Ak Rusko napadne Lotyšsko, budú mu čeliť aj slovenskí vojaci, hoci Robert Fico doma spochybňuje náš záväzok brániť spojencov. V USA demokrati porazili republikánov. Trump však môže stále vetovať pomoc Ukrajine. Kremeľ má šíriteľov svojej propagandy priamo v slovenskej vláde – premiéra Roberta Fica a ministra zahraničných vecí Juraja Blanára. Kto po Ficovi prevezme vládu, musí obmeniť časť diplomatického zboru, zveriť diplomaciu a obranu ľuďom, ktorým spojenci veria, hovoriť doma to isté čo v Bruseli a po verejnom audite vypovedať dohody s Moskvou, ktoré škodia Slovensku.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- čo spája Maticu slovenskú s mužom, ktorý riadi ruskú zahraničnú rozviedku;
- Že na Slovensku dnes pôsobí ruský veľvyslanec, ktorému po vyhostení “diplomatov” z Poľska ostali len kuchár a šofér.
- ako môže Trump zabrzdiť pomoc Ukrajine, aj keď za ňu hlasuje väčšina v Kongrese;
- prečo Kremeľ na Slovensku nenájde vplyvnejších šíriteľov svojej propagandy než Fica a Blanára;
- ako môžu ruskí diplomati zo susednej krajiny ďalej špehovať štát, ktorý ich vyhostil;
- Že naši vojaci v Lotyšsku by proti Rusom bojovali, aj keď Fico doma hovorí, že napadnutému spojencovi by nepomohol.

Rozhovor bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť.
Čomu sa venuješ po odchode z postu veľvyslanca?
Stále som v Londýne, len v inej pozícii. Z ministerstva zahraničných vecí som odišiel. Teraz pracujem pre britskú organizáciu s európskym zameraním, ktorá sa venuje zahraničnej politike, bezpečnosti, strategickej stabilite a diplomacii. Je to medzinárodná organizácia, sídli v Londýne, ale máme pobočku aj v Berlíne. Je to celkom významná celoeurópska organizácia a ja ju v Londýne vediem.
Čomu sa venujete v každodennej práci?
Medzi naše hlavné témy patrí európska bezpečnosť vo vzťahu k Rusku a vzťahy Európskej únie so Severnou Amerikou, konkrétne so Spojenými štátmi, či už strategické, alebo ďalšie. Venujeme sa jadrovému odstrašeniu, jadrovým stratégiám aj jadrovému odzbrojeniu. Venujeme sa aj odzbrojeniu vo všeobecnosti a tomu, aké sú možnosti strategickej stability v Európe.
Venujeme sa aj umelej inteligencii a disruptívnym technológiám. Napríklad tomu, ako umelá inteligencia ovplyvňuje rozhodovanie v medzinárodných vzťahoch alebo v konkrétnych vojenských záležitostiach. Sme organizácia orientovaná viac-menej na Európu a transatlantické prostredie, plus na východnú Európu a Rusko.
Takže si zostal vo svojom prostredí.
Áno, od zahraničnej a bezpečnostnej politiky som neodišiel, len ju teraz robím na inej úrovni a v inom kontexte. Musím povedať, že profesionálne ma to veľmi napĺňa, aj ľudsky. V tej organizácii pracujú naozaj špičkoví odborníci. Dennodenne pracujem s najlepšími odborníkmi sveta.
Máme aj diplomatické iniciatívy, ktoré súvisia s európskou bezpečnosťou a strategickou stabilitou. To je niečo, čo som ako štátny tajomník na ministerstve obrany ani ako veľvyslanec nemal možnosť robiť. Je to iný kontext, trošku iná úroveň.
Možno sa tam veci robia dynamickejšie a ľahšie sa dá niečo presadiť či dostať sa k informáciám než v štátnej správe.
Áno, je to pomerne kreatívne a veľmi flexibilné prostredie. A čo sa týka informácií, niekedy sa aj čudujem, že sa dostávam k informáciám a súvislostiam, ku ktorým som sa nedostal ani ako štátny tajomník ministerstva obrany.
Je to trošku iný kontext a naozaj veľmi zaujímavá práca. Napĺňa ma to. Aj Londýn je jedným z najlepších miest, kde sa dá venovať zahraničnej a bezpečnostnej politike a obrane. Je to veľmi zaujímavé.
Vo voľbách do amerického Kongresu mnohí čakali víťazstvo demokratov, no rozsah tej „modrej vlny“ prekvapil aj ich priaznivcov. Čo prekvapilo teba?
Prekvapila ma miera toho víťazstva. Republikáni stratili ikonické štáty a ten najikonickejší štát, Texas. Ak majú republikáni niekde tradične veľmi silné postavenie, tak práve v štátoch ako Texas. Je to ikonická prehra pre republikánov a ikonická výhra pre demokratov.
Na základe prieskumov sa asi dalo očakávať, že demokrati vyhrajú. Ale miera toho víťazstva ukazuje, že väčšina amerických voličov má naozaj dosť politiky, ktorú razí súčasný americký prezident a jeho administratíva.
Možno je to aj dobré znamenie pre demokraciu. Keď idete na jednu stranu príliš do extrému, kyvadlo demokracie alebo spoločnosti to skôr či neskôr skoriguje. Aj keď to už vyzerá, že je to veľmi ďaleko v extréme, stále sa ukazuje sila tej demokracie. To je naozaj dobrá správa. Nestalo sa to len v Amerike, ale aj v našom okolí, v regióne. Ani teraz nie som bezhraničný optimista, ale vidíme, že to nie je úplne stratené.
Po dvoch rokoch Trumpovho buldozérovania sme si mysleli, že sa mu podarilo rozložiť inštitúcie. Ani peniaze Elona Muska, tuším okolo päťsto miliónov, z toho dva milióny v Texase, zrejme nepriniesli republikánom želaný výsledok.
Nie. Keď dosiahnete určitú hranicu, ľuďom to začne prekážať. A keďže Spojené štáty sú demokraciou, ľudia majú možnosť sa vyjadriť. Toto by sa napríklad v Rusku, Bielorusku alebo v podobných krajinách nikdy nestalo. Amerika je demokracia a ľudia sa rozhodli, že Republikánska strana už zašla priďaleko a je čas to zmeniť.
Samozrejme, netreba si to teraz maľovať naružovo. Ani tá demokratická prehra ešte automaticky neznamená, že všetci tí, ktorí zvolili [nejasné v prepise], sú fantastickí, aj keď sú medzi nimi niektoré veľmi zaujímavé osobnosti.
Dobrou správou je, že sa to koriguje. Samo sa to koriguje. Inštitúcie sa držali napriek útokom a snahám rozložiť ich.
Najmä americké súdy.
Držali sa. A v konečnom dôsledku sa aj ľudia rozhodli, že to treba korigovať.
Trump obmedzil predaj zbraní Ukrajine aj zdieľanie spravodajských informácií. Čo sa zmení, keď budú mať od januára v Kongrese prevahu demokrati? Čo môže Trump urobiť, ak Kongres schváli zbrane pre Ukrajinu alebo sankcie proti Rusku?
Trump to stále môže vetovať, čiže sa to nemusí zrealizovať. Keď sa pozrieme na americký ústavný systém, zahraničnú a bezpečnostnú politiku drží v rukách prezident. Kongres má v tejto oblasti jednu veľmi dôležitú právomoc a tou je schvaľovanie rozpočtu.
Na naše pomery je celkom zaujímavé, ako vzniká americký vojenský rozpočet. Jednotliví členovia zákonodarného zboru doň pridávajú sumy, upravujú ich. Veľké čísla zostávajú viac-menej nezmenené, ale stále sa to trochu upravuje. V Amerike sa tomu hovorí power of the purse. Majú tú „silu peňaženky“, prostredníctvom rozpočtu môžu kontrolovať prezidenta. Podľa ústavy má však americký prezident naozaj široké právomoci.
Vo vnútornej politike a ekonomike bude mať veľmi obmedzené pole pôsobnosti, lebo ho budú prinajmenšom vyvažovať. V zahraničnej a bezpečnostnej politike teoreticky nie. Jediné, čo sa môže stať, je, že uvidí, že smer, ktorý razil, nie je nejako zvlášť úspešný a treba zmenu. Potom sa o ňu možno bude snažiť aj v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Ale to nikde nie je napísané. Donald Trump vie, že má ešte dva roky a potom pôjde do politického dôchodku.
Možno. Povedal, že sa bude uchádzať o úrad tretíkrát. A za dva roky toho už veľa stihol.
Za dva roky sa dajú spraviť rôzne veci, to je pravda. Ale on už nemusí počítať s tým, aké dôsledky bude mať jeho konanie pre budúce prezidentské voľby, lebo on sa už na nich nezúčastní. Otázkou budú ľudia v jeho okolí, ktorí sú potenciálnymi prezidentskými kandidátmi.
Hovorí sa predovšetkým o Marcovi Rubiovi, ktorý má v súčasnosti dve funkcie. U nás sa o ňom správne hovorí ako o ministrovi zahraničných vecí, ale zároveň je aj poradcom pre národnú bezpečnosť. To je veľmi, veľmi vplyvná funkcia v americkej administratíve. Druhým potenciálnym kandidátom je viceprezident J. D. Vance. Z týchto dvoch pravdepodobne vzíde budúci republikánsky kandidát na prezidenta. Pred voľbami bude zaujímavé, ako sa títo dvaja budú cítiť, do akej miery sa budú alebo nebudú dištancovať od Trumpovho dedičstva.
A keby sa aj chceli dištancovať, do akej miery to dokážu?
A do akej miery to bude uveriteľné, samozrejme.
Trump opakovane nepriamo spochybňuje americký záväzok voči NATO. Generál Grynkewich však vo Varšave ubezpečil spojencov, že USA dodržia článok 5 a zvíťazia. Podľa Roba Bauera by to bez súhlasu Bieleho domu nepovedal. Má článok 5 pri prípadnom útoku na Pobaltie rovnakú váhu ako pred Trumpovým návratom?
Čo sa týka článku 5, som optimista. Okolo neho sú politické tanečky a rôzne vyhlásenia, ale za článkom 5 stojí obrovská plánovacia infraštruktúra a vojenské veliteľské štruktúry.
Hovorím teraz otvorene o prípadnom ruskom útoku na členský štát aliancie. Neviem si predstaviť, že by Rusi nezareagovali na spojenecké jednotky rozmiestnené v Pobaltí, v Poľsku či v inej krajine na východnom krídle. Nedá sa predsa vyberať, že budeme útočiť len na lotyšské jednotky, ale keď sú o desať metrov ďalej kanadskí vojaci, na nich útočiť nebudeme. Alebo že v Litve budeme útočiť len na Litovčanov a na Američanov už nie.
Práve preto sú v Pobaltí vysunuté mnohonárodné bojové skupiny.
Myslím si, že plánovacie a veliteľské štruktúry, ktoré si aliancia vytvorila práve na takúto obrannú vojnu, na obranu pred ruským útokom, by sa dali do pohybu. Neviem si predstaviť, že by si Američania povedali, že okej, bojujte si sami.
Veľmi oslabená Európa, Európa pod ruským vplyvom alebo aj časť Európy pod ruským vplyvom nie je v záujme Spojených štátov. A hoci to už nie je záležitosť NATO, v ich záujme nie je ani kolaps Ukrajiny. Áno, Američania nepodporujú Ukrajinu tak, ako ju podporovali v minulosti. Drvivú väčšinu peňazí na ukrajinskú obranu zabezpečuje Európa. Aj americké zbraňové systémy pre Ukrajinu platí Európa. Treba povedať, že Európa sa v tejto oblasti stala absolútnym lídrom. Ale Američania sú stále tam a nie je v ich záujme, aby Európa padla.
Bauer číta Trumpove výroky ako odkaz domácemu publiku. Podľa ukrajinského novinára mal aj Fico povedať Zelenskému, že jeho protiukrajinské výroky sú len pre jeho voličov.
Ivan Novotný hovoril, že minister nahradil približne päťdesiat, tuším štyridsaťšesť, skúsených diplomatov absolventmi ruskej školy MGIMO. Jaroslavovi Barborákovi povedal, že videl dokumenty o plánovanom zvýšení počtu diplomatov na ruskej ambasáde. Čí súhlas by si potreboval ty ako veľvyslanec, keby si chcel posilniť svoju ambasádu?
Záleží na tom, v akom rozsahu by sa to robilo. Existujú na to vnútorné štruktúry. Ja som bol veľvyslancom vo Veľkej Británii, čo je spojenecká krajina a politicky to vôbec nie je rizikový vzťah. Je tam veľmi veľa práce, je to veľmi zaujímavá vec, ale nemusí to nevyhnutne ísť až k ministrovi.
Iné je to pri slovensko-ruských vzťahoch, či už ide o slovenskú diplomatickú prítomnosť v Rusku, alebo o ruskú prítomnosť na Slovensku. To sú politicky veľmi citlivé veci. Nemyslím si, že by sa to mohlo robiť bez toho, aby nad tým minister držal nejakú ochrannú ruku, či už na jednej, alebo na druhej strane. Z hľadiska citlivosti je to niečo úplne iné.
Dohodli sme sa aj na tom, že si opäť pozveme vojenského pridelenca. Na videu slovenského vojenského spravodajstva ponúkal Bohuš Garbár z Hlavných správ ruskému pridelencovi, že bude špehovať vtedajšieho ministra obrany Naďa. Čo robí slovenský vojenský pridelenec v zahraničí a čo robil ten ruský v Bratislave?
Začnime štandardnými vzťahmi. Dlhodobou a najdôležitejšou úlohou slovenských vojenských pridelencov je udržiavať vojensko-politické vzťahy. V niektorých prípadoch, napríklad vo Veľkej Británii, sa starajú aj o vojenské hroby. V Británii je pomerne veľa českých a slovenských vojenských hrobov. Sú tam pochovaní bývalí československí letci aj ďalší letecký personál.
V prvom rade však ide o bilaterálne vojensko-politické vzťahy, návštevy, dohody alebo napríklad účasť na cvičeniach v spojeneckých krajinách. To všetko koordinuje vojenský pridelenec.
Čo robil ruský vojenský pridelenec na Slovensku, sme videli aj na tom videu. Vyhostili ho preto, že robil veci, ktoré nie sú v súlade s diplomatickými zvyklosťami. Vykonával spravodajskú činnosť, či už sám, alebo riadil nejakú sieť, ktorá tu na Slovensku fungovala. Na videu sme videli konkrétny príklad, ako fungoval.
Slovensko ho nevyhostilo len tak, že sa nám niečo nepáčilo. Vyhostili sme ho na základe konkrétnych faktov a konkrétnej činnosti, ktorú tu vykonával. Jeho spravodajská činnosť nebola v súlade s našimi záujmami. Dokonca išla proti nim. Nikto nemá záujem na tom, aby ho špehovali a aby na jeho území vykonávali nelegálnu činnosť, ktorá môže ohroziť národnú bezpečnosť.
A evidentne nešlo len o vojenského pridelenca. Ak si dobre pamätám, vyhostili sme, myslím, štyridsaťtri či koľko ruských diplomatov. Tiež sme ich nevyhostili preto, že sa nám nepáčila farba ich auta. Konkrétne detaily nepoznám, sú utajované. Ale asi sme ich nevyhostili pre nejaké banality, ale preto, že ich činnosť išla proti našim bezpečnostným záujmom.
Dnešný ruský veľvyslanec na Slovensku pôsobil desať rokov v Poľsku. Máme informácie, že tam vykonával rozviednu činnosť. Poliaci mu vyhostili toľko ľudí, že mu ostal kuchár so šoférom. Čo o slovenskej diplomacii vypovedá, že sme ho prijali v zásade bez námietok?
Vo všeobecnosti to ukazuje, že sa nebránime. Nebránime sa ruskému politickému vplyvu. Naša vláda alebo naše vládne politické elity, ak ich tak môžem nazvať, rezignovali na reálnu politickú obranu. Dúfam, že spravodajské služby si robia svoju prácu. Neviem, ale dúfam. Mali by si ju robiť. Nechcem to hodnotiť, lebo nemám ten balík informácií. Ale na politickej a spoločenskej úrovni sa nebránime.
Niektorí čelní predstavitelia vlády dokonca multiplikujú ruské naratívy. Je to, akoby čerpali priamo z učebnice propagandy a informačných operácií. Platí zlaté pravidlo, že keď chceš v nejakej krajine rozširovať dezinformáciu, najefektívnejšie je nájsť si miestnych ľudí, ktorí ju budú šíriť ďalej. A čím sú tí miestni šíritelia tvojich dezinformácií vplyvnejší, tým je kampaň efektívnejšia.
Keď sa pozrieme na Slovensko, tu si našli skutočne vplyvných dezinformátorov. Vplyvnejších ľudí, ktorí sa prihovárajú verejnosti, než sú minister zahraničných vecí, premiér či ďalší vysoko postavení ľudia vo vláde a v parlamente, už v tomto štáte človek nenájde. A keď sa pozrieme, čo títo ľudia hovoria, veľmi často v podstate opakujú ruskú dezinformačnú kampaň.
My sme sa nielen vzdali, my sme sa dokonca pridali k šíreniu ruskej, nepriateľskej propagandy. Tá propaganda nie je dôležitá len sama osebe. Dezinformačná kampaň má nejaký cieľ. Tým cieľom je rozložiť spoločnosť, paralyzovať ju, paralyzovať rozhodovacie procesy a využiť Slovensko alebo, ak hovoríme všeobecne, daný štát na to, aby blokoval rozhodovacie procesy v EÚ alebo NATO.
Alebo ratifikačné.
Ratifikačné a rozhodovacie diskusie a tak ďalej. A toto sa deje. U nás nejde len o to, že sa bránime. My ešte aj aktívne rozširujeme ruské dezinformačné kampane.
To, čo u nás nazývame hybridnými hrozbami či pôsobením v sivej zóne, považuje Rusko za súčasť tej istej vojny, ktorú vedie na Ukrajine.
Áno, správne hovoríš, že je tam doktrinálny rozdiel. V európskom či západnom vnímaní je medzi vojnou a [nejasné v prepise] veľmi ostrá čiara. V ruskom doktrinálnom vnímaní je to pokračovanie, iný spôsob vedenia vojny. A to je to, čo experti a niektorí osvietení politici už dávno hovoria. Pre Rusko sme nepriateľská krajina a Rusi proti nám tak aj konajú.
Máme takých osvietených politikov aj doma?
Určite áno.
Chcel by som ich spoznať. Po porážke Viktora Orbána hľadá Rusko pre svoje spravodajské operácie priateľskejšie prostredie. Prekvapilo by ťa, keby ich presunulo na Slovensko?
Bolo by to logické. Pravdupovediac, nemám o tom informácie. Teraz v tejto sfére nepôsobím, ale bolo by to absolútne logické.
Blanár mal vyrokovať aj Slovenský inštitút v Moskve. Ako Rusko využíva kultúrnu výmenu na presadzovanie svojich záujmov? Eva Mihočková našla memorandum Matice slovenskej s organizáciou, ktorú vedie šéf ruskej zahraničnej rozviedky Sergej Naryškin. O čom to svedčí?
Tým bolo všetko povedané. [smiech]
Matica mala formovať náš jazyk, kultúru a identitu. Dnes je takto prepojená s ruskými spravodajskými službami a my kultúrnu spoluprácu s Ruskom ešte rozširujeme. Kam tým smeruje naša kultúra, identita a zahraničná politika? Ako Rusko tú kultúru využíva?
Pre Rusko je to, ako sme hovorili, súčasť väčšieho celku. Rusi to vnímajú tak, že sú vo vojne, v konflikte so Západom, a využívajú každú možnú príležitosť. Pamätám si ešte z čias studenej vojny, že v zahraničí mala kancelárie štátna letecká spoločnosť Aeroflot. V kanceláriách Aeroflotu na Západe pôsobili ruskí špióni. Podobne je to s ruskými kultúrnymi inštitútmi, ktoré môžu byť využité, zneužité aj na takúto činnosť.
Aj tie prepojenia sú súčasťou prepracovanej ruskej koncepcie, v ktorej sú hybridné operácie organickou súčasťou boja proti Západu. Je to dosť veľká tragédia, lebo kultúra by naozaj mohla ľudí spájať. Keď však ľudia vidia, že ich tá inštitúcia nespája, ale robí veci, ktoré by robiť nemala, tak to má od spájania ďaleko.
Podľa Süddeutsche Zeitung boli ľudia spojení s prekazeným útokom na výrobu dronov v Haniske pri Prešove napojení na skupinu za prekazeným útokom na letisko v Lipsku. Keby ten vyšiel, zrejme by prišiel na rad článok 4, možno aj článok 5 Severoatlantickej zmluvy. Čo to hovorí o SIS, ak ruskí operatívci zo Slovenska s veľkou pravdepodobnosťou pôsobia aj proti cieľom v zahraničí?
Úprimne, neviem sa k tomu vyjadriť, lebo nemám celý ten balík informácií. Trochu však sledujem diskusiu, v ktorej niektoré členské štáty Európskej únie otvorene hovoria o obmedzení voľného pohybu ruských diplomatov v rámci EÚ. Keď sa raz niekto dostane do schengenského priestoru, môže sa v ňom voľne pohybovať.
Niektoré európske štáty hovoria, že práve toto ruskí diplomati alebo vojenskí diplomati zneužívajú. Keď ich z jednej krajiny vyhostia, obmedzia im činnosť alebo tam na ňu nemajú vhodné podmienky, jednoducho odídu do druhej spojeneckej krajiny. Tá je s prvým štátom v podstate spojená bez akéhokoľvek obmedzenia a oni potom pôsobia z toho druhého územia.
Veď práve takéto prípady majú zachytiť národné spravodajské a bezpečnostné služby.
Áno, ale nikto nie je stopercentne efektívny. Práve preto je dôležitá medzinárodná spolupráca. A na to, aby bola efektívna, musí byť medzi spravodajskými službami dôvera.
Máme tú dôveru?
Pri politickej klíme, aká panuje na Slovensku, a pri otvorene prorúskej rétorike slovenskej vlády by ma neprekvapilo, keby to malo negatívny vplyv aj na dôveru medzi jednotlivými spravodajskými službami. Priame informácie o tom nemám. Opakujem, neviem sa k tomu bližšie vyjadriť, lebo tie informácie nemám. Ale v širšej komunite sa o tom už diskutuje celkom otvorene.
Určitý čas sa môžeme hrať na to, že je to len hra na voličov, že sa Robert Fico a Smer snažia uloviť nejakých voličov Republiky alebo proruského extrému. Ale tento cynizmus má svoje hranice. Nedajú sa prekročiť bez toho, aby to malo negatívne dôsledky na medzinárodné postavenie štátu. A na Slovensku sa to už, žiaľ, deje. Je to veľmi, veľmi nešťastné.
Podľa diplomatických aj iných zdrojov je dôvera v našu diplomaciu a spravodajské služby zrejme najnižšia v histórii Slovenska. Ak by u nás na budúci rok prišla politická zmena, akú sme videli v Maďarsku, Srbsku či v amerických voľbách do Kongresu, ako z toho von? Čo má nová vláda urobiť v zahraničnej a bezpečnostnej politike v prvom roku?
Začal by som tým, že medzi Spojenými štátmi a Slovenskom je veľký rozdiel. Spojené štáty nie je možné ignorovať. Slovensko…
Ide mi o našu vlastnú bezpečnosť a politickú stabilitu.
V našej zahraničnej a bezpečnostnej politike je prvým a absolútne kľúčovým bodom dôveryhodnosť ľudí, ktorí ju budú robiť a ktorí budú na kľúčových pozíciách. To je najdôležitejšie. Bez dôveryhodných ľudí s normálnymi vzťahmi v zahraničí, predovšetkým s našimi spojencami, sa veľká zmena urobiť nedá. Ako prvé teda treba dôveryhodné personálne obsadenie.
Druhá vec je, ako začne zahraničná a bezpečnostná politika v prvých týždňoch a mesiacoch fungovať. Aké prídu vyhlásenia, aké signály, ako sa bude komunikovať so spojencami, ale aj s obyvateľstvom. V súvislosti s Robertom Ficom niektorí hovoria, že sa dá robiť zahraničná politika tak, že v zahraničí poviete jedno a svojim voličom niečo úplne iné. Dá sa to ťahať rok, mesiac, ale dlhodobo sa to nedá. Aj naši spojenci tu majú ambasády, majú tu veľvyslancov a tí podávajú správy o tom, čo hovorí Robert Fico.
Najmä keď sa udeje niečo veľké. Keď napríklad premiér členského štátu NATO spochybní článok 5 alebo vyhlási, že by spojencom nepomáhal, keby ich napadli. Slovensko má pritom v Lotyšsku vojakov práve preto, aby sme sa spoločne bránili proti prípadnej ruskej agresii. Toto všetko sa k našim spojencom dostáva a ich predstavitelia to čítajú.
Ďalšia vec je, aké budú konkrétne kroky a ako sa o nich bude hovoriť. Urobí sa napríklad audit dohôd s Ruskom? Myslím si, že je veľmi dôležité aj to, či sa ten audit zverejní a či sa o ňom bude hovoriť. Treba to predstaviť obyvateľom aj spojencom. Povedať im, pozrite sa, mali sme také a také dohody. Dohody číslo jeden, dva a päť boli napríklad v rozpore s našimi záujmami, tak sme ich zrušili.
Takéto konkrétne kroky mám na mysli. Začal by som personálnym obsadením, potom komunikáciou a potom konkrétnymi krokmi. Tie sa nedajú urobiť za dva dni. Treba na to audit, ktorý trvá niekoľko týždňov, možno mesiacov. To by boli asi prvé kroky, ktoré by som urobil.
Na vyšších úradníckych miestach sú aj ľudia, ktorých sympatie k vládnej koalícii môžu pôsobiť deštruktívne, prípadne sympatizujú priamo s Ruskom. Bolo by vhodné reštrukturalizovať či obmeniť diplomatický zbor?
Čiastočne určite áno.
Je to reálne?
Vždy to závisí od politického rozhodnutia, od politického výtlaku a od toho, či je na to vôľa.
Kde je vôľa, tam je cesta.
V politike to platí desaťnásobne. A nehovorím len o ministerstve zahraničných vecí alebo o zahraničnej politike. Platí to aj v bezpečnostnej politike a v ďalších zložkách. Keď príde do úradu nový minister alebo ministerka, na kľúčových pozíciách potrebuje ľudí, ktorí sú na tom dobre odborne, ale sú aj bezúhonní, pokiaľ ide o spoluprácu so zahraničím a zahraničnopolitické smerovanie Slovenska. Musia to byť odborníci a zároveň ľudia, ktorí majú vo svojej oblasti kredit.
Reforma zahraničnej, bezpečnostnej či inej politiky sa nedá robiť bez toho, aby ju reprezentovali dôveryhodní ľudia. Nehovorím len o tom, že sa musí vymeniť minister a štátny tajomník. To je jasné. Musia mať okolo seba ľudí, svoje tímy. Bez toho sa to nedá. Treba na to politickú vôľu a treba mať na to odhodlanie.


