Napätie na ukrajinsko-ruských hraniciach sa stupňuje a spravodajské služby varujú pred možnou inváziou Ruska na Ukrajinu. V podcaste Disinfo Report, ktorý vznikol s podporou Sekcie verejnej diplomacie NATO sa Tonka Zsigmondova o dianí na Ukrajine rozpráva s ukrajinistkou Lenkou Víchovou.
V rozhovore sa okrem iného dočítate:
- Čo sa v súčasnosti deje medzi Ruskom a Ukrajinou?
- Narástol od začiatku konfliktu záujem Ukrajincov o vstup do EÚ a NATO?
- Aké propagandistické a dezinformačné kampane vedie Rusko na Ukrajine?
- Ako ruská propaganda vyobrazuje Ukrajincov a Ukrajinu?
- Ako by mohlo medzinárodné spoločenstvo pomôcť Ukrajine?
Dnes sa budem s ukrajinistkou Lenkou Víchovou rozprávať o situácii na Ukrajine. Začínam vo všeobecnosti otázkou, ktorú dnes rieši veľké množstvo analytikov. Čo sa v súčasnosti deje medzi Ruskom a Ukrajinou?
Tam už sa osem rokov deje to, že je tam vojna. To len my na to zabúdame, pretože naše médiá a politici to tak často neriešia, aj keby mali. Mňa neprestáva udivovať to, že Slováci, ale aj Česi majú tak ďaleko k Ukrajincom a Ukrajine, a že o nich tak málo vedia. Bohužiaľ, to isté platí aj pre Ukrajincov, ktorí veľmi málo vedia o Slovensku alebo o Českej republiky.
Keď sa vrátim k otázke možnej eskalácie napätia medzi Ruskom a Ukrajinou, v poslednom čase sa hovorí o možnej ruskej invázii na Ukrajinu. Tento scenár je, bohužiaľ, možný, a potvrdzuje to aj Ukrajina aj západné tajné služby. Ale je to len jeden zo scenárov. Je pravda, že západné tajné služby o možnej invázii informujú už niekoľko týždňov. Ako termín sa uvádza koniec januára a začiatok februára.
„Neutajované demonštratívne ruské presuny a zhromažďovanie ruských vojsk na hraniciach s Ukrajinou sú veľmi pravdepodobne určené k vydieraniu a zastrašovaniu jednak Ukrajiny, ale takisto Západu a USA. Túto taktiku totižto Moskva používa veľmi často.“
Ale nezabúdajme, že jednou z najdôležitejších súčastí rusko-ukrajinskej vojny sú dezinformácie, vyvolávanie napätia, paniky a chaosu. Preto si väčšina ukrajinských komentátorov a analytikov myslí, že tieto neutajované demonštratívne ruské presuny a zhromažďovanie ruských vojsk na hraniciach s Ukrajinou sú veľmi pravdepodobne určené k vydieraniu a zastrašovaniu jednak Ukrajiny, ale takisto Západu a USA. Túto taktiku totižto Moskva používa veľmi často a zatiaľ sa jej vždy podarilo dosiahnuť toho, čo chcela. Že si napríklad vynútila jednanie, podobne ako v jari tohto roku, keď si Vladimír Putin vynútil rozhovor s prezidentom Bidenom.
To však neznamená, že Rusko aj po tvrdej kritike zo Západu a pod tlakom možných pekelných sankcií, ktoré mu prisľúbil prezident Biden nezačne realizovať jeden zo svojich vojenských scenárov. Nemusí to byť útok z východu, ktorý sme videli a ktorý Ukrajina zažila v rokoch 2014-2015. Môže to byť raketový alebo letecký útok, útok zo severu z bieloruského územia, o ktorom zase môže tvrdiť, že s tým nemá nič spoločné. Dnes mu to už asi málokto bude veriť, ale tak. No a nesmieme zabúdať, že dĺžka spoločnej hranice Ukrajiny s Ruskom predstavuje 2-tisíc kilometrov a s Bieloruskom ďalších tisíc kilometrov. Ukrajina je vlastne obkľúčená ruskou armádou.
„Rusko žiada NATO, aby zrušilo deklaráciu z roku 2008, v ktorej NATO prisľúbilo Ukrajine aj Gruzínsku vstup v budúcnosti do Severoatlantickej aliancie. Rusko žiada záruky, že Ukrajina a Gruzínsko nikdy v NATO nebudú. To, samozrejme, NATO sľúbiť ani urobiť nemôže.“
Ale sú tu, ako som už povedala, aj iné scenáre – nevojenské, spojené s dodávkami plynu, s tranzitom plynu alebo elektrickej energie. To by takisto mohlo Ukrajine veľmi ublížiť. Čo je zaujímavé, dnešnú situáciu v porovnaní s tou, ktorú som spomínala, v jari tohto roku, komplikuje fakt, že napríklad na stránkach Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie sa objavilo ultimátum, ktoré Rusko dalo NATO.
Ide o to, že Rusko žiada NATO, aby zrušilo deklaráciu z roku 2008, v ktorej NATO prisľúbilo Ukrajine aj Gruzínsku vstup v budúcnosti do Severoatlantickej aliancie. Rusko žiada záruky, že Ukrajina a Gruzínsko nikdy v NATO nebudú. To, samozrejme, NATO sľúbiť ani urobiť nemôže. Rusko nemôže rozhodovať o tom, kto bude vstupovať do NATO, iba členské štáty NATO. Vie to NATO a vie to i Moskva. Prečo Rusko dáva Západu takéto ultimátum, ktoré ani pri najlepšej vôli nemôže nik splniť? To je otázka, na ktorú zatiaľ nemáme odpoveď.
Ako sa zmenil život na Ukrajine od začiatku vojny? Žijú tam ľudia normálne životy? A zároveň, narástol záujem Ukrajincov vstúpiť do NATO a Európskej únie?
Aj pri frontovej línii sa žije normálny život. S tým rozdielom, že nikdy neviete, kedy to zase začne a kedy sa budete musieť sťahovať. Keď som hovorila o tom, že pre nás na Slovensku a v Česku vojna na Ukrajine neexistuje, pretože ju nevidíme, nezažívame ju, tak podobná situácia je aj na Ukrajine.
Ukrajina je obrovská, žije tam veľa ľudí, ktorí si myslia, že sa ich vojna netýka. Len asi 20-30% Ukrajincov sa vojna akýmsi spôsobom dotkla. Patria medzi nich ľudia, ktorí žijú pri frontovej línii, vojaci, dobrovoľníci a ich rodiny.
„Podľa posledných prieskumov je za vstup Ukrajiny do EÚ 64% a za vstup do NATO 54% Ukrajincov. Do budúcna tie čísla majú tendenciu ďalej rásť.“
Čo sa týka záujmu Ukrajincov o vstup do Európskej únie a do NATO, podľa posledných prieskumov je za vstup Ukrajiny do EÚ 64% a za vstup do NATO 54% Ukrajincov. V prípade najmladších ročníkov od 16 do 24 rokov je pre vstup do NATO 66% a pre vstup do EÚ 75%. To znamená, že do budúcna tie čísla majú tendenciu ďalej rásť.
Teraz to porovnajme napríklad s rokom 2013, kedy pre vstup do EÚ bolo 48% – dnes 64%. Pre vstup do NATO bolo v roku 2012 15%. Keď začala vojna v roku 2014, sa tie percentá zvýšili až na 46% a dnes je to 54%.
Akú rolu vo vypuknutí konfliktu na Donbase a pri anexii Krymu zohrávali dezinformácie? Dostávali sa k obyvateľom týchto oblastí správy, ktoré sa ich snažili napríklad presvedčiť, že by sa im v Rusku, prípadne na územiach odtrhnutých od Ukrajiny žilo lepšie?
Dezinformácie hrali a hrajú obrovskú rolu. Správy o tom, že sa ľuďom bude lepšie žiť v Rusku ako na Ukrajine, samozrejme, boli, najmä pred a v priebehu okupácie a anexie Krymu a potom i okupácie Donbasu.
Tieto informácie boli a sú často ruskou propagandou podávané na rôznych platformách. Pre staršie ročníky sa táto informácia podáva ako možnosť vrátiť sa do čias ich mladosti, čias mohutného Sovietskeho zväzu, keď ich národ niečo znamenal. Mladým sa zase podáva predstava o tom, že v Rusku sú vyššie platy a podobne.
„Neexistuje nič, čo by sa nedalo využiť ako zbraň. Rozprávky o tom, že šport a kultúra sú mimo politiku, sú veľmi nebezpečné a nepravdivé.“
Mimochodom, veľkú rolu tu hrajú takisto predstavitelia ruského showbiznisu, pretože v tejto vojne, a to si musíme uvedomiť, neexistuje nič, čo by sa nedalo využiť ako zbraň. Rozprávky o tom, že šport a kultúra sú mimo politiku, sú veľmi nebezpečné a nepravdivé.
Ale oveľa nebezpečnejšie než táto „pozitívna“ ruská propaganda sú dezinformácie spojené s rozvratnou činnosťou vo vnútropolitickej rovine – rozvracanie spoločnosti, delenie a kritika politickej elity na národnej úrovni. To deje nielen v informačnom prostredí Ukrajiny, ale aj na Slovensku, v Česku, v USA a podobne.
Vráťme sa ešte späť k prvej otázke. Vieme nejaké ruské propagandistické a dezinformačné kampane zachytiť aj dnes?
Samozrejme, je veľmi pravdepodobné, že práve informácie o možnom útoku a invázii sú jednou z takýchto kampaní. Ďalej, kampaň týkajúca sa vakcinácie. Uvediem veľmi zaujímavý príklad. Iste viete, že na Ukrajine hraje doposiaľ veľkú rolu ukrajinská pravoslávna cirkev moskovského patriarchátu, ktorá podlieha Moskve, nie Kyjevu.
Tak táto cirkev, ktorá má jedno vedenie, na Ukrajine bojuje proti vakcinácii. Tvrdí, že len Boh môže určiť, kto umrie a kto nie, usporiadava obrovské púte, ktorých sa účastní veľký počet veriacich bez ochranných prostriedkov. Ale v Rusku tá istá cirkev propaguje vakcináciu.
Nás by mala takisto zaujímať otázka kritiky Európskej únie a NATO. Jedna vec je vedieť a hovoriť o tom, že NATO, pretože je to kolektívny orgán, v ktorom ku všetkému sa prijímajú rozhodnutia konsenzom a vlastne i najmenšia krajina má právo veta. To je aj jeden z dôvodov, prečo by v prípade útoku NATO asi nedokázalo reagovať veľmi operatívne.
Celkom inou vecou je rozširovať medzi ľuďmi názor, že NATO nás aj tak neuchráni, neubráni, pretože je nefunkčné, a že v prípade vojny s Ruskom za nás nik bojovať nebude, a že v tom prípade je lepšie vzdať sa už teraz a nedráždiť Rusko.
Pri dezinformačných kampaniach vieme zaznamenať aj jav, kedy sa určitý aktér snaží napríklad poškodiť reputáciu nepriateľa v očiach publika. Môžeme si povedať, ako napríklad vyobrazuje ruská propaganda Ukrajincov a Ukrajinu ako celok tu u nás na Slovensku alebo v Česku?
Obraz Ukrajincov v Česku a na Slovensku má svoju históriu. Zaujímavé je to, že tento obraz netvorili Ukrajinci, ale ruská, sovietska a potom opäť ruská propaganda. Čiastočne sa na ňom podieľali aj Poliaci, je to spojené s historickým súperením týchto národov o Ukrajinu.
Formovanie negatívneho obrazu Ukrajiny začalo hneď po vyhlásení ukrajinskej nezávislosti. To v podstate veľmi výrazne kontrastovalo s tým tichom okolo Ukrajiny, ktoré vládlo v západnom informačnom, ale i našom priestore celé desaťročia, keď bola Ukrajina súčasťou ZSSR. Keď bola Ukrajina súčasťou ZSSR tak s Ukrajinou bolo všetko v poriadku. Ale po vyhlásení nezávislosti môžeme už sledovať prvé debaty o neschopnosti Ukrajiny – Ukrajina ako krajina s černobyľskou katastrofou si nemôže udržať jadrový arzenál a podobne.
Potom prišiel rok 2000 a informácie o informácie o tzv. kazetovom škandále, ktoré spojovali prezidenta Leonida Kučmu so smrťou novinára Georgija Gongadzeho. Tiež obviňovanie Ukrajiny z predaja systému Kolčuga Iraku. Nič z toho sa nedokázalo, ale Ukrajina a jej politické vedenie boli po týchto škandáloch úplne zdiskreditované. Leonid Kučma v novembri 2002 nebol pozvaný na pražský summit NATO. Pretože Kučma predsa len prišiel, zmenili organizátori zasadací poriadok tak, aby ukrajinský prezident nesedel vedľa britského premiéra Tonyho Blaira a amerického prezidenta Georgea Busha.
„Pred tromi rokmi, keď sme si pripomínali päťdesiate výročie od okupácie z roku 1968, objavili sa v Česku, na Slovensku, ale aj na Ukrajine informácie o tom, že za okupáciu nenesie zodpovednosť Rusko, ale Ukrajina, pretože v tej dobe politické a vojenské vedenie vraj bolo v rukách etnických Ukrajincov.“
No a potom prišli plynové vojny. Rok 2006 a 2009 a s nimi obraz Ukrajiny ako skorumpovanej krajiny, v ktorej sa stráca vplyv a podobne. A nakoniec Majdan, keď sa ľudia, ktorí vyšli na protest, porovnávali s fašistami a podobne.
Dodnes sa nemôžeme zbaviť debaty a otázok, či nie je predsa len pravdy na tom, že Ukrajinci sú vo svojej väčšine ultranacionalisti. Pomáha nám v tom mýtický obraz banderovcov, ktorých na Slovensku a v Česku videlo možno pár desiatok ľudí. Ale filmy o nich, ako Akcia B či Stíny horkého léta videli skoro všetci, a podľa týchto filmov si skladajú svoju predstavu o Ukrajincoch.
Rusko, čo je zaujímavé, si prisvojuje všetko dobré z časov ruského impéria a Sovietskeho zväzu. Všetko zlé presúva na Ukrajinu a Ukrajincov. Tu by som uviedla jeden príklad za všetky. Pred tromi rokmi, keď sme si pripomínali päťdesiate výročie od okupácie z roku 1968, objavili sa v Česku, na Slovensku, ale aj na Ukrajine informácie o tom, že za okupáciu nenesie zodpovednosť Rusko, ale Ukrajina, pretože v tej dobe politické a vojenské vedenie vraj bolo v rukách etnických Ukrajincov. Český komunista Vojtěch Filip túto myšlienku dokonca zopakoval v rozhovore pre britský list The Guardian.
Dianiu na Ukrajine sa venujú aj rôzne organizácie a iniciatívy, ako napríklad Team 4 Ukraine. V čom spočíva fungovanie tejto organizácie? Inými slovami, o čo sa snaží?
Túto organizácia tvoria ľudia, ktorí sa profesionálne zaujímajú a zaoberajú Ukrajinou. Naším poslaním je spojovať, prepájať a predávať si skúsenosti a informácie. Team 4 Ukraine už niekoľko rokov organizuje tréningy napríklad z kybernetickej a informačnej bezpečnosti pre ľudí, ktorí žijú pri frontovej línii na východe Ukrajiny.
Zachádzame i do tých najmenších mestečiek, kde sú ľudia vystavení kybernetickým a informačným útokom možno o trochu viac než obyvatelia iných oblastí Ukrajiny. Kybernetická a informačná frontová línia vlastne neexistuje, ale predsa sú tam trochu špecifické situácie.
Tento projekt začal na dobrovoľníckej báze, ale už dva roky ho finančne podporuje Vyšehradský fond. Čo je na ňom zaujímavé je to, že účastníci tohto projektu, Česi, Slováci a Poliaci majú možnosť vidieť na vlastné oči všetko to, o čom doposiaľ len počuli. Majú zvyčajne úplne skreslenú predstavu o situácii na Ukrajine.
Ešte taká otázka na záver. Ako by mohlo medzinárodné spoločenstvo vrátane Európskej únie a NATO urobiť, aby Ukrajine v tejto ťažkej situácii pomohlo?
Asi nenechať sa oklamať, zastrašiť ani vydierať Ruskou federáciou. Ukrajine by sme mali podať pomocnú ruku nielen preto, že Ukrajinci už ukázali, že za svoju dôstojnosť a slobodu sú ochotní bojovať a umierať, ale predovšetkým preto, že by sme mali myslieť na svoju bezpečnosť a budúcnosť.
Nemali by sme svojou nečinnosťou vháňať Ukrajinu naspäť do ruskej orbity. Treba si položiť otázku, či je v našom záujme posilniť Rusko o Ukrajinu. Že Rusko Ukrajinu chce preto, aby ho posilnila, nie oslabila, o tom nie je žiadnych pochýb. Predsa, keby ho oslabovala, tak by ňu Rusko nebojovalo a nemalo taký záujem.
„Pre tých, ktorí veria, že ak nebudeme Rusko provokovať, tak budeme mať pokoj, nemám dobrú správu. Nič sa tým nevyrieši ani v krátkodobej, a už vôbec nie v dlhodobej perspektíve.“
A to je práve jeden z ďalších ruských naratívov, ktorý mi radi opakujeme – že Ukrajina nás NATO oslabí, pretože na jej území prebieha konflikt. Rusko ešte dodáva, že konflikt je vnútorný. Tak potom by sme sa mali opýtať, ako je možné, že nás by Ukrajina oslabila, ale Rusko posilnila?
V každom prípade, pre tých, ktorí veria, že ak nebudeme Rusko provokovať, tak budeme mať pokoj, nemám dobrú správu. Nič sa tým nevyrieši ani v krátkodobej, a už vôbec nie v dlhodobej perspektíve. Ukrajina si už svoju cestu vybrala, a keď sa na to pozrieme z historickej perspektívy, tak uvidíme, že o svoju nezávislosť na Rusku už bojuje viac než sto rokov. A Rusko, čo je hlavné, dnes už nemá čo ponúknuť. Tak ako nemá čo ponúknuť ani nám v centrálnej a západnej Európe.
Okrem toho, Rusko už od začiatku rusko-ukrajinskej vojny tvrdí, že nebojuje proti Ukrajine, ale že bojuje na Ukrajine proti Západu, len my to akosi nechceme počuť.
Toto bola ukrajinistka Lenka Víchová.
Podcast nájdete TU.
Podcasty si môžete vypočuť aj cez Apple Podcasts, Spotify, Google Podcast a YouTube.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
