Rozhovor s Victorom Breinerom, riaditeľom portálu Infosecurity.sk vyšiel pôvodne v anglickom originále a viedla ho Tamara Kaňuchová z investigatívneho portálu VSQUARE.
Slovensko má za sebou turbulentný rok poznačený rozsiahlymi zmenami. Spoločnosťou a inštitúciami, ktoré ju spravujú, otriasli výrazné posuny – od noviel trestného zákona a ústavných zmien až po ostrý obrat vo vonkajšej politike pod vedením vládnej koalície Roberta Fica.
Zároveň sa vláda systematicky približuje k Rusku, zatiaľ čo vnútorne Slovensko klesá v medzinárodných rebríčkoch slobody tlače a úrovne kvality demokracie. V tomto rozhovore odborník na hybridné hrozby a zahraničný vplyv Victor Breiner rozoberá kľúčové politické trendy, ktoré formovali Slovensko v roku 2025, vysvetľuje, ako sa krajina dostala do súčasného stavu, a načrtáva, čo by mohlo nasledovať.
Keď sa obzrieme za rokom 2025, ako sa vyvíjala zahraničná politika Slovenska? Naplnila sa vízia „zahraničnej politiky na všetky štyri svetové strany“ v nejakej zmysluplnej podobe? Aké boli úspechy slovenskej diplomacie a Ministerstva zahraničných vecí pod vedením Juraja Blanára (Smer)?
Slovenská diplomacia pod vedením Juraja Blanára bola úplným zlyhaním. Je ťažké pomenovať jediný úspech, ktorý by skutočne posilnil postavenie Slovenska — či už na domácej, alebo geopolitickej scéne. A to v čase, keď prežívame jedno z najbúrlivejších období 21. storočia: prepisuje sa bezpečnostná architektúra Európy, NATO čelí rôznym tlakom a transatlantické vzťahy medzi Európou a Spojenými štátmi sa rýchlo menia.
Slogan „zahraničná politika na všetky štyry svetové strany“ je eufemizmom, ktorý má zakryť skutočný smer slovenskej diplomacie. V skutočnosti nie je orientovaná na všetky svetové strany. Je orientovaná na východ — smerom k Rusku a ďalším štátom bývalého Sovietskeho zväzu. A čo je podstatné, nejde o krajiny, ktoré sú dnes členmi EÚ alebo NATO.
Tento posun sa odráža nielen v politike, ale aj v personálnych rozhodnutiach. Pod Blanárovým vedením prešiel slovenský diplomatický zbor rozsiahlymi personálnymi čistkami. Podľa verejne dostupných zdrojov a svedectva vysokopostaveného diplomata, ktorý bol kedysi súčasťou Blanárovho okruhu, bolo prepustených viac než 40 skúsených diplomatov so západnou orientáciou. Mnohí z nich si budovali kariéru ešte počas rokovaní o vstupe Slovenska do EÚ a NATO. Nahradili ich absolventi ruských diplomatických inštitúcií — najmä MGIMO a Petrohradskej univerzity — inštitúcií, ktoré sú dlhodobo známe ako náborové centrá ruských spravodajských služieb.
Výsledkom je, že slovenská diplomacia je dnes do veľkej miery odsunutá na okraj kľúčových európskych diskusií. Formálne kanály síce stále existujú, no v praxi Slovensko chýba tam, kde sa padajú zásadné rozhodnutia o budúcnosti starého kontinentu. Keď sa v európskej diplomatickej kuchyni varí, slovenskí diplomati pri tom nie sú. Nakoniec im len niekto podá hotové jedlo a povie: „Nech sa páči.“
Nedávna analýza údajov portálu EUobserver sa zamerala na uznesenia Európskeho parlamentu týkajúce sa Ruska, pričom sledovala europoslancov, ktorí systematicky blokovali opatrenia namierené proti Moskve. Na čele rebríčka sa ocitli dvaja slovenskí europoslanci — Milan Uhrík, predseda krajne pravicovej strany Republika, a Milan Mazurek, taktiež z Republiky, každý s 16 takýmito hlasovaniami.
Mazurek nedávno vzbudil medzinárodnú pozornosť po tom, čo jeho prejav v Európskom parlamente — v ktorom hovoril o „útlaku bielej rasy“ — zdieľal Elon Musk. Pre kontext, obaja politici začínali svoju kariéru v radikálnej krajne pravicovej ĽSNS Mariana Kotlebu. Mazurek je zároveň prvým slovenským poslancom, ktorý prišiel o mandát pre rasistické výroky. Vládna strana Smer, ktorá má aktuálne v Európskom parlamente päť poslancov, nezaostáva — jej europoslanci hlasovali proti 14 uzneseniam týkajúcim sa Ruska.
Celkovo až piati slovenskí europoslanci — dvaja z Republiky a traja zo Smeru — patria na základe hlasovaní medzi najproruskejších členov europarlamentu. V posledných prieskumoch verejnej mienky zo začiatku decembra vedie Progresívne Slovensko s 23 percentami, nasleduje Smer s 18 percentami a Republika s 11 percentami. Myslíte si, že hlasovanie europoslancov Republiky je zámerným pokusom o zvýšenie ich popularity doma, alebo za tým vidíte inú, konkrétnejšiu stratégiu?
Nemyslím si, že správanie Republiky sa dá vysvetliť čisto ako komunikačná stratégia. Ich postoje podľa mňa odrážajú skutočné ideologické — a pravdepodobne aj osobné — prepojenia na ľudí v Rusku. Nezašiel by som až tak ďaleko, že by som ich nazval priamymi spolupracovníkmi ruských spravodajských služieb, no v Rusku je hranica medzi diplomaciou a spravodajskými službami extrémne rozmazaná, takže akékoľvek jasné rozlíšenie je problematické.
Pochopenie pôvodu Republiky nám v tomto veľa napovie. Milan Mazurek a Milan Uhrík sú dlhoročné postavy slovenskej neonacistickej scény. Otvorene oslavovali vojnový slovenský fašistický štát a jeho prezidenta Jozefa Tisa, ktorý bol zodpovedný za deportáciu približne 88-tisíc židovských občanov do nacistických koncentračných táborov. Aj keď sa dnes obaja v médiách a rozhovoroch od svojej neonacistickej minulosti verejne dištancujú, neexistujú vierohodné dôkazy, že by sa ich základné hodnoty od čias pôsobenia v Kotlebovej strane nejako zásadne zmenili.
Smer je iný prípad. Jeho proruská rétorika je často vnímaná ako oportunizmus: keď témy ako demokracia, reformy či právny štát prestávajú mobilizovať voličov, prichádzajú na rad ruské naratívy. Aby sme tento posun pochopili, musíme sa pozrieť na to, ako sa Smer vrátil k moci a ako sa Robert Fico stal po štvrtý raz premiérom.
Keď po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej odstúpil, si Fico systematicky budoval vplyv na sociálnych sieťach. Postupne sa tento proces pretavil do úplného prijatia príbehov/naratívov ruskej propagandy — nielen v jeho osobnej komunikácii, ale aj v rámci straníckej komunikácie a predovšetkým predvolebnej kampane.
Tým, že Smer de facto komunikačne prevzal pozície ruskej zahraničnej politiky, integroval sa do širšieho slovenského proruského a prokremeľského mediálneho ekosystému: influenceri, webové portály, internetové rádiá, profily na sociálnych sieťach, otvorené i uzavreté skupiny a koordinované dezinformačné siete. Pretože Fico si vybudoval silnejšie siete ako ktorýkoľvek iný politik — a keďže tieto dezinformačné kanály majú dnes na Slovensku obrovský dosah — dokázal vyhrať voľby bez toho, aby sa spoliehal na tradičné médiá.
Preto tu nejde len o taktiku v komunikácii. Bol to obchod. A vzhľadom na túto realitu by nás nemalo prekvapovať, ak Fico a jeho spojenci dnes v európskych inštitúciách zastupujú ruské záujmy.
Tento rok sa v niekoľkých európskych krajinách konali kľúčové voľby — medzi nimi v Rumunsku, Moldavsku a Českej republike — a na jar čakajú parlamentné voľby Maďarsko. V každom z týchto prípadov sa miera zahraničného zasahovania líšila, rovnako ako spôsob, akým počas kampane a volebného obdobia fungoval informačný ekosystém. Ako je na tom Slovensko v pripravenosti čeliť hybridným hrozbám vzhľadom na túto rôznorodosť skúseností v regióne?
Takmer 15 rokov spočíval boj proti ruskému vplyvu — najmä v informačnom priestore — na pleciach malej skupiny aktivistov. Štát a jeho inštitúcie na to nedokázali reagovať nijako zmysluplne. Skúste sa kohokoľvek zo slovenskej odbornej komunity opýtať jednoduchú otázku: aké opatrenia prijala Slovenská republika, ktoré mali merateľný dopad na obmedzenie ruského vplyvu v slovenskej spoločnosti? Nedostanete jedinú konkrétnu odpoveď, resp. môždem vám dať ja jednu hneď teraz: Žiadny.
V rokoch 2020 až 2023 — v období medzi treťou a štvrtou Ficovou vládou — síce demokratickí politici formálne vytvorili oddelenia a pozície určené na riešenie hybridného pôsobenia Ruska na Slovensku, no všetko ostalo a vlastne aj malo ostať iba na papieri. Tieto útvary nedostali žiadne reálne rozpočty, mandát a slúžili predovšetkým ako nástroje osobného PR dotknutých politikov.
Áno, oddelenia boli zriadené. Tímy prijaté do štátnej služby. Strategické dokumenty boli napísané. Nikto však zo štátneho rozpočtu nedostal ani euro. V skutočnosti vtedy platilo, to viem z prvej ruky, keďže som sám písal jeden z týchto dokumentov na Ministerstve obrany, že strategické dokumenty budú na vláde schválené len v prípade, ak nebudú mať žiadny dopad na rozpočet. Od začiatku a pri plnom vedomí zodpovedných sa tak celá snaha menila na akademické cvičenie, nie na reálnu opatrenia proti ruskému spravodajskému pôsobeniu.
V dôsledku toho sa Slovensko stalo výkladnou skriňou úspešných ruských hybridných operácií, ovládnuta politických elít a manipulácie verejnej mienky do takej miery, že dnes už v EÚ nemáme len Viktora Orbána ako výnimku — máme Viktora Orbána a Roberta Fica.
Spomenuli ste, že väčšinu bremena pri zvyšovaní povedomia o hybridných hrozbách na Slovensku nesú aktivisti. Pozrime sa teraz na ďalšie občianske iniciatívy, ktoré sa tento rok zviditeľnili v reakcii na rôzne spoločenské udalosti. Napríklad Otvorená kultúra protestovala proti tomu, čo považuje za politické ovládnutie kultúrneho sektora. Mier Ukrajine zorganizoval protesty proti proruským postojom Roberta Fica. A tzv. „Kriedová revolúcia“ sa začala jednoduchým nápisom na chodníku pred Ficovou návštevou na strednej škole, tesne pred výročím Nežnej revolúcie. Napriek tomu všetkému sa aktivizmus týchto skupín zatiaľ vládnu politku neovplyvnil — najmä ak situáciu porovnáme s masovými protestmi z roku 2018. Ako si vysvetľujete tento rozdiel? Vidíte konkrétne dôvody, prečo je dnešná občianska mobilizácia menej účinná?
Veľa sa zmenilo a rozhodne by som nepovedal, že tieto občianske iniciatívy boli neúspešné. V skutočnosti má slovenská občianska spoločnosť — s výnimkou niekoľkých organizácií, ktoré dnes zápasia skôr s financiami, pretože systém grantového financovania sa do veľkej miery rozpadol — oveľa viac spoločného s érou Donalda Trumpa než s Robertom Ficom.
Realita je taká, že slovenská občianska spoločnosť sa výrazne posilnila. Organizácie sú aktívnejšie, lepšie zohraté a oveľa viac prepojené, pokiaľ ide o ľudí a know-how. Finančne sa tiež prispôsobili: ustúpili od závislosti na grantoch a preorientovali sa na priamu podporu verejnosti — a vo väčšine prípadov túto transformáciu zvládli úspešne.
Jedným konkrétnym príkladom je vznik Platformy pre demokraciu, ktorá združuje približne 50 organizácií pod jednu právnu entitu. To im umožňuje koordinovať sa a v prípade potreby vystupovať jednotne.
Pokiaľ ide o druhú časť otázky — prečo sa to napriek všetkému nepremietlo do politických dôsledkov ako boli demisie ministrov, odvolania šéfov tajných služieb alebo dokonca pád premiéra, ako sa to stalo po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej — myslím si, že odpoveď presahuje rámec Slovenska. Ide o širší globálny trend. Dnes môže Donald Trump povedať alebo urobiť takmer čokoľvek bez toho, aby niekto reálne očakával jeho demisiu. V Spojených štátoch dochádza k oveľa vážnejším porušeniam princípov právneho štátu než na Slovensku, a predsa, zodpovednosť sa prakticky nevymáha.
Na domácej úrovni si Robert Fico z roku 2018 zjavne odniesol jednu kľúčovú lekciu: odstúpenie bola chyba, ktorú už nikdy nezopakuje. Nech je tlak akokoľvek silný, je ťažké si predstaviť scenár, v ktorom by sa sám a dobrovoľne vzdal moci.
Poďme sa pozrieť na mediálne prostredie a slobodu tlače na Slovensku. Podľa Indexu slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc sa Slovensko nachádza na svojom najnižšom mieste za posledných 15 rokov — aktuálne na 38. priečke po poklese o deväť miest. Robert Fico bol navyše zaradený na zoznam predátorov slobody tlače za zastrašovanie novinárov. Keďže s médiami sám úzko spolupracujete, aké zmeny pozorujete — či už vo svojej každodennej práci, alebo na širšej, systémovej úrovni?
Fungujem viac-menej ako jednočlenná redakcia, takže sa ma tieto zmeny priamo nedotýkajú. V Infosecurity.sk sme sa už v lete začali presúvať z grantového financovania na model, v ktorom nás plne podporujú čitatelia — a zatiaľ to funguje dobre. Náš obsah vzniká predovšetkým v spolupráci s jedným z troch veľkých slovenských médií: Aktuality, SME alebo Denník N.
Napriek politickému tlaku, ktorému tieto tri médiá čelia, nevidím známky autocenzúry ani redakčných kompromisov. Novinári tam naďalej pracujú slobodne a dôsledne. Táto odolnosť vychádza do veľkej miery z dlhej slovenskej tradície médií financovaných čitateľmi. Boli sme v tomto smere priekopníkmi už pred 15 rokmi so systémom Piano Media — ktorý sa neskôr vyvážal aj do zahraničia, vrátane Spojených štátov. Ochota verejnosti finančne podporovať nezávislú žurnalistiku je na Slovensku hlboko zakorenená, čo umožňuje redakciám — aj ľuďom ako ja — fungovať bez obáv o dlhodobú udržateľnosť.
Tento model nám zároveň dáva legitimitu: financujú nás občania Slovenskej republiky, takže vláda a ani nikto iný nám už nemôže vyčítať, že sme financovaní zo zahraničných grantov, ako to bolo v minulosti.
Skutočný problém dnes spočíva vo verejnoprávnych médiách, ktoré uniesli vládni politici. Po legislatívnych zmenách už RTVS neexistuje a bola nahradená STVR. Pravidlá vymenúvania vedenia verejnoprávnej televízie a rozhlasu boli prepísané tak, že vplyv vlády teraz prevyšuje vplyv parlamentu, čím sa zásadne narúša nezávislosť verejnoprávneho vysielania.
V praxi to znamená, že Slovensko má dnes vládnu televíziu, nie verejnoprávnu. Nová riaditeľka, Martina Flašíková, je dcérou Fedora Flašíka — dlhoročného volebnému stratéga Roberta Fica a osoby stojacej za propagandistickým dezinformačným portálom E-report.
Bohužiaľ, podobná logika dnes formuje aj súkromné televízie. Tie fungujú primárne ako ziskovo orientované podniky, v ktorých spravodajstvo hrá len okrajovú rolu. Komerčné televízie predávajú divákov zadávateľom reklamy. Spravodajstvo je vedľajší produkt, ktorý majitelia radi orežú na nutné minimum, ak im politici ohrozia napr. schopnosť vysielať. Dnes sa slovenské komerčné televízie v hlavných večerných správach vyhýbajú politicky citlivým témam.
Jasným príkladom bola začiatkom decembra situácia, keď vláda zákonom zrušila Úrad na ochranu oznamovateľov — inštitúciu, ktorá mala chrániť ľudí upozorňujúcich na korupciu vo vysokých funkciách. Televízia Markíza, ktorá iba donedávna vysiela najsledovanejšie správy v krajine, túto tému vo svojom večernom spravodajstve nespomenula vôbec.
Najprv to bola verejnoprávna televízia. Neskôr Úrad na ochranu oznamovateľov, ktorého zrušenie Ústavný súd medzičasom pozastavil. V oboch prípadoch došlo k zrušeniu a následnému „znovuvytvoreniu“ inštitúcie pod novým názvom — podľa toho istého vzoru. Očakávate, že sa tento model bude v blízkej budúcnosti aplikovať aj na ďalšie inštitúcie? A ak áno, ktoré považujete za najdôležitejšie alebo najzraniteľnejšie?
Robert Fico nechce, aby bol on — alebo ktokoľvek z jeho okolia — vyšetrovaný v súvislosti s ich politickou činnosťou. Aby tomu zabránil, potrebuje konsolidovať moc. Od samého začiatku si uvedomoval, že na to potrebuje dve plné volebné obdobia, čo znamená, že je odhodlaný vyhrať aj ďalšie voľby a urobí všetko pre to, aby samotné hlasovanie aj podmienky okolo neho hrali v jeho prospech.
Ak to bude vyžadovať zrušenie inštitúcií alebo výmenu ich vedenia, urobí to — pokiaľ to bude politicky priechodné. Ťažko povedať, ktorá inštitúcia by mohla byť ďalšia. Členstvo Slovenska v EÚ predsa len nastavuje určité hranice; nemôže z toho byť úplne ruský model. No aj v rámci existujúceho demokratického rámca má dosť nástrojov na to, aby si zabezpečil aj ďalšie víťazstvo.
A z histórie vieme, že demokracie nezanikajú samy od seba. Ľudia dnes presne vedia, čo Robert Fico a jeho vláda predstavujú. Ak sa ho napriek tomu rozhodnú znovu zvoliť, takýto výsledok nemožno len tak odmietnuť. Rovnaká logika platí pre nadchádzajúce voľby v Spojených štátoch či Izraeli. Ak ľudia po jednom volebnom období, znovu zvolia strany, ktoré takto flagrantne odmietajú demokraciu a právny štát treba rešpektovať, že krajina sa vzdá demokracie ako takej.
V týchto medziach Robert Fico operuje. A podľa môjho názoru ide o hranice, ktoré si súčasná demokratická opozícia na Slovensku plne neuvedomuje. Chýba jej jasné a strategické pochopenie vlastnej pozície, ako aj celého spektra nástrojov a metód, ktoré má Fico a jeho blízky spolupracovníci k dispozícii.
