Nie je nič horšie ako v časoch krízy žiť vo svete snov

Štát cez oficiálne informačné kanály, hlavnoprúdové médiá, či povedzme štátne inštitúcie na sociálnych sieťach komunikuje z pozície moci – prikazuje, zakazuje, usmerňuje, zatiaľ čo antisystém ponúka lákavú identitu rebela. 

O dezinformáciách sa toho povedalo už veľa. Stále však iba začíname. Tri jedinečné pohľady ponúkla nedávno diskusia Iniciatívy pre bezpečný infopriestor, keď odvysielala debatu známeho sociológa Michala Vašečku, odborníčky na politiky sociálnych sietí a dezinformácie Globsecu Miroslavy Sawiris a Radomíra Masaryka, docenta na Ústave aplikovanej psychológie Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK. 

Rozprávali sa o tom, ako sa iba za posledných pár rokov zmenil náš informačný svet, politika a my všetci. Nasledujúci text je voľnou kompiláciou citácií a parafráz troch expertov.

Nie je nič horšie ako žiť vo svete snov

Keď prišiel internet, viacerí verili, že to bude ohromná, nová možnosť pre stretávanie sa ľudí, že sa objavila nová Agora starogréckej polis, kde ľudia budú rozhodovať o svojich problémoch a ich rozhodovanie sa stane demokraticky plnohodnotným, pretože budú rozhodovať v priamom prenose.

Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že internet sa zmenil na krčmu piatej cenovej skupiny, ktorá začala postupne nasakovať obrovským množstvom nenávisti, dezinformácií a autentických hlúposti.

Identitárne sme sa začali uzatvárať do bublín, dávno predtým, ako prišiel internet. Ten celý proces iba zavŕšil. Keď však prišli sociálne siete, kruh sa v podstate uzavrel a my sme začali fungovať v paralelných svetoch.

Nedávno sme to videli v priamom prenose, keď mladá košická rodička ukázala, čo to znamená, keď ľudia dlhodobo žijúci v paralelných svetoch sa zrazu stretnú v tom svete reálnom.

Už teraz veľa ľudí úplne stratilo kompas o tom, čo je správne, čo nie, čo je čierne, čo je biele. Dalo by sa protirečiť, že aj v minulosti sme mali nezhody ohľadom niektorých vecí – áno mali, ale nie ohľadom základných pojmov.

V minulosti bolo čierne čiernym a biele bielym a bavili sme sa o tých odtieňoch. Dnes tu ale máme ľudí, ktorí sú schopní v priamom prenose spochybniť prakticky všetko. 

Digitálny priestor nám prerástol cez hlavu 

Nemáme na to úplne jednoznačné dáta, no to, že prebehol Brexit, je výsledkom prítomnosti Facebooku, aj to, že máme fašistov v parlamente, je výsledkom Facebooku. Nebyť tejto sociálnej siete, dnes Kotlebovci v parlamente nie sú.

Nie je nijakým spôsobom koordinovaný, nemá žiadne pravidlá. Každý, kto sa rozhodne, že sa chce na sociálnej sieti stať influencerom, si často zároveň myslí, že má akési právo na publikum. Že sloboda slova je to isté, ako právo na stotisíc zhliadnutí na Facebooku.

Architektúra sociálnych sietí však ľudí aktívne nabáda, aby polarizujúce a nenávistné obsahy ďalej zdieľali.

V kyberpriestore preto vznikajú veľmi vplyvní aktéri, ktorí by pred desiatimi rokmi nemali absolútne šancu formovať celospoločenský diskurz v tej miere, v ktorej to robia dnes. Dostali sme sa do situácie, kedy sociálne siete rozbili súdržnosť spoločnosti do tej miery, že sa oprávnene pýtame – čo nás ešte vlastne drží spolu? 

Zo strany sociálnych sietí ide o zámer. Užívateľ je na danej platforme čo najdlhšie, aby bol vystavený čo najväčšiemu množstvu reklamy, z čoho sociálna sieť generuje zisk.

Ide o súkromné spoločnosti a v tomto duchu by sme od nich ani nemali žiadať, aby išli proti vlastným záujmom a regulovali samých seba. To by malo byť v kompetencii iných inštitúcií – na to je tu štát, na to je Európska Únia.

Kto vytiahne najväčšieho slona

Vďaka sociálnym sieťam sme si dnes vytvorili systém, v ktorom vyhrávajú tí, ktorí prinesú niečo zaujímavejšie a bizarnejšie. Podobne ako Islanďan – primátor Reykjavíku, ktorý vyhral voľby, lebo sľúbil, že do miestnej ZOO prinesie slony. Iný politický program nemal. 

Vytvorili sme niečo, čo sa dá nazvať pojmom attention economy – ten kto dokáže upútať pozornosť akoukoľvek bizarnosťou, je zväčša ten, kto vyhráva. Vidíme to u niektorých politikov u nás, aj v iných krajinách – nemajú program a ide iba o to vyvolať emóciu, upútať pozornosť.

Príťažlivosť hoaxov a dezinformácií je vlastne v tom, že dáva ten príjemný pocit, že konečne sme pochopili, aký ten svet je. Je to únik pred realitou. Mám kľúč, ktorý otvára všetky dvere, pozerám sa na dejiny a viem presne, čo znamenajú. Záhady viac neexistujú a všetko sa dá vysvetliť.

Skutočnosť, že máme v parlamente druhé volebné obdobie fašistickú stranu, je veľmi jasná demonštrácia toho, že informačná revolúcia nás zastihla nepripravených. Najmä však predstaviteľov štátu a jeho inštitúcií.

Vidíme, že aj z infodémie, ktorá nutne sprevádza pandémiu, sa slovenskí štátni predstavitelia učia za pochodu, ako komunikovať efektívne tak, aby zo zmien v informačnom priestore profitoval konečne aj systém, nie iba antisystém.

Pravda neexistuje. Nech žije pravda

Propaganda tu bola vždy, ale samotný termín dezinformácia pochádza zo Sovietskeho zväzu a prišla s ním NKVD, neskoršia KGB. To nie je náhoda. Niekto môže povedať, že propaganda existovala už dávno predtým.

To je síce pravda, no vyslovene tento žáner vytvorila práve NKVD. Cieľom dezinformácie vtedy bolo oklamať nepriateľa, úplne sfalšovať nejaký príbeh alebo si vymyslieť nejaký nezmysel. Momentálne je to však ešte vážnejšie.

Tí chlapci z NKVD, KGB, a ich dnešní pokračovatelia sa nás dnes už nesnažia presvedčiť o svojej pravde, dokonca pripúšťajú, že aj trochu klamú – no zároveň upozorňujú, že tá druhá strana klame tiež.

Človek si potom povie, že vlastne klamú všetci a upadá do konšpiračného pekla, z ktorého nie je úniku – ničomu a nikomu sa nedá veriť, všetko je beznádejné, všetci sa rútime do apokalypsy.

Ak si ľudia osvoja ten pocit, môžete s nimi manipulovať oveľa lepšie, ako niekedy na začiatku, keď KGB všemožno presviedčala svet o skazenosti Ameriky a výhodách socializmu. Pravda neexistuje. Nech žije pravda.

Štát a nový infopriestor

Štát cez oficiálne informačné kanály, hlavnoprúdové médiá, či povedzme štátne inštitúcie na sociálnych sieťach komunikuje z pozície moci – prikazuje, zakazuje, usmerňuje, zatiaľ čo antisystém ponúka lákavú identitu rebela. 

Na jednej strane treba hľadať rámec pre reguláciu, na strane druhej, by inštitúcie a ich zástupcovia mali prehodnotiť spôsob, akým v kyberpriestore komunikujú, aby verejnosť do tvorby a implementácií politík aktívne zapájala. Ľudia by potom rozumeli, že nie sú obeťami obmedzení z hora, ale súčasťou spoločného príbehu.

Aj kvôli prebiehajúcej pandémii už aj štátne inštitúcie začínajú rozumieť tomu, že si jednoducho nemôžeme naďalej dovoliť nechať infopriestor napospas trollom, dezinformátorom a konšpirátorom, ktorí ho zaplnia svojim obsahom a budú spôsobovať čoraz väčší informačný chaos. 

Každá krajina, ktorá myslí boj z dezinformáciami vážne, k nemu musí pristupovať cez prizmu koordinovaného, všeobjímajúceho mechanizmu, do ktorého je zapojená celá štátna správa.

Strategická komunikácia nie je nejaký nový výmysel, ktorým sa má štát zaoberať, len aby vykazoval nejakú činnosť. Ide naopak o to, aby mali inštitúcie koherentný strategický naratív, ktorý vedia komunikovať smerom k občanom.

Ide o to, aby sa občan cítil ako súčasť tvorby politík a nie iba ako človek milión, na ktorého to všetko padá zvrchu. Strategická komunikácia politikov nemusí byť zložitá. Stačí aby bola koherentná. Na začiatok by stačilo, aby bolo v súzvuku to, čo hovorím, s tým, čo robím, resp. nerobím.

Aby bola čierna znovu čiernou 

Mali by sme platformy regulovať. Brať ľudí, ktorí škodia na zodpovednosť aj v trestnoprávnej rovine a posilňovať kognitívne spôsobilosti  ktorými ľudia budú vedieť rozlíšiť dezinformácie od legitýmnych informácií, pravdu od lži. 

Cestou späť by mohlo byť akési prinavrátenie sa k elementárnej zhode na tom, čo je biele a čo je čierne, k hodnotám osvietenstva kedy názor nie je dôležitý, ten má každý, dôležitý je argument.

Veľa ľudí dostalo vďaka sociálnym sieťam šancu zvýšiť svoj sociálny status. Ich neskromné ambície vyklíčili často na pôde mimoriadne skromného intelektu a vzdelania. Budeme musieť dať týmto ľuďom najavo, že ich názory sú síce úplne legitímne, ale vonkoncom irelevantné.

Victor Breiner
Riaditeľ a analytik portálu Infosecurity.sk | Študoval germanistiku a pracoval ako prekladateľ a tlmočník až do chvíle, kým sa nezačal naplno venovať žurnalistike. | Ako fotograf na voľnej nohe pracoval v Sýrii, Líbyi, Mali, Tunise, Jordánsku, Libanone, a na Ukrajine. Publikoval v zahraničných a domácich médiách a za svoju prácu dostal ocenenia Czech a Slovak Press Photo. | Rodina a dobrodružná profesia nejdú dokopy, nepriestrelnú vestu preto zavesil na klinec. | Vyštudoval medzinárodnú bezpečnosť na univerzite v Leicestri kde skúmal teoretické rámce propagandy v digitálnom, globalizovanom svete. | Zaujíma sa o dezinformácie a nevojenské spôsoby dosiahnutia strategických a politických cieľov. | V apríli 2019 založil portál Infosecurity.sk