Úder na Irán je geopolitický hazard. Ak sa osemdesiatmiliónová krajina prepadne do mocenského vákua, Washington svoju výhru oslávi z bezpečnej vzdialenosti.
Nečakaný úder na Irán nie je iba ďalšou kapitolou dekády trvajúceho napätia, ale úplne zásadným otrasom, ktorý definitívne pochováva ilúzie o stabilite a povojnovom medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách.
Americko-izraelský útok zasiahol vládne budovy vrátane sídla tajných služieb, Národnej bezpečnostnej rady a komplexu Pastor, kde údajne sídli prezident aj osemdesiatšesťročný najvyšší duchovný vodca Alí Chameneí. Jeho smrť medzičasom potvrdila aj Iránska štátna televízia IRNA. Pod paľbou sa ocitli kľúčové vládne, kultúrne a náboženské centrá v Teheráne, Tabríze, Isfaháne či posvätnom meste Kumm, no útokom sa nevyhli ani pohraničné provincie, ako sú Ilam a Kermanšáh v blízkosti Kurdistanu.
Papierový tiger
Z geostrategického hľadiska Washington a Tel Aviv stavili na to, že Teherán je v súčasnosti historicky mimoriadne slabý. Irán si totiž namiesto priamej konfrontácie s Izraelom (a USA) v minulosti vybudoval sieť spriatelených ozbrojených skupín rozmiestnených po celom Blízkom východe. V septembri 2024 však zasadili izraelské tajné služby a armáda zdrvujúci úder libanonskému Hizballáhu, ktorý bol najdôležitejším a najsilnejším spojencom Iránu v regióne. Prostredníctvom koordinovaných výbuchov komunikačných zariadení (pagerov a vysielačiek) bol Izrael schopný zlikvidovať približne 1 500 popredných členov tejto skupiny, paralyzoval ju a pripravil o velenie.
Ďalšou ranou pre Irán bol pád spriateleného Asadovho režimu v Sýrii. Tento kolaps nielenže zničil tamojšiu rozsiahlu vojenskú infraštruktúru iránskych Islamských revolučných gárd, ale predovšetkým odrezal Teherán od kľúčových pozemných a vzdušných zásobovacích trás. Pre iránsky režim to znamenalo katastrofu. Prišiel o svoju predsunutú obranu, ktorá ho mala chrániť v prípade vojny, čím sa otvorila možnosť vojenského úderu priamo na územie Iránu.
Prečo práve teraz
Pri hlbšej analýze úderu na Irán sa nevyhneme otázkam o skutočných politických motiváciách útočiacich krajín. Americká administratíva čelí hlbokej vnútropolitickej kríze. Po historicky najdlhšom a mimoriadne negatívne prijatom prejave o stave Únie, klesajúcich preferenciách a tlaku prameniacom z káuz okolo zverejnenia spisov Jeffreyho Epsteina nesie útok učebnicové znaky stratégie zameranej na prekrytie domácich škandálov nasadením tvrdej sily.
Išlo by o cynické zneužitie vojenskej moci, čo potvrdzuje aj absencia autorizácie Kongresu, čím americký prezident de facto flagrantne obišiel vlastnú ústavu. O obídení Bezpečnostnej rady OSN ani nehovoriac. Kľúčoví európski lídri volajú po maximálnej zdržanlivosti a rešpektovaní medzinárodného práva. Najbližší európsky spojenec USA, Veľká Británia, sa odmietla na úderoch zúčastniť a na operáciu neposkytla ani svoje vojenské základne v regióne.
Spojené kráľovstvo potvrdilo nasadenie pilotovaných stíhačiek do obranných operácií, ktorých cieľom je chrániť vlastné vojenské objekty a personál v regióne, ako aj podporiť obranu spojencov pred prípadnými vzdušnými útokmi.
Demokracia nie je dobrá pre biznis
Vnútorná komplexita pohybov a vzťahov medzi iránskymi politickými a vojenskými elitami, etnickými skupinami v krajine a vôbec v spoločnosti de facto znemožňuje spoľahlivo predpovedať vývoj po tejto vojenskej intervencii. Najlepší scenár by sa mohol podobať na rok 1989 v krajinách Východného bloku, kde disidenti prebrali moc a usporiadali demokratické voľby. Celkom reálny je však aj scenár, v ktorom by moc v krajine prebral niektorý z armádnych generálov a premenil by Irán na vojenskú chuntu. Bábková diktatúra by po prevzatí moci poslušne priznala, že jadrový program bol omyl, a výmenou za podporu by otvorila ropné polia americkým korporáciám.
Základným kameňom uvažovania súčasnej americkej administratívy na Blízkom východe je nekompromisný politický realizmus, ktorý radikálne uprednostňuje pragmatické spojenectvá pred budovaním demokratických inštitúcií.
Predstava inštalácie prozápadnej demokracie v Teheráne je v skutočnosti skôr rizikom než želaným cieľom. Pre Washington je geopoliticky omnoho jednoduchšie a výhodnejšie uzatvárať dohody s autokratmi a diktatúrami než s fungujúcimi demokraciami. Občania by si v demokracii mohli zvoliť vládu, ktorá by sa ostro vyhradila voči americkým záujmom.
Transakčná diplomacia vyžaduje stabilitu, rýchlosť a garancie plnenia záväzkov, ktoré dokáže spoľahlivo a bez diskusie doručiť len silný autokrat, nie krehký a názorovo roztrieštený parlament. Washington sleduje pragmatické ciele: absolútnu elimináciu akejkoľvek hrozby pre Izrael a otvorenie nových, vysoko lukratívnych komerčných príležitostí pre Spojené štáty.
Kto to zaplatí
Architekti tejto ofenzívy však, zdá sa, ignorujú domáce obyvateľstvo, ktoré má v živej pamäti desaťtisíce obetí Chameneího režimu, a prípadný bábkový režim by nemuselo prijať. Reálne preto hrozí dlhoročná krvavá občianska vojna po vzore Iraku, či úplná balkanizácia krajiny poháňaná separatizmom Kurdov, Balúčov či azerbajdžanskej menšiny.
Pád osemdesiatmiliónového Iránu do mocenského vákua môže smerom k hraniciam Európskej únie uvoľniť devastačnú migračnú vlnu v ráde desiatok miliónov ľudí, popri ktorej sa sýrska migračná kríza bude javiť ako neporovnateľne menšia.
Americko-izraelský zásah tak v konečnom dôsledku nepredstavuje triumf strategického plánovania, ale skôr ukážku nebezpečného geopolitického hazardu. Washington a Tel Aviv sú zrejme na ceste dosiahnuť bezprostredné taktické ciele a ukotviť svoju vojenskú dominanciu v regióne. Prípadná destabilizácia Iránu a jeho pád do chaosu však zasiahnu jednotlivých aktérov veľmi rozdielne: zatiaľ čo pre Izrael znamená vnútorný rozvrat nepriateľa strategickú úľavu a Spojené štáty si môžu dovoliť vývoj manažovať z bezpečnej vzdialenosti, bremeno a náklady riešenia humanitárnej krízy zostanú ležať takmer výlučne na pleciach Európy.
Pracujeme bez reklamy a grantov a sme nezávislí iba vďaka Vám. Veríte, že dobre informovaní ľudia tvoria modernú a odolnú krajinu? Pomôžte nám pokračovať!
