Kotlebovská manipulácia histórie: časť 4. Odmietnutie politiky po 1989

Nie sú to síce historici, ale k histórií sa niekedy predsa len vedia vyjadriť, aj keď v danej dobe ešte nežili. V tejto sérii článkov sa bližšie pozrieme na to, ako kotlebovci využívajú históriu k svojim politickým cieľom a ako prezentujú rôzne historické udalosti, obdobia, procesy, osobnosti atď.

V poslednej časti našej série o kotlebovskej manipulácii histórie sa pozrieme ako prezentujú obdobie demokracie a kapitalizmu po roku 1989.

Obdobie po páde socializmu v bývalom Československu prezentuje ĽSNS vo svojom diskurze ako temné časy korupcie a rozkrádania bývalého národného bohatstva politikmi, oligarchami a Západom.

Všetky vlády od rokov 1989 a 1993 kotlebovci označujú za nekompetentné. Výsledkom obdobia demokracie a kapitalizmu je podľa nich úpadok národa a štátu.

ĽSNS prezentuje ľudí ako obete neférového systému, ktoré musia trpieť v biednych podmienkach, do ktorých sa Slovensko od roku 1989 dostalo.

V žiadnom čísle dostupných novín ĽSNS od roku 2016 sme nenašli ani jednu pozitívnu zmienku o období demokracie a kapitalizmu.

Celé obdobie od roku 1989 kotlebovci prezentujú pomocou stratégie generalizácie ako homogénne obdobie úpadku. Dávajú tento čas do kontrastu s minulosťou (hlavne obdobím socializmu). Kapitalizmus podľa nich zničil výdobytky, ktoré Slovensku priniesol socializmus.

„Všetci sú rovnakí“

Jednou z kritizovaných oblastí je životná úroveň obyvateľstva:

„Od roku 1993 sa vo vládach vystriedali „Najväčší odborníci“, modrí aj červení, ľavica aj pravica. A aký je dnes výsledok? Slovensko má tak vysoký štátny dlh, že aj to najmenšie bábätko má dnes na svojej hlávke dlžobu viac ako 8500 eur aj napriek tomu, že si nikdy nič nepožičalo. Mladí ľudia sú vyháňaní do zahraničia a tí, čo ostali, sa zotročujú hypotékami na celý život. A naši rodičia a starí rodičia, teda dôchodcovia? Tí, ktorí celý život poctivo pracovali, platili dane, odvody a budovali tento štát? Z tých všetkých urobili vlády doslova žobrákov, ktorí si musia strážiť výdavky za lieky a bývanie“ (ĽSNS, 2020, Feb.).

O tom, že životná úroveň dôchodcov bola počas socializmu nižšia ako teraz a dôchodcovia si nemohli dovoliť zo svojich dôchodkov kúpiť toľko vecí ako dnes, sme už v písali v minulej časti našej série.

Za zmienku stojí určite jazyk tejto citácie. Kotlebovci využívajú pre konanie doterajších vlád voči obyvateľom expresívne slovné spojenia ako „ľudia sú vyháňaní“ alebo „sa zotročujú hypotékami“. Na zdôraznenie neférovej politiky označujú kotlebovci ľudí za „žobrákov“.

Politikov ironicky označujú za najväčších odborníkov v úvodzovkách a generalizáciou všetkých („modrí aj červení, ľavica aj pravica“) hádžu do jedného vreca, tak aby ľudia nadobudli pocit, že sa politikom nedá veriť.

Týmto spôsobom kotlebovci naštrbujú dôveru v politiku a budujú v ľuďoch apatiu, veď „všetci sú rovnakí“ a „nič sa nezmení“.

Svojou rétorikou apelujú kotlebovci na emócie ľudí a snažia sa v nich vzbudiť antipatie k politickému vývoju Slovenska po roku 1989.

Zločiny nového režimu

Kotlebovci vnímajú ekonomiku pred a po roku 1989 zjednodušenou binaritou. Pred rokom 1989 sa slovenskej ekonomike a priemyslu darilo, po roku 1989 prišli politici, oligarchovia a Západ, ktorí slovenský národ o toto vybudované bohatstvo pripravili:

„Najväčším zločinom je privatizácia strategických podnikov a ich odovzdanie do rúk cudzincov. Len týmto spôsobom sme prišli o majetok nevyčísliteľnej hodnote!“ (ĽSNS, 2016, Feb.).

„Slovenský priemysel patril kedysi medzi svetové špičky. Považie, Detva či Martin, tam všade sa vyvíjalo a vyrábalo. A dnes len dovážame. Začalo to Havlom. Štandardní politici a ich kumpáni ďalej tieto podniky humpľovali a rozkrádali. Zo Slovenska sa stala hospodárska kolónia Západu“ (ĽSNS, 2020, Feb.).

„Miláčik západu Havel jednoducho zapredal Slovákov na celej čiare“ (ĽSNS, 2019, Dec.).

ĽSNS prezentuje privatizáciu ako niečo principiálne zlé, ako proces zbavenia sa majetku v prospech niekoho cudzieho. Áno, privatizácia prebiehala hlavne v 90. rokoch často až kriminálnym spôsobom a Slovensko kvôli zle prevedenej privatizácii prišlo o miliardy korún.

Novinár Rado Baťo vo svojej knihe Ako skapal tatranský tiger. Ekonomické dejiny ponovembrového Slovenska (2020) píše

„Kým v rokoch 1991 až 1994 dosiahli výnosy Fondu národného majetku z priamych predajov dvoch stoviek štátnych podnikov 35 miliárd korún, z dvojnásobného počtu predajov v jedinom roku 1995 – vrátane „rodinného striebra“ slovenskej ekonomiky, ako vtedy nazývali Slovnaft Bratislava či VSŽ Košice – fond získal biednych sedem miliárd korún. Zahraniční investori, ktorí mohli priniesť výnosy pre štát, kapitál, obchodné kontakty aj lepší podnikový manažment, boli z privatizácie až na niekoľko výnimiek vylúčení“ (Baťo, 2020, s.37-38).

V princípe však privatizácia nemusí znamenať a priori niečo negatívne. Neefektívne socialistické podniky museli prejsť zmenou vlastníctva. Je však úlohou politikov nastaviť pravidlá privatizácie tak, aby prebiehala férovo, transparentne a výhodne pre štát. V 90. rokoch to politici neurobili, to však neznamená, že to nie je možné.

V kolektívnej pamäti však ostáva po privatizácii 90. rokov skutočne nepríjemná spomienka, na ktorú sa kotlebovci snažia apelovať a vyzdvihovať úlohu štátu na trhu, tak ako sa to dialo za socializmu.

Kotlebovci vychádzajú z premisy, že štátom vlastnené podniky alebo priemyselné odvetvia sú výnosnejšie ako tie v súkromných rukách. Posilňujú mýtus o výnosnosti a efektívnosti slovenskej ekonomiky za socializmu.

V podaní ĽSNS je ekonomika veľmi jednoduchá. Jeden z predvolebných sloganov 2020. Zdroj: Noviny ĽSNS, 2020, Feb.

Dosť zvláštne vyznieva kotlebovský odpor k privatizácii v 90. rokoch, keď pred voľbami 2020 sa spojili so stranou Národná koalícia, ktorej zakladateľ a podpredseda je bývalý minister financií z tretej vlády Vladimíra Mečiara (1994-1998) Sergej Kozlík.

V roku 2016 za ĽSNS kandidoval aj ďalší bývalý člen ĽS-HZDS Ján Cuper, ktorý pracoval aj ako advokát Ivana Lexu. Do parlamentu sa síce na kandidátke ĽSNS nedostal, po voľbách však pôsobil ako asistent kotlebovského poslanca Juraja Kolesára.

Okrem politikov, z ktorých osobitne menujú Havla, zvaľujú vinu aj na Západ, ktorý si zo Slovenska podľa nich urobil „kolóniu“. Kotlebovci tak vytvárajú vnútorných a vonkajších nepriateľov národa, na ktorých si musíme dávať pozor a zo Slovenska robia obeť týchto nepriateľov. Zároveň však Slovákom uberajú slobodnú vôľu a stavajú ich do submisívnej role.

Ak sa navyše pozrieme do publikácie od Konzervatívneho inštitútu (editormi sú Peter Gonda a Peter Zajac) s názvom Socializmus: fakty namiesto mýtov (2020), zistíme, že ani so slovenským priemyslom to nebolo také ružové, ako to kotlebovci prezentujú a brnkajú na spomienkový optimizmus Slovákov.

Slovenský socialistický priemysel bol totiž neefektívny a oproti priemyslu v západných krajinách aj neschopný konkurencie, čo sa ukázalo práve v 90. rokoch, keď na skutočnom trhu mnohé slovenské firmy nedokázali konkurovať tým západným.

Náklady na výrobu boli v plánovanej a štátom dotovanej socialistickej ekonomike vysoké, výrobné prostriedky boli využívane neefektívne a kvalita výrobkov nízka. Bez skutočnej trhovej súťaže, ktorá v socialistických štátoch nebola a s pomocou masívnych štátnych dotácií, ktorými komunisti držali aj neefektívne podniky pri živote sa tento fakt až tak neodzrkadľoval vo vedomí spoločnosti.

Za socializmu sa totiž československé výrobky exportovali prevažne do zaostalejších socialistických krajín a krajín tretieho sveta, často pod nátlakom zo ZSSR a bez ohľadu na skutočné trhové ceny výrobkov.

Zdroj: Historická štatistická ročenka ČSSR (1985, s.320) v Gonda – Zajac (eds.): Socializmus: realita namiesto mýtov (2020, s.168)

Faktom tiež je, že nerentabilnosť mnohých socialistických podnikov na Slovensku si už v 80. rokoch uvedomovali aj samotní komunisti, ktorí plánovali zavrieť mnohé z nich (napr. slovenské zbrojovky). Už to však nestihli a v kolektívnej pamäti sa so zatváraním strojárskych a zbrojárskych podnikov spája práve meno Václava Havla, ktorého kotlebovci účelovo spomínajú.

Za dianie v slovenskej ekonomike po roku 1989 nie je zodpovedný len Havel, ale do istej miery bolo toto dianie výsledkom 41 ročného mrhania zdrojov, neefektívnosti, neexistencie reálneho trhu, výroby na dlh, deformovanej štruktúry hospodárstva (preferovanie ťažkého strojárenského, zbrojného a chemického priemyslu na úkor iných odvetví) a celkového ekonomického zaostávania z dôb socializmu.

Ak k tomu pridáme aj katastrofálny manažment Mečiarových „domácich“ privatizérov, ktorí nemali záujem sprivatizované firmy rozvíjať, ale čo najrýchlejšie sa na nich obohatiť, tak sa niet čo čudovať, že mnohé firmy obdobie 90. rokov neprežili.

Za krach mnohých podnikov tak nie je zodpovedný ani tak Havel a západ ako sa ľuďom snažia nahovoriť kotlebovci, ale skôr Mečiar s jeho vrstvou nových slovenských kapitalistov a dedičstvo neefektívnej socialistickej ekonomiky.

Za 41 rokov socializmu sa československá ekonomika v porovnaní s ekonomikami západných krajín prepadla. Zatiaľ čo, na počiatku socializmu bola ekonomika Československa približne na úrovni Západného Nemecka, Rakúska či Fínska. Na konci socializmu bola ekonomika menej ako polovičná oproti západonemeckej a jemne nadpolovičná oproti rakúskej a fínskej ekonomike.

Zdroj: Maddison Project Database (2018) v Gonda – Zajac (eds.): Socializmus: realita  namiesto mýtov (2020, s.127)

Krivku zaostávania za západnými krajinami Slovensko zmenilo až po roku 1993 v období demokracie a kapitalizmu, ktoré kotlebovci tak vehementne kritizujú. V roku 2018 Slovensko dosahovalo 61 percent úrovne Rakúska. Absencia reforiem z posledných rokoch (za vlád Smeru) však dobiehanie západu spomalilo.

A zase zlý západ, ktorý nám len ubližuje

Tak ako pri mnohých iných témach, kotlebovci vždy vedia identifikovať pôvodcu zla alebo nepriateľa, ktorý škodí slovenskému národu a patrične sa k nemu vymedzujú.

Ich propaganda je do veľkej miery postavená na odmietaní akejkoľvek odlišnosti od stanovenej normy a od antipatie k všetkému západnému a medzinárodným organizáciám (okrem platu europoslanca samozrejme), ktoré vnímajú ako ohrozenie (podľa nich) homogénneho, nemenného slovenského národa.

Toto ohrozenie sa snažia legitimizovať rôznymi negatívnymi činmi EÚ:

„EÚ zlikvidovala predovšetkým naše poľnohospodárstvo a potravinárstvo“ (ĽSNS, 2016, Okt.).

Ako sme si ukázali v predošlom článku o socializme, tak téza o výnosnom slovenskom poľnohospodárstve je reprodukovaný socialistický mýtus.

V skutočnosti socializmus slovenské poľnohospodárstvo už od násilnej kolektivizácie systematicky deformoval a v porovnaní s poľnohospodárstvom západných krajín z neho urobil neefektívny a zaostalý sektor. Čo sa prejavilo na nízkej konkurencieschopnosti pri prechode na skutočný svetový trh po páde socializmu.

Na sile slovenskému poľnohospodárstvu nepridala ani devastačná politika Vladimíra Mečiara v 90. rokoch.

EÚ naopak slovenskému poľnohospodárstvu ponúka množstvo stimulov vo forme eurofondov, ktoré však slovenské orgány zneužívali, viď kauza Dobytkár alebo dotácie na parkovisko grófky Roškovej na Zemplíne atď. Viac ako EÚ tak slovenské poľnohospodárstvo ničí domáca korupcia a rozkrádanie.

Kotlebovci EÚ taktiež obviňujú, z toho, že sme kvôli nej ako národ prišli po roku 1989 o vlastnú suverenitu:

„Hlavným predpokladom znovuzískania národnej suverenity je však oslobodenie spod diktátu Bruselu. Preto sme v NR SR predložili návrh zákona, ktorý by z našej Ústavy odstránil nadradenie práva EÚ nad zákonmi Slovenskej republiky. Z histórie totiž vieme, že krajiny, v ktorých bolo cudzie právo nadradené nad domácim právom boli vždy len kolónie“ (ĽSNS, 2017, Máj).

O žiadnu suverenitu a nezávislosť Slovenská republika, samozrejme, neprišla. Slovensko je naďalej suverénna krajina, ktorá robí vlastnú domácu a zahraničnú politiku.

Frázou „diktát Bruselu“ sa kotlebovci snažia vykresliť EÚ ako nedemokratickú organizáciu. Samých seba zase pasujú do roly ochrancov národa, ktorí ho chcú pozdvihnúť z pozície „kolónie“.

Zaujímavosťou je, že súčasné Slovensko je podľa kotlebovcov nesuverénne, avšak Slovenský štát, ktorý bol satelitným štátom nacistického Nemecka a jeho existencia závisela na „dobrej vôli“ Hitlera, bol podľa nich nezávislý a suverénny štát.

Jediní „ochrancovia“ pre LGBTI a migráciou

Príklad predvolebného strašenia migráciou v podaní ĽSNS. Zdroj: Noviny ĽSNS, 2020, Feb. Kotlebovci sa snažia v ľuďoch pri termíne imigranti navodiť asociáciu s negatívnymi javmi, preto migrantov často spájajú s násilím a asociálnym správaním.

Podobne sa do roly ochrancov národa pasujú kotlebovci aj v oblastí migrácie a práv LGBTI ľudí:

„Všetky tzv. štandardné politické strany rozprávajú o tom, že imigrantov na Slovensku nechcú. V skutočnosti nás však úplne zapredali. Za povinné prijímanie migrantov hlasovali europoslanci za strany: Smer, SDKÚ, Obyčajní ľudia, Most-híd a KDH“ (ĽSNS, 2016, Feb.).

„Ochránili sme Slovensko pred inváziou imigrantov. Odmietli sme nebezpečnú LGBT a gender ideológiu“ (ĽSNS, 2020, Feb.).

Politické elity po roku 1989 nezradili Slovensko podľa kotlebovcov len v oblasti ekonomiky, ale aj v oblasti migrácie, ktorú ĽSNS prezentuje ako kultúrne ohrozenie Slovenska. 

Od týchto elít sa kotlebovci dištancujú a budujú okolo seba auru inakosti, snažia sa ľudí presvedčiť, že na rozdiel od iných, oni stoja na strane bežných ľudí, proti skorumpovanej elite, ktorá ľudí len zneužíva. Práve takáto logika je základnou črtou populizmu.

Kotlebovci využívajú bojovú rétoriku, keď hovoria o „invázii“ alebo o ochrane Slovenska pred touto inváziou.

Celé historické obdobie demokracie a kapitalizmu od roku 1989 kotlebovci prezentujú ako obdobie úpadku vo všetkých oblastiach. Tento úpadok spôsobujú svojimi zlými úmyslami a neschopnosťou politické elity, voči ktorým sa ĽSNS vymedzuje a snaží sa v ľuďoch vzbudiť dojem, že oni sú jediným východiskom z tohto dlhoročného marazmu.