V Arménsku sa v roku 2018 odohrala tzv. Arménska nežná revolúcia, postavená na prodemokratickom a protikorupčnom étose. Viedla k uvoľneniu slobody prejavu a k oslabeniu štátnej kontroly nad médiami. To však malo vplyv na nárast dezinformačnej scény a polarizáciu médií v krajine.
Bývalé vládne elity, zosadené udalosťami z roku 2018, tak začali podporovať médiá, ktoré sa snažili o zdiskreditovanie novej porevolučnej vlády.
V krajine však rastie aj prítomnosť proruských médií. Pri šírení dezinformácií pomáhajú aj lokálne médiá a spravodajské stanice, ktoré častokrát používajú práve proruské zdroje, a to najmä v zahraničnom spravodajstve.
Snaha o boj proti dezinformáciám
Vláda a občianská spoločnosť v Arménsku sa snaží s dezinformáciami bojovať. Základnou stratégiou sú pokusy vyvracať, resp. debunkovať, nepravdivé správy z proruských médií.
Takéto snahy sú omnoho náročnejšie na realizovanie v susednom Azerbajdžane, v ktorom sú médiá pod prísnou štátnou kontrolou.
Za posledných 10 rokov vláda bez udania dôvodu zablokovala 85 webových stránok, vrátane webov viacerých nezávislých spravodajstiev. V roku 2021 sa Azerbajdžan ocitol na 168 priečke zo 180 krajín v rebríčku slobody médií podľa organizácie Reportéri bez hraníc (RSF).
Arménska dilema: tradičné hodnoty vs. pervezný Západ
Mnohé proruské dezinformácie v Arménsku útočia na Európsku úniu (EÚ) a jej iniciatívu Východné partnerstvo, ktorej je Arménsko súčasťou. Východné partnerstvo je podľa tohto naratívu koloniálny projekt EÚ, v ktorom Arménsko a Azerbajdžan zohrávajú rolu štátov druhej kategórie.
Podľa ďalších protizápadných naratívov je údajne Arménsko vďaka „perverznému“ Západu, neziskovému sektoru a Georgovi Sorosovi od svojej nežnej revolúcie pod kontrolou LGBTQ+ skupín. Revolúcia mala tiež slúžiť ako nástroj Západu k zastaveniu vplyvu Moskvy v regióne Kaukazu. V skutočnosti však nebola výlučne antiruská či prozápadná, skôr bola zameraná na vnútorné problémy krajiny.
S protizápadnými dezinformáciami súvisí aj naratív potreby ochrany tradičných hodnôt arménskej spoločnosti. To sa napríklad ukázalo na debate o Istanbulskom dohovore, ktorý podľa tohto naratívu ohrozuje arménsku tradičnú rodinu.
„Západný export“ v Azerbajdžane
Prokremeľské médiá v Azerbajdžane vyzdvihujú Moskvu a jej vojenskú silu. Západ sa vzťahom s Gruzínskom a Ukrajinou údajne snaží ohroziť Rusko.
Podľa ďalšieho naratívu sú, rovnako ako v prípade Arménska, hrozbou pre Azerbajdžan ľudské práva, neziskový sektor a LGBTQ+ skupiny, ktoré sa údajne snažia zničiť národné štáty. Tieto „západné exporty“ rovnako ohrozujú tradičné genderové role a rodiny azerbajdžanskej spoločnosti.
Navyše, v krajine, v ktorej dominuje islam, antizápadné naratívy kapitalizujú aj na naratíve o diskriminácii moslimov v Európe.
Špecifickou oblasťou dezinformácií v oboch krajinách je konflikt o Náhorných Karabach, ktorý medzi sebou obe krajiny od 90. rokov vedú.
V roku 2020 vypukla druhú vojna o toto územie, pričom sa okamžite stala cieľom dezinformátorov. Azerbajdžan začal šíriť dezinformácie o začiatku konfliktu, z eskalácie ktorého obviňoval Arménsko, aj keď v skutočnosti zaútočil ako prvý.
V Arménsku sa zase objavila správa, že jeho politické autority v negociáciách mieru konajú v prospech „väčšieho“ plánu Georga Sorosa.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
