Ako AI mení presvedčivosť takéhoto obsahu a jeho využívanie v ruských vplyvových operáciách? Čo očakávaš od čoraz realistickejších deepfakov?
Myslím, že v budúcnosti určite zohrajú svoju úlohu. Technológia sa naozaj vyvíja veľmi rýchlo a zmeny sú výrazné. Úzko to súvisí aj s tým, ako my jednotlivci aj celé spoločnosti vyhľadávame a prijímame informácie.
Čoraz viac sa všetko točí okolo veľmi krátkych správ a na platformách ako TikTok aj okolo veľmi krátkych videí. Čoraz menej sa nám chce pozerať dlhé podcasty či dlhšie videá, ktoré naozaj vysvetľujú súvislosti. Táto zmena sa stále zrýchľuje. Už pri dnešnej úrovni umelej inteligencie, bez ohľadu na oveľa kvalitnejšie videá, ktoré možno uvidíme o pár mesiacov, je úplne kľúčové, ako rýchlo sa dá vytvárať krátky manipulatívny obsah.
Pred chvíľou sme hovorili o výbere cieľovej skupiny a konkrétnych posolstiev. Aj tu postup zostáva rovnaký, ale umelá inteligencia im pomáha vytvárať rôzne druhy obsahu. Vezmite si napríklad video na TikToku. Môže sa šíriť mimoriadne rýchlo. Vieme, ako rýchlo sa tam videá šíria, a preto je ešte ťažšie zachytiť ich včas.
Nezaznamenali sme žiadnu náhlu dramatickú zmenu, pri ktorej by kvalitnejší obsah vytvorený umelou inteligenciou nejakým spôsobom zásadne zmenil ruské informačné operácie. Nie, to nevidíme. Vidíme však, že sa nástroje umelej inteligencie využívajú postupne čoraz viac.
AI sa v informačných operáciách uplatňuje častejšie, najmä ak hovoríme o zväčšovaní a rozširovaní spoločenských problémov a rozporov, o vytváraní polarizácie alebo o vnášaní rozbrojov a konfliktu do úplne legitímnej spoločenskej diskusie o konkrétnych témach alebo rozhodnutiach vlády.
Príde mi, že je tento posun porovnateľný s predchádzajúcimi zmenami v tom, ako ľudia prijímali informácie, napríklad s prechodom od rozhlasu k televízii. Tá v zásade zmenila spôsob, akým sa ľudia a celé spoločnosti dostávali k informáciám. Predtým robil to isté rozhlas. Dnes je ďalším novým nástrojom umelá inteligencia, ktorá nepriateľským aktérom umožňuje rozvíjať svoje schopnosti a osloviť ľudí, na ktorých chcú svoju informačnú operáciu zacieliť.
Robert Fico vykreslil Petra Pavla ako človeka, ktorý sa hrnie do vojny, keď obhajoval záväzok NATO pomôcť napadnutému spojencovi. Stretol si sa pri skúmaní informačných kampaní s tým, že politik “v mene mieru” podkopáva tento záväzok a vzájomnú dôveru v aliancii, hoci od nich závisí aj bezpečnosť jeho vlastnej krajiny?
Ťažko sa mi špekuluje o politických motívoch. Náš výskum však ukazuje, na čo sa Rusko zameriava a aké strategické naratívy, príbehy šíri o európskych krajinách.
Prvou témou je odpor voči Európskej únii a európskej integrácii. Túto tému podporuje celý rad ďalších naratívov a príbehov. Únia je vraj príliš ťažkopádna, príliš byrokratická. Odovzdávate svoju suverenitu nejakému úradníkovi v Bruseli a podobne. Skutočným základom je nepriateľstvo voči únii a európskej integrácii.
Druhá dôležitá skupina naratívov a príbehov je namierená práve proti NATO. Bez ohľadu na to, na ktorú spoločnosť či krajinu sa Rusko zameria, snaží sa v nej vytvoriť nedôveru voči aliancii. Posolstvo znie nasledovne: „NATO vám nepomôže. Nie je to dobrá aliancia. Rozpadáva sa a musíte z nej rýchlo odísť.“
Veľa sme hovorili o naratívoch pre malé komunity a o tom, ako ich Rusko používa v jednotlivých spoločnostiach, na ktoré cieli. Na strategickej úrovni, úplne hore, je však odpor voči NATO jedným z hlavných ruských naratívov.
Vidíme to aj na Ukrajine. Máme to tu. Vynakladajú naozaj veľké úsilie na podkopávanie ukrajinských snáh vstúpiť do NATO. Aj to patrí do tej istej skupiny naratívov.
Využijú každú trhlinu, ktorú nájdu. Ak európsky politik vystúpi proti NATO alebo proti zapojeniu sa do možného konfliktu, Rusko jeho slová okamžite zachytí a ďalej šíri v iných krajinách, aby tam vyvolávalo nedôveru. Preto považujeme zahrávanie sa s týmito naratívmi a príbehmi za veľmi nebezpečné. V konečnom dôsledku podkopávajú základy európskej bezpečnosti. Vrátane bezpečnosti členov NATO, vrátane Slovenska.
Politik v tom možno vidí okamžitý politický prospech. Z dlhodobého hľadiska by však ani prípadné zmrazenie vojny medzi Ruskom a Ukrajinou nezmenilo túto širšiu stratégiu ruského politického vedenia a ruských elít.
Strach z vojny či hnev na korupciu alebo zdražovanie môžu byť oprávnené. Ani diskusia, ktorá prospieva Rusku, sama osebe nedokazuje jeho zásah. Aké dôkazy umožňujú odhaliť koordinované pôsobenie zo zahraničia?
To je otázka otázok. Je ťažká, pretože jedným z hlavných určujúcich znakov dobrej informačnej operácie je snaha čo najviac sťažiť odhalenie jej pôvodu. Máme tu nepriateľských aktérov, ktorí cielene robia kroky, aby bolo čo najťažšie odhaliť ich aktivity a určiť, kto za nimi stojí.
Európska únia a viaceré výskumné centrá, medzi nimi aj centrá vo Francúzsku a Švédsku, vytvorili pomerne prepracovaný súbor nástrojov na boj proti takzvanému FIMI, teda manipulácii s informáciami a zasahovaniu zo zahraničia. Tento súbor zahŕňa viacero rôznych postupov. Výskumníci, vlády aj spravodajské služby ich môžu využívať pri zisťovaní toho, od koho pochádza konkrétna informačná operácia alebo jednotlivé aktivity, ktoré práve skúmajú.
Hlavným nástrojom je atribúcia, teda určenie pôvodcu nejakej dezinformačnej alebo informačnej operácie. Ako môže výskumník preukázať, že za nepriateľskou informačnou aktivitou stojí konkrétna krajina? Doložiť celý tento reťazec súvislostí je zložité a veľmi náročné. Robí sa to tak, že spojíte dve veci: analýzu naratívov, teda príbehov a obsahu, s analýzou technickej infraštruktúry, čiže kanálov, cez ktoré nám to tečie.
Vezmite si napríklad spomínanú operáciu Doppelgänger. Ako túto operáciu vyšetrili, zdokumentovali a určili jej pôvodcu? Výskumníci sa pozreli na technickú stránku operácie a zároveň skúmali príbehy, ktoré sa v nej šírili. Spojením týchto dvoch prístupov zhromaždili dôkazy, ktoré mohli predložiť občianskej spoločnosti, novinárom a vláde.
To je v podstate aj odpoveď na tvoju otázku. Máme teda dve zložky. Pri technickej atribúcii skúmame napríklad to, na ktorých serveroch je daná webová stránka umiestnená. Potom sledujeme finančné prepojenia vrátane toho, kto zaplatil za prevádzku webu na tých serveroch a podobne.
Druhou zložkou, ako sme už povedali, je analýza samotných naratívov, príbehov. Môžeme napríklad naraziť na určitý naratív, ktorý sa šíril v sieti odhalenej už niekedy v minulosti. Potom zistíme, že ten istý naratív používa aj nejaká novoodhalená sieť, a skúmame ich vzájomné prepojenia.
Je to pomerne zložitá práca a, žiaľ, na jej vykonávanie treba vynaložiť značné prostriedky a úsilie. Napriek tomu si myslím, že má veľký význam. Keď sa nám totiž podarí zmapovať celú operáciu, pomáha to ľuďom, ktorí sa podieľajú na formulovaní politík a reakcií na ňu. Zároveň tým dávame novinárom možnosť vysvetliť ich čitateľom či divákom, prečo na tom celom záleží a v čom spočíva nebezpečenstvo, keď vo vašom informačnom priestore pôsobí iná krajina. Tá sa týmto spôsobom snaží manipulovať verejnosť podľa vlastných potrieb a skresľovať legitímne diskusie, o ktorých sme už tiež hovorili.
Na metódach, ktoré som práve opísal, musíme ešte veľa pracovať. Potrebujeme ich vedieť lepšie vysvetliť a uľahčiť ich používanie, aby nám v praxi umožňovali efektívnejšie pracovať a efektívnejšie odhaľovať takéto informačné operácie.
Považujem to za veľmi dôležitú oblasť, ktorej sa treba dôsledne venovať, pretože to, čo pozorujeme dnes, je podľa môjho názoru iba začiatok. Tieto nové spôsoby manipulácie sú ešte stále podľa môjho názoru v ranom štádiu vývoja.
Dá sa to prirovnať k práci vedcov v medicíne, ktorí hľadajú spôsob, ako chrániť ľudí pred vírusmi, a vyvíjajú proti nim vakcíny. Je to dlhý a náročný proces, pretože vakcínu jednoducho nevyrobíte okamžite. Veľmi podobnú výzvu riešime aj my pri informačných operáciách, šírení dezinformácií a pôsobení nepriateľských aktérov v našom informačnom priestore. Oni sa totiž snažia ovplyvňovať politické dianie u nás doma. Aj v tomto prípade hľadáme niečo ako protiliek, protilátku. Snažíme sa prísť na to, ako účinne reagovať na tieto hrozby.
Ako Ukrajina od roku 2014 budovala svoj systém informačnej obrany? Ktoré inštitúcie ho tvoria, ako vláda spolupracuje s nezávislými organizáciami a ako sa dopĺňajú strategická komunikácia, overovanie faktov, mediálna gramotnosť a verejné politiky?
V prvom rade musím zdôrazniť, že systém informačnej obrany treba chápať ako sieť inštitúcií a nezávislých aktérov, z ktorých každý má svoje osobitné úlohy. Nie je to teda jedna inštitúcia, je to sieť štátnych orgánov a nezávislých organizácií.
Ďalšia vec, ktorú treba mať na zreteli, je situácia na Ukrajine od roku 2014. Odvtedy je naša krajina nepretržite v informačnej vojne, v ktorej sa všetky tieto príbehy stretávajú a miešajú. Žiaľ, tým sa ocitáme vo veľmi nezvyčajnej situácii. Aj preto je také ťažké vziať našu skúsenosť, ktorú sme získali na Ukrajine, a preniesť ju napríklad na Slovensko alebo do Nemecka. Tamojšie spoločnosti totiž nežijú vo vojne. Nie sú to krajiny, ktorým niekto obsadil mestá alebo celé časti územia, ako sa to stalo Ukrajine v roku 2014, počnúc Krymom.
Práve z toho, čo sa u nás odohralo v roku 2014, sa začala postupne formovať aj naša inštitucionálna odpoveď. Východiskom bolo obsadenie Krymu. Začínalo sa to tak, že v občianskej spoločnosti sa vytvárali menšie skupiny ľudí s odbornými znalosťami. Tu by som osobitne vyzdvihol iniciatívu StopFake. Išlo o skupinu novinárov, ktorí sa pustili do budovania schopností a zázemia potrebných na to, aby mohli začať s overovaním faktov.
Tieto znalosti teda nevznikali na jednom mieste. Postupne ich rozvíjali rôzne skupiny a organizácie občianskej spoločnosti. Keď sa týmto spôsobom vytvorilo silné odborné zázemie, o ktorom tu hovoríme, v rokoch 2018 a 2019 ho začal využívať aj štát. Tieto poznatky začal využívať napríklad pri tvorbe zákonov, príprave vládnych programov, verejných politík a pri úprave postupov, podľa ktorých funguje verejná správa.
Rozvoj ukrajinskej schopnosti brániť sa dezinformáciám teda poháňali iniciatívy, ktoré vznikali zdola, zo samotnej občianskej spoločnosti. Preto sa ťažko dá povedať, že v roku 2020 vznikla nejaká organizácia a tá všetky tieto schopnosti vybudovala. Tak to nebolo. Rád to prirovnávam k včeliemu úľu. Takto si budujeme odolnosť a systém obrany proti dezinformáciám.
Potom prišla ďalšia dôležitá zmena. Ešte pred začiatkom plnoformátovej invázie Ukrajina, teraz už ako štát, začala podnikať kroky proti niektorým nepriateľským aktérom, ktorí pôsobili na jej území. Išlo pritom o veľmi vplyvných aktérov. Patrili medzi nich aj televízne stanice, ktoré financoval Viktor Medvedčuk, teda ukrajinský politik, ktorý tu zastupoval záujmy Ruska. Bol to prvý veľký zásah vlády z moci štátu, ktorým sa postavila proti nepriateľským aktérom priamo v ukrajinskom informačnom priestore.
V roku 2021 vznikli dve organizácie: Centrum boja proti dezinformáciám, ktoré patrí pod Radu národnej bezpečnosti a obrany, a Centrum pre strategickú komunikáciu a informačnú bezpečnosť pri vtedajšom ministerstve kultúry a informačnej politiky, ktoré je zamerané skôr na strategickú komunikáciu. Tieto dve inštitúcie sústredili veľkú časť nazbieraných odborných poznatkov, ktoré vznikli ešte v radoch občianskej spoločnosti, a preniesli ich do štátnej správy.
Ďalším významným míľnikom sa, samozrejme, stala rozsiahla invázia v roku 2022. V tej chvíli už tieto nepriateľské informačné aktivity predstavovali naozaj bezprostrednú hrozbu pre samotný ukrajinský štát a rovnako aj pre ukrajinskú demokraciu. Práve ruská invázia nás viedla k omnoho dôraznejšej reakcii na nepriateľské aktivity v našom vlastnom informačnom priestore.
Chcem však predovšetkým zdôrazniť, že systém informačnej obrany, ktorý dnes na Ukrajine máme, funguje ako spomínaný včelí úľ. Predstav si sieť, v ktorej je viac než desať organizácií, možno ich je dokonca aj dvadsať. V tejto sieti spolupôsobí občianska spoločnosť, novinári aj štátne inštitúcie. Jednotliví partneri spolupracujú, zostávajú v neustálom vzájomnom kontakte a vytvárajú si vzťahy založené na dôvere. Práve takéto siete nám pomohli ustáť prvú vlnu ruských dezinformačných útokov, ktorá prišla v roku 2022.
Ako sa líšia úlohy Centra boja proti dezinformáciám a vášho Centra pre strategickú komunikáciu? Ako spolupracujú a zapadajú do širšieho systému?
Centrum boja proti dezinformáciám veľmi úzko spolupracuje s príslušnými zložkami štátu. Patrí sem armáda a tiež SBU, čiže Bezpečnostná služba Ukrajiny. Vo svojej práci sa toto centrum sústreďuje na bezpečnostné hrozby a nepriateľských aktérov. Môže zhromažďovať podklady na to, aby napríklad Rada národnej bezpečnosti a obrany alebo prezident uvalili sankcie na osoby, ktoré sa na takejto činnosti podieľajú.
Na druhej strane naše Centrum pre strategickú komunikáciu pôsobí predovšetkým v civilnej oblasti. Centrum vzniklo s myšlienkou prepojiť štát s občianskou spoločnosťou a spojiť ich odborné znalosti. Vychádzame zo známeho princípu, že do reakcie na hybridné hrozby a hrozby v informačnom priestore sa má zapojiť celá spoločnosť.
V praxi to znamená, že potrebujeme vytvárať úzke vzťahy s organizáciami občianskej spoločnosti, s mimovládnymi organizáciami a tiež s novinármi. Aby sa nám podarilo vybudovať aj vzájomnú dôveru, musíme byť čo najviac otvorení. Naše správy a výskum sú verejne dostupné a nie sú utajované. Opisujeme aj všetky kroky nášho postupu.
Našou úlohou je tá časť reakcie štátu, ktorá sa týka strategickej komunikácie. Našou úlohou nie je vynucovať dodržiavanie zákonov ani ukladať sankcie. Našou úlohou je monitoring: zisťovať, čo sa deje, verejne o tom komunikovať a vysvetľovať to ľuďom. Myslím, že to dobre vystihuje rozdiel medzi oboma organizáciami.
Váš systém stojí na spolupráci štátu a nezávislých organizácií. Čo však dokážu občianska spoločnosť a miestne komunity, ak vláda dezinformácie ignoruje alebo ich sama šíri? Dá sa bez jej podpory účinne brániť a kde je štát nenahraditeľný?
Myslím, že áno. Vaša situácia je podľa mňa dosť podobná tomu, čo sme zažívali na Ukrajine v rokoch 2016 až 2017, keď sa o to naša vláda veľmi nezaujímala. Sama nešírila nepravdivé informácie. Veľa sa však diskutovalo a zvažovali sa rôzne možnosti, ako to v demokratickej politike býva.
Vláda však v podstate zanedbávala boj proti nepriateľským aktivitám v informačnom priestore a v tomto smere si svoju úlohu nesplnila. Tu a tam sa síce záujem objavil, ale vo všeobecnosti to vláda za prioritu nepovažovala.
Občianska spoločnosť bola naopak veľmi aktívna. Ťažko však presne zmerať, aké výsledky jej práca priniesla, čo tieto organizácie skutočne dokázali zmeniť alebo dosiahnuť. Čelili sme jasnej hrozbe a pritom organizáciám chýbali prostriedky. Napriek tomu sa im podarilo predovšetkým zachovať odborné znalosti a skúsenosti, ktoré dovtedy nadobudli. Tieto znalosti ďalej rozvíjali až do roku 2019.
Vtedy si vláda povedala: „Musíme zastaviť vysielanie týchto Medvedčukových televíznych staníc a nie je to útok na slobodu prejavu.“ Keď vláda prijala toto rozhodnutie, občianska spoločnosť už mala vybudované vlastné siete a vytvorené odborné zázemie.
Keď sa politici napokon rozhodli, že tento problém začnú brať vážne a budú sa mu naozaj venovať, mohli okamžite využiť všetky výsledky doterajšej práce týchto organizácií. Organizácie občianskej spoločnosti už mali preskúmané tieto televízne stanice, ich príbehy, naratívy aj posolstvá, ktoré šírili. Výskum už bol hotový a správy so zisteniami boli k dispozícii, takže z nich mohli hneď čerpať. Vláda pritom mala tieto správy aj výsledky výskumu k dispozícii už niekoľko rokov. Dovtedy ich však nebrala vážne. To sa zmenilo práve v roku 2019.
Dôležité je teda vytrvať. Ospravedlňujem sa za takú dlhú odpoveď na krátku otázku, ale myslím, že aj v takej situácii sa dajú rozvíjať odborné znalosti a argumentmi presviedčať verejnosť. Vysvetľovať ľuďom, že tu máme problém, a čakať na zmenu, ktorá sa môže udiať v politike. Keď tá zmena príde, vláda bude môcť využiť znalosti a skúsenosti, ktoré organizácie občianskej spoločnosti svojou prácou dovtedy získali.
Podľa výskumov overovanie faktov veľmi nezaberá a počet zobrazení ešte neukazuje zmenu názorov či správania. Ako meriate účinnosť svojich zásahov? Máš konkrétny príklad z Ukrajiny, kde viete doložiť, že intervencia zmenila nielen chápanie situácie, ale aj konanie ľudí?
To je ďalšia z tých otázok za milión. Pri tejto práci je totiž vôbec najťažšie určiť, do akej miery sa situácia skutočne zmenila vďaka tomu, čo sme urobili. Skúsim ti na to odpovedať v niekoľkých bodoch.
Začal by som tým, že tradičné overovanie faktov už naozaj nie je také úspešné a účinné, ako bolo možno pred piatimi, siedmimi či desiatimi rokmi. Máme však aj iné možnosti. Môžeme s verejnosťou komunikovať mnohými rôznymi spôsobmi a využívať pritom aj rôzne druhy informačných materiálov.
Jednou z možností je aj prebunking, teda že o nejakej prichádzajúcej dezinformačnej kampani vieme a ľudí na ňu pripravíme vopred. Toto ide nad rámec tradičného vyvracania dezinformácií. Nestačí len povedať: „Zajtra uvidíte dezinformácie o týchto témach.“ Nie, tak to nefunguje.
Najprv musíme svojmu publiku dobre rozumieť. Na začiatku sme hovorili o tom, ako dobre Rusko mapuje svoje cieľové skupiny. Na Ukrajine sa snažíme robiť to isté s naším publikom. Mapujeme problémy, ktorým ľudia čelia, a snažíme sa odhadnúť, odkiaľ pravdepodobne príde ďalší útok. Na základe toho si už vopred pripravíme informačné materiály, aby sa ľudia vedeli dobre orientovať. To im má pomôcť lepšie rozumieť tomu, čo sa deje, keď informačný útok naozaj príde, aby vedeli samostatne celú situáciu vyhodnotiť.
Uvediem konkrétny príklad z našej skúsenosti spred dvoch rokov. Rusko vtedy začalo kampaň, pri ktorej bombardovalo a ničilo ukrajinskú kritickú infraštruktúru. Pre spôsobené škody bolo treba obmedziť dodávky elektriny. V praxi to znamenalo, že napríklad v rôznych častiach Odesy ľuďom striedavo vypínali a zapínali elektrinu. Mali ju len niekoľko hodín denne.
Rusi okamžite začali ľuďom podsúvať dezinformácie, že všetka elektrina smeruje do Kyjeva a obyvatelia Odesy vraj nemajú dostatok elektrického prúdu, pretože hlavné mesto si všetko berie pre seba. Alebo hovorili, že Ukrajina predáva všetku elektrinu do Európy, na Slovensko, do Poľska: „A práve preto vy doma žiadnu elektrinu nemáte.“
Vedeli sme, že takýto informačný útok príde, a preto sme vopred pripravili rôzne informačné materiály. Neboli však o samotnom útoku. Vysvetľovali, ako funguje elektrická sieť a ako sú jej časti prepojené. Ukazovali ľuďom napríklad to, čo pre zvyšok elektrickej siete znamená, keď je na jednom mieste výpadok. Vysvetľovali sme, prečo v jednej časti mesta vypadáva elektrina častejšie než v druhej a podobne.
Chceli sme si dôkladne premyslieť naše posolstvá, teda čo vlastne chceme ľuďom povedať. Ak vieme predvídať útok aj argumenty, ktoré zaznejú, môžeme pripraviť materiály, ktoré ľuďom vysvetlia, čo Rusko robí a aké to bude mať následky.
Aj keď na tvoju otázku odpovedám trochu zoširoka, podstatné je, že sa nemôžeme spoliehať len na vyvracanie dezinformácií. Potrebujeme aj dôkladne premyslený prebunking. Ide o komunikáciu, ktorá jednotlivcom, komunitám, ale aj spoločnosti ako takej pomáha rozumieť tomu, čo sa deje a z akého dôvodu sa to deje. A to ešte predtým, než príde samotný informačný útok.
Keď sa ma ľudia pýtajú, ako sa dá merať úspech, vždy sa vraciam k tomuto porovnaniu. Skúsim teraz zhrnúť svoju odpoveď. Ak chceme posúdiť úspech ukrajinskej spoločnosti a to, čo dokázal náš systém informačnej obrany, jednou z možností je porovnať dnešnú situáciu s tým, ako vyzerala v roku 2014.
Keď sa pozrieme na ukrajinský informačný priestor v roku 2014, na noviny a ďalšie médiá, vidíme, že Rusku sa doň podarilo úplne preniknúť a vlastne ho rozobrať na súčiastky. Rusku sa tým podarilo rozbiť ukrajinský informačný priestor, ktorý dovtedy fungoval ako spoločný celok pre celú ukrajinskú spoločnosť.
V roku 2022 sa mu už však niečo také nepodarilo. Napriek tomu, že sa o to Rusko naďalej snaží, v informačnom priestore naozaj nedokázalo dosiahnuť také výsledky, aké dosiahlo v roku 2014.
Ako môžu európske vlády, médiá a občianska spoločnosť využiť ukrajinské skúsenosti a prebunking na prípravu domácností na krízy, napríklad výpadky elektriny či vody, bez vyvolávania paniky? A ako čeliť ruským či domácim kampaniam, ktoré tieto prípravy vykresľujú ako dôkaz blížiacej sa vojny alebo katastrofy?
Ako prvý príklad by som spomenul krátku praktickú brožúru, ktorá sa volá V prípade núdze alebo vojny. Pripravili sme ju ešte pred začiatkom ruskej invázie. Odvtedy sme k nej na webe Dovidka.info pridali oveľa viac materiálov, ktoré ľuďom pomáhajú pripraviť sa.
Keď sme sa však ešte pred začiatkom vojny snažili túto brožúru dostať medzi ľudí, mnohí nám hovorili, že tým len šírime paniku. Aby sme to nerobili, že to nie je dobrý nápad, že zbytočne ľudí strašíme.
Nie je preto ťažké rozhodnúť sa, akým spôsobom o týchto veciach hovoriť. To je otázka, ktorá leží na pleciach ľudí komunikujúcich za vládu, ale aj tých, ktorí pôsobia v radoch občianskej spoločnosti. Treba nájsť správnu mieru. Pripravíte pre ľudí informácie, aby ste im pomohli a poradili, čo robiť. Oni to však môžu pochopiť ako vašu snahu vyvolať paniku. V tej chvíli sa uzavrú a nepočúvajú žiadne rady, ani tie, ktoré by im naozaj mohli pomôcť.
Na druhej strane, ak ľuďom o týchto veciach vôbec hovoriť nebudete, veľmi ľahko sa môže stať, že si vôbec neuvedomia, aká je situácia v skutočnosti vážna.
Ak by som mal porovnať skúsenosti európskych krajín, za najlepší príklad považujem Švédsko. Ide mi o to, ako hovoria s verejnosťou, ako hovoria o tom, prečo sa treba pripravovať na krízu a aké praktické zručnosti má mať každý človek, aby dokázal ochrániť seba a ostatných.
Veď Švédsko má za sebou tristo rokov neutrality. To je tristo rokov. A napriek tomu svojich obyvateľov pripravovalo na krízové situácie. Keď ľudia každý rok dostávali aktualizované vydanie švédskej verzie takejto brožúrky, povedzme v deväťdesiatych rokoch alebo v prvej dekáde tohto storočia, vôbec sa to nepovažovalo za nič kontroverzné. Podľa mňa by európske krajiny vrátane Slovenska urobili najlepšie, keby si tento prístup osvojili.
Žiaľ, na Ukrajine sme po získaní nezávislosti ľuďom takto nevysvetľovali, prečo je dôležité pripravovať sa na krízu. Pustili sme sa do toho až vo chvíli, keď nás už kríza zasiahla naplno, keď sme sa ocitli úplne na hrane.
Preto si myslím, že je také dôležité pracovať s verejnosťou a vysvetľovať ľuďom, prečo je potrebné pripravovať na krízové situácie seba, vlastnú rodinu aj domácnosť. Každá domácnosť by mala byť pripravená, či už na nás nepriateľ zaútočí, alebo nie.
Pri tejto príprave treba s ľuďmi hovoriť aj o ďalších témach, medzi ktoré patria dezinformácie a informačné operácie. Ľuďom treba vysvetľovať, že nepriateľ pôsobí aj v informačnej sfére. A tiež to, že sa s tým môžu stretnúť napríklad v príspevkoch na sociálnych sieťach. Práve preto je táto práca taká dôležitá a zároveň aj veľmi náročná.
Ľudia v európskych krajinách sa potrebujú postupne lepšie pripraviť na zvládanie krízových situácií. Začať môžeme tým, že si vyberieme niekoľko konkrétnych cieľových skupín, ktorým budú určené napríklad brožúrky alebo materiály na prebunking. Postupne potom môžeme osloviť ďalšie skupiny a dostať tieto informácie viac medzi ľudí.
Pomôcť nám pritom môžu aj nové nástroje, napríklad umelá inteligencia a videá, ktoré s jej pomocou dokážeme vytvárať. Myslím si, že pri tejto práci potrebujeme byť tvoriví a kreatívni.
