Slovenské školstvo stále vychováva poslušných ľudí pre svet, ktorý prestáva existovať. Ak deti pripravíme na jedinú profesiu, ktorá do pár rokov kvôli AI zanikne, z ich frustrácie budú ťažiť radikálni politici. Slovensko pritom pomerne úspešne dobieha naše generačné zaostávanie, no pohľad na svet a jeho výzvy sme zúžili na to, čo práve povedali Fico s Dankom
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo Michalovi Vašečkovi pôsobenie na amerických univerzitách zničilo život;
- ako sa o výchovu detí delia rodičia s influencermi, o ktorých sami nič nevedia;
- čo má podľa Vašečku príkaz písať výlučne modrým perom spoločné s odmietaním inakosti;
- prečo je budúcnosť úspešných ľudí v dnes podceňovanej filozofii, či sociológii;
- že aj človek, ktorý v živote všetko urobí správne, môže prísť o všetko;
- prečo by mohla umelá inteligencia nahradiť aj slovenských sudcov;
- ako deťom hovoriť o Slovensku, aby v ňom videli budúcnosť.
Rozhovor bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť.
Minule ste ma trošku zjazdili, že som vás nepredstavil. Povedal som, že vás predstavovať netreba.
Povedali ste niečo o jednej časti mojich identít. Som aj človek tretieho sektora. Skúsenosti z akademickej sféry mám predovšetkým zo zahraničia. Na Slovensku som neštudoval a mám veľký problém akomodovať sa do slovenského prostredia, ktoré je nesmierne rigidné. Ešte rigidnejšie ako to, čo som zažil v okolitých krajinách.
Som aj človek ľudských práv. V Štrasburgu sedím už skoro štrnásty rok v ECRI, jednom z antidiskriminačných orgánov Rady Európy, a to ma, priznám sa, celkom napĺňa. Myslím si, že po tých rokoch som trochu začal rozumieť zákutiam ľudských práv.
Slovensko, ktoré sa svojho času rozvíjalo veľmi pekne, už viac ako dvadsať rokov stojí na mieste. To je tá dobrá správa, lebo aspoň nejde o dramatický regres.
Študoval som na východnom Slovensku aj v Anglicku. Sú to dva neporovnateľné svety.
V minulosti sa ma pýtali, čo mi dali skúsenosti aj z amerických univerzít. Bol som na viacerých a veľmi kvalitných. Vždy som im hovoril: „Viete, mne to zničilo život.“ Boli zaskočení, lebo čakali niečo pozitívne. Hovoril som: „Ja som sa už nikdy nebol schopný začleniť späť do extrémne rigidného, čisto formálneho a formalizovaného prostredia.“ Mám nesmierne zlé skúsenosti so slovenským verejným školstvom.
Myslíte osobné skúsenosti zo štúdia?
Nie, nie. Snažil som sa svojho času napríklad s ľuďmi ako Miro Beblavý zakladať Katedru verejnej politiky. Dodnes funguje, je vynikajúca. Ale to, čo som tam zažil, bolo v podstate na úrovni dystopie. Je to moja najhoršia pracovná skúsenosť, akú som kedy mal.
Ako vznikla moderná škola? Akú úlohu jej dala priemyselná revolúcia a čím bola pre našich rodičov a prarodičov?
Moderná škola je výsledkom modernizácie spoločnosti, príchodu priemyselnej revolúcie. V našom kontexte to bola Mária Terézia, ktorá zaviedla všeobecnú školskú dochádzku. V jednej chvíli bolo potrebné, aby deti mali elementárne znalosti: čítanie, písanie, štyri ľudové.
Vznikala inštitúcia, ktorá postupne získavala monopol na vzdelávanie, ktorý predtým mali úplne iné inštitúcie. Predovšetkým rodina, susedstvo, rovesníci. U detí sa už od útleho veku vyvíjala predstava o ich budúcnosti, lebo vedeli, že svoje povolanie zdedia po otcovi, strýkovi, dedkovi. Podľa toho sa aj neformálne vzdelávali.
Vzdelávanie sa sformalizovalo do podoby, v ktorej sa ani nepočítalo s tým, že rodina by mala zohrávať nejakú významnejšiu úlohu. To dnes, samozrejme, neplatí. Dokonca sa to považovalo za prejav pokroku.
My stále ideme podľa toho, čo tu bolo nastolené ešte reálnym socializmom. Postupne sa začalo zisťovať, že škola jednoducho nemá až takú veľkú budúcnosť v prudko sa meniacej dobe.
Ako inštitúcia.
Ako inštitúcia, ktorá sa láme z moderny do neskorej moderny, keď chcete, do postmoderny. Vzdelávanie má síce veľkú budúcnosť, ale škola až tak nie. Prečo? Pretože percento znalostí potrebných pre budúcnosť, ktoré človek kedysi dostával v škole, sa začalo prudko zmenšovať.
V minulosti to boli desiatky percent, pretože v rodine trebárs nebola iná knižka ako Biblia. Aj rodičia mali, obrazne povedané, tie štyri ľudové.
Dnes sa odhaduje, že je to tak desať až dvanásť percent informácií, ktoré deti dostávajú v škole. Ostatné dostávajú mimo školy.
Doma alebo inde?
Samozrejme, môžu to byť napríklad aj sociálne siete, môžu to byť influenceri. Dnes sa ukazuje práve u nastupujúcej generácie alfa, že sa mení socializačný proces ako taký.
Na rozdiel od minulosti ho rodina musí zdieľať s digitálnymi platformami a na nich napríklad s influencermi, o ktorých rodičia vôbec nič nevedia. Zrazu, a to je prvýkrát v histórii ľudstva, rodičia a komunita na to nemajú vplyv.
Niekto teraz môže vstúpiť do debaty a povedať: „Pozor, pozor! V minulosti to mohli byť napríklad náboženskí lídri, miestny kňaz na dedine.“ V poriadku, ale ten patril do toho…
Do miestnej komunity.
Do miestnej komunity. Ale tu zrazu máme v globálnom prostredí zavesených nejakých ľudí, o ktorých my nevieme vôbec nič. Oni však úplne zásadným spôsobom vplývajú na socializáciu malých detí.
Mali by sme so školou začať niečo robiť a uspôsobovať ju novým pomerom.
Ešte ako študent sociológie som dostal do ruky knižku od Ivana Illicha. Už v roku 1971 publikoval knižku Deschooling Society, čiže Odškolnenie spoločnosti. Hovoril v nej, že škola rozhodne nie je to isté čo vzdelávanie a že samotná predstava povinnej školskej dochádzky a povinného školstva začína byť problémom.
V ktorom roku?
V roku 1971. Už vtedy hovorí, že spoločnosť si zamieňa vzdelávanie so školskou dochádzkou. Hovoril o tom, že hodnotu človeka začali určovať nejaké certifikáty a roky strávené v inštitúcii. Ale vy ste tie roky v inštitúcii len strávili.
Osobne poznám ľudí, ktorí majú PhD., a fascinovane na nich pozerám, lebo podľa mojich predstáv by nemali mať ani bakalársky titul. Ale vysedeli si to.
PhD. zo slovenskej univerzity?
Napríklad. Škola získala tento radikálny monopol na vzdelávanie a ten jej treba zobrať. Illich už v sedemdesiatych rokoch navrhuje, že by sa to malo posunúť k nejakým vzdelávacím sieťam.
A teraz pozor, to je v časoch, keď o internete nikto ani nechýroval. Myslel tým, že sa majú vytvárať skupiny ľudí, ktorí sa zaujímajú o niečo veľmi konkrétne.
Kluby, krúžky, asociácie.
Krúžky, asociácie. Každý by mal byť schopný v sebe identifikovať nejakého mentora, ktorý ho bude viesť životom človeka, ktorý sa vzdeláva.
Rozpory medzi tým, čo škola tvrdí, že ponúka, a tým, čo skutočne dáva, sa ešte prehĺbili. Hlavne prišiel internet a vzdelávanie, ktoré je neformalizované, neinštitucionalizované a často nekontrolovateľné.
Som rád, že niektoré školy odoberajú deťom mobily pred vyučovaním. Ale to nie je riešenie, to je iba nejaký typ reštrikcie. Malo by to byť opačne: ako pozitívne využiť to, že deti sa o niečo zaujímajú, a cez to ich vzdelávať v rôznych konkrétnych predmetoch.
Rodičia strácajú kontrolu nad sociálnymi sieťami. Škola učí poslušnosti a bifľovaniu, hoci s novými pedagógmi sa to podľa mňa mení. Ako sa má prispôsobiť pracovnému trhu, aby deti nepripravovala na svet, ktorý už nebude existovať?
Rozdelím to, lebo som tam identifikoval hneď tri témy. Veľa inštitúcií hovorí, že niečo robí, ale v skutočnosti niektoré dobre skryté funkcie bývajú tie dôležitejšie.
Slovenské školstvo je hlboko v moderne. Hlboko. Ak by bol rok 1995, robíme všetko úplne báječne. Len problém je, že už nie je rok 1995.
Keď hovorím o vzdelávaní, vždy sa objavia ľudia, ktorí povedia: „Čo kritizujete ten systém? Veď aj vy sám ste jeho výsledkom.“ Hovorím: „Áno, ale hovoríte o sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Keď budete reprodukovať tento systém, nedôjdete nikam.“
V modernej spoločnosti bolo skrytou funkciou napríklad vytvárať nejaký typ identity. To dnes už naozaj nie je vhodné. Postmoderná doba alebo doba neskorej moderny je typická práve tým, že ľudia majú rôzne identity a medzi nimi prepínajú.
Aj znak vyspelej a tolerantnej spoločnosti.
Naozaj posledné, čo v tomto potrebujete, je, aby do toho niekto vstupoval ťažkými topánkami a hovoril vám, čo je tá jedna predpísaná identita. A je jedno, či je to národná…
Slovenská a žiadna iná
…náboženská alebo nenáboženská. Ľudia, ktorí sú veriaci, si niečo užili pred rokom 1989. Niekto je Bratislavčan, niekto Košičan a niekto má univerzalistickú identitu a hovorí, že je Stredoeurópan alebo rovno kozmopolita. V tomto systéme to však neobstojí, lebo systém ho identitne tlačí do niečoho iného.
Po druhé, systém je nastavený predovšetkým na formovanie poslušného človeka. Ani nie občana. Človeka, ktorý bude mať vysokú, a hlavne nekritickú úctu k autoritám.
To spája komunizmus s priemyselnou revolúciou, ale je to vlastné aj demokraciám vrátane USA. Aký osobitný vplyv mal komunizmus na naše školstvo?
Zásadný. Autorita tam bola v tomto zmysle absolútne stopercentná.
Niekto síce mal titul, ale nebol schopný učiť, a naopak, niekto iný bol vynikajúci pedagóg, ale nemal titul. Potom sa to snažili nejako narýchlo riešiť, vyrábať tituly tým schopným. Svojím spôsobom mimoriadne trápne.
Komunistický režim vytváral obrovský tlak na encyklopedické vedomosti. Snažil sa vytvoriť v niečom takých renesančných ľudí, ktorí budú schopní aj po rokoch vedieť isté veci naspamäť, lebo sa nepočítalo s tým, že sa vec môže technologicky zmeniť.
Jevgenij Jevtušenko, Chotiať li russkije vojny — propagandistickú básničku, ktorú som sa naučil v šestnástich, viem papagájovať dodnes. Ďaleko ma to neposúva. Skôr tým viem ľudí pobaviť.
Dokonca si myslím, že v dnešnej dobe sú tieto encyklopedické vedomosti úplne škodlivé.
Kultúra inkluzívnosti je vo všetkých krajinách, ktoré zažili reálny socializmus, výrazne nižšia. Na to sú rôzne odpovede.
Prečo je to tak?
Na to sú rôzne odpovede. Môžete hovoriť o tom, ako k tomu prišlo, že chýbalo vzdelávanie v oblasti ľudských práv. Ľuďom boli urezané občianske a politické práva a rozvíjali sa skôr práva sociálne. Tú realitu môžeme nasvietiť rôzne, ale najdôležitejšie bolo, že platilo: „Píšte všetci modrým perom, iná farba nebude.“
Akákoľvek inakosť sa považovala za deviáciu, ktorá nebola vítaná. To, že niektorí viditeľne iní ľudia boli šikanovaní, sa často neriešilo. Veľmi dôverne si spomínam, koľko šikany som vo svojom okolí videl na základnej a strednej škole. Spájalo ju to, že tí ľudia boli trochu iní.
Dokonca tá inakosť ani nebola nejaká dramatická. Nešlo to do takých dimenzií ako dnes, keď mám americkú študentku, ktorá mi povie, že ich je viacej a preferovala by, keby som ju oslovoval tak, že oni sú oni. S tým mám trochu problém aj ja. Hovorím si: áno, treba to akceptovať, ale zároveň si hovorím: je to ešte legitímne?
Čo znamená, že „oni sú oni“?
Že ich je viacej.
Koho?
Vo vnútri jednej bytosti. Že ich je viacej.
Myslel som, že hovoríte o viacerých Američanoch.
Nie, to je jedna osoba, ale vo vnútri ich je viacej. Akceptujem to, ale priznám sa, myslím si o tom svoje. Mám o tom celkom vážne pochybnosti.
Môžete si predsa myslieť, čo chcete.
Akceptujem to v tom zmysle, že nikoho nešikanujem, nekomentujem to, ale aj ja mám právo myslieť si o niečom svoje. Myslím si, že keď niekto počuje hlasy, mal by vyhľadať odbornú pomoc. Ale v poriadku.
V minulosti išlo aj o veľmi drobné výkyvy: to, že niekto mal dyslexiu či dysgrafiu.
Úplne bežné ADHD.
ADHD. Dnes svojím spôsobom nájdete u každého druhého dieťaťa nejaký jemný posun od úplného mainstreamu. Treba to o tých deťoch vedieť a rozvíjať schopnosti, ktoré majú. Často tieto posuny znamenajú, že tí ľudia disponujú niečím výnimočným v inej oblasti.
Dnes je k tomu podľa mňa veľmi správny prístup. Kedysi to tak nebolo.
Dnes sa to mení a hovorím: chvalabohu. Zámerne som trochu provokatívne priniesol aj to, že to má nejaké hranice. A áno, bojujem s tým, nebudem klamať.
Prenášala sa neschopnosť prijímať inakosť aj cez školu? Čo sme zdedili z komunistického školstva? Dnes by sme chceli rozvinutú diagnostiku detí, pri ktorých nejde úplne o poruchy, skôr o…
Odchýlku od nejakého mainstreamu.
Asi od neurotypičnosti. Zároveň môžu mať v niečom nadelené viac.
A väčšinou aj majú.
Diagnostika im pomôže vyrovnať sa s ťažkosťami a rozvíjať prednosti.
Len tam treba mať trochu individuálny prístup, a nielen k žiakovi či študentovi, ale aj ku škole, ktorá môže byť nejakým spôsobom zameraná.
Keď som chodil do školy, dialóg rodiča so školou neexistoval. Dnes mám ako rodič veľmi dobré skúsenosti s mladými pedagógmi aj podpornými psychologickými tímami.
Som rád, že ste taký optimistický. Tie skúsenosti mám tiež, aj zlé, aj veľmi dobré.
Čo ďalšie sme zdedili z komunistického školstva?
Centrálne riadenie. Aj v súčasnosti pracujú na ministerstve školstva ľudia, ktorí tomu rozumejú, nemám prečo ich spochybňovať. Je tu však snaha vstupovať naozaj ťažkými topánkami napríklad do pôsobenia súkromných škôl.
Pozor, nehovorím o vysokých školách, hovorím o stredných a základných, a pozor, ešte aj o materských. Nebudem hovoriť iba o takých, ako sú Montessori. Niektoré sú dokonca zamerané technicky. Je tu celá pekná sieť. Bývalá premiérka Iveta Radičová tieto škôlky ošetruje.
Je to zamerané práve na technickú socializáciu, a nielen chlapcov, ale aj dievčat. V takomto veľmi útlom veku nadobudnú isté zručnosti a nestrácajú ich. Inak by ich úplne stratili, lebo by ich u nich nikto nerozvíjal. Čiže opäť dopredu stanovené genderové roly. Ľudia si neuvedomujú, že aj tie sú iba sociálne konštruované.
Celý tento krásny diapazón rôznych prístupov je do značnej miery ničený centrálnym riadením, ktorého sa nevieme zbaviť.
Ktoré dve až štyri zmeny by školám pomohli prekonať komunistické dedičstvo?
Veď ich aj zavádzajú. Je tu obrovské množstvo odborníkov na vzdelávanie, ktorí to robia. Spochybňujú frontálne vyučovanie: učiteľ stojí pred žiakmi, oni poslušne sedia v laviciach. On prednáša, oni počúvajú. To je v skutočnosti to najhoršie, čo sa dá.
Niektorí pedagógovia tak vedú aj rodičovské združenia.
Samozrejme, to je to najhoršie, čo môžete robiť. Inak rozložme stoličky a lavice. Inak zvýraznime úlohu učiteľa. Učiteľ je skôr mentor, facilitátor, moderátor, partner.
Je si vedomý toho, že hlavne u menších detí pozornosť klesá. Kedysi to bolo dvadsať minút. Dnes podozrievam, že to bude menej, pretože sociálne siete majú veľmi zničujúci vplyv na to, ako dlho sú ľudia ešte vôbec schopní sústrediť sa na niečo.
A vôbec hierarchické vzťahy. Niektorí ľudia majú obrovský problém s tým, keď sa učiteľovi tyká a oslovuje sa menom. Lenže pri tých, ktorí to robia, sa zisťuje, že nemajú problém s disciplínou žiakov. Na tých školách nebýva problém ani s dochádzkou, ani so zlými vzťahmi. Už vôbec nie s násilím, ktoré sa, bohužiaľ, objavuje na slovenských školách. Teraz nehovorím iba o šikanovaní, ale o útokoch žiakov na žiakov, žiakov na učiteľov.
Tí ľudia potrebujú vedieť, kde zháňať informácie, ako ich vyhodnocovať a hlavne sa pýtať otázky.
Je toto vysvetlenie, s ktorým ako žiak prichádzaš, jediné možné? Odkiaľ si čerpal informácie? A neexistuje aj nejaká alternatívna odpoveď, s ktorou povedzme nesúhlasíš, ale vedel by si jej porozumieť? Toto sú kľúčové otázky do dvadsiateho prvého storočia.
Učiteľka vraj nedávno povedala zvedavým žiakom: „Nepýtaj sa, nebuď zvedavý, lebo budeš skoro starý.“
Gratulujeme.
Bola staršia. Rodičia by mali vedieť, že škola sa má meniť. Vráťme sa k sociálnym sieťam.
Nie, ešte sme nedodiskutovali otázku rodičov, lebo ste naznačili, ako si vyberajú školy. Skôr vo väčších mestách na Slovensku je tendencia dávať deti do súkromných škôl, aby unikli rigidite verejného školstva. Často však rodičia dávajú deti do anglicky či nemecky hovoriacich škôl, aby dostali jazyk.
Primárne by som rozmýšľal o škole, ktorá vytvára priateľské prostredie, v ktorom sa deti môžu pýtať a v ktorom sa oceňuje snaha, nielen výsledok.
Chodil som do matematickej triedy. Nebol som úplne, povedal by som, najlepší v triede…
To by ste si asi sám nepovedali.
…keď to mám povedať v úvodzovkách. Bol som iba pomalý. Bol som hrozne systematický, potreboval som všetky bočné výpočty, ale nikto nikdy neocenil moju snahu. Rátali sa iba výsledky.
Často som nedokončil písomku v nejakom časovom limite, ale v skutočnosti som to vedel. Keď som svojej pani učiteľke, ktorú som mal veľmi rád, hovoril, že potrebujem iba trochu viac času, povedala: „Nie, je to aj o rýchlosti. Musíš zvýšiť rýchlosť. Vtedy sa ukáže, že to naozaj vieš.“
V triede som mal génia, môjho kamaráta, ktorý nepotreboval žiadne bočné výpočty. Naopak, jemu učiteľka hovorila: „Vladko, musíš aspoň niečo na ten papierik napísať. Nemôžeš iba výsledok.“
Bohužiaľ, bol som v takom veku, že som v jednej chvíli matematiku nemal rád. Ale keď na to spätne spomínam, vôbec nie je pravda, že som matematiku nemal rád. Bavilo ma to, len som bol pomalý.
Samozrejme, treba podporiť školy, ktoré podporujú čítanie. Dnes je už problém, že sa aj na vysokých školách stretávate so študentmi, o ktorých celkom bezpečne viete, že nečítajú. Viem to odhaliť podľa toho, že majú — ak mám použiť termín sociolingvistu Basila Bernsteina — veľmi obmedzený a v niektorých prípadoch úplne erodovaný rečový kód. Ten by mal byť skôr typický pre nižšie sociálne vrstvy, ktoré nemajú dobré vzdelanie.
Lebo stoja v továrni.
Áno, nehovoríme to v zlom. Sú to ľudia, ktorí…
Jednoducho nemajú čas.
…nedokončujú vetu. Na konci nie je bodka. Často sú tam pomocné slovíčka: „teda“, „v princípe“, „vlastne“…
„Ako kebyže.“
„Ako kebyže“, „kvázi“. To sú barličky pre ľudí, ktorí málo prečítali, a ja ich viem odhaliť okamžite.
Naopak, ukazuje sa, že v dvadsiatom prvom storočí bude veľmi kľúčové, že iba jedna veľmi malá časť spoločnosti bude mať schopnosť hlbokého čítania: naozaj celé hodiny sa sústrediť na niečo, čo vďaka tomu pochopí v celej komplexnosti.
Podľa tohto by mali rodičia vyberať školy. Nie podľa toho, či je súkromná, či má jazyk. To sú už doplňujúce veci. Podstatné je, či bude škola rozvíjať v deťoch to, čo v nich drieme, a či nezadupe to, na čo majú predispozície. Nikto nie je dokonalý vo všetkom a nikto nie je ani zlý vo všetkom.
Hovorí sa, že AI preberie prácu založenú na ovládaní jazyka: najprv konzultantov, potom právnikov, účtovníkov, spisovateľov či akademikov.
Architekti bytov.
Áno, aj matematici.
Vždy nejakí prežijú, lebo vždy budú zákazky, ktoré budú výnimočné, skôr tie drahšie.
Ako pri tom premýšľať o výchove? Pred tromi rokmi AI vytvorila video Willa Smitha so špagetami. Dnes hlavné laboratóriá diskutujú: „Regulujme AI, lebo vyvinie biologické zbrane a do desiatich rokov sme všetci mŕtvi.“ Nakoľko je to legitímne?
Málokto sa k tomu vie zodpovedne vysloviť. Poďme sa teda vyslovovať k tomu, k čomu sa vieme.
Ilustrujem ten skok za tri roky. Deti pritom strávia osem rokov na základnej a možno štyri na strednej škole. Kde bude pracovný trh, keď ju opustia?
Nevieme. A práve preto…
Niečo však vieme.
Áno, ale práve tam mierim. Nevieme, ako bude vyzerať trh práce. Nevieme, ako bude vyzerať o tri roky, nie ešte o pätnásť.
Všetkým, ktorí budú hovoriť, že máme deti vychovávať pre trh práce, gratulujem. Vedia niečo, čo by si v skutočnosti tí najväčší odborníci na proces vzdelávania netrúfli vysloviť.
Nevedia to ani ľudia, ktorí tie technológie vyvíjajú.
Presne tak. Pripomína mi to, ako som niekedy v roku 1989 sledoval rôzne učebné odbory. Pozerám, že je napríklad učebný odbor opravár písacích strojov.
Ak niekto v roku 1987, 1988, 1989 išiel študovať tento učňovský odbor, tak mu gratulujem, lebo už v roku 1990 nebolo čo opravovať. Prišli počítače a písacie stroje akosi zmizli. Nepomerne väčšou rýchlosťou to bude odchádzať, rádovo v dňoch, už ani nie v mesiacoch.
U mladej generácie vidím veľkú reflexívnosť. Minule som čítal, ako mladá grafička hovorila, že nesmierne investovala do svojho vzdelávania a teraz vidí, že nebude mať príjmy, ktoré si myslela, že ako grafička bude mať.
To je však všeobecný spoločenský jav, nemusí súvisieť s AI.
V tomto zmysle musia školy nevyhnutne dávať väčší dôraz na kritické myslenie a informačnú gramotnosť. To je prvá vec. Druhá je rozvoj sociálnych a emocionálnych kompetencií, aby sme nemali emocionálnych invalidov, ktorí nebudú cítiť to najdôležitejšie v ľudskej societe: že máme nejakú spolupatričnosť, solidaritu, že by sme mali mať empatiu.
To je mimochodom najväčšia danosť, vďaka ktorej náš druh vyhral. Preto sme zvládli aj neandertálcov a tak ďalej, lebo Homo sapiens mal výnimočnú schopnosť spolu komunikovať a veľmi vysokú solidaritu a empatiu.
A hlavne stále flexibilnejšie kurikulum. Ešte povinné predmety by neboli až taký problém, ale povinné učenie ich obsahu. Nie je dôležitá otázka, čo si má žiak zapamätať, ale čo bude schopný s tými vedomosťami urobiť.
Sociológia je pre niektorých taká záhadná a možno aj trochu čudná. V tomto zmysle už dávno ponúka niečo, čo iné odbory nie sú schopné ponúknuť: veľmi široký pohľad na sociálnu realitu a občas aj pohľad za roh. Práve tým, že si falzifikujete aj to, čo vidíte — či je to naozaj to, čo vidíte —, si stále udržiavate odstup.
Vďaka tomu ľudia, ktorí majú aspoň nejaké základy sociológie, často uspejú lepšie ako niektorí iní. Spomínam si, ako sa ma študenti sociológie v minulosti pýtali: „Čo s tou sociológiou budeme robiť?“ Vždy som im odpovedal: „Neviem, čo budete robiť, ale budete to robiť lepšie ako vaši kolegovia a kolegyne.“ Práve pre ten široký pohľad.
Je jedno, čo tí ľudia budú robiť. Dôležité je, aby mali také kognitívne schopnosti, že sa budú vedieť stále prispôsobiť.
Flexibilita a prispôsobivosť.
To je ono. Teraz budem trochu až vulgárny, lebo v skutočnosti ide o princípy evolúcie. Nevyhrávajú tí najvzdelanejší, nevyhrávajú tí najinteligentnejší, nevyhrávajú dokonca ani tí najpracovitejší. Vyhrávajú tí, ktorí sa prispôsobili.
Lenže ide o to, umne sa prispôsobiť novým pomerom a vedieť pochopiť, že som sa v tých nových pomeroch vôbec ocitol.
Soft skills teda budú dôležitejšie než hard skills. Dáva deťom nedávna kurikulárna reforma schopnosť prispôsobiť sa, nech príde čokoľvek?
Nechcem kecať do konkrétnej slovenskej kurikulárnej reformy. Sú tam, samozrejme, body, ktoré idú presne v duchu toho, o čom hovoríme. Niektoré nie sú dostatočne revolučné a úplne rozumiem, že nie sú revolučné. Nie je problém presvedčiť vládu, a je úplne jedno ktorú, že by sa malo ísť istým smerom.
Problém je obrovská rezistencia zo strany konkrétnych učiteľov, hlavne povedzme starších ročníkov.
Asi ide o generačnú výmenu, ako všade.
Áno, chápem, že je to problém. Jedna vec je tam podľa mňa dobre zadefinovaná: prebúdzanie istej zvedavosti u žiakov.
Brali sme to tak, že skončíte školu a končíte svoje životné vzdelávanie. Peter Lipa spieval — a on za to nemôže, spieval o tej dobe —, že posledný zošit skončil v koši.
Podstatou dnešnej školy je prebudiť zvedavosť a schopnosti žiakov, aby vedeli, že sa musia vzdelávať aj vtedy, keď budú mať dvadsaťpäť, tridsaťpäť, päťdesiat, šesťdesiat rokov.
Zabudnúť na to, že budeme mať jednu kariéru. Každý z nás bude mať niekoľko kariér. Preto hovorím, že treba prebudiť zvedavosť. Aby sme sa tešili, že budeme sedieť na viacerých stoličkách, že budeme mať viacero životov, viac klobúkov, identít. To do spoločnosti neskorej moderny patrí.
Pokiaľ stále budeme produkovať ľudí pripravených na jednu stoličku, na jeden klobúk, narazia na realitu a skončia hlboko frustrovaní. Nebude to ich chyba.
V šoku z toho, čo sa okolo nich deje, budú pozerať z okna a hovoriť si: „Veď to celé nedáva zmysel.“
„Ja som sa učil, študoval som.“
„Veď som všetko urobil správne. Robil som to tak, ako mi v škole hovorili. A teraz mi to celé padlo na hlavu. Niekto je za to určite zodpovedný.“
„Migranti.“
Áno, a nájdu sa, samozrejme. Je úplne jedno, kto to bude. Tam si môžete doplniť…
„Tí iní.“
…nekonečný rad nepriateľov. To budú ľudia, ktorí vo voľbách zvolia zase mimoriadne problémových ľudí. Tí ich navyše budú utvrdzovať v tom, že to vidia správne, že oni tú chybu rozhodne neurobili.
Čím by mali byť deti budúcnosti? Čo ak chcú byť právnikmi, matematikmi či prekladateľmi? Aj ja som vyštudoval prekladateľstvo a som rád, že som študoval aj niečo iné. Prekladateľstvo išlo prvé.
Áno, ale vždy budú veci, ktoré stroje nepreložia. Viem, že sa tým neuživí veľa ľudí, ale dobrú poéziu nepreložíte. AI nepreloží. Som o tom naozaj, naozaj presvedčený, že to nebude dobré.
Zo sto prekladateľov, ktorí pracovali pred dvadsiatimi rokmi…
Áno, bude pracovať už iba jeden.
Ale neberme ľuďom sny. Nie je problém, keď budú snívať, že budú matematici. Ale nech snívajú, nech o tom snívajú ďaleko širšie.
Práveže nová doba podľa mojej mienky — a tu budem veľmi pozitívny — prináša možnosti snívať o tom, čím všetkým by som ešte teoreticky mohol byť. Ako sa hovorí, AI nenahradí ľudí. Ľudia dobre pracujúci s AI nahradia ľudí, ktorí s AI nebudú pracovať alebo s ňou budú pracovať zle.
To do istej miery platí už dnes.
Mimochodom, platí to aj o mne. Počas minulého roka som sa úporne snažil, aby som držal krok. Zvládol som ChatGPT, Perplexity a NotebookLM. Hovoril som si: výborne.
Potom sa na mňa študenti pozerajú: „Vy nepracujete s Claudom?“ Hovorím: „Nie, ešte nie.“ A videl som ten ľútostivý pohľad. Chudák. Aha, takže som zase dinosaurus.
Po troch týždňoch bez internetu by ste tak mohli pozerať aj na toho študenta.
Samozrejme, lebo tak rýchlo to ide. Keď držím krok s dobou, aspoň sa snažím porozumieť tomu, čo sa okolo mňa deje, môžem snívať. Nie všetko vyjde, ale nový svet sa bude zase ďaleko masívnejšie vracať k niektorým evolučným princípom.
Nechcem teraz byť vulgárny darvinista, ale stále na to treba pamätať.
Keď som architekt bytov, začnem sa zamýšľať: „Výborne, je tu AI, ktorá ma nahradila, ale čo môžem urobiť ja? Aké znalosti ešte môžem nadobudnúť, aby som si udržal nejakú nišu, ktorá je nenahraditeľná?“
Možno je to iba jedno percento toho, čo kedysi patrilo k tejto profesii, ale pokiaľ to budem aj za pomoci AI robiť výnimočne, stále nebudem nahraditeľný. Myslím si, že to nájdete v každej profesii, ktorá bude takto ohrozená.
Keby som bol veľmi brutálny, pri fungovaní slovenského súdnictva by som tvrdil, že aj sudcovia sú nahraditeľní AI. Sú na to štúdie, ku ktorým sa teraz nemám priestor vracať. Ukazujú, že Slovensko patrí k perfektným ukážkam systému, kde sa síce rozhoduje podľa legálnosti a na tú sa veľmi dbá, ale nie vždy sa dbá na spravodlivosť.
Sudcovia veľmi málo spomínajú precedensy, podobné kazuistiky z minulosti. Veľmi málo sa odkazujú na právnu filozofiu, širšie pohľady. To už nájdete v rozhodnutiach Najvyššieho súdu, Ústavného súdu. Argumentácie tam bývajú na desiatkach strán a veľmi sofistikované, ale v bežných rozhodnutiach to veľmi nenájdete.
Úprimne, trestný zákonník nie je taký široký, čiže niektoré veci by AI vedela posúdiť úplne perfektne. Pokiaľ by mala argumentovať právnofilozoficky, už naozaj ísť do hĺbky, to by bol trochu väčší problém.
Zatiaľ.
Hej, ale neviem si to predstaviť. Áno, je to nerealistické, ale tvrdím iba: pozor, ešte aj tí, ktorí sú absolútne presvedčení, že technologické zmeny súčasnosti sa ich nemôžu dotknúť, ako napríklad sudcovia — ja by som si z dlhodobejšieho hľadiska nebol taký istý.
Nebola by filozofia dobrou vysokoškolskou voľbou, ktorá rozvíja kognitívnu flexibilitu, mäkké a sociálne zručnosti a pripravuje na viac možností než jednu profesiu?
Samozrejme, hovoril som to aj so sociológiou. Ale filozofia…
Aj sociológia.
Sociálne vedy.
Antropológia. Nie však úplne všetky.
Nie úplne všetky, samozrejme. Sociálne vedy sú na Slovensku veľmi podceňované. Mimochodom aj preto, lebo sa istým spôsobom robili. Ani nechcem ľudí zaťažovať tým, ako to vyzeralo pred rokom 1989. Marxisticko-leninská sociológia sa v tej podobe naozaj blížila k pavede.
Ľudia si neuvedomujú, že mnohé technické odbory budú práve s využitím AI strácať na význame veľmi rýchlo, veľmi rýchlo, pretože stroje ich budú schopné veľmi rýchlo nahradiť.
Ale spoločnosť nám prestáva fungovať, stráca svoj lep, nemáme solidaritu, vzájomnú dôveru. To je niečo, čo sa nám vymklo spod kontroly.
Nejaká časť populácie, ktorá sociálne vedy študovala, na tie veci upozorňuje. Dlho im rôzni ľudia nadávali, že to sú nejaké prístupy od veci. Práve tieto zručnosti sa ukazujú ako ďaleko dôležitejšie než technické.
Keď som bol študent, myslel som si, že naučiť sa dobre pracovať so softvérom, v našom prípade SPSS, ktorý spracováva dáta, je strašne zložité. Ukázalo sa, že to vlastne naučíte kohokoľvek. Musí poznať štatistiku.
Interpretovať dáta — samozrejme, na úrovni prvostupňového triedenia je to ľahké, to vie každý. Ale na vyšších stupňoch, v treťom stupni triedenia alebo pri nejakej multivariačnej analýze, sa ukazuje, že sa to učíte roky a dokonca desaťročia. Zrazu je to naozaj kráľovská disciplína.
Schopnosti interpretovať, čo sa okolo nás stalo, by sme mali citlivo rozvíjať u čo najväčšej časti populácie. Potom to nebude také tragické.
Ako si ľudia majú vyberať budúce zamestnania? Úplne ideálny stav je, keď robím niečo, čo má vysokú prestíž, prináša to peniaze a ešte ma to aj baví.
Len problém je, že takých je menšina. Ľudia veľakrát urobia nejaký kompromis. K tejto trojčlenke by som dnes pridal štvrté: vyberám si na základe toho, čo viem, že bude uplatniteľné v novej dobe. Otázka je, či to bude v budúcnosti prinášať prestíž, lebo niektoré veci, ktoré ju dnes majú, ju zajtra mať nemusia.
Aj o prácu, ktorá prináša iba peniaze, napokon môžete prísť.
O to viac. Ľudia by mali začať pridávať štvrtú dimenziu: či má to, čo by som teoreticky chcel v budúcnosti robiť, nejaký širší presah. A či mi ten presah zabezpečí, že budem schopný byť v budúcnosti flexibilný. Nevyberať si veľmi úzko.
V modernej dobe pred niekoľkými desiatkami rokov bolo úzke zameranie hrozne dôležité. Každý, kto si vybral niečo veľmi konkrétne, veľmi zamerané, mohol často dobre uspieť. To odchádza, to odchádza.
Stále si nechať možnosť flexibilného výberu. Stále mám viacero východov z miestnosti otvorených.
Anna sa pýta: Sú naše spoločenské problémy špecificky slovenské? Nevykresľujeme deťom krajinu tak negatívne, že odchod považujú za jedinú rozumnú voľbu namiesto snahy zlepšiť ju? Nemali by sme to s nimi riešiť?
Máme tendenciu vykresľovať situáciu v niečom ako veľmi tragickú a mám na to niekoľko pohľadov.
Prvý problém spočíva v tom, že Slovensko je krajina strašne zahľadená do seba. Túto tézu viem obhájiť napríklad tým, že som sa rozprával s viacerými vplyvnými ľuďmi zo slovenských médií. Úplne frustrovaní mi hovorili: „Vieš, prinesieme výnimočného človeka na tému, ktorá sa týka celého sveta. Ľudí to nezaujíma. Má to dvadsaťpercentnú sledovanosť oproti témam, ktoré…“
Keď sa objaví Andrej Danko.
Áno. Alebo Fico niečo povie a všetci skočia. Je mi už fyzicky zle, keď mám zase hodnotiť slovenských politikov, lebo ma to nebaví. Takéto diskusie mám nepomerne radšej.
Ale objednávka je práve na tieto plytké slovenské témy. Utopili sme sa vo svojich problémoch medzi Tatrami a Dunajom a veľká časť populácie — opäť, nemôžeme paušalizovať, ale veľká časť — naozaj nevyjadruje ochotu pozrieť sa, čo sa deje za hranicami národného štátu. Potom, samozrejme, keď ste kritický, nevnímate to v širších kontextoch.
Po druhé, náš problém na Slovensku je, že niektorými zmenami prechádzame extrémne rýchlo. Sme krajina, ktorá dobieha to, čo mala mať dávno za sebou. V roku 1918 sme začínali ako beznádejne zaostalá agrárna krajinka na úplnom okraji západnej civilizácie.
Slováci prešli takým neuveriteľne rýchlym vývojom aj oproti svojmu okoliu, že teraz majú pocit, že by už mali byť niekde úplne inde. To rozbehnutie sa do istej miery brzdilo transformáciou, ktorá bola nesmierne bolestivá.
Tranzície krajín bolia všetkých. Bolí to Čechov, Rakúšanov, Poliakov. Problém je, že Slovákov to objektívne bolí trochu viac, pretože tie trendy sú ešte viac nahustené.
Tak či tak by sme si po roku 1989 prechádzali niektorými zmenami, ale ešte sa to zhustilo tým, že dobiehame to, čo mali niektoré iné spoločnosti za sebou už dvadsať, štyridsať, česká spoločnosť päťdesiat rokov pred nami. Niektoré otázky modernizácie, industrializácie, zvýšenej deľby práce, ktorá prišla s industrializáciou. To všetko je zrazu na Slovensku zhustené do niekoľkých desaťročí.
Len kto má schopnosť odovzdať to deťom takto: „Počúvajte, deti, objektívne nás to tu bolí viac, ale keď to dobehneme — a dobiehame to rýchlo —, skôr alebo neskôr budeme tam, kde tí ostatní. Nemusíte sa báť, že by to bolo inak.“
Slovensko skutočne jasne dokazuje, že skracuje svoje zaostávanie z minulosti. Alebo, keď to chce niekto povedať pozitívne, fázový posun, ktorý bol kedysi dokonca niekoľkogeneračný. Dnes už nie je ani generačný. My sme to vlastne dali. Ale áno, bolo to bolestivé.
