Počas decembra sme s cieľom identifikovať proruskú propagandu sledovali viaceré slovenské dezinformačné weby. Pozornejšie sme sa zaoberali nasledujúcimi štyrmi: Hlavné správy, Hlavný denník, Infovojna a Extraplus. V reporte prinášame zhrnutie zachytených proruských naratívov.
Hlavné zistenia
- Hlavnou témou dezinformátorov bolo v sledovanom období napätie na rusko-ukrajinských hraniciach. V tejto súvislosti sa opakoval naratív, že Rusko predstavuje obliehanú pevnosť obklopenú nepriateľskými silami. Naratív sa zameriaval predovšetkým na NATO, ktoré svojím rozširovaním malo porušiť údajný sľub Rusku. Rovnako sa objavovali tvrdenia, že samotná Ukrajina pripravuje útok na Donbas.
- Rezonujúcou témou boli aj „bezpečnostné záruky“, ktoré Rusko žiada od Západu. Ultimátum požadujúce návrat k modelu Studenej vojny a ktoré okrem iného pošliapava suverenitu štátov susediacich s Ruskom je prezentované ako veľkorysá a mierotvorná ponuka. Samotné Rusko je vykresľované ako jediný aktér schopný zabezpečiť rozvoj a prosperitu Ukrajiny.
- Zaznamenané bolo množstvo článkov, v ktorých sa neobjektívne vyzdvihovala sila ruskej armády a sofistikovanosť jej zbrojného priemyslu. Kľúčová bola snaha marginalizovať silu NATO a Ukrajiny ako aj vzbudiť dojem, že akýkoľvek odpor voči Rusku by bol v prípade konfliktu zbytočný.
- Prítomná, hoci s menšou intenzitou, bola aj téma migrácie. Recyklované boli naratívy, podľa ktorých za migračnú krízu na poľsko-bieloruskej hranici môže EÚ, zatiaľ čo Lukašenko je obeťou vonkajšieho zasahovania. Sankcie uvalené na jeho režim za inštrumentalizáciu migrantov sú opisované ako nelegálne, neefektívne a dráhe pre ich iniciátorov.
- Sledované weby útočili aj na euroatlantické ukotvenia Slovenska. Rezonovali zavádzajúce vyjadrenia na tému obrannej spolupráce medzi Slovenskom a USA. Tá je interpretovaná ako strata suverenity v prospech USA, ktoré Slovensko chcú využiť ako nástroj proti Rusku. Modernizácia letiska Sliač je vykresľovaná ako „de facto“ odovzdanie slovenského územia americkej armáde.
- V závere mesiaca sa do popredia opäť dostali dezinformačné naratívy spojené s energetickou krízou. Viditeľná bola snaha preniesť vinu na EÚ a jej Zelenú dohodu, ako aj komunikácia pozitívneho obrazu ruského Gazpromu a agitácia v prospech spustenia plynovodu Nord Stream 2.
Hlavný cieľ proruských dezinformácií
Ťažiskovou témou decembra bolo dianie na Ukrajine. V uplynulých týždňoch sme mali možnosť sledovať silnejúcu prokremeľskú rétoriku namierenú proti Ukrajine a NATO. Kým Rusko stupňovalo tlak na hraniciach, slovenské dezinformačné weby podporovali prokremeľské naratívy.
Gro výstupov dezinformátorov tvorilo nekritické a servilné preberanie zavadzajúcej rétoriky ruských štátnych predstaviteľov. Ukázala sa snaha polarizovať spoločnosť a vyvolať nedôveru voči všetkým a všetkému a v konečnom dôsledku urobiť spoločnosť ľahostajnou voči dianiu na Ukrajine s cieľom vytvoriť pôdu pre podporu prípadnej ruskej agresie.
V dezinformačnom ponímaní boli univerzálnymi iniciátormi konfliktu vždy Ukrajina, NATO či EÚ (niekedy všetci aktéri súčasne). Tí boli opakovane obviňovaní z eskalácie napätia a provokácií Ruska, ktoré bolo naopak stavané do pozície obete.
Opakoval sa naratív, že Ukrajina je preplnená žoldniermi a zahraničnými vojskami, ktoré si na svoje územie Kyjev pozýva zo zúfalstva. Rezonovali napríklad nepodložené obvinenia o údajných prípravách amerických žoldnierov na útok na Donbas pomocou chemických zbraní.
Kľúčovou črtou bola diskreditácia ukrajinskej štátnosti a podkopanie legitimity jej vlády. Ukrajina bola opätovne vykresľovaná ako zlyhávajúci štát, bez spojencov a inštitúcií, ktorý nie je schopný poskytnúť svojim občanom základné práva a slobody. Opakovali sa tvrdenia, že väčšina Ukrajincov nepodporuje prozápadne orientovanú „nacionalistickú“ vládu a želá si návrat proruskej vlády z čias spred majdanských protestov.
Očierňované boli aj ambície Ukrajiny smerujúce k Európe. Euroatlantické štruktúry boli vykresľované ako zlomyseľné a rusofóbne organizácie, cieľom ktorých nie je vytvoriť s Ukrajinou rovnocenné partnerstvo, ale štvať jej obyvateľstvo voči Rusku.
Tento naratív vyvoláva falošný dojem, že ruský vplyv je žiadúci a potrebný na to, aby pomohol urovnať chaos na ukrajinskom území, pričom vykresľuje Rusko ako jediného geopolitického aktéra schopného zabezpečiť rozvoj a prosperitu Ukrajiny.
Rusko ako obliehaná pevnosť
Obavy z možnej ruskej invázie boli bagatelizované ako „hystéria“ či „propagandistické divadlo“. Pokiaľ by však skutočne malo dôjsť k invázii, Kremeľ by podľa šírených naratívov konal striktne v medziach sebaobrany.
Monitorované weby opakovane podsúvali čitateľom naratív o obliehanej pevnosti – „Rusko už nemá kam ustúpiť a musí sa brániť pred expanziou NATO na východ“. V tomto kontexte sa pravidelne opakovali klamlivé tvrdenia, že „Západ v 90. rokoch sľuboval, že NATO sa na východ nerozšíri“. V skutočnosti však NATO, takýto sľub Rusku nikdy nedalo.
NATO v tomto naratíve zohráva úlohu imperiálnej mocnosti, ktorá údajne túži rozmiestniť americké rakety v strednej a východnej Európe. Prípadná ruská invázia na Ukrajinu je tak ospravedlňovaná ako adekvátna reakcie na tieto „hrozby“ a „provokácie“.
Ďalší naratív, ktorým sledované weby ospravedlňovali kroky Moskvy, hovoril o údajnej genocíde ruskojazyčnej menšiny na východe Ukrajiny. Samotná ruská agresia na východnej Ukrajine je, aj napriek množstvu dôkazov poukazujúcich na priamu účasť ruských vojsk, interpretovaná ako „občianska vojna“, ktorá je proti ruskej menšine vedená kvôli jej odmietnutiu „protiruskej“ vlády v Kyjeve.
Značnú pozornosť dezinformátori venovali „Zmluve o bezpečnostných zárukách“ a „Dohode o opatreniach na zaistenie bezpečnosti Ruskej federácie“, ktoré Rusko predložilo Západu.
V skutočnosti tieto dokumenty spoločne predstavujú ultimátum zaobalené do pseudo-diplomatickej podoby. V ňom Kremeľ okrem iného pošliapava suverenitu a právo na sebaurčenie svojich susedov a požaduje záruky, že Ukrajina a Gruzínsko nikdy nevstúpia do NATO. Nemožno sa preto čudovať, že sa ultimátum v demokratických krajinách nestretlo s pozitívnou odozvou. Úplne totiž odníma suverenitu Ukrajiny, Gruzínska ako aj ďalších štátov zvoliť si vlastné politické smerovanie.
Proruské weby ho však prezentujú ako akúsi veľkorysú koncepciu mierového vývoja v Európe, podľa ktorej je garantom európskeho mieru práve Rusko.
Ak je Aliancia naozaj taká slabá, čoho sa potom Rusko obáva?
Zároveň sa však dezinformátori snažia presvedčiť publikum, že v prípade akéhokoľvek konfliktu by Ukrajina a NATO nevyhnutne ťahali za kratší koniec. Zaznamenané bolo množstvo článkov hovoriacich o vývoji nových ruských zbraní, sile ruskej armády a vysokej sofistikovanosti jej stratégií.
Či už ide o hypersonické rakety, ruskú tajnú flotilu a jej „nadvládu nad morom“ alebo ruské letectvo, ktoré údajne dokáže „zničiť polovicu ukrajinskej armády a všetky vojenské lietadlá za menej ako hodinu“, Rusko očividne dominuje vo všetkých odvetviach zbrojného priemyslu.
Na druhej strane sa zámerne marginalizovala sila Ukrajiny a NATO. Práve členské štáty NATO podľa dezinformátorov vykazujú „absolútny nedostatok koordinácie a neskúsenosť“. V tejto súvislosti sa objavili aj naratív útočiaci na hodnoty západnej spoločnosti.
Objavili sa tvrdenia že „politika diverzity a inkluzivity, panujúca v americkej armáde, by pre ňu mohla byť v prípade rusko-ukrajinskej konfrontácie katastrofou“. Tieto hodnoty majú americkú armádu, ako aj ostatné západné armády, demoralizovať a rozdeľovať.
Účelom týchto naratívov je apelovať na negatívne emócie verejnosti a vzbudiť falošný dojem, že hodnotové nastavenie Západu ho oslabuje a nevyhnutne povedie k rozkladu „tradičných hodnôt“.
Spochybňovanie zahraničnopolitického ukotvenie Slovenska
Monitorované weby prinášali svojim čitateľom aj vyjadrenia slovenských politikov a ďalších osôb, ktorých manipulatívne tvrdenia zapadali do prokremeľských naratívov. Spoločným cieľom útokov bola prozápadná orientácia Slovenska.
Priestor dostával napríklad europoslanec Milan Uhrík. Pozornosť si získali jeho zavádzajúce vyjadrenia na tému obrannej spolupráce medzi Slovenskom a USA. Poslanec vládu obviňuje z toho, že chce „Slovensko zapredať americkej armáde“ a urobiť z neho „baranidlo proti Rusom“.
Modernizácia letiska Sliač je zase opisovaná ako „de facto“ odovzdanie slovenského územia americkej armáde. Samotné hromadenie ruských vojsk pri ukrajinských hraniciach je podľa poslanca výplod „protiruskej rétoriky“ politikov, ktorí „si z protiruského štvania urobili doslova politické živobytie“.
Rovnakú líniu držali aj ďalší citovaní, ktorými sú neúspešný prezidentský kandidát Eduard Chmelár a bývalá poslankyňa Národnej rady Anna Belousovová. Obaja sa radia k obdivovateľom Ruska a svojimi výrokmi dlhodobo spochybňujú prozápadnú orientáciu Slovenska.
Chmelár v súlade s rétorikou Kremľa bagatelizoval znepokojujúce kroky Moskvy ako „propagandu“ a „poplašné správy“ šírené Západom. Belousovová vo svojich tvrdeniach spochybňovala ukotvenie Slovenska v euroatlantických štruktúrach, ktoré označila za „nechutne proamerické“ a „otvorene nepriateľské“ voči Rusku.
Lukašenko ako obeť Západu
Naďalej, i keď v menšej intenzite, bola prítomná aj téma migračnej krízy. Proruské weby však neprichádzajú s ničím novým, texty vsádzali na kartu viktimizácie – Bielorusko stavali do pozície obete a Lukašenka vykresľovala ako martýra čeliaceho atakom zo strany Západu.
Recyklovaný bol naratív o tom, že za migračnú krízu na poľsko-bieloruskej hranici nesie vinu Západ. Dôkazy poukazujúce na bieloruskú účasť na organizovaní migračnej krízy boli opomínané a zľahčované.
Nechýbalo nekritické preberanie Lukašenkových nepravdivých tvrdení, že utečeneckú krízu si vymysleli „poľskí darebáci“, ktorí bieloruským bezpečnostným zložkám podstrkávajú mŕtve telá utečencov a „povzbudzovaní Amerikou“ sa pokúšajú „zničiť Európsku úniu“.
Do pozornosti sa dostáva Lukašenkove odvetné embargo na dovoz potravín z EÚ a ďalších krajín, ktoré na Minsk uvalili sankcie po zmanipulovaných prezidentských voľbách a inštrumentalizácii migrantov pre politické účely.
Sankcie sú opakovane prezentované ako pokus EÚ a USA o zvrhnutie legitímnej vlády Lukašenka. Rovnako sú opisované ako nelegálne, neefektívne a dráhe pre ich iniciátorov, ktorých cieľom má údajne byť, aby sa „Bielorusko stalo ďalšou Ukrajinou“.
Dezinformácie o energetike sú späť
V závere mesiaca sa do popredia opäť dostali dezinformačné naratívy spojene s energetickou krízou. Spúšťačom novej vlny dezinformácií bol rekordný nárast cien plynu, ktorý nastal po tom čo Moskva pozastavila svoje dodávky cez plynovod Jamal-Európa.
K výraznej zmene naratívov oproti predošlým monitorovaným obdobiam však nedošlo. Podobne ako v minulosti bola ťarcha viny prenášaná na EÚ.
Objavovali sa recyklované naratívy, ktoré zo súčasnej krízy vinia energetickú politiku EÚ a najmä Európsku zelenú dohodu, ktorá je opisovaná ako naivná kampaň proti CO2. Tá má postupne viesť k zatváraniu fabrík, extrémnemu zdražovaniu či častým výpadkom prúdu.
Spoločným znakom článkov bola komunikácia pozitívneho obrazu ruského Gazpromu ako jediného spoľahlivého dodávateľa energií a agitácia v prospech spustenia plynovodu Nord Stream 2. Rovnako dezinformátori používali rétoriku delenia na dva protichodné bloky. Kým „rusofóbne krajiny“ na svoje postoje doplácajú vysokými cenami, spriatelené sa zdražovaniu údajne vyhli.
Špecifickými cieľmi útokov boli vlády Poľska a Ukrajiny, ktoré v otázkach energetiky majú zaslepene a servilne pritakávať EÚ a privádzať tak svoje krajiny ku katastrofe. Ako príklad priateľského národa uvádzali sledované weby Srbsko, ktoré si vďaka dobrým vzťahom s Ruskom dokázalo udržať nízke ceny plynu.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
