Peter Pomerantsev patrí k najlepším odborníkom na propagandu a modernú informačnú vojnu. V rozhovore pre podcast spravodajského portálu The Kyiv Independent, ktorý viedol analytik Adam Sybera, Pomerantsev hovorí o tom, prečo racionálne fakty prehrávajú v boji s propagandou a ako sa môžu demokratické spoločnosti účinne brániť psychologickým manipuláciám.
Boj s propagandou z jej vlastného vnútra
Podľa Pomerantseva sa extrémistická, kultová či fašistická ideológia nedá efektívne poraziť zvonku. Racionálne argumenty o tom, čo je dobré, morálne a demokratické, sa od ľudí, ktorí propagande podľahli, odrazia ako hrach od steny. Ako inšpiráciu pre riešenie jedného z najväčších problémov súčasnosti uvádza taktiku britského vojnového propagandistu Seftona Delmera z obdobia druhej svetovej vojny.
Účinnosť tohto historického prístupu spočívala v tom, že prijmete svetonázor nepriateľa, vstúpite priamo do jeho jazyka a začnete ho prekrúcať zvnúta. „Vstúpite dovnútra a mierne to začnete prekrúcať a zveličovať až tá ideológia zrazu znie a pôsobí nepríjemne a čudne,“ opisuje Pomerantsev. Delmer na to využíval napríklad berlínskych kabaretných hercov, ktorí v britskom rádiu hrali úlohy nacistov, no ich rétoriku cielene posúvali do absurdity – napríklad tvrdením, že nacistický režim nie je dostatočne rasistický, alebo že zložky SS sú plné tajných komunistov. Ideológia sa tak pod ťarchou vlastného zveličenia začne zosmiešňovať a podkopávať sama seba.
Identita je silnejšia ako fakty
Pomerantsev v rozhovore opakovane zdôrazňuje, že propaganda je vo svojej podstate oveľa viac o identite ako o faktoch. Konšpiračné teórie ľuďom nielen vysvetľujú zložitý svet, dávajú kľúč od všetkých dverí, ale predovšetkým im poskytujú pocit komunity a jasné rozdelenie na „my a oni“.
Proces prijímania dezinformácií prirovnáva k príprave jedla: „Identita je na prvom mieste a potom na ňu ako na šašlík napichujete svoje informácie alebo dezinformácie“. Spoločenské výskumy podľa Pomerantseva dokazujú, že ľudia sú ochotní zdieľať zjavné klamstvá aj vtedy, keď vedia, že ide o dezinformáciu, len aby si tým potvrdili svoju kmeňovú politickú identitu a uľavili vnútorným rozporom zložitého sveta.
Snaha vyvrátiť konšpirácie výlučne pomocou faktov je preto často neúčinná. Ak chceme ľudí dostať spod vplyvu propagandy a konšpirácií, musíme im poskytnúť iný bezpečný priestor a novú komunitu, pretože akýkoľvek pocit ohrozenia ich prinúti ešte agresívnejšie a defenzívnejšie brániť komunitu, ktorú im ponúkli propagandisti.
Psychologická obrana a poznanie vlastnej mysle
Známe klišé o tom, že „vedomosti sú moc“ a že pravda automaticky víťazí, považuje Pomerantsev v dnešnej dobe za naivné. Pripomína, že predstava, podľa ktorej nás pred manipuláciou zachráni jednoducho len viac informácií a overovanie každého zdroja, už dávno neplatí. Podľa jeho slov to vedie skôr k tomu, že človek spadne do informačnej „králičej nory“ a v strese sa budí o štvrtej ráno zavalený potom. Namiesto zaužívaného, no podľa neho nudného pojmu „mediálna gramotnosť“, výrazne uprednostňuje termín „psychologická obrana“.
Táto obrana stojí na takzvanej metakognícii – na pochopení toho, ako náš vlastný mozog spracováva prijaté informácie. „Najlepšia psychologická obrana vás naučí, ako pracovať s vlastnými emóciami,“ vysvetľuje Pomerantsev. Sociálne siete a moderná štátna propaganda sú totiž navrhnuté presne tak, aby nás neustále emocionálne bombardovali, vyviedli z rovnováhy a vyvolali pocit strachu. Kľúčom k funkčnej obrane nie je potlačiť emócie, ale viesť s nimi kritický dialóg, uvedomovať si vlastné spúšťače a nenechať sa vtlačiť do rolí, ktoré nám diktujú iní. Pomerantsev túto myšlienku zhŕňa slovami ukrajinskej stredoškolskej učiteľky, ktorá svojich študentov učí, aby boli radšej „autormi a nie hercami samých seba“.
Demokracie a ich inštitucionálna nevýhoda
V závere rozhovoru Pomerantsev upozorňuje na systémový problém demokratických štátov. Kým počas druhej svetovej vojny boli spojenecké demokracie schopné nasadiť rozsiahlu psychologickú obranu a aktívne formovať naratívy, v čase formálneho mieru na to nemajú vybudované inštitúcie. Túto ofenzívnu úlohu zároveň nemôžu legitímne suplovať klasické médiá ani novinári. Keďže však západné štáty de facto čelia nevyhlásenej vojne v informačnom priestore, postupne prichádzajú do bodu, kedy budú musieť prestať iba pasívne vyvracať dezinformácie a začať systematicky riešiť, ako prebrať iniciatívu a zasadiť psychologické údery protivníkovi.
Táto rozhovor spracoval portál Infosecurity.sk. Pracujeme bez reklamy a grantov a sme nezávislí iba vďaka Vám. Veríte, že dobre informovaní ľudia tvoria modernú a odolnú krajinu? Pomôžte nám pokračovať!
