Za útoky na naše továrne a letiská musí tvrdo zaplatiť aj Kremeľ. Zatýkanie najatých sabotérov Rusko neodstraší. Európa míňa na obranu viac a nákupmi amerických zbraní prehlbuje závislosť od Washingtonu. Moskva premieňa nespokojnosť občanov na odpor proti podpore Ukrajiny a obchodné väzby na politický vplyv. Ak má „diplomacia“ znamenať kapituláciu Ukrajiny, ďalšie ruské požiadavky budú smerovať na Slovensko.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo je v Nemecku ochranu nemeckých letísk pred dronmi v dobe kamennej;
- ako môže ruská propaganda uspieť aj u ľudí, ktorí Putina neobdivujú;
- že Európa môže míňať viac na vlastnú obranu a byť pritom ešte závislejšia od USA;
- ako sa peniaze z obchodov s Ruskom môžu premeniť na politický tlak na zrušenie sankcií;
- Prečo by sme mali odpovedať na zmarený útok tak, akoby sa bol podaril;
- prečo by po kapitulácii Ukrajiny prišli na rad ruské požiadavky voči Slovensku;
- čo môže Slovensko po zmene vlády urobiť, aby znovu získalo dôveru spojencov.
Rozhovor bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť.
Obmedzenia Starlinku ukázali závislosť Ukrajiny od USA, ktorá trvá aj po obnovení služby. Nehrozí, že vyššími výdavkami na americké zbrane ešte posilníme vplyv Washingtonu na našu bezpečnosť? Kde viesť hranicu medzi súrne potrebnými americkými kapacitami a nežiaducou závislosťou, ktorá sa týka aj satelitnej komunikácie, cloudu a umelej inteligencie?
Táto epizóda so Starlinkom, respektíve so Starshieldom, podľa mňa ukazuje, aké je nebezpečné závisieť od Spojených štátov v kľúčových vojenských spôsobilostiach.
Zdá sa, že súčasnej americkej administratíve neprekáža ani porušovanie zákona. Na poskytovanie tejto služby Ukrajine totiž existujú zmluvy. Ukrajina za ňu platí, najmä z poľských a nemeckých peňazí, a keď sa zmluvy neplnia, je to v rozpore so zákonom.
To je veľmi vážna vec. Každý, kto využíva americké spôsobilosti, si tým pádom musí položiť otázku: Môžeme sa na ne spoľahnúť? Čo ak budeme potrebovať nejakú kľúčovú službu a Trump, Musk alebo niekto z ich okolia z nejakého dôvodu povie: „Tak ju vypneme alebo znížime jej rýchlosť.“
Je to mimoriadne vážny problém, najmä preto, že na americkej strane za to nikto neprevzal zodpovednosť. Všetci sa tvárili, že sa nič nedeje: „Nevieme, čo sa stalo. Ja som to nebol.“ Pritom za tým jednoznačne stál Biely dom a Elon Musk. Porušili zákon a prinútili všetkých spojencov zamyslieť sa nad týmito kľúčovými kapacitami a spôsobilosťami. Služba už síce obnovená bola, ale otázka závislosti od amerických spôsobilostí ostáva.
Keď sa pozrieme na európske obranné rozpočty, všetci teraz míňajú viac, a to je dobré. Podľa mňa však priveľa hovoríme o Európe a potom nakupujeme v Amerike.
Ja by som sa pri rozhodovaní držal jednoduchého pravidla: Ak niečo potrebujeme veľmi rýchlo a Spojené štáty to dokážu vyrobiť a rýchlo dodať, objednajme to tam. Ale ak niečo dlho trvá a vyžaduje si to naozaj veľkú investíciu, máme dobrý dôvod investovať do vlastných kapacít, vlastnej schopnosti konať a do európskych technológií. Aby sme aj v prípade, že Spojené štáty nebudú mať záujem o vojenskú či obrannú operáciu v Európe, dokázali takúto operáciu uskutočniť sami. Toto naozaj považujem za zásadné.
Krutá pravda však je, že v Nemecku aj v krajinách strednej a východnej Európy, kde bola závislosť od Spojených štátov a previazanosť s nimi vždy veľmi silná, nákup amerických zbraní a systémov teraz skôr prehlbuje závislosť od USA. To všetko sa deje napriek rečiam o väčšej európskej suverenite. Myslím si, že práve teraz sme videli, aké veľmi je to nebezpečné.
A ešte jedna vec. Keď sa rozprávaš s ľuďmi v NATO či v ozbrojených silách, a určite to platí na Slovensku aj v Nemecku, vysoko postavení generáli či odborníci ministerstva obrany ti vždy povedia: „Pozri, na pracovnej úrovni máme s Američanmi výborné vzťahy. Nič sa nezmenilo. Úzko spolupracujeme, spoločne cvičíme a tak ďalej.“ Podľa mňa je to pravda. Zároveň však platí, že na najvyššej politickej úrovni máme pochybnosti o americkej spoľahlivosti.
Dôsledky sa preto nedajú vyvodzovať len z každodennej praxe, kde to stále dobre funguje. Musíme vážne brať do úvahy politické súvislosti a podľa nich sa rozhodovať.
Máme aj zodpovednosť voči daňovým poplatníkom. Ľudia, ktorí v Nemecku platia dane, majú podľa mňa právo očakávať, že za peniaze, ktoré investujeme do obrany, niečo naozaj dostaneme a budeme to aj môcť použiť. Aj keby nám to prezident Spojených štátov napríklad nechcel umožniť.
Ako vnímaš uistenie veliteľa síl NATO v Európe, generála Grynkewicha, na konferencii vo Varšave o neochvejnom záväzku USA voči aliancii? Ide o dobré vzťahy medzi armádami, ktoré si spomínal, symbolicky potvrdené na najvyššej úrovni a s tichým súhlasom Bieleho domu?
Popravde, keď toto počúvam, mám zmiešané pocity. Nie som totiž veľkým priaznivcom zbožných želaní typu: „Pozrite, Grynkewich mal vo Varšave veľký prejav a teraz už preto obrane Európy veríme.“
Áno, je dôležité, že najvyšší veliteľ spojeneckých síl v Európe vysvetlil, ako môže NATO zvíťaziť. To je podľa mňa podstatné. Nejde predsa iba o obranu. V konečnom dôsledku nejde o obranu, ale o víťazstvo. To musíme jasne povedať. To sa mi páčilo aj v súvislosti s cvičeniami v oblasti Baltského mora a na severovýchode európskeho územia NATO. Toto je dobré.
Ale ak zároveň Biely dom, a nie hocikto, ale priamo Biely dom, zverejňuje mapy, na ktorých sú Grónsko a Island súčasťou Spojených štátov, ak americký prezident a jeho spojenci podkopávajú politické väzby a vzťahy medzi Európou a Amerikou, akú hodnotu má taký prejav? Mám na mysli napríklad Marca Rubia v Aténach alebo J. D. Vancea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii.
Budú Američania naozaj stáť pri nás? Urobia to, čo sľubujú? To je podľa mňa otázka, ktorá stále visí vo vzduchu. Keď o tom pochybuješ, opäť platí, že najlepšie je investovať do vlastných schopností a spôsobilostí, do toho, čo dokážeme sami ovplyvniť. Aby sme neboli neustále závislí od veľkého otecka, pretože táto závislosť ma v posledných rokoch dosť frustrovala.
V Handelsblatte píšeš, že potrebné technológie v Európe máme, ale musíme ich dostať do veľkovýroby a praxe. Ktoré spôsobilosti máme prednostne budovať pod vlastnou kontrolou? Čo zmeniť vo financovaní a obstarávaní, aby sme videli výsledky povedzme do 12 až 24 mesiacov?
Je to pravda, je to tak. Vo výskume, vývoji, v technológiách aj v priemysle máme všetko, čo potrebujeme. Je preto pre mňa záhadou, prečo to v Európe nevyužívame na budovanie vlastnej obrany a uveriteľného odstrašenia.
Je to oprávnená otázka aj zo strany Američanov, ktorí sa čudujú už roky: „Prečo vy Európania vyzeráte, že ste takí slabí? Kde je problém?“
Teraz, keď na obranu míňame viac peňazí, možno budeme silnejší. Stále však nevidím dostatok politickej vôle skutočne robiť to, čo treba, a vyslať Rusom odkaz, ktorý je podľa mňa kľúčový: „Nezahrávajte sa s nami, pretože ak v tom budete pokračovať, dostanete výprask.“ Toto je posolstvo, ktoré musíme smerovať na Rusko.
Lenže európskym politikom desaťročia vyhovovalo, že takéto vyostrené konfrontácie vždy nechávali na Spojené štáty. Európski politici na to pri svojom rozhodovaní nie sú zvyknutí. Možno ešte musia dorásť do úlohy, v ktorej sa Rusom postavia tvrdo a bez ústupkov.
Problém je však v tom, že veľa času nemáme. Nemôžeme čakať na novú generáciu politikov, ktorá urobí, čo treba. Niektoré naše potreby sú také zjavné, že už aj bežný občan sa pýta, prečo nerobíme veci, ktoré by sme úplne jasne robiť mali.
Napríklad očividne máme problémy s obranou proti dronom. Prečo práve toto nie je hlavnou prioritou obranných výdavkov? Nakupujeme tanky, bojové vozidlá pechoty, lietadlá a lode, ktoré nám dodajú niekedy v roku 2040. Vojenskí plánovači majú zrazu peniaze a sú posadnutí tým, čo si pred desiatimi rokmi ešte nemohli kúpiť, a chcú to teraz.
Prečo však neriešime obranu proti dronom, náš najväčší problém? Keby stovky dronov leteli z Ruska na Slovensko, do Nemecka či nejakej škandinávskej krajiny, ubrániť by sme sa nedokázali. Rusi toto veľmi dobre vedia.
Toto je veľmi vážny problém. Okrem obrany proti dronom, protivzdušnej a protiraketovej obrany potrebujeme prostriedky elektronického boja. Videli sme, ako Američania vo Venezuele a Iráne veľmi rýchlo vyradili systémy ruskej výroby. My takéto nástroje nemáme. Na východnom krídle aliancie, vzhľadom na Kaliningrad a možné ruské kroky, však takéto spôsobilosti vedenia elektronického boja naozaj potrebujete. To je druhá vec.
Potom tu máme naše spôsobilosti dlhého dosahu. Práve o tom sa dlho hovorí: potrebujeme vlastné európske prostriedky, aby sme Rusom poslali jednoznačnú a jednoduchú správu: „Ak sa s nami budete zahrávať, zasiahneme ciele hlboko v Rusku.“
Nemôžeme čakať na americké Tomahawky približne do roku 2030. Musíme si to vyriešiť sami. Veď máme rok 2026. Nepotrebujeme drahé americké technológie zo šesťdesiatych rokov. Môžeme mať moderné európske, lacnejšie a vo veľkom vyrábané technológie, ktoré nakoniec budeme sami aj používať. Mali by sme si veriť, že to dokážeme za pár mesiacov vyrobiť, pretože to možné je.
Keby sme spojili obranu proti dronom, protivzdušnú a protiraketovú obranu, spôsobilosti elektronického boja a úderov dlhého dosahu, dali týmto investíciám prednosť a v najbližších mesiacoch sa zlepšili, podľa mňa by to zásadne zmenilo ruské obavy o tom, čo si k nám chcú dovoliť [nejasné v zdroji]. A to zásadne.
Je pre mňa naozaj záhadou, prečo si neurčíme takéto jasné priority. Prečo investujeme do toľkých iných vecí, ktoré možno potrebujeme až o desať rokov, keď iné konkrétne nebezpečenstvo je tu a teraz?
Samozrejme, je tu aj veľa iných potrieb, od muničných skladov cez lode až po sledovanie vzdušného priestoru. Ale už sme videli, že to všetko dokážeme.
Napríklad na summite NATO v Ankare sme videli nové prieskumné lietadlo od európskej firmy Saab ako nový systém vzdušného včasného varovania a riadenia NATO. To, čo predtým zabezpečovali Američania, teraz dokážeme aj európskymi lietadlami Saab GlobalEye.
Som si istý, že keby sme využili naše existujúce satelitné technológie dvojakého použitia na vojenské pozorovanie Zeme, napríklad radary so syntetickou apertúrou, ktoré podrobne mapujú terén, a samotný zber dát, možno by sme americké kapacity nenahradili rovnako, ale dokázali by sme ich nahradiť inak. V Európe máme naozaj veľa využiteľných možností.
Pre mňa je napríklad neprijateľné, aby bezpečnosť Európy závisela od toho, či nám Američania dajú údaje včasného varovania o odpálených ruských balistických raketách, alebo nám ich nedajú. Chcel by som, aby sme tieto spôsobilosti mali vo vlastných rukách.
Prečo Európa stále nekoná rozhodnejšie? Z toho, čo hovoríš, tomu rozumiem tak, že to viazne na politickej vôli.
Nuž, obranné rozpočty sú národné rozpočty. Európsky rozmer získajú iba vtedy, keď to budú európske peniaze. Európske reči bez európskych peňazí nezmenia technológie, priemysel ani vojenské plánovanie. Sú to len reči, pretože peniaze patria jednotlivým štátom. Jednotlivé ministerstvá obrany sa tešia, že ich majú, a kupujú, čo chceli pred desiatimi rokmi.
Chýba nám spoločná európska stratégia. Krajiny, ktoré míňajú najviac, Nemecko a Poľsko, s najvyššími obrannými rozpočtami, by podľa mňa mali niesť väčšiu európsku zodpovednosť, budovať schopnosti aj pre ostatných. Každý však hľadí na seba a medzery, ktoré musí zaplniť aj doma. Preto tá európska stratégia chýba.
Koordináciu by sme privítali.
Áno, ale nie ten večný folklór, že máme priveľa typov tankov a stačil by jeden. Hovoríme o tom tridsať rokov. Bez európskych peňazí sa to nestane.
Myslím inú koordináciu. Ak Nemecko investuje do potrebných satelitných kapacít, ako ich sprístupníme? Ako z nich bude mať úžitok celá Európa? Ako zariadime, aby ich všetci mohli používať? Takto podľa mňa máme postupovať.
Podľa Frankfurter Allgemeine Zeitung mali dvaja podozriví zatknutí po podpaľačskom útoku v Mníchove patriť ku skupine napojenej na GRU, ktorá mala plánovať aj neúspešný útok na továrne na drony pri Haniske pri Prešove. Čo to hovorí o spolupráci ruských tajných služieb, kriminálnych sprostredkovateľov a najatých vykonávateľov? Kde a ako zasiahnuť najúčinnejšie a odstrašiť Rusko od týchto hybridných aktivít v sivej zóne medzi vojnou a mierom?
Pre tých, ktorí tieto ruské aktivity na európskom kontinente sledujú dlhodobo, to nie je žiadne prekvapenie. Útoky ruskej vojenskej spravodajskej služby GRU na muničné sklady sa totiž začali už v roku 2014. Zameriavali sa na muníciu, ktorá mohla byť použitá na Ukrajine proti Rusom v Donbase. Ide teda o dlhodobé úsilie.
Teraz sme však už v ďalšej fáze. Štyri roky od začiatku invázie je ukrajinský obranný priemysel oveľa viac prepojený s tým západným a Rusko sa snaží útočiť práve na tieto spoločné väzby. Vieme o pokusoch zavraždiť riaditeľov zbrojárskych firiem, vieme o sabotážach, podpaľačstve a podobných aktivitách.
Máš pravdu, Rusko teraz postupuje tak, že priamo nenasadzuje agentov GRU. Namiesto nich si najíma radových vykonávateľov z radov organizovaného zločinu, niekedy ľudí so sociálnymi problémami a niekedy aj takých, ktorí vôbec netušia, čo v skutočnosti robia.
Zdá sa, že je to oveľa jednoduchšie než kedysi. Komunikačné aplikácie a kryptomeny ponúkajú množstvo nástrojov, ktoré to uľahčujú. Takú sabotáž dokážeš zorganizovať aj z Moskvy či Petrohradu bez toho, aby si vôbec opustil Rusko.
Doteraz európske krajiny reagovali až potom, keď sa niečo stalo. Keď došlo k útoku alebo pokusu o útok, začalo sa vyšetrovanie. Vo väčšine krajín sa to podľa mňa riešilo ako otázka vnútornej bezpečnosti.
Incident sa stal na území krajiny, preto to dostali na starosť zložky, ktoré sa starajú o vnútornú bezpečnosť: polícia, orgány činné v trestnom konaní a podobne. Postupovalo sa doslova policajným spôsobom. Zisťovali sa fakty, vyšetrovalo sa a prípadne sa hľadali a zatýkali páchatelia.
Podľa mňa však nestačí, že k tomu budeme pristupovať ako k obyčajnému vyšetrovaniu trestnej činnosti. Vidíme tu totiž oveľa širší vzorec. Toto nie sú izolované udalosti, ale súčasť strategicky riadenej činnosti tretej krajiny na európskom území. Navyše sa týka viacerých krajín. Túto činnosť nemôžeme posudzovať oddelene v každom štáte, pretože zasahuje Európu naprieč jej hranicami.
Tvoja otázka je preto jednou z najdôležitejších. Môžeme tieto útoky vyšetrovať, nájsť páchateľov a možno ich aj postaviť pred súd, ak ich vôbec chytíme, ale týmto Rusku nevysielame žiaden odkaz, že za svoje aktivity bude naozaj niesť zodpovednosť.
Zdá sa mi, že európske vlády zatiaľ majú problém spojiť tieto dve oblasti: domácu vnútornú bezpečnosť na jednej strane a zahraničné vzťahy a medzinárodnú bezpečnosť na druhej. Rusi túto našu slabinu prirodzene využívajú.
V poslednom čase sme sa predsa len posunuli o krok ďalej, pretože niektoré krajiny okolo Baltského mora podľa mňa konajú aktívnejšie. Pozri sa napríklad na ruskú tieňovú flotilu, na Švédov, Britov a ďalších, ktorí vstúpili na tieto lode. V Nemecku vláda po dronovom incidente v Lipsku po prvý raz verejne označila za pôvodcu týchto útokov Rusko.
Všetci síce vedeli, že za tým stojí Rusko, ale je rozdiel, keď vláda povie: „Vieme, že to bolo Rusko.“ O to naliehavejšia je potom otázka: Aké to bude mať pre Rusko následky? Čím za to Rusko zaplatí? V tomto sme stále slabí. Potrebujeme na to viac nástrojov.
Napadajú mi tri veci. Mám ich, samozrejme, oveľa viac, ale poďme si rozobrať najprv iba tri.
Ako reakciu na útok na lipské letisko nemusíme Rusom spätne poslať dron na ruské letisko a niečo tam odpáliť. Môžeme napríklad Rusom zrušiť schengenské víza, a to všetky. Taký odkaz naozaj pochopia.
Proti tieňovej flotile v Baltskom mori môžeme zakročiť napríklad aj z environmentálnych dôvodov a povedať: „Tieto staré lode sa tu už nesmú plaviť, pretože ohrozujú životné prostredie.“ Rusko to pochopí.
Rusov nezaujímajú naše tlačové konferencie, oznámenia a odsúdenia, ale skutočné činy. Podľa mňa máme nástroje, ktoré by sme mohli využiť. Nemusíme odpovedať rovnakým spôsobom, ako oni útočia. Oni nám niečo urobia a my urobíme niečo iné, ale tak, aby to skutočne pocítili.
Druhá vec sa týka vyšetrovania. Potrebujeme viac nástrojov na finančné vyšetrovanie. Musíme ísť po peniazoch. Radových vykonávateľov niekto platí. Tie siete sa organizujú na serveroch Discordu či v iných komunikačných aplikáciách, napríklad na Telegrame. Majú svoje komunikačné kanály a my potrebujeme spravodajské a kontrarozviedne služby schopné do týchto kanálov preniknúť. Musia najmä vedieť skúmať kryptomenové peňaženky a sledovať tieto peňažné toky. Tu podľa mňa robíme len veľmi málo. Mali by sme týmto sieťam činnosť sťažiť.
Po tretie, Rusko môžeme zasiahnuť aj tak, aby to bolo preň naozaj veľmi bolestivé. Je to však aj o tom, aby sme si vážili samých seba tak, aby k nám získala rešpekt aj druhá strana. Aby sme ukázali, že sme pripravení a odhodlaní konať.
To by napríklad znamenalo, že ďalšie lietadlo či dron, ktoré narušia náš vzdušný priestor, okamžite zostrelíme, aby bolo jasné: „Toto nerobte.“ V niektorých európskych krajinách na to podľa mňa politická vôľa je. Na severovýchode skôr než v strednej či západnej Európe.
Nemecko by mohlo zohrať úlohu tým, že sa postojom priblíži severnej, strednej a východnej Európe. Ostatní by sa už potom nemohli schovávať za Nemeckom. Musíme jasne povedať: „Ak toto urobíte znova, budete za to niesť tvrdé následky.“ A potom to musíme aj naozaj urobiť. Iba tak bude naše odstrašenie naozaj dôveryhodné.
Aby Rusi naozaj pocítili následky svojho konania, musíme naše slová naplniť aj činom. Aby nás brali vážne. Mnohí Európania sa sťažujú: „Neberú nás vážne, nesedíme pri rokovacom stole.“ Nuž, zostreľte im lietadlo, ktoré naruší váš vzdušný priestor, a budú vás brať vážne. Videli sme to medzi Tureckom a Ruskom v roku 2015. To je výborný príklad.
Tlačovky na Kremeľ dojem nerobia.
Nie, nerobia.
V článku Porady drony nezastavia tvrdíš, že zodpovednosť za ochranu letísk a vojenských objektov je jasná a technológie dostupné. Aké rozhodnutia musia politici prijať a kto musí čo urobiť a dokedy, aby sme rýchlo a účinne ochránili letiská, vojenské základne a ohrozené priemyselné podniky?
Pre mňa je toto záhada, pretože všetko, čo potrebujeme, máme k dispozícii, a to už veľmi dlho.
Pri každom incidente, napríklad s dronom, sa politici tvária, že sú prekvapení, akoby o tom počuli prvýkrát. Podľa mňa je to v mnohých európskych krajinách rovnaké. Zvolajú porady, potom ďalšie porady o predošlých poradách. Možno vzniknú nejaké akčné plány alebo nová personálna štruktúra. Je to však už celé smiešne.
Potrebujeme senzorové siete s hustým vzájomným prepojením, aby sme dokázali spoľahlivo a presne zistiť, čo kde letí a či je daný dron nebezpečný, alebo nie. Vidíme to napríklad na Ukrajine, kde už takéto systémy fungujú. Kombinujú elektrooptické a tepelné senzory so sústavami akustických snímačov a zbierajú údaje o všetkých dronoch, ktoré letia. Veľmi rýchlo zistia, čo sa blíži a čo je nebezpečné.
Až potom uvažujete, či a ako máte zasiahnuť. V Nemecku na to používame nástroj zo sedemnásteho storočia – ďalekohľad. Na letisku sa cez ďalekohľady pozeráme, či tam náhodou nelieta nejaký dron. Keďže nevidíme, odkiaľ priletel a kam odletel, letisko pre istotu zavrieme. Je to ako v dobe kamennej, hoci máme všetky potrebné technológie na to, aby sme to v pohode zvládli.
Nepotrebujeme ďalšie porady. Potrebujeme plán nasadenia senzorov, a to nielen na letiskách. Potrebujeme využiť aj civilnú infraštruktúru, elektrické a iné siete. Umiestniť tam senzory, aby sme vedeli, čo sa s dronmi deje. Keď budeme mať údaje a budeme vedieť všetko spoľahlivo zachytiť, situácia pre nás bude oveľa jednoduchšia.
Toto všetko sa už malo stať pred rokmi. Zaostávame, ale nevyhneme sa tomu, aby sme to urobili. Niektoré krajiny menia zákony, aby prevádzkovatelia infraštruktúry napríklad dostali väčšiu zodpovednosť a mohli konať sami.
Vo veľkej krajine, ako je Nemecko, nie je reálne očakávať, že pri každom jednom probléme, napríklad na železnici alebo v energetickej sieti, príde polícia a vyrieši ho. Viac zodpovednosti musia dostať samotní prevádzkovatelia.
Môj odkaz je: Poďme to urobiť hneď, hneď teraz, investujme do toho peniaze. Výrazne to zvýši našu vlastnú bezpečnosť a zároveň podporíme naše vlastné technológie. Všetky firmy, ktoré toto dokážu, sú nemecké alebo európske.
Hovoríš, že na neúspešný útok v Lipsku máme reagovať, akoby nálož vybuchla. Aká politická reakcia Nemecka by bola primeraná? Má aj slovenská vláda posudzovať neúspešný útok v Haniske pri Prešove podľa škôd, ktoré páchatelia chceli a mohli spôsobiť?
Som presvedčený o tom, že nemecká vláda mala od samého začiatku konať tak, akoby nálož naozaj vybuchla. Bol to veľmi vážny pokus vyhodiť lietadlá na letisku v Lipsku do vzduchu. Toto bol čin štátneho terorizmu. Možno by to odôvodňovalo aj žiadosť o konzultácie a diskusiu v NATO podľa článku štyri či dokonca päť. O takejto závažnosti podľa mňa hovoríme.
Naozaj nevidím dôvod zľahčovať to alebo upokojovať sa tým, že nálože predsa nevybuchli, a preto to môžeme považovať za menej závažnú udalosť. Keď spomínaš Nemecko, Slovensko a ďalšie zasiahnuté krajiny, chýba nám spoločná koordinovaná reakcia európskych členov NATO.
Nechápem, prečo nemecká vláda nevyužila aspoň článok štyri na konzultácie v NATO a vyvodenie dôsledkov za takýto útok na úrovni celej aliancie.
Je to vojna. Rusko nerozlišuje hybridnú vojnu od vojny. Všetko je vojna. Všetko je vojna, len s rôznymi nástrojmi. Myslím si, že si to musíme konečne úprimne priznať a podľa toho aj konať. Vo vojne ide predsa o to, aby sme vyhrali. Musíme vyhrať.
Politici sa nám túto prostú pravdu veľmi zdráhajú povedať, ale presne o toto ide. Nevyhráme tým, že budeme situáciu neustále upokojovať, zľahčovať alebo sa snažiť neznepokojovať našu verejnosť. Tým to iba zhoršíme.
Myslím si, že sme to v posledných rokoch aj videli. Naša reakcia nebola dostatočne tvrdá a obávam sa, že takýchto incidentov tým pádom pribudne a niektoré by mohli spôsobiť oveľa väčšie škody než doteraz.
Pred nemeckými krajinskými voľbami vyšli najavo ruské dezinformačné kampane s falošnými videami; na Slovensku proruské siete roky formujú predstavy o zahraničnej politike, hrozbách a o tom, komu veriť. Píšeš, že vyvracať lži faktami nestačí. Čo musia politici pochopiť o tomto dlhodobom ovplyvňovaní, aby investovali do účinnej a udržateľnej obrany s trvalou politickou podporou, ktorá zároveň chráni slobodu prejavu?
[Začiatok odpovede nie je v zdroji jednoznačne označený.]
Toto nie je akademická otázka z politológie, ale skutočný problém. Tieto veci sa naozaj dejú a my musíme konať, nie písať politologické články.
Znie to banálne, ale o kognitívnej vojne, o boji o srdcia a mysle sa priveľa akademicky teoretizuje. Neustále sa debatuje o tom, čo by sa malo robiť. Otázka však znie: Kto niečo robí?
Nemyslím si, že tento boj môžu vyhrať vlády samy. Pre mňa je podstatné toto: Kognitívna vojna v podobe, v akej ju Rusko proti nám vedie, je naozaj nesmierne deštruktívna. Je postavená na predstave, že elity sú zlé, politici sú zlí, jednoducho všetko je zlé. Ak stojíš na ruskej strane, práve túto predstavu, tieto naratívy využívaš.
Rusi sú v tom naozaj veľmi úspešní. Keď niekto chce dať nemeckej vláde najavo svoju nespokojnosť, nech už z akéhokoľvek dôvodu, Rusi ju dokážu spojiť s odkazom: „Nepodporujme už Ukrajinu, Putin je skvelý“ a podobne.
Dôvodom však nie je skutočné presvedčenie týchto ľudí, že Putin je naozaj skvelý. V pozadí je ich nespokojnosť s tým, čo sa deje u nich doma. Práve túto nespokojnosť Rusi využívajú vo svoj prospech.
Tu si kladiem otázku, ktorú považujem za kľúčovú: Neprenechávame priestor, v ktorom sa táto vojna vedie, iba Rusom? Kde je vidieť, že na tomto poli bojujeme aj my sami?
V Nemecku sme napríklad diskutovali o TikToku. TikTok pritom každodenne používajú milióny Nemcov. Rusi sú v tomto priestore prítomní, Číňania tiež. Nájdeš tam všetky tie falošné videá a vplyvové operácie, ktoré si vieš predstaviť. A kde sme v tom priestore my?
Nemecká vláda sa za kancelára Scholza preslávila tým, že sa snažila rozprávať príbeh o taške, ktorú so sebou nosil Olaf Scholz. Bolo to detinské, idiotské plytvanie peniazmi. Nikoho to o ničom nepresvedčí.
Tým pádom túto situáciu neberieme dosť vážne. Je to zaujímavý rozpor. Nemecko má podobne ako mnohé európske krajiny jedny z najlepších a najúspešnejších firiem na influencerský marketing. Napriek tomu nás v informačnej vojne porážajú tie najlacnejšie, idiotské, primitívne metódy na TikToku, Facebooku aj ďalších sociálnych sieťach.
Prečo tam nevedieme tú kognitívnu vojnu? Ja som sa sám za seba rozhodol, že o tom nebudem písať akademické články, ale sám vstúpim do toho boja. Publikum musí vidieť aj ľudí, ktorí zanietene a s presvedčením bojujú za to, čo považujú za správne. Toto je tá najlepšia cesta.
Vyvracanie lží a spomínanie faktov je síce užitočné, ale na výhru v tejto vojne to nestačí. To platí úplne všeobecne. Potrebujeme leadership, jasné postoje, smerovanie aj diskusiu.
V posledných rokoch ma asi najviac frustruje, že sa konajú stále tie isté porady dookola, kde sedia úradníci a vojaci, ľudia z vlády a stranícki politici a všetci hovoria: „Bolo by skvelé, keby o tom už niekto začal hovoriť s občanmi.“ Ale nikto nepríde, nikto to neurobí za nás. Do toho boja musíme vstúpiť my sami.
Podľa mňa nekladneme dostatočný odpor tým primitívnym ruským metódam ovplyvňovania myslenia. Sami to veľmi uľahčujeme, pretože sa nebránime. Sami vytvárame vákuum a toto vákuum potom veľmi jednoducho zaplnia. Alebo, čo je ešte horšie, politici vytvárajú dojem, že oni sami nie sú presvedčení o tom, čo robia.
Ak si presvedčený, že konáš správne, nemalo by byť ťažké vystúpiť a povedať ľuďom, prečo považuješ tento alebo tento postup za správny.
Viacerí politici teda musia v sebe nájsť svojho vnútorného Churchilla a za tieto veci sa postaviť. Videli sme, že to fungovalo napríklad v Dánsku, keď bola premiérkou Mette Frederiksenová. Viedla svoju krajinu s presvedčením a jasnými postojmi. Hoci je tam veľa politických strán, dánsky politický stred stojí v otázke Ukrajiny a Ruska jasne a pevne.
V Nemecku takéto vedenie z politického stredu chýbalo. Videli sme váhavosť a dnes sme v tejto otázke vo veľmi ťažkej situácii. Je to problém politického vedenia.
Prečo politici na Slovensku aj v Nemecku nevyužívajú dostupných profesionálov v komunikácii? Prečo ich komunikácia pôsobí tak detinsky a amatérsky?
Nuž, ťažko povedať, čo sa politikom odohráva v hlave. Myslím si, že žijú vo veľmi administratívnom a zbyrokratizovanom svete.
Často majú pocit, že proti názorom občanov nemôžu vystúpiť naplno a otvorene. Stále ich chcú iba upokojovať a dať im aspoň trošku za pravdu. Vždy majú obavy, aby niekoho neurazili.
Byť dnes politikom je však naozaj ťažké. Aj na teba totiž neustále útočia, niekedy veľmi primitívne.
Ja by som však východisko videl v tom, aby sme pochopili, že štátny úradnícky aparát nemôže viesť úspešnú kognitívnu vojnu. Štátna byrokracia sa a priori vyhýba riziku, koná pomaly a spája v sebe toľko rôznych vlastností, že je pre ňu nakoniec nemožné v takomto boji zvíťaziť.
Podľa mňa potrebujeme širšiu iniciatívu podnikateľov, firiem a občianskej spoločnosti, aby do toho boja vstúpili a využili pružné, tvorivé a rýchle postupy, ktoré majú k dispozícii.
Na to by však bolo potrebné, aby vlády ani nie tak žiadali o rady, ale otvorene hovorili o vážnosti situácie a hrozbe, ktorej čelíme. Aby firmy a významní aktéri spoločenského života pochopili, že sa to týka aj ich a že aj oni majú v tomto priestore vystupovať a bojovať.
Sám to vidím. Často sa rozprávam s firmami a podnikateľmi. Aj v Nemecku je veľa veľkých podnikov presvedčených o tom, že žijeme vo vážnych časoch a musíme niečo urobiť, aby sme zaručili vlastnú ochranu. Boli by aj schopné zapojiť sa.
Toto považujem za omnoho sľubnejšie, než znovu zriadiť nejaký nový štátny útvar, ktorý sa s pomocou poradcov bude pokúšať viesť kampane kognitívnej vojny na sociálnych sieťach. Výsledok podľa mňa bude slabý a nepresvedčivý. Potrebujeme, aby sa do toho pustili neštátni aktéri, biznisy, firmy, podnikatelia a občianska spoločnosť.
Zapojiť celú spoločnosť do ochrany priestoru, v ktorom sa formujú naše názory, dáva zmysel.
Povedzme si to však otvorene a buďme úprimní. Ukrajina je v extrémnej situácii a my ešte žijeme v podmienkach, keď podľa mňa chceme urobiť všetko potrebné pre to, aby sme sa do takejto situácie nedostali aj my.
Na Ukrajine priniesli inovácie na bojisko a do technológií práve vývojári videohier a ďalší, ktorí predtým robili niečo úplne iné. Do kognitívnej vojny vstúpili ľudia z biznisu s rôznymi medzinárodnými skúsenosťami z podnikania a marketingu.
Zapojili sa, lebo chránia svoju vlasť a svoj národ. Boli to znalosti zvonka, nie znalosti štátnej správy zvnútra štátu. Ukrajine pomáhajú uspieť ľudia, ktorí sú mimo štátnej správy, predovšetkým z biznisu.
Petrohradské ekonomické fórum si opísal ako nástroj korupcie a politického vplyvu. Predstavme si podnikateľa či politika, ktorý zarába na kontaktoch s ruským štátnym podnikom a financuje stranu či vlastnú politickú činnosť, aby presadil napríklad zrušenie sankcií proti Rusku. Ako zistíme pôvod peňazí a politický vplyv, ktorý mu umožňujú? Ako sa z týchto závislostí vymaniť? Aké opatrenia či zmeny politík potrebujeme a kde, vrátane obrannej politiky?
Keď som pred mnohými rokmi žil v Rusku, môj ruský priateľ mal jednu teóriu. Nazýval ju teóriou Miami Vice.
Ide o starý americký televízny seriál z osemdesiatych rokov, ktorý sa volá Miami Vice. Je o drogových gangoch, organizovanom zločine a vôbec veľmi bezohľadnom správaní. Rusi v období, keď padol Sovietsky zväz, videli v televízii jediný seriál zo Západu a z nejakého dôvodu to bol Miami Vice. Preto si myslia, že takto funguje kapitalizmus.
Toto je veľmi zaujímavá teória, pretože úplne presne vystihuje veci, na ktoré sa pýtaš.
Pre Rusko ekonomika nie je jednoducho ekonomikou. Ak ako nemecký podnikateľ alebo zástupca firmy prídeš na Petrohradské ekonomické fórum, možno čakáš, že tam ekonomika funguje ako v trhovom hospodárstve a liberálnej spoločnosti u nás. Ale to by bol omyl.
Ruskú ekonomiku využívajú ako nástroj navzájom prepojené spravodajské služby, organizovaný zločin a ruský štát. Používajú ju na rôzne účely, veľmi často na politické a geopolitické ciele. Neslúži vytváraniu blahobytu pre občanov, neslúži ani inováciám, ani hospodárskej súťaži. Slúži záujmom štátu.
Myslím si, že jedným zo spôsobov, ako na to reagovať, je prestať u nás vytvárať dojem, ktorý najmä Nemecko šírilo veľmi dlho: že biznis s Ruskom je rovnaký ako každý iný biznis. Nie, nie je. V Putinovom Rusku to neplatí.
Možno raz vznikne Rusko, v ktorom obchod bude naozaj obchodom, ale za Putinovej vlády, keď všetky veľké podniky riadia ľudia z KGB, sa obchodovanie s Ruskom podobá skôr seriálu Miami Vice. Funguje totiž podľa celkom odlišných pravidiel.
Ide predovšetkým o korupciu, otvorenú korupciu, ale aj o tú, ktorá zostáva skrytá. Ide o vplyv. Obchod sa využíva ako nástroj, pomocou ktorého získava Rusko politický vplyv.
Ak si to uvedomíme, podľa mňa z toho vyplýva, že nad každým, kto chce obchodovať s Ruskom, musí naša vláda vykonávať politický dohľad. Je to strategická otázka, nie iba obchod. Pri Číne to už podľa mňa v mnohých európskych krajinách zvládame lepšie. Aj voči Číne sme boli donedávna veľmi naivní. Teraz je však ten dohľad väčší.
V čase sankcií je to aj tak iná situácia. Ľudia, ktorí v určitých oblastiach naďalej obchodujú s Ruskom, by podľa mňa mali byť potrestaní. Za takéto obchody s Ruskom musíme niekoho poslať do väzenia, aby bolo jasné, že toto sa nerobí.
Ľudia, ktorí obchádzajú sankcie cez Kirgizsko či Kazachstan, za to musia byť potrestaní. Treba to vyšetrovať. Strategicky však ide hlavne o toto: Obchod s Ruskom nie je len obchod, je to niečo iné. Prijmime, prosím, túto realitu, pracujme s ňou a neklamme sami seba.
Samozrejme, problém, ktorý si spomenul, je veľmi dôležitý. V slovenskom aj v nemeckom verejnom a podnikateľskom prostredí máme veľa ľudí, ktorí profitovali z takzvaného obchodu s Ruskom. Títo ľudia dnes chcú, aby im tie peniaze zase začali prúdiť.
Keď takýto biznis s Ruskom robíš, máš naozaj veľmi pohodlný život a teraz ho chceš späť. Preto sa snažia ovplyvňovať našu politiku týmto smerom. Práve preto hovorím, že nad tým musí byť politický dohľad.
Na Slovensku to podľa mňa stále trvá. Ak po voľbách v roku 2027 nastúpi vláda, ktorá chce znížiť zraniteľnosť voči ruským manipuláciám a zastrašovaniu, aké tri priority by mala mať v prvom roku? Ako využiť skúsenosti iných krajín a nástroje EÚ a NATO?
Myslím si, že Slovensko a Nemecko tu majú spoločnú tému. Podľa mňa potrebujeme vidieť a cítiť, že nás čaká skvelá budúcnosť. Mnohé naše témy sú napokon o hospodárskom raste a technologickom líderstve.
Jedna vec je dívať sa na lietajúce autá, ktoré predstavuje Elon Musk, alebo na jeho rakety, ktoré štartujú v Amerike. Ja sa však pýtam, prečo niečo také nevidíme v Európe. V čom sme my vlastne svetovými špičkami? Kedysi to bol automobilový priemysel a Slovensko a Nemecko tu boli úzko prepojené. Ale dnes má aj tento sektor problémy.
Podľa mňa musíme staviť na hospodársky rast. Keď si ľudia znovu budú môcť povedať: „Chcem si ešte niečo pristavať k svojmu domu“ alebo „Moje ďalšie auto bude lepšie ako to, čo mám dnes“, takéto uvažovanie ľuďom naozaj prináša pozitívnejší postoj.
V Nemecku máme priveľa ľudí s pocitom, že sa všetko neprestajne zhoršuje a na život už nestačia peniaze. Veľmi potrebujeme perspektívu rastu.
Žiaľ, súčasná priemyselná revolúcia stojí do veľkej miery na umelej inteligencii a energii, ktorú potrebuje. My sa na tejto revolúcii v Európe nepodieľame. Máme však podľa mňa skvelý výskum, vývoj aj nové technológie, ktoré by nás mohli posunúť vpred.
Namiesto neustáleho obracania sa dozadu a diskusií napríklad o sociálnych dávkach či peniazoch pre dôchodcov potrebujeme hovoriť aj o tom, čo nás čaká v budúcnosti. O tom, aká skvelá bude naša budúcnosť v Európe a prečo bude taká skvelá.
Musíme rozvíjať tieto naše technológie a podporovať vlastný hospodársky rast. Pre celú Európu je to podľa mňa nesmierne dôležitá otázka. Niekedy sa však sústreďujeme na úplne nesprávne témy.
Samozrejme, je dôležité hovoriť o migrácii, lenže keď sa budeme príliš sústreďovať na migráciu, neprinesie to hospodársky rast ani Nemecku, ani Slovensku. Neposunie nás to dopredu. Problémy v tejto oblasti musíme riešiť, ale sústrediť sa potrebujeme na rozvoj.
V Nemecku bol nedávno investičný summit. Svoju vládu mám za čo kritizovať, ver mi, ale prilákať investorov, aby investovali do budúcnosti Nemecka, a mať predstavu, ako dosiahnuť úspech, považujem v zásade za správny smer.
Fico hovorí o diplomatickom ukončení vojny, ty zdôrazňuješ silnejšiu pozíciu Ukrajiny a ekonomický tlak na Rusko. Ako tieto kroky spojiť s diplomatickými návrhmi, aby umožnili vážne rokovania a trvalý mier? Čo musí Európa urobiť, aby Putin bral diplomaciu vážne?
Hovorme o tomto vážne. Je to veľmi vážna vec. Nikto, naozaj nikto z nás nechce vojnu a nikto nechce zničiť Rusko vojenskou cestou.
Komu teda oponujú tí, ktorí hovoria, že vojnu treba ukončiť diplomaticky? Veď diplomaticky ju chcú ukončiť všetci.
Podstata problému je v tom, že Ukrajina je už dlho pripravená pristúpiť na bezpodmienečné prímerie. Je pripravená už od marca roku 2025. Zatiaľ však očividne nemáme spôsob, ako priviesť Putina k tej najjednoduchšej veci: aby s bezpodmienečným prímerím súhlasil.
Slovenský premiér aj mnohí v nemeckej verejnej debate hovoria, že to treba vyriešiť diplomaticky. Veľmi často je v tom však nepriamo obsiahnutý aj odkaz: „Ukrajine už nemusíme posielať zbrane a ani ju podporovať. Treba to riešiť diplomaciou.“
Každý, kto toto tvrdí, nech sa páči, nech vysvetlí ako. Ak to nevysvetlia, vytvárajú dojem, že diplomatickým riešením myslia vlastne kapituláciu Ukrajiny a koniec jej existencie, pretože práve na tom trvá Rusko.
Diplomacia neznamená odovzdať agresorovi krajinu, aby ju jednoducho pohltil. Navyše by to vážne poškodilo bezpečnostné záujmy Európy.
Úprimne povedané, nechcem priveľmi zasahovať do slovenskej politiky. Na tomto postoji však nedokážem pochopiť jednu vec. Veď stačí jediný pohľad na mapu, aby bolo jasné, že bezpečnostná situácia Slovenska by bola oveľa horšia, keby sme jednoducho nechali Rusko, aby porazilo Ukrajinu.
To by bol pre vás naozaj veľmi vážny bezpečnostný problém. Pre Slovensko ešte závažnejší než pre Nemecko. Je teda skutočne v slovenskom národnom záujme hovoriť: „Viete, diplomacia, Ukrajinci by mali jednoducho prijať všetko, čo od nich Rusi požadujú“?
Slovenskú bezpečnosť by to oveľa viac skomplikovalo. Netrvalo by dlho a Rusi by niečo požadovali aj od Slovenska a začali by vyvíjať podobný tlak aj na vás.
Povedzme si teda úprimne, čo tým slovom diplomacia myslíme. Ak to znamená, že Ukrajina je pripravená na bezpodmienečné prímerie, kým Rusko nie je, potom musíme byť dosť silní, aby sme Rusko prinútili prijať toto bezpodmienečné prímerie ako jedinú možnosť diplomacie.
Máme nástroje: víza, finančné opatrenia, zásahy proti tieňovej flotile a ďalšie. Vyzerá to tak, že teraz je to ešte o niečo zložitejšie a že sme v tom ako Európania zostali sami. Prezident Trump toto totiž za nás neurobí.
Inej cesty však niet. Ak budeme príliš pomalí, Ukrajinci budú trpieť ešte viac. Už teraz Ukrajinci trpia dlhšie, než je nevyhnutné, lebo Európa sa stále nevie rozhodnúť, ako to celé zastaviť. Máme všetko, čo potrebujeme, všetky nástroje a všetky prostriedky, aby sme to celé zastavili. Takto musíme postupovať.
Ešte posledná vec, ktorú chcem povedať. Kým o tomto všetkom vedieme družnú debatu sami medzi sebou, či posielať Ukrajine zbrane, či ju podporovať alebo to riešiť diplomaciou, Putin nás považuje za slabochov.
Už som hovoril, že robiť medzi týmito vecami rozdiely znamená vytvárať falošné protiklady, ale takáto diskusia prebieha úplne všade. Kým my diskutujeme, Putin na nás útočí. Takže všetci, ktorí takto argumentujú, sú Putinovi na posmech. Keď takto argumentujú, sú preňho užitočnými idiotmi.
Menšie krajiny ako Fínsko či Slovensko majú iné možnosti než Nemecko a Spojené kráľovstvo; ani Fínsko a Slovensko však nemožno v obrane úplne porovnávať. Ako môžu menšie krajiny spolupracovať, aby napriek ruskému zastrašovaniu posilnili bezpečnosť, zachovali si slobodu a autonómiu konať a zodpovedne zvládali riziko eskalácie?
Nebojte sa. Ak sa niečo môžeme od severských krajín naučiť, tak je to práve toto: Nebojte sa.
Veľa krokov, ktoré my považujeme za eskaláciu, v skutočnosti napätie znižuje. Koľkí ľudia hovoria Ukrajine, aby nezaútočila na Krym? Ukrajinci však na Krym zaútočili a dnes ich za to chválime, pretože to zlepšilo situáciu.
Musíme byť voči sebe veľmi kritickí a neodstrašovať sami seba, nezakazovať si určité kroky preto, že sa bojíme. Takto sa môžeme posunúť dopredu.
Okrem toho je dnes v technológiách a priemysle veľa oblastí, kde posilňovanie bezpečnosti ide ruka v ruke s lepšou ekonomikou a lepším hospodárstvom. Mali by sme túto príležitosť využiť na rozvoj technológií dvojakého použitia. To všetko pomáha hospodárstvu a podporuje náš hospodársky rast.
A ten zvyšok? To je v podstate veľmi jednoduché. Spomeňte si, keď ste boli deti a hrali ste sa vonku. Niekedy ste sa pohádali, ale keď medzi vás potom prišli cudzie deti zo susedstva, všetko bolo jasné: „Ak sa niekoho z nás dotknete, dostanete nakládačku, vezmeme vám bicykle a hodíme vám ich do rieky.“
Odkaz bol jasný. Takéto odhodlanie si musíme vypestovať aj my v Európe. Nezahrávajte sa s nami, lebo dostanete nakládačku.
Predstavme si, že Fico po budúcoročných voľbách stratí moc. Jeho vláda zásadne poškodila dôveryhodnosť Slovenska v NATO a EÚ; podľa mojich informácií klesla dôveryhodnosť vlády, diplomacie aj spravodajských služieb na historické minimum. Do akej miery môžeme za jedno volebné obdobie posilniť bezpečnosť a obnoviť dôveru spojencov? Čo nám o úspešnom novom začiatku hovoria skúsenosti iných krajín?
Toto je veľmi jednoduché. Nič nie je úspešnejšie ako úspech. Potrebujeme vôľu vyhrať a vôľu konať. Pozri sa napríklad na také malé Holandsko a na úspechy jeho armády a spravodajských služieb, odkedy Rusi zostrelili let MH17 a Holandsko sa postavilo k Rusku veľmi rozhodne.
Ukazuje to, že aj malé krajiny dokážu zmeniť pomerne veľa a príležitostí je tu mnoho.
Veľa malých krajín odvádza výbornú prácu. Ani ako malá krajina by som sa teda nepodceňoval. Aj z malej krajiny možno dosiahnuť veľké veci. Ukázali to Holandsko, Estónsko a ďalší. Chce to odvahu pustiť sa do toho. Podľa mňa je teraz čas prevziať iniciatívu.
Niekedy totiž takzvané menšie krajiny dokážu posunúť diskusiu dopredu a strhnúť so sebou aj tie väčšie.
