Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov amerických zverejnilo dokument, v ktorom uvádza rebríček piatich pretrvávajúcich proruských dezinformačných naratívov. Text zároveň upozorňuje na fungovanie ruského dezinformačného a propagandistického ekosystému, ktorý tieto naratívy aktívne šíri.
Podľa ministerstva sa do skresľovania pravdy a šírenia dezinformačných naratívov zapájajú ruské vojenské a spravodajské zložky. Okrem iného ide o operácie na sociálnych sieťach, využívanie otvorených alebo skrytých online proxy médií, začleňovanie dezinformácií do televíznych či rozhlasových programov.
Rovnako sa tieto jednotky aktivizujú v kybernetických operáciách s cieľom kompromitovať kredibilné médiá, ako aj pri hackerských útokoch a zverejňovaní ukradnutých informácií.
Ministerstvo v publikovanom materiáli upozorňuje na päť hlavných dezinformačných naratívov, ktoré Kremeľ pretláča. Cieľom je naplniť informačné prostredie falošnými naratívmi týkajúcimi sa najmä situácie na Ukrajine.
Ruská klasika
Jedným z najčastejšie šírených a dlhodobo pretrvávajúcich naratívov je prezentovanie Ruska ako obete. Viktimizácia má formu vykresľovania ruských agresívnych činov ako nevyhnutnej reakcie na zahraničnú – zväčša americkú – provokáciu.
V prípade, že je Kremeľ za svoje konanie kritizovaný, siaha po hlavnom nástroji svojej klasickej stratégie: kritikov označuje za „rusofóbov“. Toto označenie je často využívané politickými predstaviteľmi a veľmi ochotne ho preberajú prokremeľské médiá.
Podľa správy amerického ministerstva zahraničných vecí sa pojem rusofóbia vo väčšej miere používa od roku 2014, kedy Rusko napadlo Ukrajinu. V súčasnosti ho ruskí štátni predstavitelia a prokremeľské médiá využívajú na označenie prakticky akejkoľvek kritiky.
Sledovať ju môžeme aj v obsahu slovenských prokremeľsky orientovaných webov, ktoré za rusofóbnu označujú napríklad politiku Európskej únie a NATO.
Skresľovanie histórie
Ministerstvo zahraničia USA ďalej upozorňuje na historický revizionizmus a časté skresľovanie minulých udalostí. Ruskí štátni predstavitelia túto taktiku využívajú hlavne v prípadoch, kedy sa skutočnosť nezhoduje s politickými a geopolitickými cieľmi Kremľa.
Častou býva aj snaha postaviť Rusko do lepšieho svetla. Typickým príkladom je pakt Molotov-Ribbentrop z roku 1939. Dohoda o neútočení medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom býva často interpretovaná v snahe bagatelizovať jej význam.
Ruský prezident Vladimír Putin v roku 2019 označil pakt za nutné zlo a Stalinovo konanie prezentoval ako racionálne. Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie dohodu interpretovalo ako bežnú predvojnovú prax.
Tí, ktorí nesúhlasia s upravenou verziou historických faktov, bývajú zväčša označovaní za nacistov či sympatizantov s nacistami. Okrem paktu Molotov-Ribbentrop je častým terčom skresľovania aj ukrajinská štátnosť, gulagy či hladomor na Ukrajine.
Pád západnej civilizácie
Ďalším pretrvávajúcim naratívom je vykresľovanie Západu ako dekadentného sveta, ktorý sa odkláňa od tzv. „tradičných hodnôt“, a preto nevyhnutne smeruje k zániku. Koncept tradičných hodnôt je postavený na preferovaní tradícií, rodinných hodnôt či duchovnosti. Ich poňatie je však pomerne nejasné a zväčša diskriminačné.
Naratív sa totiž opiera o odmietanie rovného postavenia príslušníkov sexuálnych menšín, ale aj žien. Rusko má predstavovať morálnu protiváhu voči údajnej dekadencii Západu, proti ktorej stavia predsudky a homofóbne postoje.
Známym príkladom je Putinovo tvrdenie, že Západ pretláča videnie sveta, v ktorom budú pojmy matka a otec nahradené pojmami rodič 1 a rodič 2. Rétorika tradičných hodnôt sa rozšírila aj do ďalších oblastí, vehementne ju využíva napríklad Viktor Orbán. Objavuje sa tiež v Arménsku či Azerbajdžane.
Farebné revolúcie
Rusko tiež využíva taktiku označovania nepokojov či povstaní v bývalých sovietskych republikách, ale aj inde vo svete, za farebné revolúcie. V princípe má ísť o podnecovanie týchto nepokojov zo zahraničia.
Zväčša sú podľa tohto naratívu hlavným aktérom USA, ktoré údajne zosnovali farebné revolúcie v Gruzínsku, Kazachstane, Kirgizsku, Moldavsku, na Ukrajine, ale aj v štátoch Blízkeho východu a Afriky.
Takúto rétoriku Rusko uplatňuje vtedy, ak sa dané hnutie orientuje prodemokraticky a proreformne, a zároveň odporuje geopolitickým záujmom Kremľa. Ten v reakcii na situáciu siaha po nástrojoch ako je odkláňanie pozornosti, prenášanie viny alebo útočenie na nezávislé médiá či organizácie pôsobiace v danom štáte alebo regióne.
Protichodné naratívy
Top päť pretrvávajúcich proruských naratívov podľa ministerstva zahraničia USA uzatvára technika vytvárania informačného chaosu prostredníctvom publikovania množstva rôznych, často aj protichodných verzií udalosti.
Takéto zaplavenie informačného priestoru sa vyskytlo napríklad po útoku na bývalého dôstojníka ruskej vojenskej rozviedky Sergeja Skripaľa a jeho dcéru Juliu nervovou látkou Novičok. Mesiac po incidente šírili prokremeľské médiá RT a Sputnik 138 rôznych verzií udalosti.
Podobná taktika je uplatňovaná napríklad v prípade ruskej prítomnosti v Gruzínsku. Cieľom je pravdepodobne spôsobiť zmätok a odkloniť pozornosť od úlohy Ruska v týchto udalostiach.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
