Je ťažko zhodnúť sa na univerzálnej definícii tekutých a neustále sa meniacich javov. Nejaký konsenzus je však dôležitý, aspoň do tej miery, aby sa s nimi dalo pracovať. V tomto krátkom článku sa ich pokúsime zrozumiteľne opísať.
Priamo, či asymetricky?
Často si predstavujeme, že vojna je založená na priamych bojových stretoch dvoch alebo viacerých krajín. Túto ideu v našich mysliach fixujú hodiny dejepisu, ktorého rozprávanie zvyčajne končí druhou svetovou vojnou – poslednou veľkou vojnou typu krajiny proti krajine. Dovtedy sa učíme o vojnách kniežat, feudálnych barónov, mestských a neskôr národných štátov, ktoré sa väčšinou lámu na rozhodujúcich bitkách, či priamych stretoch.
Idea hybridnej, či asymetrickej vojny spočíva práve v tom, že sa takýmto stretom aktívne vyhýba. Kdekoľvek do histórie sa pozrieme, ak jednej zo strán chýbala ľudská sila (vojaci), zbrane, technológie, strategická, či taktická výhoda, snažila sa vyhnúť rozhodujúcemu vojenskému stretu, kde by prirodzene ťahala za kratší koniec.
Dobrým príkladom sú Peloponézske vojny ( 434 – 404 pnl.). Počas celého obdobia trvania konfliktu medzi Sparťanmi a Aténčanmi, došlo iba k dvom priamym bitkám. Dnes však vieme, že došlo k ďalším najmenej 37 asymetrických stretom, kedy proti sebe bojujúce strany použili sabotáž, najatých vrahov, či nečakané a dômyselne cielené útoky malých, ľahko vyzbrojených špeciálnych jednotiek a podobne.
Známy a dodnes veľmi vplyvný vojenský stratég, Sun-c‘ (jeho knihu nájdete tu), ktorý žil 100 rokov pred Peloponézskymi vojnami na území dnešnej Číny v tom mal jasno: „Keď je tvoj nepriateľ silnejší uhýbaj mu … Zaútoč tam kde nie je pripravený, objav sa tam, kde ťa neočakáva.“
Hybridná vojna
Niekedy sa jej naozaj hovorí aj asymetrická alebo nepravidelná (irregular) vojna. Záleží na tom, kde sa nachádzate. V našom geopolitickom prostredí sa udomácnil pojem Hybrid, či hybridné hrozby. Ide o stratégiu ktorá koordinovane kombinuje bojové a nebojové, resp. konvenčné a nekonvenčné spôsoby dosiahnutia politických cieľov.
Deje sa tak v kontexte aktivít Ruskej federácie ktoré vieme s určitosťou pomenovať ako koordinovanú vojenskú stratégiu, pričom informačné operácie tvoria jednu z jej kľúčových častí.
Zdroj: FB Róberta Ondrejcsáka
Iný možný rámec chápania informačnej vojny
Jedna z nedávnych (2018) štúdií známeho amerického think-tanku RAND chápe podobný súbor javov, v tom najširšom možnom kontexte ako súčasť politického zápolenia – v duchu pozície slávneho a (najmä v Spojených štátoch) stále veľmi vplyvného pruského stratéga von Clausewitza. Ten chápal vojnu iba ako jeden z možných spôsobov dosiahnutia politických cieľov.
Niektoré javy, ktoré u nás radíme pod Hybrid, autori z RANDu vidia ako politickú vojnu. Patrí tam aj informačná vojna, ktorú ďalej delia na propagandu alebo psychologickú vojnu – podľa toho, či je alebo nie je súčasťou vojenského ťaženia.
Takýto rámec môže slúžiť na ilustráciu alebo operatívnu orientáciu, netreba ho však považovať za konečnú interpretáciu rýchlo sa meniacich javov, ktoré sa presným definíciám a kategorizáciám skôr vymykajú, resp. sú závislé na prostredí a potrebách analytikov.
Kremeľ – včera a dnes
Počas studenej vojny sovietska propaganda hrubo a jednostranne tlačila ideológiu komunizmu – podobne ako v súčasnosti jeden slovenský facebookový troll. V dobe lajkov a zdieľaní, zdá sa, je stratégia iná: namiesto presviedčania o výhodách víťaznej ideológie, Kremeľská propaganda znečisťuje spoločný infopriestor, sabotuje v ňom konštruktívny dialóg, aby tým znemožnila bežným užívateľom internetu rozlíšiť pravdu od fikcie.
Štátny tajomník ministerstva obrany Róbert Ondrejcsák píše, že „najambicióznejšou úrovňou [ruských dezinformácií] je vytvorenie paralelného vesmíru, informačného univerza … Dochádza k spochybneniu vedy a expertov. … Strategickou ambíciou je spochybniť geopolitickú orientáciu, demokratické zriadenie aj západné hodnoty.“
V širšom zmysle má pán Ondrejcsák na mysli destabilizáciu spoločenskej súdržnosti, ktorá je založená na zdieľaní spoločných noriem, hodnôt a cieľov, na pocite spolupatričnosti, na spoločnej národnej identite, kultúre, zdieľanej interpretácii histórie, na tolerancii a rešpekte voči inakosti (iným ľuďom a kultúram), na dôvere v štátne/verejné inštitúcie, na občianskej spolupráci a angažovanosti.
Nielen v kontexte hybridných operácií, ktoré sú primárne zamerané na eróziu spoločenskej súdržnosti, by sme ju mali považovať za jeden zo základných pilierov súčasného politického zriadenia.
Najneskôr v roku 2015 Ruská Bezpečnostná Stratégia identifikuje spoločenskú súdržnosť ako svoj vlastný národný strategický záujem, ktorý musí ruský štát chrániť doma a za účelom dosiahnutia geopolitických cieľov, zameriavať v zahraničí.
Sun-c‘ 500 rokov pnl. formuluje základnú premisu informačnej vojny: „Vojenská dokonalosť nespočíva v obsadení územia nepriateľa použitím brilantnej bojovej stratégie, ale v schopnosti zlomiť nepriateľovu vôľu vzdorovať – bez boja.“
Citát, z ktorého sa stala poučka. Prebrali ju mnohí. V neposlednom rade spoluautori modernej ruskej vojenskej doktríny plukovník Čekinov a generál Bohdanov: „vojnám novej generácie budú dominovať psychologické a informačné operácie namierené na morálku nepriateľského vojska a jeho populácie a teda ne jej schopnosť vzdorovať nepriateľovi.“
Ondrejcsák dodáva: „Informačná vojna je teda realitou, tak je načase, aby sme si to aj my uvedomili a patrične reagovali.“
