Autori: Peter Dubóczi, Štefan Ižák
Ruskí predstavitelia a ich slovenskí posluhovači deväť rokov tvrdia, že po Majdane na Ukrajine vládne krajná pravica, ktorá terorizuje vlastných občanov. To vraj dáva Rusku právo na Ukrajine vojensky zakročiť.
V Infosecurity.sk sme sa preto hlbšie pozreli na to, ako vybraní slovenskí prokremeľskí aktéri v období od začiatku protestov na Majdane (21. november 2013) až po 1. máj 2022 šírili naratív o vplyve ukrajinskej krajnej pravice.
Na objasnenie politického vývoja Ukrajiny od roku 2014 sme oslovili českého historika z Univerzity obrany v Brne Mgr. Bc. Tomáša Řepu, Ph.D.
V tomto článku sa zameriavame len na naratív, ktorým Rusko vytvára čiernobiely obraz o vojne na Donbase. Je súčasťou komplexnejšej štúdie, ktorú môžete nájsť na našej webstránke.
Naratív systematickej genocídy
Medzi najhoršie zločiny ukrajinskej krajnej pravice má podľa slovenských prokremeľských propagandistov patriť od roku 2014 genocída ruskojazyčného obyvateľstva na Donbase. Títo aktéri vojnu na Donbase prezentujú ako nelegitímny zásah Ukrajincov proti separatistom, ktorí sa chceli od Ukrajiny odtrhnúť kvôli tomu, že nesúhlasili s krajne pravicovými tendenciami v Kyjeve.
Je faktom, že na východe Ukrajiny vládla počas jari 2014 veľká nespokojnosť a strach z ďalšieho vývoja. Ozbrojený odpor však začali organizovať ruské bezpečnostné zložky. Je totiž obrovský rozdiel medzi nespokojnosťou obyvateľstva a ozbrojeným útokom na administratívne budovy v mestách na Donbase. Ukrajina sa tejto ruskej agresii musela brániť.
Rusi síce systematicky opakujú svoj naratív o údajnej genocíde, ktorej malo podľahnúť 14-tisíc ľudí, ale nepredložili k nemu žiadne relevantné dôkazy a ich verziu navyše nepotvrdzujú ani nezávislé medzinárodné organizácie.
Čo hovorí realita?
Na Donbase skutočne medzi rokmi 2014 až 2022 násilne zahynulo viac ako 14-tisíc ľudí, nie však kvôli genocídnej politike ukrajinskej krajnej pravice. Títo ľudia zahynuli v dôsledku vojenských operácií oboch bojujúcich strán. Do tohto množstva obetí sú započítaní bojujúci z oboch strán, ako aj civilné obete.
Podľa Organizácie Spojených národov (OSN) zomrelo od 14. apríla 2014 do 31. decembra 2021 v rusko-ukrajinskom konflikte 14 200 až 14 400 ľudí. Z toho bolo 3 404 civilistov, 4 400 ukrajinských vojakov a asi 6 500 separatistov a príslušníkov ruských ozbrojených zložiek.
Väčšina civilistov podľa OSN zahynula v čase najintenzívnejších vojenských operácií v rokoch 2014 (2 084 obetí) a 2015 (955 obetí). V ďalších rokoch sa počet zabitých civilistov postupne znižoval.
Viac ako 14-tisíc obetí si tak vyžiadala vojna, ktorú v roku 2014 rozpútali proruskí separatisti podporovaní Ruskom. Ruskú iniciatívu a angažovanosť v začiatku konfliktu potvrdil vo svojej správe aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP).
Súd preukázal, že na Donbase bol od apríla 2014 aktívne prítomný ruský vojenský personál. Zistil tiež, že ruskí vojaci bojovali v ozbrojených skupinách a vysokí príslušníci ruskej armády boli od začiatku prítomní na veliteľských pozíciách v separatistických ozbrojených skupinách a subjektoch. Súd tiež konštatoval, že od 11. mája 2014 všetky oblasti v rukách separatistov boli oblasťami pod priamou kontrolou Ruska.
V žiadnom prípade teda nemôžeme hovoriť o ukrajinskej genocíde ruskojazyčného obyvateľstva, o ktorej nemajú žiadne dôkazy ani medzinárodné inštitúcie.
Od marca 2014 do apríla 2022 na Ukrajine pôsobila špeciálna monitorovacia misia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá pravidelne vydávala správy o dianí na frontovej línii. Za osem rokov monitorovania situácie nedospela k záveru, že by Ukrajinci páchali genocídu na ruskojazyčnom obyvateľstve.
V apríli 2022 musela OBSE svoju misiu na Ukrajine ukončiť, pretože Rusko sabotovalo vykonávanie monitorovania udalostí na územiach, ktoré okupuje.
Genocídu ruskojazyčného obyvateľstva odmietol aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Ten vydal v marci 2022 stanovisko, v ktorom uvádza, že „súd nemá k dispozícii dôkazy potvrdzujúce tvrdenia Ruska, že na území Ukrajiny je páchaná genocída“. Z tohto dôvodu súd vyzval Rusko na zastavenie vojenských operácií na Ukrajine, keďže príčina, na ktorú sa Kremeľ pri nich odvoláva, nie je dokázaná.
Fakty hovoria jasnou rečou. Na Ukrajine nevládne krajná pravica a na Donbase neprebiehala žiadna genocída ruskojazyčného obyvateľstva. Putin a jeho obhajcovia sa nás emočne nabitými posolstvami o vraždiacich ukrajinských „fašistoch“ snažia presvedčiť o opaku, ale realita ich tvrdeniam jasne odporuje.
Na Ukrajine, samozrejme, pôsobí krajná pravica, Rusko sa však jej vplyv snaží hyperbolizovať a využiť na legitimizáciu svojej agresívnej politiky aj v očiach slovenskej verejnosti. Zakrýva tým fakt, že práve Kremeľ je zodpovedný za vraždenie a utrpenie aj ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny počas posledných deviatich rokov.
Fiktívny bojovník proti fašizmu
Motívy kremeľskej propagandy o tzv. genocíde ruskojazyčného obyvatelstva na východe Ukrajiny možno hľadať vo viacerých rovinách. V prvom rade však Moskva umelo vytvára čiernobiely obraz, v ktorom Rusko vonkoncom nefiguruje ako agresor. Práve naopak, vďaka hyperbolizácii problému krajnej pravice viac ako osem rokov formuje fíktívnu realitu, v ktorej na dennom poriadku bojuje proti ukrajinským „fašistom“.
Má to aj hlbší význam, moderné proruské naratívy dnes nadväzujú na sovietsku propagandu, v ktorej Rusko vystupovalo ako odveký bojovník proti nacizmu či fašizmu. Tento historický odkaz má svoj emočný a mobilizačný náboj aj dnes, a to aj napriek tomu, že obsahuje množstvo fabulácií a skreslených vízií.
Predovšetkým sa však Kremeľ chce zbaviť nálepky agresora. Vydáva sa za obeť, ktorá čelí nespravodlivosti a útlaku. Buď zo strany „ukrofašistov“ alebo zo strany Západu. Kľúčovou snahou je zbavenie sa akejkoľvek zodpovednosti za anexiu Krymu, vojnu na Donbase či plnoformátovú inváziu.
Šíritelia proruských naratívov úmyselne zamlčiavajú skutočnosť, že Rusko sa na eskalácii napätia od roku 2014 podieľalo dominantne, a to aj priamo prostredníctvom prítomnosti svojich jednotiek. Zásahy Moskvy sú buď ignorované či podceňované, alebo sú legitimizované prostredníctvom konšpiračných teórií – napríklad schválnym preceňovaním úlohy krajnej pravice počas Majdanu či obvineniami o zapojení Washingtonu.
Vojna na Donbase skutočne nebola legitímnou reakciou Moskvy na utláčanie ruskojazyčného obyvateľstva, ktoré malo čeliť útokom zo strany neonacistickej vlády Kyjeva či bataliónov. Vojnu nevyprokoval Kyjev, ale ruská podpora nezávislosti samozvaných republík Donecka a Luhanska.
Separatisti, ktorí používali aj ruské zbrane a techniku, tak nemožno považovať za žiadnych bojovníkov proti útlaku Ukrajiny. Sú skôr nástrojmi Kremľa, ktorý už viac ako deväť rokov na Ukrajine kontinuálne sleduje svoje imperialistické záujmy a globálnu verejnosť sa informačnými a vplyvovými operáciami snaží presvedčiť o svojej nevine a mierumilovnosti.
Tento článok vznikol v rámci projektu Obsah, vývoj a šírenie ústredného legitimizačného naratívu kremeľskej propagandy na Slovensku a Ukrajine, a to na základe zmluvy č. MVZP/2022/2/1 o poskytnutí dotácie v oblasti Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR v pôsobnosti MZVEZ SR.
Názory a tvrdenia vyjadrené v tomto dokumente nepredstavujú oficiálne stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Za obsah dokumentu sú zodpovední výlučne jeho autori.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
