Kyjev zakročil proti ruskej propagande. Podľa Moskvy sa jedná o politickú cenzúru

Zdroj obrázku: https://www.atlanticcouncil.org/blogs/ukrainealert/ukraine-strikes-back-against-russian-infowar-with-ban-on-kremlin-linked-tv-channels/?fbclid=IwAR2DHbtI0An9822R640l-LpoRmfdqENg0KnvyUKYWtOlhgW-Ws1cmUkrUtw

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj schválil uvalenie sankcií na poslanca ukrajinského parlamentu Tarasa Kozaka. Dôvodom je pro-ruská propaganda, ktorú šíria televízne stanice v Kozakovom vlastníctve.

Ruské Ministerstvo zahraničných vecí vníma uvalenie sankcií ako narušenie slobody slova a tlače, ktoré by mal Kyjev v súlade s medzinárodným právom rešpektovať. Na ruskú reakciu odpovedal Zelenskyj slovami: „Ukrajina podporuje slobodu slova, nie však propagandu financovanú zahraničnými agresormi.“

Hoci sankcie Kozaka obmedzujú vo voľnom cestovaní a finančných prevodoch, najväčší dopad majú na jeho médiá – 112 Ukrajina, ZIK a NewsOne. Tým bolo na príkaz prezidenta okamžite zakázané vysielanie.

Všetkým bolo dokázané, že podrývajú autoritu ukrajinskej vlády a jednosmerne vyzdvihujú potrebu Moskvy pre udržanie stability a nezávislosti Ukrajiny. Medzi ich hlavné praktiky patrí označovanie vlády za „fašistických uzurpátorov“ ktorí plánujú genocídu rusky hovoriacich občanov Ukrajiny, zdieľanie falošných príbehov, a v neposlednom rade podnecovanie nenávisti k USA a EÚ, ktoré médiá obviňujú z kolonializmu.

Kam až siaha ruská propaganda?

Ruská reakcia je v tomto prípade pochopiteľná – nikto nechce investovať financie do funkčného projektu, ktorý je následne zakázaný. Je však potrebné pripomenúť, že Kremeľ nemá zacielené iba na Ukrajinu. Za posledné roky boli propagandistické praktiky médií badateľné hneď v niekoľkých štátoch.

Ako najlepší príklad slúžia Pobaltské štáty, v ktorých ruské médiá tvoria hlavný zdroj informácií pre značnú časť populácie. Takisto škandinávske štáty museli (s väčším úspechom)  podniknúť kroky proti prítomnosti pro-ruských dezinformačných médií. Moskva sa angažovala taktiež v Čiernej hore pred jej vstupom do NATO. Cieľom bolo zabrániť ďalšiemu rozšíreniu Severoatlantickej aliancie.

V slovenskom informačnom priestore je tiež zjavná angažovanosť pro-ruských dezinformačných médií. Môžeme si pripomenúť Tibora Eliota Rostasa, spoluzakladateľa magazínu Zem a Vek, ktorý od Kremľa žiadal financovanie. Ako vieme, Zem a Vek okato pretláča ruskú propagandu – môžeme si iba domyslieť, že bol peniaze pýtať práve pre túto činnosť. Známou tvárou je aj Jevgenij Paľcev, ruský novinár, ktorý na Slovensku píše pod pseudonymom Eugen Rusnák. Prítomnosť českojazyčnej verzie Sputniku predstavuje ďalšiu platformu pre šírenie konšpirácií a propagandy.

Oprávnené sťažnosti Ruska?

Napriek obvineniam z narušenia slobody slova a tlače niekoľko ukrajinských nevládnych organizácií podporilo prezidentovo rozhodnutie. Dôvodom je práve neobjektívnosť a badateľná zaujatosť zasiahnutých médií, ako aj nedodržiavanie novinárskej etiky. Zjavná závislosť na Kremli podľa nich odporuje akýmkoľvek obvineniam z potláčania slobody slova.

Podobne ako propaganda, aj cenzúra je „bežnou praxou“ vo vojnovom stave, v ktorom je Ukrajina de facto už sedem rokov. Ruská kritika a dôraz na slobodu slova sú preto paradoxné. Moskva praktiky hybridnej vojny využíva aj v čase mieru proti neznepriateleným štátom. Zaobchádzanie s nepohodlnými novinármi na domácej pôde takisto nepridáva na dôvere v to, že sa Rusko zaujíma o objektívne dodržiavanie žurnalistických práv.

Na druhej strane Vladimir Putin schválil v decembri 2020 úpravu zákona, ktorý výrazne obmedzuje fungovanie takzvaných „zahraničných agentov“. Jedná sa o nevládne organizácie, ale aj o súkromné osoby, ktoré by mohli byť podozrievané z podrývania ruskej vlády, aj keby sa jednalo iba o vyjadrenie nepohodlného názoru o politike Kremľu. Trest za takýto prehrešok tu môže byť aj päť rokov.

Pre porovnanie, v iných krajinách kde fungujú pro-ruskí dezinformátori, alebo „zahraniční agenti,“ im za rovnaké „zločiny“ trest odňatia slobody nehrozí.