Článok, ktorého autorom je bývalý sudca Najvyššieho súdu s prerušeným výkonom funkcie a predseda mimoparlamentnej strany Vlasť, JUDr. Štefan Harabin, sa snaží presvedčiť čitateľa o údajnej rozpornosti schválenej reformy slovenskej justície s princípom Európskeho dohovoru o základných právach a ľudských slobodách (ďalej len „Dohovor“). Aký princíp má autor na mysli sa už ale čitateľ nedozvedá.
Zdroj? Samozvaný Víťaz prezidentských volieb
Text bol publikovaný na portáli eurorespekt.sk. Web konspiratori.sk zaradil portál na zoznam stranok s pochybným obsahom na 136. miesto zo 198, vyhodnotil ho teda ako stránku s občasným dezinformačným až konšpiračným obsahom. Portál eurorespekt je pritom (paradoxne) notoricky známy používaním anti-EÚ naratívu.
Autor textu pritom neuvádza žiadny relevantný zdroj na podporu svojich subjektívnych tvrdení. V texte možno nájsť aj niekoľko gramatických chýb, čo mu nepridáva na hodnovernosti.
Nulitné právne argumenty
Hneď v úvode článku Harabin tvrdí, že Kolíkovej „deforma“ justície je „zmarenie prístupu k súdu občanovi, ktorému Matovič a spol. postupne likviduje základné ľudské práva a zároveň korupčne, cez blízke firmy, získať 400 miliónov EUR. bez obstarávacieho konania počas núdzového stavu.“ Nie je síce zjavné, čo týmto subjektívnym názorom autor myslel, no implicitne možno predpokladať, že uvedená suma má predstavovať finančné vyjadrenie nákladov, ktoré štát vynaložil na nákup antigénových testov počas celoplošného testovania, ktoré prebiehalo 30.10.-2.11.
Podľa agentúry Transparency International Slovensko zaplatil štát na proces obstarávania testov 52,3 mil. eur bez DPH, pričom neboli zistené podozrenia z klientelizmu, resp. neúmerne predražené ceny na nákup.
JUDr. Harabin pokračuje: „zavedenie Najvyššieho správneho súdu do sústavy súdnictva znamená posilnenie právnej destability a zníženie právnej istoty.“ Zriadenie Najvyššieho správneho súdu (ďalej len „NSS“) bolo súčasťou ústavnej reformy justície, ktorá bola dňa 9.12. oficiálne schválená parlamentom. NSS má byť v zmysle uvedenej reformy novým súdom, ktorý bude mať rovnocenné postavenie s Najvyšším súdom. Dnes je Najvyšší súd (ďalej len „NS“) jedinou hierarchicky najvyššou súdnou inštanciou, ktorý rieši oblasť trestného, civilného, obchodného a aj správneho práva.
Účelom zriadenia NSS je v prvom rade odbremeniť zaťaženosť NS a vytvoriť tak dve popri sebe pôsobiace najvyššie právne inštancie, pričom sa oblasť správneho súdnictva presunie do kompetencie NSS.
V druhom rade je zámerom odbremeniť Ústavný súd SR, ktorý by už viac nerozhodoval o volebných sťažnostiach, či disciplinárnych konaniach voči sudcom, prokurátorom a pod. Pripomeňme, že správne súdnictvo má svoje korene už od čias Rakúsko-Uhorska a české a slovenské správne súdnictvo koexistovalo do roku 1953, kedy bol NSS na Slovensku zrušený a fungoval už len v Česku. V súčasnosti pôsobí NSS v Česku už od roku 2003 a je neodmysliteľnou a medzinárodne uznávanou súdnou inštanciou, ktorá chráni (podobne ako tomu bude v prípade slovenského NSS) základné ľudské práva a slobody fyzických a právnických osôb v konaniach o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov.
Bývalý sudca ďalej pokračuje vyhlásením, že Súdna rada má po novom hodnotiť sudcu a že bude možné sudcov Súdnej rady svojvoľne, t. j. v rozpore s Ústavou SR, preložiť. Toto ale vôbec nie je zámerom reformy, práve naopak.
Sudcovia majú byť po novom nominovaní z radov nesudcov (t. j. prokurátorov, notárov, exekútorov a pod.), čím sa má súdnictvu nastaviť verejné zrkadlo a zvýšiť jej kontrola zdola.
Okrem toho sa zavádza aj tzv. regionálny princíp, keď jedného člena súdnej rady budú voliť spomedzi svojich radov sudcovia NS, druhého sudcovia NSS a zvyšných ôsmich sudcovia vśeobecných súdov. V praxi to znamená, že doterajší jeden volebný obvod, ktorý tvorilo územie Slovenskej republiky, sa nahradí ôsmimi volebnými obvodmi, pričom z každého z nich vzíde vždy jeden člen súdnej rady. Týmto spôsobom sa zabezpečí proporcionálne zastúpenie regiónov v súdnej rade.
Harabin dodáva, že reforma justície, ktorá vstúpi do platnosti už od Nového roka, má vraj „brať ľudské práva a následne i prístup k spravodlivosti.. a je v rozpore s týmto princípom Európskeho Dohovoru o ľudských právach.“ Nie je síce zrejmé, ktorý konkrétny princíp má autor na mysli, ale ako vyplýva z diskusie ministrov spravodlivosti členských krajín Rady Európy, ktorá bola podkladom pre vypracovanie Správy Európskej komisie k stavu justície (tzv. CEPEJ) so Slovenskom, práve posilnenie dôvery občanov v justíciu a nezávislosť a právny štát boli hlavnými témami. Viac kontroverzným sa stav právneho štátu Európskej komisii javil v prípade Poľska alebo Maďarska.
Hoci nemožno aktuálne s presnosťou konštatovať finančný ani právny rozsah, je nepochybné, že zámerom reformy je celková očista justície a posilnenie dôvery verejnosti v spravodlivosť a nezávislý právny štát. Detailnejšie znenie si môžete prečítať napr. tu.
Právnik, ktorý neuniesol dôkazné bremeno
Harabin, právnik s dlhoročnou praxou, sa v texte dopúšťa argumentačného faulu dôkazné bremeno, keďže žiadnym relevantným zdrojom nepodporuje pravdivosť svojich tvrdení. Naopak, svoje obvinenia ponúka ako jedinú pravdu, až kým mu ju niekto nevyvráti. Navyše predseda strany Vlasť vytvára unáhlené závery bez dostatočného zváženia všetkých podstatných a ľahko dohľadateľných dôkazov. Dôvera v justíciu je na Slovensku dlhodobým problémom a nemožno predvídať nakoľko pozitívny, resp. negatívny dosah na ňu reforma bude mať.
Harabin viackrát spochybňuje zavedenie NSS, ako najvyššej súdnej inštancie v oblasti správneho súdnictva. Táto inštitúcia je pritom uznávaná tak v medzinárodnom, ako aj európskom práve. S tým priamo súvisí aj manipulačná technika lenivej indukcie, keď Harabin čitateľovi podsúva dezinformácie bez zohľadnenia relevantných dôkazov.
Napokon, Harabin útočí aj na súčasnú vládu a ministerku spravodlivosti, namiesto použitia relevantnej právnej argumentácie, čím sa dopúšťa tzv. argumentu ad hominem.
Záver
Príspevok publikovaný JUDr. Harabinom možno označiť za vysoko neseriózny, dezinformatívny a plný subjektívnych súdov až špekulácií. V texte sa objavujú gramatické chyby, pôsobí na čitateľa zmätočne a jeho takmer nulová právna argumentácia na presvedčenie neobstojí.
Celkové hodnotenie redakcie: 1,6/7
Autor analýzy: Tomáš Horeháj
Editori: Michaela Ružičková, Peter Dubóczi
