Putinove hrozby treťou svetovou vojnou prinútili západných lídrov odkladať zbrane, ktoré Ukrajina naliehavo potrebovala. Kremeľ nepotrebuje, aby jeho spojenci verili rovnakej ideológii – platí im, lichotí a zosilňuje ich hlasy, pokiaľ rozvracajú vlastné spoločnosti. Ukrajina kampaňou za návrat unesených detí ukázala, že aj pravdivé príbehy dokážu meniť politické rozhodnutia. Slovenskí demokrati však voličov nezískajú poučovaním o ich zraniteľnosti, ale pomenovaním korupcie a obhajobou konkrétnych slobôd, za ktoré by ich v Rusku zavreli.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo by expert na propagandu vo volebnej kampani za demokraciu vôbec nepoužil slovo demokracia;
- ako si Rusko získava influencerov a bývalých politikov cez ich ego aj peňaženku;
- prečo Kremľu poslúži aj človek, ktorý Rusko nepodporuje;
- ako Putin dosiahol, že sa západní lídri báli poslať Ukrajine zbrane;
- čo skutočne vieme o ruskom zasahovaní do slovenských volieb;
- ako Ukrajinci dostali príbehy svojich unesených detí až pred americký Kongres;
- čím môžu demokratickí politici osloviť aj ľudí, ktorých odrádza poučovanie a reči o záchrane demokracie.
Pri písaní knihy si vychádzal z vyše 200 rozhovorov, ktoré si robil vo viac ako 20 krajinách. Čo si zistil, čomu si na začiatku neveril alebo čo si si vôbec naplno neuvedomoval?
Na začiatku som si naozaj myslel, že západné krajiny od prvých chvíľ plnoformátovej invázie stáli úplne na strane Ukrajiny. Pokiaľ ide o hospodársku podporu, ktorá bola veľmi dôležitá, tak to určite bolo. Keď som sa však pozrel na vyjadrenia západných lídrov od začiatku invázie až po súčasnosť, bolo mi jasné, že sa dali Ruskom poriadne zastrašiť.
Nielenže do bojov nevyslali žiadnych vojakov, ale opakovane odkladali dodávky zbraní, ktoré Ukrajina naliehavo potrebovala, pretože ich zastrašili Putinove varovania pred treťou svetovou vojnou. Západní lídri akosi dospeli k záveru, že ak sa vojna rozšíri, bude to výlučne ich vina. Preto museli okolo Putina chodiť po špičkách a dávať si pozor, aby neurobili nič, čo by mohol považovať za príliš provokatívne.
Jasné. Takže ruská komunikácia do istej miery fungovala. Teraz by som sa rád vrátil k úplným základom. Komunikáciu nepriateľských štátov, napríklad Ruska, nazývame propagandou. No vlastné úsilie a úsilie našich spojencov zvykneme prirodzene označovať ako strategickú komunikáciu alebo stratkom. Naši poslucháči a poslucháčky, diváci a diváčky oba pojmy určite poznajú. Tvrdíš, že sa tieto pojmy prekrývajú a že pokusy presne ich odlíšiť majú obmedzený význam.
Líši sa teda strategická komunikácia skutočne od propagandy alebo je to len úctyhodný názov, ktorý demokrati či demokratické štáty používajú pre vlastné aktivity v informačnej doméne? Z etického hľadiska, kde je ten rozdiel a existuje vôbec nejaký?
Myslím si, že tieto pojmy sa prekrývajú navzájom aj s ďalšími pojmami, ako je verejná diplomacia, psychologická vojna alebo zahraničná informačná manipulácia a podobne. Pre mňa je kľúčové, či len predkladáte nejaký pohľad založený na faktoch, na ktorých sa všetci zhodneme, alebo si tie „fakty“ úplne vymýšľate. Keď si ich vymýšľate, ide o dezinformácie a to už je samostatná kategória. A tých dnes vidíme oveľa viac.
Myslím si teda, že západní aj ruskí aktéri niekedy môžu šíriť propagandu, niekedy môžu šíriť dezinformácie. No základným kritériom by malo byť to, čo je naozaj pravda a čo nie. Povedal by som, že západní aktéri majú voči šíreniu lží obrovský odpor. Občas to robili, ale vo všeobecnosti platí, že radšej sa budú verejne sporiť o tom, kde je pravda, než aby si veci vymýšľali.
O tom, či je to účinnejší postup, sa porozprávame neskôr. Teraz prejdime k niečomu inému. Západní lídri počas celej vojny hovoria, že prežitie Ukrajiny je zásadné pre bezpečnosť Európy, a poskytujú jej dosť širokú podporu, veľmi oprávnene. Zároveň však vylúčili nasadenie vlastných síl a nikdy sa jednotne nevymedzili v otázke, či je želaným výsledkom oslobodenie všetkých okupovaných území, len zabránenie kolapsu Ukrajiny, či vytvorenie podmienok na rokovania. Vo svojej knihe tvrdíš, že ucelená komunikácia si vyžaduje jasný politický cieľ. Čo sa Západ v praxi snaží dosiahnuť a ako táto nejednoznačnosť oslabovala jeho komunikáciu?
Oslabovala ju výrazne už od samotného začiatku tejto rozsiahlej invázie. Západné vlády hovorili, že Ukrajine dajú všetko potrebné, ale nikdy vlastne nepovedali, na čo to má byť potrebné. A to bol zásadný komunikačný problém.
Ak chcete ľudí motivovať k činom, ak ich chcete nadchnúť, zvyčajne na to potrebujete nejaký príbeh. A príbeh musí mať nielen začiatok a stred, ale aj nejaký jasný koniec. Odyseus sa musel vrátiť domov k svojej žene Penelope. Musí tam byť nejaký cieľ.
Západ takmer nikdy jednotne neformuloval cieľ, ktorý sa vlastne snažil dosiahnuť. Išlo iba o to, aby sa Rusko stiahlo? Išlo o to poraziť Rusko, zbaviť sa Putina? Išlo o to, aby sa dospelo k dohode, v ktorej by Ukrajina prenechala Rusku časť územia? Toto nikdy nebolo jasné.
Jedno z tvojich hlavných porovnaní sa týka toho, ako si Rusko, Ukrajina a západné krajiny zorganizovali komunikáciu počas vojny, nie ako organizujú svoje armády. Rusko prepojilo štátne inštitúcie, spravodajské služby, externých dodávateľov, médiá a influencerov, aby presadzovali ciele Kremľa. Ukrajina sa opierala o decentralizovanejšiu sieť štátnych orgánov, občianskej spoločnosti, technologických firiem, dobrovoľníkov a krajanských skupín v zahraničí.
Západné vlády mali obrovské zdroje, ako sme už spomínali, zodpovednosť za komunikáciu však bola roztrieštená medzi neprepojené inštitúcie a rýchlosť, celistvosť a kvalita výsledkov často výrazne zaostávali za tým, čo mali zdroje západných krajín umožňovať. Ako tieto rozdiely ovplyvnili ich účinnosť a prečo sa decentralizovaný systém Ukrajiny prispôsobil tak rýchlo? Čo sme my na Západe mohli urobiť lepšie? Položil som ti viacero otázok, tak si to zoberme v takom poradí, aké ti vyhovuje.
Jasné. Rusko bolo vždy informačnou veľmocou. To je dôležité pochopiť. Už pri vzniku sovietskeho štátu dospela sovietska vláda k záveru, že tento štát ako jediná socialistická krajina na svete neprežije sám a že jediný spôsob, ako sa udržia pri moci, je podnecovať socialistické a komunistické revolúcie v západných krajinách.
Nešlo teda len o rozširovanie moci. Pre Sovietsky zväz bolo otázkou prežitia vedieť viesť informačnú vojnu a veľmi presvedčivo oslovovať ľudí z rôznych kultúr po celom svete. Preto sa Rusi stali skutočnými odborníkmi na cudzie jazyky, psychológiu a podobne. To sa tiahlo celými ruskými a sovietskymi dejinami počnúc komunistickou revolúciou a vždy to bolo v centre pozornosti.
Ukrajina bola v tomto nováčikom. Vďaka väzbám na Sovietsky zväz vedela niečo o psychologickej vojne, no vo všeobecnosti sa riadila západnými vzormi, západnými médiami a západnou komunikáciou. Tesne pred vojnou sa tak ocitla v skutočnej kríze.
Viaceré mimovládne organizácie na Ukrajine sa ukázali ako veľmi dôležité pre informačné aktivity počas vojny. No tesne pred vojnou boli mnohé z nich silno vyhranené proti Zelenskému a jeho vláde. Hovorili, že Zelenský je skorumpovaný, že je diktátor a podobne. Ukrajinská vláda mala niekoľko centier na boj proti dezinformáciám, ktoré boli ešte len v zárodku a neboli ani poriadne zorganizované, keď sa začala ruská invázia do Ukrajiny.
To všetko teda zrazu museli skonsolidovať a neuveriteľné je, že sa im to podarilo. Myslím si, že to pramenilo zo zúfalstva, z vedomia, že už nemajú čas na vnútorné spory, neorganizovanosť, osobné konflikty ani ďalšie veci, ktoré oslabovali ich schopnosť zorganizovať naozaj účinnú komunikáciu a komunikačné operácie.
Pokiaľ ide o západné krajiny, v dejinách uskutočnili množstvo pomerne prepracovaných propagandistických operácií. Niektoré veci im fungovali veľmi dobre počas druhej svetovej vojny, studenej vojny aj takzvanej globálnej vojny proti terorizmu. Ale vždy to bolo len také nárazové. Nikdy nevybudovali skutočnú trvalú infraštruktúru, ktorá by pretrvala aj po studenej vojne.
Pramenilo to zo strachu z dezinformácií a klamania. V západných krajinách bola ľuďom predstava manipulácie názorov vždy nepríjemná. My na Západe, vieš, radšej ľudí bombardujeme, než aby sme sa pokúsili manipulovať tým, čo si myslia.
Čo sme teda mohli urobiť lepšie? Alebo prečo podľa teba Západ pri ukrajinskom boji za vlastnú štátnosť a nezávislosť napriek všetkým tým obrovským zdrojom nedosiahol to, čo v skutočnosti dosiahnuť mohol? Bolo to tým, čo si spomínal, teda chýbajúcou stabilnou inštitucionálnou infraštruktúrou, nedostatkom politickej vôle alebo strachom politikov, čo to spraví s verejnou mienkou?
Myslím si, že sa to začína na najvyššej politickej úrovni na Západe. Ľudia, ktorí rozhodujú a tvoria verejné politiky, sa informačných operácií veľmi boja. Považujú ich za špinavé a nemorálne.
V priebehu rokov sa viackrát stalo, že Spojené štáty, Veľká Británia alebo iné západné krajiny uskutočnili informačné operácie a potom ich odhalili médiá na samotnom Západe. Dostane sa to na titulnú stranu denníka Washington Post a vyzerá to hrozne. Vyzerá to, že vláda na medzinárodnej scéne klame. Všetci si začnú zachraňovať kožu, zrušia útvar, ktorý do toho bol zapojený, a znovu sa zaprisahajú, že budú čestní a bezúhonní.
Tento kolobeh sa opakuje znova a znova. Štátne organizácie schopné viesť informačnú vojnu sa tak ustavične rušia, vymenúvajú sa noví ľudia a všetci, ktorí sa tejto práci venujú, sa začnú úzkostlivo vyhýbať akémukoľvek riziku.
Máš pravdu. Ale čo kampaň strategickej komunikácie, pri ktorej by sme neklamali a poskytovali by sme informácie založené výlučne na faktoch? So zdrojmi, ktoré máme, by sme to mohli robiť a stále môžeme. Prečo také kampane nerobíme?
Celkom správne vidíš rozdiel medzi dezinformáciami a strategickou komunikáciou, teda čistým sprostredkúvaním pravdivých faktov.
Preto som ich chcel odlíšiť hneď na začiatku nášho rozhovoru.
Áno, celkom správne. Lenže na politickej úrovni v západných krajinách, v západných vládach a často aj v západných analytických centrách tento rozdiel nikto nevidí. Myslia si, že keď začnete ľudí presviedčať, nevyhnutne skĺznete do sveta klamstiev. Neveria, že je možné presviedčať ľudí bez toho, aby ste šírili dezinformácie.
Rozprával som sa s mnohými politikmi, ľuďmi z analytických centier a podobne. Stále hovoria: „Nechceme si brať príklad z Ruska.“ Akoby samotná myšlienka presviedčania ľudí bola nejako nemorálna alebo akosi ruská. A pritom strategická komunikácia, propaganda či psychologická vojna, nech to už nazvete akokoľvek, siaha prinajmenšom do čias starovekého Egypta, Kleopatry. Nepripisujme Rusom priveľké zásluhy za to, že toto vymysleli.
Je to tak. Navyše žijeme vo svete, kde sa nás každý snaží presviedčať úplne na každom kroku. Kráčaš po ulici a reklamy sa ťa snažia presvedčiť, aby si si kúpil toto či tamto. Prací prášok je stále nový a deväť z desiatich zubárov odporúča túto zubnú pastu.
Keď sa bavíme o zahraničnom zasahovaní, často sa uvádzajú počty botov, nepravdivých príspevkov, zobrazení a zdieľaní ako dôkaz úspechu danej informačnej operácie. Ale to, že sa k človeku nejaká informácia dostane, ešte neznamená, že jej uverí. A to, že jej uverí, ešte nemusí zmeniť jeho správanie. Veď konečným, vyslovene učebnicovým cieľom propagandy nie je to, aby ľudia nejakej informácii uverili. Má viesť ku konaniu, k činnosti alebo inému správaniu, ktoré je výhodné pre toho, kto informačnú operáciu vedie. Ako zistiť, či mala skutočný dopad, a ako vyzerá vierohodný dôkaz?
Je pravda, že práve zmerať výsledný účinok je často Achillovou pätou informačných operácií. Môžete nasadiť ľubovoľné množstvo botov, vytvoriť ľubovoľné množstvo videí. Vždy však zostáva otázka, aký to malo naozaj účinok.
Vo vojne na Ukrajine však určite poznáme príklady, keď informačné operácie mali jednoznačný účinok. Napríklad bolo obdobie, keď Spojené štáty pozastavili vojenskú pomoc Ukrajine. Ukrajina sa intenzívne snažila presvedčiť Michaela Johnsona, predsedu Snemovne reprezentantov, aby schválil pokračovanie vojenskej pomoci. Billboardmi, vyhláseniami a podobnými spôsobmi sa ho celkom zjavne snažila osloviť cez jeho konkrétne náboženské vyznanie.
Jeho otec bol hasičom, ktorý zahynul v službe. Ukrajinci dali skupine ukrajinských hasičov podpísať [nejasné v prepise] a poslali mu to. Boli to rozličné zjavné snahy zahrať na tú správnu strunu a tak ovplyvniť uvažovanie Michaela Johnsona. A uspeli. On potom presadil prerokovanie návrhu zákona a oni zbrane nakoniec dostali.
Pri téme detí unesených do Ruska boli Ukrajinci komunikačne mimoriadne úspešní. Veľmi skoro sa rozhodli, že vynaložia veľké úsilie na upozorňovanie na únosy ukrajinských detí ruskými silami. Nakoniec sa to podarilo. Podarilo sa pritiahnuť k tejto téme takú pozornosť, že Medzinárodný trestný súd obžaloval Putina a jednu z jeho komisárok.
Aj Rusi postupovali veľmi účinne. Myslím, že niet pochýb o tom, že zastrašovanie západných lídrov v nich vyvolalo strach, že ak Ukrajine poskytnú veľkú pomoc alebo príliš vyspelé zbrane, naozaj to rozpúta tretiu svetovú vojnu.
Osobne by som vyzdvihol snahy Západu ovplyvniť voľby v Moldavsku v rokoch 2024 a 2025. Tie výrazne ovplyvnili vnímanie verejnosti a odradili ľudí od rozhodnutí, ktoré by boli výhodné pre Rusko.
Za tým, ako Rusko verejne komunikuje o NATO, o údajných ukrajinských nacistoch či histórii, identifikuješ hlbšiu stratégiu: vykresľovať ruské víťazstvá ako nevyhnutné a eskaláciu ako nebezpečnú. Nabádať občanov Západu, aby sa radšej sústredili na dôvody nespokojnosti u seba doma a nie na Ukrajinu. Od globálneho Juhu žiadať len neutralitu a pokračovanie obchodu. A ruských občanov izolovať od informácií zvonka. Ktorá z týchto stratégií bola najúspešnejšia?
Na rôzne skupiny ľudí zaberalo stále niečo iné. Celý ten príbeh o ukrajinských nacistoch a o tom, že NATO sa chystá napadnúť Rusko, zrejme do istej miery fungoval a naďalej funguje v Rusku, kde si nacistov v súvislosti s Ukrajinou zvyknú spájať s Ukrajincami napojenými na nacistov, ktorí po vojne pokračovali v boji proti Sovietskemu zväzu. Takto vnímajú ukrajinských nacistov.
Na Západe, samozrejme, vnímame nacistov úplne inak. Nacistov si spájame s Nemcami a na Ukrajine nevidíme nič, čo by pripomínalo nemecký nacizmus. Takže argument s nacistami nebol na Západe veľmi účinný, s výnimkou niektorých extrémistických kruhov.
Pokiaľ ide o inváziu NATO do Ruska, Rusi tomu možno veria, ale každý, kto žije na Západe, vie, že žiadny zámer napadnúť Rusko neexistuje. Žiadny západný politik nevyzýva na inváziu do Ruska. A každý, kto pozná vojenskú realitu, vie, že NATO nemá zďaleka také obrnené jednotky ani počet vojakov, aké by boli potrebné na inváziu do Ruska. Je to jednoducho absurdná predstava.
Na ľudí mimo Ruska, ktorí nie sú náchylní veriť príbehom o nacistoch a invázii NATO, však Rusi používajú iné taktiky. Najmä tvrdia, že Rusko na Ukrajine nikdy neprehrá a je nezmysel vôbec si myslieť, že Ukrajina môže nad Ruskom niekedy zvíťaziť. Takže len vyhadzujete peniaze a ak v tom budete pokračovať, rozpútate tretiu svetovú vojnu. Tomu občania západných krajín rozumejú. A tiež, samozrejme, argumentujú, že doma majú také veľké ekonomické potreby a problémy, že na Ukrajinu jednoducho nie sú peniaze.
Sú to teda rôzne príbehy, rôzne naratívy. Pre globálny Juh je príbeh, že Rusko je ich tradičný priateľ, že tradične podporovalo národnooslobodzovacie hnutia v Afrike a Latinskej Amerike, čo je aj pravda. A že teraz Rusko opäť vedie protiimperialistický boj, v ktorom chráni Ukrajinu pred imperializmom západných krajín.
Pokiaľ ich činnosť oslabuje súdržnosť Západu, Putinovo Rusko sa dokáže zhodnúť a spolupracovať s politickými skupinami, ktoré sa nezhodnú takmer na ničom. Ako Rusko do tejto širokej siete získava, financuje či inak motivuje politikov, influencerov, osobnosti alternatívnych médií a aktivistov, ktorí potom vlastným autentickým hlasom šíria príbehy v súlade so záujmami Kremľa? A ako odlíšiť človeka, ktorý vedome pôsobí ako vplyvový agent, od plateného oportunistu a človeka, ktorý prirodzene, organicky uveril ruskej propagande? To bude asi otázka, ktorá zaujíma množstvo ľudí nielen na Slovensku, ale zrejme aj na celom Západe. Ako to vnímaš?
Ruskí agenti v každej krajine neustále hľadajú ľudí, ktorí povedia niečo užitočné o Rusku alebo pre Rusko. Chcú týchto ľudí nájsť, pretože miestnym ľuďom alebo takým dôveryhodným hlasom sa verí oveľa viac než ľuďom zvonku.
Potom chcú šíriť to, čo títo ľudia hovoria. Pozývajú ich do ruskej televízie, myslím tým Russia Today, ktorá vysiela do zahraničia. Citujú ich v ruských spravodajských médiách šírených aj v iných krajinách. Na ideológii daného človeka vôbec nezáleží, pokiaľ je v tom, čo hovorí, niečo užitočné pre Rusko.
Kedysi za studenej vojny Rusi v zásade hľadali len ľudí so sympatiami k socializmu. Dnes hľadajú ľudí, ktorí majú postoje, ktoré rozvracajú západné krajiny. Či sú výslovne proruskí alebo protiruskí, či na Rusko vôbec myslia, to je jedno. Ide predovšetkým o to, či to, čo hovoria, má nejakým spôsobom destabilizujúci účinok.
Takže hovoríš, že destabilizácia je hlavnou ideológiou Kremľa.
Rozvrat a šírenie pocitu krivdy. Ľudia, ktorí sú nahnevaní, nahnevaní na vlastné vlády, sú veľmi, veľmi užitoční.
Mohol by si, prosím, skúsiť vysvetliť aj to, ako si Kremeľ získava a financuje všetkých týchto ľudí? Začnime úplne zhora. Ako ten systém funguje? Vzniká prirodzene, organicky? Vstupujú do toho ruské spravodajské služby? Ako to funguje?
Rusi si najprv musia nájsť niekoho, kto hovorí pre nich užitočné veci a má aspoň nejakých priaznivcov alebo nejaký politický vplyv. Potom na týchto ľudí pôsobia na viacerých úrovniach.
Ak ide o významného politika, obšírne ho citujú v ruských spravodajských médiách aj v ruských médiách určených pre zahraničie, ako napríklad práve televízia Russia Today alebo spravodajská agentúra Sputnik a podobne. Jeho výroky v podstate využívajú na potvrdenie vlastných argumentov.
Ak sú to menej významní ľudia, povedzme bývalí funkcionári, ktorí už nemajú veľa priaznivcov, alebo influenceri, lichotia predovšetkým ich egu. Hovoria im, akí sú veľmi dôležití, a ponúkajú im napríklad vystupovanie v Russia Today alebo ich budú opakovane citovať v ruských médiách. Vďaka tomu sa cítia znovu veľmi dôležití.
Často ide o bývalého prezidenta alebo bývalého ministra.
Áno, jasné. Milujú takúto pozornosť a Rusko je pripravené vďačne im ju venovať. V niektorých prípadoch povedia napríklad: „Tu máte peniaze.“
Urobili to napríklad aj v Spojených štátoch. Americké úrady pred pár rokmi podali obžalobu, v ktorej sa uvádzalo, že Rusi posielali peniaze pravicovým influencerom cez schránkovú firmu. Influenceri hovorili, že vôbec netušili, odkiaľ tie peniaze pochádzajú. Kto vie, či to vedeli alebo nie. V každom prípade si tam odovzdávali veľké sumy peňazí.
Dobrým príkladom tohto systému je americká pravicová influencerka Laura Loomer. V Spojených štátoch bola pomerne populárna medzi belochmi a v pravicových kruhoch. Celé roky ostro vystupovala proti Ukrajine. Potom jej istí ľudia zorganizovali cestu na Ukrajinu, aby videla, čo sa tam skutočne deje.
Následne zverejnila video, v ktorom povedala, že naletela ruskej propagande, že vôbec netušila, o čom hovorí. Nerozumela tomu, čo sa v tej vojne skutočne deje. Povedala, že za ňou prišli ruskí predstavitelia so slovami: „Chceme vás citovať v ruských médiách.“ Povedala, že lichotili jej egu, aby hovorila čoraz viac proruských tvrdení, a boli pripravení aj jej obsah ďalej šíriť.
Tom, posuňme sa ďalej. Poďme k Ukrajine. Ukrajina musela komunikovať dve zdanlivo protichodné myšlienky. Na jednej strane, že Dávid môže poraziť Goliáša, ale na strane druhej, že ak mu ostatní neprídu na pomoc, zahynie. Prezident Zelenský sa stal zosobnením ukrajinskej sily, ale aj ukrajinskej odkázanosti na zahraničnú pomoc. Ako dokázal tieto protichodné posolstvá podať vierohodne a kde tento prístup narazil na svoje hranice?
Myslím si, že sa mu podarilo podať toto posolstvo vierohodne, ale iba s veľkými ťažkosťami. Ľuďom zvonka sa veľmi ťažko verí, že Ukrajina môže pri všetkej svojej odvahe a vynaliezavosti donekonečna odolávať Rusku, keď zároveň od svojich priateľov dostáva zbrane a peniaze nepravidelne. Je to veľmi nárazové.
Ukrajina teraz pôsobí veľmi silno vzhľadom na všetky tie drony, ktoré vysiela proti Rusku, a škody, ktoré v Rusku spôsobuje. Zároveň pôsobí aj veľmi slabo, keďže Rusko dokáže zasypávať Ukrajinu balistickými raketami a spôsobovať obrovské škody a straty na životoch.
Ukrajina sa teda neustále usiluje udržať v povedomí obe skutočnosti: svoju silu a vynaliezavosť, ale aj svoju zúfalú potrebu pomoci. Darí sa jej to už roky, ale podľa mňa je to vôbec najväčšia výzva pre celú jej strategickú komunikáciu.
Už na úplnom začiatku ruskej invázie sa symbolmi ukrajinského odporu stali tri príbehy. Obrancovia Hadieho ostrova sa ruskej vojnovej lodi skutočne vzopreli a poslali ju vieme kam, ale prvé správy nesprávne tvrdili, že zahynuli. Duch Kyjeva bol vykresľovaný ako hrdinský ukrajinský stíhací pilot, no nešlo o skutočnú osobu. Do tretice sa preslávil aj údajný Zelenského výrok, že potrebuje muníciu a nie odvoz, hoci o jeho pôvode existujú vážne pochybnosti. Prečo mali tieto príbehy takú silu? Kedy vojnový príbeh, ktorý vystihuje emocionálnu pravdu, prekročí hranicu a stane sa dezinformáciou?
Každý má rád dobrý príbeh, najmä ak je to hrdinský príbeh. A niektorým ľuďom až tak nezáleží na tom, či je úplne pravdivý. Použil si výraz „emocionálna pravda“ a to je presné. Mnohé príbehy nie sú pravdivé z hľadiska toho, či sa skutočne stali, ale sú pravdivé emocionálne. Ľudia majú sklon veriť, pretože veriť chcú.
Keď sa pozrieme na tieto príbehy, napríklad na Hadí ostrov, pokiaľ viem, spočiatku boli pochybnosti, či tí vojaci skutočne zahynuli. A ukrajinská vláda, myslím si, naozaj verila, že vtedy zahynuli. Zelenský im udelil vyznamenania in memoriam. Neskôr sa ukázalo, že prežili a prepustili ich pri výmene zajatcov. To teda mohol byť prípad, keď Ukrajina spočiatku niečo pokladala za pravdivé a až neskôr zistila, že to bolo celkom inak.
Duch Kyjeva bol zrejme od začiatku do konca úplne vymyslený. Nevieme, či to bola nejaká skupina ľudí, ktorá si organizovane sadla okolo stola a povedala si, že tento príbeh si teraz vymyslíme. Alebo či v tých zúfalých hodinách po začiatku rozsiahlej invázie Ruska ľudia v Kyjeve nezačali šíriť túto fámu, pretože jej veriť chceli, a až potom ju prevzali úrady. Pokojne to mohlo byť aj takto.
Čo sa týka Zelenského známeho výroku „Potrebujem muníciu, nie odvoz“, myslím si, že toto sa nikdy nestalo a Zelenský to nikdy nepovedal. Mne sa podarilo vypátrať, že prvýkrát sa tento výrok objavil v jednom západnom médiu s odvolaním sa na nemenovaných amerických predstaviteľov. Mám podozrenie, že to bol v podstate od začiatku do konca vymyslený príbeh.
Rád by som sa vrátil k niečomu, čo sme už spomínali: k únosom ukrajinských detí. Rusko v rámci naozaj zavrhnutiahodnej organizovanej kampane unášalo ukrajinské deti z okupovaných území prostredníctvom nezákonných deportácií a násilných presunov a mnohé z nich podrobilo rusifikácii. Vyšetrovatelia OSN dospeli k záveru, že zdokumentované deportácie a presuny predstavujú vojnové zločiny. Dohovor o genocíde vyslovene zahŕňa do definície genocídy násilné prevádzanie detí z jednej národnej skupiny do druhej.
Ukrajinská kampaň Bring Kids Back prispela k tomu, že sa riešenie tohto čiastočne utajeného zverstva stalo jednou z medzinárodných právnych a politických priorít. Prečo táto kampaň prerazila, kým mnohé iné zverstvá časom prestali vzbudzovať pozornosť? Čo Ukrajina urobila správne z komunikačného, organizačného alebo etického hľadiska? Čo myslíš?
Predovšetkým išlo o deti. A Ukrajina veľmi rozumne zamerala pozornosť svetového publika na deti, na ktorých, samozrejme, záleží každému.
Robili to aj Rusi v rokoch 2014 až 2022, predtým ako zaútočili na Ukrajinu. Tvrdili, že Ukrajinci zabíjajú deti v niektorých častiach Donbasu. Známy je aj prípad, keď Rusi tvrdili, že ukrajinskí vojaci mali ukrižovať trojročné dieťa. Propagandisticky z toho vyťažili, čo sa dalo.
Ukrajina sa však rozhodla urobiť z detí jednu z ústredných tém svojej strategickej komunikácie. Ako hovoríš, Zelenského kancelária spustila iniciatívu Bring Kids Back v máji 2023. Urobili kampaň s fotografiami detí, ktoré sa stali jej tvárami a ktoré už boli prepustené. V rámci kampane Bring Kids Back sa pravidelne konali medzinárodné podujatia, aj v Brazílii, aby sa na túto tému nezabudlo.
Niektoré z prepustených detí vystúpili na tlačových konferenciách OSN a vypovedali pred Kongresom Spojených štátov amerických. Kanada a Ukrajina založili medzinárodnú koalíciu pre návrat ukrajinských detí, ktorá sa za pár rokov rozrástla na takmer 50 krajín a organizácií. Obrovský dôraz teda kládli na niečo, čo silno pôsobí na emócie.
Tieto kampane nielen organizovali, ale aj veľmi pozorne sledovali. Viaceré ukrajinské mimovládne organizácie robili mimoriadne dôkladné analýzy, keď Ukrajinci napríklad v Európe usporiadali tlačovú konferenciu o deťoch. Veľmi podrobne skúmali jednotlivé vyjadrenia ukrajinských predstaviteľov a detí na tlačových konferenciách. Sledovali, ktoré sa dostali do titulkov médií, ktoré konkrétne výroky sa citovali a zaznamenávali na sociálnych sieťach. Priam vedecky skúmali, ako z tej kampane vyťažiť čo najviac.
Príde mi to ako celkom dobrý príklad toho, o čom sme hovorili na začiatku: ako odlíšiť strategickú komunikáciu od čistých dezinformácií. Kým ten ruský príbeh o ukrižovanom ruskojazyčnom dieťati v Donbase je celkom jasne dokázaná, stokrát vyvrátená dezinformácia, máme tu komunikačnú kampaň založenú na faktoch, ktorá sa snaží zapojiť ľudí do riešenia skutočného problému. Vychádza z faktov a neustále sa sleduje a vyhodnocuje. To je vlastne učebnicový príklad strategickej komunikácie. Čo myslíš?
Určite áno. Ukrajinci si vybudovali veľmi rozsiahle kapacity, ale napriek tomu ešte stále majú čo robiť a stále diskutujú o tom, ako svoju strategickú komunikáciu ďalej zlepšovať. Toto je však príklad naozaj, naozaj dobre koordinovanej kampane.
Ukrajina však vo všeobecnosti mala celkom problém udržať si medzinárodnú pozornosť, zachovať si povesť demokratického štátu napriek kauzám okolo korupcie a slobody tlače, ovplyvniť ruských občanov a komunikovať na globálnom Juhu. Ktoré z týchto zlyhaní — možno je „zlyhanie“ príliš silné slovo — jej uškodilo najviac a čo ho spôsobilo? Tipoval by som korupciu. Čo si myslíš ty?
Myslím si, že udržať dobré meno Ukrajiny bolo vždy pomerne náročné. Áno, každý súcití s krajinou, ktorú napadne jej silnejší sused, ale ľudia si Ukrajinu už roky spájajú s korupciou. Samozrejme, aj Rusko má svoje problémy s korupciou, ale Ukrajina je iný prípad, pretože je naozaj demokratickým štátom a Rusko nie je. A na Ukrajine je veľa korupcie.
Jej imidžu uškodili aj zábery ľudí odvádzaných násilím z ulice, mladých mužov, ktorých násilím odvliekli z ulice a nútili vstúpiť do ukrajinskej armády. Myslím si, že takých incidentov bolo veľmi, veľmi málo, ale venovala sa im mimoriadne veľká mediálna pozornosť.
Ukrajinská vláda pôsobí nestabilne, pretože Zelenský odvoláva ľudí, ako to robí väčšina vlád, keď si riadne neplnia svoje povinnosti. Ale aj tak to vyzerá ako nestabilita. Zelenský musí riadiť demokratický štát, kde sa ľudia môžu proti nemu ozvať. Aj to robia a ich vyjadrenia sa potom citujú aj v zahraničných médiách.
Udržať si toto dobré meno je teda naozaj náročné, ale aj ostatné veci, ktoré spomínaš, sú rovnako dôležité. Neviem, nie som odborník na ukrajinskú vnútornú politiku. Môžem povedať len to, že z informačného hľadiska majú takéto rozhodnutia, odvolávania a podobne obrovský dopad na Ukrajine, ale aj v zahraničí.
Putin má očividne veľa dôvodov byť s niektorými svojimi funkcionármi veľmi nespokojný. No hoci niektorých odvolá, je ich pomerne málo. Myslím si, že Rusi veľmi citlivo vnímajú, ako takéto veci pôsobia na verejnosti. Preto podľa mňa v Rusku vidíme, že funkcionári skôr postupne strácajú vplyv, než by ich verejne odvolávali.
Vráťme sa teraz domov do strednej Európy a ešte bližšie ku mne, na Slovensko. Vo svojej knihe píšeš, citujem: „Ruské veľvyslanectvo pomohlo pravicovým kandidátom k víťazstvu v slovenských parlamentných voľbách v roku 2023.“ Hneď v ďalšej vete však upozorňuješ, že zvyčajne bolo ťažké posúdiť, aký veľký vplyv ruské aktivity mali.
Rád by som spresnil, akú silnú príčinnú súvislosť si mal na mysli. Keď hovoríš, že „pomohlo k víťazstvu“, máme tým rozumieť, že ruské aktivity prispeli k už aj tak polarizovanému prostrediu, ktoré tu máme? Alebo že by tvoja kniha dokázala vyčísliť počet ovplyvnených hlasov či preukázať, že aktivity ruského veľvyslanectva naozaj mohli rozhodnúť o výsledku?
Tu je niekoľko otázok naraz. Ruské veľvyslanectvo sa určite naozaj snažilo. Ruské veľvyslanectvo aj Rusko ako celok so všetkými svojimi propagandistickými kapacitami sa určite snažili pomôcť pravicovým kandidátom a pravicoví kandidáti vyhrali. To však neznamená, že medzi tým je príčinná súvislosť. Ako som povedal na začiatku, Achillovou pätou informačných operácií je dokázať, že A viedlo k B. Ale boli v tejto oblasti veľmi aktívni.
Myslím si, že prinajmenšom od roku 2022 je dobre zdokumentované, ako ruské veľvyslanectvo verbovalo slovenského novinára, aby vykonával špionáž a zverejňoval proruský obsah. Myslím, že Slovensko v dôsledku toho vyhostilo troch ruských diplomatov.
Tesne pred voľbami, keď už zákon zakazoval akúkoľvek kampaň, sa objavila nahrávka, na ktorej sa Michal Šimečka údajne rozprával s novinárkou o zmanipulovaní volieb. Nevieme dokázať, že táto deepfake nahrávka pochádzala z Ruska, ale investigatívni novinári, ktorí ju skúmali, uviedli, že sa začala šíriť z proruských účtov.
V tom istom čase šéf SVR, ruskej služby zahraničnej rozviedky, tvrdil, že Spojené štáty sa snažia zmanipulovať voľby v prospech Progresívneho Slovenska. Zdá sa teda, že Rusko v tomto smere vyvíjalo viacero aktivít, a som si istý, že ich bolo aj viac.
Vo svojej knihe spomedzi krajín NATO osobitne spomínaš Slovensko pre to, ako veľmi sú tu rozšírené proruské konšpiračné teórie. Píšeš, že menej než tretina Slovákov pripisovala vinu za vojnu Rusku a takmer polovica verila nepravdivému príbehu, že laboratóriá na Ukrajine financované USA vyrábali biologické zbrane. Na inom mieste tvrdíš, že ruské kampane získali ohlas tým, že využívali existujúcu polarizáciu v krajine a pocity krivdy spojené s našimi kultúrnymi vojnami.
Čo nám teda príklad Slovenska hovorí o domácich podmienkach, vďaka ktorým je spoločnosť vnímavá voči naratívom Kremľa? A čo je dôležitejšie: samotné ruské presviedčanie alebo miestni politici, mediálne osobnosti a existujúce pocity krivdy?
Záleží na okolnostiach, pretože všetko to spolu súvisí. Aj preto je niekedy veľmi ťažké oddeliť ruské operácie od toho, čo sa v krajine deje samo od seba, prirodzene. Do istej miery to zrejme závisí od šikovnosti miestnych influencerov. Tí šikovnejší ruskú pomoc nepotrebujú. Ak až takí šikovní nie sú, Rusko jednoducho znásobí dosah toho, čo hovoria, dá im peniaze a pomôže im. V každej krajine je to trochu inak.
Podmienky, ktoré domácim či ruským influencerom umožňujú vplývať na obyvateľstvo, sú v jednotlivých krajinách veľmi podobné. Napríklad krajiny, kde ľudia bežne veria konšpiráciám a podobným veciam. Krajiny s nízkou mierou dôvery v tradičné médiá, čo ľudí vedie na proruské a konšpiračné weby. Alebo krajiny, kde ľudia veľmi málo dôverujú svojim inštitúciám.
Slovenská vláda padla v decembri 2022 pre politické rozbroje a neschopnosť presadiť niektoré kľúčové zákony. A ľudia si hovorili: „Čo sú to za politici? Sú na nič, veď nič nedokážu.“ Takéto situácie teda vytvárajú úrodnú pôdu.
Povedal by som, že sa dá účinne využiť aj rozkol medzi obyvateľmi miest a vidieka, aký existuje v mnohých krajinách. Ak existujú náboženské rozdiely, teda medzi cirkvami alebo medzi elitou, ktorá vôbec nie je nábožensky založená, a mnohými ľuďmi, ktorí sú sami veriaci, náboženské argumenty sa dajú využiť na ovplyvnenie ich konania. Všetky tieto faktory môžu v ktorejkoľvek krajine pomáhať šíreniu nepravdivých príbehov.
Áno. Inými slovami by sme mohli povedať, že ruská propaganda a informačné operácie sú šité na mieru konkrétnemu publiku. Naratívy alebo príbehy nevznikajú úplne od nuly, ale využívajú už existujúce pocity krivdy a stavajú ich do popredia.
Jednoznačne. Pozri sa, čo tam už je, čo tam funguje a čo s tým vieš urobiť. Unikol dokument od jedného ruského dodávateľa služieb v oblasti informačných operácií a písalo sa v ňom, že naším cieľom je zistiť, ktoré témy v danej krajine najviac rezonujú, a pokúsiť sa usmerniť to, ako o nich ľudia premýšľajú, tak, aby to bolo užitočné pre Rusko.
Na Slovensku, v Európe, ale aj v Spojených štátoch mnohí pravicoví populisti považujú komunikáciu za trvalú súčasť svojho politického pôsobenia: prispôsobenú konkrétnym platformám, emotívnu, založenú na opakovaní a vlastne neustálu. Na druhej strane politici, ktorí bránia liberálnu demokraciu, často prizvú odborníkov na komunikáciu až potom, ako vypracujú nejaký politický návrh, až potom, ako majú nejaký dobrý nápad. Akoby komunikácia bola len zázračným práškom, ktorým posypú svoje čarovné osobnosti a čakajú, že to bude vynikajúco fungovať.
Môžu vôbec politici demokratického spektra uspieť, ak títo politickí lídri nepovažujú profesionálnu komunikáciu za rovnako dôležitú úlohu, ktorú musia plniť súbežne s tvorbou politík? V praxi to znamená, že skutoční komunikační profesionáli musia od samého začiatku sedieť pri tom istom stole, aj keď sa hovorí o citlivých politických otázkach či pokojne aj spravodajských informáciách. Aké inštitucionálne zmeny a poistky by boli potrebné, aby sa komunikácia stala naozaj veľmi účinným nástrojom demokratických štátov bez toho, aby sme klesli na úroveň manipulácie populistov?
Myslím si, že demokratické štáty si musia v prvom rade uvedomiť, že informácie a komunikácia sú absolútne nevyhnutné a musia mať aj nejaký účinok, nejaký dopad.
Myslím si tiež, že demokratické vlády či prodemokratické mimovládne organizácie si príliš často nevyberajú tie najúčinnejšie spôsoby komunikácie. Verejná diplomacia, vydávanie informačných prehľadov, vytváranie webov. Veď napríklad taká Európska únia má určite web, kde píše, koľko skvelých vecí robí pre Slovensko. A pre Slovensko robí naozaj veľa skvelých vecí. Lenže koľko ľudí číta web Európskej únie?
Potom tu máte ľudí, ktorí overujú fakty. Vďakabohu za nich. Overovanie faktov považujem za nesmierne dôležité. Ale weby na overovanie faktov často overujú len politické tvrdenia, ktoré väčšinu ľudí v skutočnosti až tak veľmi nezaujímajú. Keby overovali viac tvrdení zo športu a zábavného priemyslu, možno by oslovili viac ľudí.
Západné krajiny a mimovládne organizácie úzko spolupracujú so spravodajskými médiami, ktoré prinášajú pravdivé a spoľahlivé informácie, ale tieto médiá sú často veľmi zamerané na politiku. Nie je to obsah, ktorý by bežného človeka prirodzene priťahoval.
Ľudia siahajú po bulvári, ktorý má na titulnej strane autonehody, Hollywood a UFO a vo vnútri možno trochu proruskej politiky. Kde sú bulvárne noviny, ktoré majú na titulke autonehody a zábavu, ale vo vnútri prozápadný a prodemokratický obsah? Je ich veľmi málo.
Takže komunikujeme, ale nepremýšľame od samého začiatku nad tým, ako dosiahnuť, aby naša komunikácia bola naozaj účinná.
Na záver mám jednu praktickú otázku pre nás na Slovensku. Vychádzame z odporúčaní v tvojej knihe. Ak by Slovensko pred najbližšími parlamentnými voľbami mohlo prijať len tri opatrenia na zvýšenie odolnosti spoločnosti voči nepriateľskému vplyvu, ktoré tri by sme si mali vybrať? A ktoré často navrhované opatrenie proti dezinformáciám by si, naopak, odmietol ako neúčinné, kontraproduktívne alebo vôbec nezlučiteľné s demokratickými hodnotami?
Viem, že čokoľvek navrhneš, do najbližších volieb už nestihneme. Ale čo keby sme sa pokúsili inšpirovať tých, ktorí budú v najbližších voľbách kandidovať z prodemokratického tábora politikov, ktorí majú dobré úmysly, ale nepatria medzi tých, nazvime to, komunikačne obratných?
Nie som odborník priamo na Slovensko, ale k Slovensku aj k ďalším krajinám v regióne by som povedal toto. Keby som viedol demokratickú kampaň, ako prvé by som sa zameral na korupciu, pretože znova a znova vidíme, že korupcia na ľudí pôsobí najsilnejšie, viac ako akákoľvek politická ideológia.
Ako sme videli v Maďarsku, veľa ľudí, ktorí volili novú maďarskú vládu, myslelo na korupciu Orbánovho režimu. Nepáčilo sa im ani to, že slúžil Rusku, ale korupcia — korupcia bola naozaj, naozaj veľká téma. Korupcia a neefektívne vládnutie.
Ďalej by som sa vyhol tomu, že by som niektorých ľudí označoval za hlúpych, zraniteľných alebo hovoril, že potrebujú, aby ich vzdelávali nejaké mimovládne organizácie alebo iné elity. Hlavnou myšlienkou mojej komunikácie by bolo, že Slováci sú múdri. Dosť múdri na to, aby rozpoznali, že nimi niekto manipuluje. Preto by som dal väčší priestor obyčajným Slovákom, bežným robotníkom, poľnohospodárom, ktorí by hovorili, akí sú hrdí na to, že nenaleteli nejakej propagande.
Pokiaľ ide o Rusko a to, čo robí, hovoril by som pravdu. Poukazoval by som na povahu ruského režimu a na to, že Slováci sú oveľa slobodnejší než Rusi. Slováci môžu robiť a hovoriť veci, za ktoré by ich v Rusku zavreli. Slováci zarábajú oveľa viac než Rusi. To by malo byť zdrojom slovenskej hrdosti na to, čo ste dokázali. Slováci by nikdy neprijali to, čo sú Rusi nútení znášať: obmedzenia slobody aj materiálneho blahobytu.
Slováci by určite nemali chcieť takú spoločnosť podporovať a ani si ju brať ako vzor. Prečo by chceli svoju spoločnosť zraziť na úroveň Ruska alebo mať na hranici takúto krajinu, ktorá je navyše po zuby ozbrojená?
A čo by som komunikačne nerobil vôbec: hoci mi ide o demokraciu a celé toto úsilie je o demokracii, samotné slovo „demokracia“ by som vôbec nepoužíval. Význam tohto slova sa, žiaľ, zdeformoval na nepoznanie. Veľmi veľa ľudí vo východnej, strednej aj západnej Európe má pochybnosti o demokracii a o tom, čo to vlastne znamená. Myslia si, že nefunguje. Myslia si, že vedie k nekonečným politickým sporom a že vďaka nej jednoducho nezbohatli. Ľudia si totiž myslia, že demokracia z nich automaticky má urobiť boháčov.
Ja by som teda svoju kampaň na propagácii demokracie vôbec nepostavil. Ani to slovo by som nepoužil. Povedal by som, že posolstvo treba zhrnúť do veľmi jasných, krátkych a konkrétnych hesiel, ktoré sa napríklad zmestia na nálepku, čo si nalepíte na auto. A tie musia byť úplne konkrétne.
Napríklad: Vláda nemá byť skorumpovaná. Vláda vám nemá hovoriť, čo si máte myslieť. Vláda vám nemá brániť združovať sa. Vláda sa nemá spájať s nepriateľskými štátmi. Toto by boli moje posolstvá. Jednoducho by som sa nesnažil ľudí nadchnúť pre nejaký politologický pojem z gréčtiny.
Myslím si, že to sú veľmi zaujímavé myšlienky a cenné postrehy aj pre ľudí, ktorí teraz vedú volebné kampane. Veľmi sa mi páči aj tvoj posledný nápad s krátkymi heslami na nálepky. Spomenul si totiž niekoľko myšlienok, ktoré oslovujú aj ten druhý tábor ľudí, ktorí by vlastne nevolili ani progresívcov, ani liberálov, ani nikoho iného. Sú totiž také univerzálne, že aj na Slovensku by dokázali preklenúť priepasť medzi tábormi našej polarizovanej spoločnosti.
Mám ale ešte jednu krátku doplňujúcu otázku. Zameral si sa na korupciu, čiže na naratív a príbeh, ktorý je proti niečomu. Potom sme hovorili o veľmi všeobecných, stručných, pozitívnych posolstvách a tiež o porovnávacom naratíve, v ktorom porovnávame Rusko, tamojší spôsob života a životnú úroveň, akú tam možno očakávať, so životnou úrovňou na Slovensku, ktoré je členom EÚ. Ale čo taká čisto pozitívna národná myšlienka, napríklad že poďme obnoviť krajinu?
Maďarsko je dobrý príklad. Má za sebou 16 rokov Orbána a Magyar vyhral voľby s protikorupčnou kampaňou. Myslíš si však, že by bolo múdrejšie, prínosnejšie či účinnejšie, keby Magyar alebo iný politik, napríklad aj na Slovensku, spojil protikorupčné posolstvá s akýmsi pozitívnym nacionalizmom, ktorý je inkluzívny a nevylučuje našich partnerov, spojencov, menšiny a vôbec inakosť, ale práve ich zahŕňa do novej modernej slovenskej identity, ktorá sa díva do budúcnosti a nie do minulosti?
Mám na mysli inkluzívny nacionalizmus, ktorý druhých nevylučuje zo spoločnosti, ale buduje národnú identitu na tom, že každého, kto žije v krajine a prispieva k jej životu, považuje za súčasť národa, za súčasť tej krajiny. Tak ako na Ukrajine, kde teraz vo vojne bojujú príslušníci viacerých etník a hrdo všetci spoločne dvíhajú ukrajinskú vlajku. Ukrajincom je úplne jedno, či sú to Židia, kozáci, Gruzínci alebo ktokoľvek iný.
Viem, že ozbrojený konflikt urýchľuje toto spájanie identít do jednej národnej myšlienky. Dá sa však podľa teba aj v mieri dlhodobo viesť kampaň, ktorá by dosiahla to isté, a odporučil by si to demokratickým politikom, ktorí sa uchádzajú o dôveru verejnosti?
Áno, sú tam riziká.
Tá najľahšia otázka úplne nakoniec.
Hej. Áno, sú tam riziká a ako hovoríš, hrozí, že nacionalizmus bude vyčleňovať ľudí. Zároveň si však myslím, že nacionalizmus má aj výhody, keď pomáha čeliť pocitu, že naša krajina nestojí za nič a celé je to jednoducho katastrofa.
V mnohých krajinách vidíme prieskumy, kde sa ľudí pýtajú: „Boli by ste ochotní bojovať za svoju krajinu?“ A ak prieskum ukáže, že nie, že väčšina ľudí by za svoju krajinu nebojovala, potom určitú dávku nacionalizmu asi potrebujete. Potrebujete ho však v takej podobe, aby nešlo len o nejaké prázdne heslá, ale o niečo, čo môžete vidieť aj v skutočnosti.
Napríklad si myslím, že slovenské ozbrojené sily sú niečím, čo by mohli politici naozaj vyzdvihovať. Veď je to skutočná armáda. Ak ste vojenský odborník, môžete diskutovať o tom, aká je efektívna, aká je dobrá a podobne, ale ona má skutočné lietadlá, ktoré dokážu zhadzovať bomby, skutočné tanky a podobne.
Áno, mali by sa konať dni ozbrojených síl na námestiach vo viacerých mestách na Slovensku, s vojakmi. S vojakmi, ktorí však zastupujú rôzne názory a rôzne skupiny slovenskej spoločnosti, aby si ľudia mohli povedať: „Tento vojak je odtiaľto. Tamten je odtiaľ a táto vojačka zase stadiaľto. Ak sa niekto pokúsi napadnúť túto krajinu, títo ľudia za ňu budú bojovať.“
To je nacionalizmus, ktorý nikoho nevyčleňuje, ale zahŕňa úplne všetkých. A takýto nacionalizmus sa podľa mňa oplatí podporovať.
