Edward Lucas je novinár a odborník na európsku bezpečnosť. Špecializuje sa na Rusko, spravodajské služby a hybridné hrozby. Je komentátorom The Times a bývalým seniorným redaktorom The Economist. Článok je prepisom rozhovoru podcastu Infosec Report.
Najväčšou slabinou NATO a celého Západu je chýbajúce odstrašenie Ruska pod prahom ozbrojeného konfliktu. Bez ochoty znášať riziko a náklady budú západné demokracie v konfrontácii s Kremľom prehrávať. Na získavanie vplyvu Moskva využíva peniaze, ideológiu a hrubý nátlak. Sankcie zlyhávajú, pretože ich nevieme vymáhať. Návod, ako úspešne bojovať proti ruskému vplyvu, je jednoduchý: stačí chcieť – ibaže my nechceme.
Vo videopodcaste sa dozviete:
- prečo by najlákavejšia obrana pred Putinom mohla premeniť spoločnosť na jeho obraz a napokon mu pomôcť vyhrať;
- prečo má NATO jadrové zbrane, no nevie Rusko odradiť od útokov pod prahom otvorenej vojny;
- prečo politikov nie je potrebné podplácať ešte počas výkonu funkcie;
- čo by pre Slovensko znamenal kolaps Ukrajiny, aj keby ruské tanky nikdy neprišli k našej hranici;
- o čom vypovedá príbeh krásnej Bielorusky, ktorá zmizla po tom, čo vplyvný európsky politik oznámil ich vzťah úradom;
- ako Rusko v Moldavsku spojilo falošné analytické centrum a reklamu na sociálnych sieťach s dovozom voličov a kupovaním hlasov;
- prečo Estónsko napriek varovaniam spojeneckých spravodajských služieb začalo verejne pomenúvať špionáž a ďalšie hrozby a čo tým získalo.
Róbert Fico zastavil darovanie zbraní Ukrajine zo strany slovenskej vlády, ale komerčný predaj zbraní umožnil aj naďalej. Máme tu teda vládu, ktorá na jednej strane odmieta vojenskú pomoc, zatiaľ čo slovenské firmy naďalej zásobujú ukrajinskú armádu. Samotné označenie jeho rétoriky a niektorých krokov za proruské takéto rozhodnutie jednoducho nevysvetľuje. Ako si túto kombináciu vysvetľuješ? Čo nám to hovorí o vzťahu medzi Ficovými domácimi politickými a biznisovými záujmami a tým, čo od neho chce Moskva?
To si asi musíte vyhodnotiť vy na Slovensku a nie ja tu z Londýna. Zdá sa mi však, že odkedy Viktor Orbán stratil v Maďarsku moc, priestor pre proruské postoje v európskom politickom spektre sa trochu zmenšil. Mám teda dojem, že premiér Fico nechce byť tým, kto na európskej úrovni teraz všetko blokuje. Možno túto úlohu teraz preberú Belgičania, ktorí blokujú zmrazené rezervy ruskej centrálnej banky, ktoré držia v eurách.
Asi treba byť vďačný aj za to málo. Ak aspoň slovenské firmy môžu predávať Ukrajine zbrane, je to v poriadku. Pre každú európsku krajinu, či už má geografickú polohu Slovenska, alebo leží kdekoľvek inde, je však podľa mňa podstatné toto. Kým ho niekto nezastaví, Putin neprestane. Prečo by si mal premiér krajiny, ako je Slovensko, myslieť, že jeho krajina bude v bezpečí, ak Ukrajina vojnu prehrá?
Predstavte si, čo nastane, ak sa Ukrajina zrúti, ak túto zimu prestanú fungovať dodávky energie, elektriny, vody a tepla a ľudia to už jednoducho neunesú. Prídu milióny utečencov, ktorí budú prúdiť na západ do každej krajiny, kam sa len dostanú. Či sa ruské tanky dostanú až k západnej hranici Ukrajiny, alebo sa Ukrajina jednoducho ocitne v úplnom rozvrate, pre Slovensko to bude zlé. V oboch prípadoch.
Európsky politik môže podporovať užšie vzťahy s Ruskom, lebo v ne verí, lebo v ne veria jeho voliči alebo preto, že sa na nich jednoducho dá zarobiť. Nič z toho však nevyžaduje, aby Moskva čokoľvek priamo organizovala. Ty však roky skúmaš, ako Rusko pôsobí prostredníctvom svojich ľudí v iných krajinách. Môžeš nám, prosím, priblížiť nejaký zdokumentovaný prípad z Európy, keď Kremeľ cielene vybudoval kontakty, ktoré mu pomohli presadiť rozhodnutia tamojšej vlády? Kto obe strany prepojil a čo z toho každá z nich získala?
Tu si, samozrejme, musím dať pozor, aby som nebol príliš konkrétny. V Británii platia zákony na ochranu pred ohováraním a za niečo, čo teraz poviem tebe do podcastu, ma môžu žalovať na londýnskom súde bez ohľadu na to, ako je to právne upravené na Slovensku.
Určite však môžem povedať, že veľké kontroverzie v Európe vyvolal Gerhard Schröder tým, ako prešiel z postu nemeckého kancelára na veľmi lukratívny post priamo do čela výboru pre výstavbu Nord Streamu. Mne, ale aj iným pozorovateľom to prišlo ako pomerne znepokojujúci vývoj udalostí.
Treba mať na pamäti, že politikovi nemusíte nevyhnutne dávať peniaze ešte počas výkonu jeho funkcie. Nehovorím, že to platí pre Gerharda Schrödera, ale ak politik vie, že po odchode z funkcie dostane veľmi dobré miesto, alebo ho možno nedostane on, ale jeho manželka, partnerka, deti či niekto iný z rodiny, je to veľmi účinný spôsob, ako takýchto ľudí ovplyvňovať.
Myslím však, že v hrubých črtách máš pravdu, pretože ľudia majú pre Rusko slabosť z mnohých dôvodov. Máš tam ľudí z radikálnej pravice, ktorým sa páči konzervatívna spoločenská agenda a predstava, že suverenita má prednosť pred medzinárodnými záväzkami. Vidíme to v časti hnutia MAGA aj v nemeckej AfD. Je v tom istý antiamerikanizmus. Predstava, že Rusko sa akosi stavia proti Amerike, proti NATO a tomu všetkému a že je to dobré.
Medzi ľavičiarmi prežíva akási sentimentálna náklonnosť k Rusku. Áno, veď je to krajina októbrovej revolúcie. Samozrejme, s realitou to nemá vôbec nič spoločné. Rusko totiž nie je ani vzorom spoločenského konzervativizmu, ani zástancom ideálov Leninovho proletárskeho internacionalizmu.
Máme tu ešte predstavu všeslovanského bratstva, ktorá je príťažlivá najmä na Balkáne, ale opäť má len veľmi malú oporu v realite. Potom tu máme obrovskú dávku chamtivosti. Ľudia si myslia, že na obchode s Ruskom jednoducho zarobia. Platí to rovnako pre londýnskych finančníkov, nemeckú energetiku alebo kohokoľvek, kto sa v Európe venuje nákladnej doprave a tranzitu. Začnú si hovoriť, že by to bol dobrý biznis a niečo si z toho ulejú aj oni. Dôvodov je veľa, ale myslím si, že ruské spravodajské služby si vyberú ktorýkoľvek z nich a budú hľadať spôsob, ako ho využiť.
Moldavsko je prípad, v ktorom máme priame dôkazy o organizovanom ruskom zasahovaní do jeho vnútorných záležitostí. Medzinárodní pozorovatelia parlamentných volieb v roku 2025 opísali sieť financovanú zo zahraničia, ktorá kupovala hlasy a šírila dezinformácie, pričom dôkazy ju spájali s Ruskom. Pre človeka, ktorý toto počúva doma, môže ruské zasahovanie do vnútorných záležitostí stále znieť dosť záhadne. Ako sa táto sieť s peniazmi z Ruska pokúšala ovplyvniť výsledok moldavských volieb?
Najprv treba povedať, že ruské zasahovanie do vnútorných záležitostí Moldavska siaha až do obdobia vzniku moderného moldavského štátu v roku 1991. V Podnestersku je totiž ruský bábkový režim, bábkový štát, ktorý slúžil ako základňa pre najrôznejšie vplyvové operácie vo zvyšku Moldavska.
Videli sme aj sofistikovanú zahraničnú a anglickojazyčnú dezinformačnú operáciu. Vzniklo falošné analytické centrum a falošné noviny, za ktorými napokon stálo Rusko. Videli sme to nielen v Podnestersku, ale aj v Gagauzsku, čo je autonómne územie v južnej časti Moldavska, kde žije etnicky turecká, či skôr turkická menšina, ktorá ostro odmieta to, čo vníma ako nadvládu rumunsky hovoriacich ľudí z Kišiňova. Tento rozpor Rusko veľmi intenzívne kultivovalo, okrem iného aj prostredníctvom konzulátu, ktorý v tejto oblasti malo.
Potom prišlo rozsiahle zasahovanie v samotnom Moldavsku. Tiekli tam veľké sumy peňazí, ktoré smerovali do sociálnych sietí, na nákup reklamy, ale aj na priame kupovanie hlasov, teda obyčajné úplatky. Z Ruska privážali ľudí s volebným právom v Moldavsku a posielali ich voliť. Bol to učebnicový príklad, ako možno použiť všetko od mimoriadne sofistikovaných postupov až po tie najprimitívnejšie.
Pre krajinu, ako je Rusko, to v konečnom dôsledku nie je ani finančne náročné. Ruské HDP sa počíta v biliónoch a Moldavsko je najchudobnejšia krajina Európy. S trochou špinavých peňazí sa tam dá dosiahnuť pomerne veľa.
Vezmime si napríklad konkrétnu úlohu národnej vlády, ktorou je zabezpečovať dodržiavanie sankcií Európskej únie voči Rusku. Na Slovensku, rovnako ako v iných štátoch EÚ, musia úradníci kontrolovať transakcie a konať, keď sa porušujú pravidlá. Premiér môže sankcie verejne kritizovať, no zákon platí. Ako môže tento politický rozpor ovplyvniť prácu úradníkov, napríklad cez to, koho politici postavia na čelo inštitúcií, aké zdroje dostanú alebo akým prípadom sa budú môcť venovať?
Aj tu ti poviem, že ako Slovák budeš asi vedieť viac o Slovensku než ja. Každopádne si myslím, že problémom sankcií je ich nedostatočné vymáhanie. EÚ vie veľmi dobre ohlasovať sankcie, no potom existujú najrôznejšie spôsoby, ako ich obchádzať. Videli sme, ako Gréci zasahovali na ochranu svojho odvetvia námornej dopravy.
Azda najvýraznejším príkladom, keď ide o najviac peňazí, je podľa mňa odmietavý postoj Belgicka k uvoľneniu rezerv ruskej centrálnej banky vo výške viac ako 200 miliárd eur, ktoré ležia na bankových účtoch v Belgicku a sú pod belgickou jurisdikciou. Európska únia ich zmrazila a chce s nimi niečo urobiť, ale belgické úrady to odmietajú. Okrem iného aj preto, že sa údajne boja o svoju bezpečnosť.
Je dosť nezvyčajné, aby človek, ktorý vedie pomerne malý, nenápadný finančný depozitár, ako je Euroclear, potreboval ochranku. Neviem posúdiť, či sú tie hrozby skutočné, ale strach z nich skutočný je.
Napokon to súvisí aj s tým, ako Rusko vo všeobecnosti uplatňuje svoj vplyv. Je to vlastne veľmi jednoduché. Peniaze, ideológia, nátlak a ego. Ľuďom môžete napríklad lichotiť a to je nesmierne účinné. Môžete sa im vyhrážať a vydierať ich. Aj to môže byť dosť účinné. Môžete im ponúknuť nejakú ideológiu, s ktorou sa stotožnia, často opäť založenú na nejakej mylnej predstave o tom, že Rusko naozaj je to alebo ono. Alebo im zaplatíte, prípadne tieto postupy skombinujete.
V spravodajskej terminológii sa to volá MICE, teda peniaze, ideológia, nátlak a ego. Je to veľmi jednoduchý nástroj. Funguje na jednotlivcov, na inštitúcie a dokonca aj na celé krajiny.
Slovenské ministerstvo vnútra plánovalo do našej diaľničnej siete umiestniť takmer 280 nových kamier a možno si už o tomto prípade počul. Po tom, ako aktivisti a novinári spojili testované zariadenia s ruskými technológiami a hardvérom, Národný bezpečnostný úrad našiel ruské súčiastky a skryté sloty na SIM karty, ktoré umožňovali prijímať príkazy alebo odosielať údaje. Holandská spravodajská služba varovala, že Rusko sa nabúrava do kamier v Európe a na Ukrajine, aby sledovalo vojenské konvoje. Náš proruský minister vnútra popiera, že o tom vedel, a tvrdí, že ho oklamali. Ako sa teraz majú vyšetrovatelia postaviť k otázke, čo za tým bolo? Išlo o nekompetentnosť alebo ideologickú zaslepenosť? Konali úradníci bez vedomia ministra alebo sa do kritickej infraštruktúry krajiny niekto zámerne snažil dostať technológie, ktoré možno zneužiť?
Toto je veľmi dobrá otázka, ale podľa mňa by sme si najprv mali položiť inú. Aké boli pravidlá a kto ich napísal? Potom ešte ďalšiu. Dodržiavali sa tie pravidlá a kto ich vymáhal?
Pri čínskych technológiách a najmä pri internete vecí sme už videli SIM moduly, prostredníctvom ktorých sa tieto zariadenia pripájajú k internetu. Vyvoláva to veľmi vážne obavy. Ozývajú sa hlasy zo Spojených štátov aj z Británie. Ide o to, ako tieto zariadenia umožňujú Číňanom sledovať nás, hoci aj pasívne.
Môže ísť aj o takú jednoduchú vec, ako je snímač na pneumatike, ktorý vás upozorní na defekt. Musí však byť nejakým jasným spôsobom elektronicky prepojený so zvyškom auta. Tak sa môže dostať na internet a napokon sa z neho môže stať sledovacie zariadenie.
Zostal som úplne zhrozený, keď som sa dozvedel o prípade s dopravnými kamerami na Slovensku. To je len špička ľadovca. Prakticky od samotného vzniku internetu sme znovu a znovu uprednostňovali vlastné pohodlie a dobrú cenu pred bezpečnosťou. Teraz za to platíme.
Týka sa to toľkých súčastí nášho každodenného života, či už dopravných, alebo iných bezpečnostných kamier. Veľmi známa značka Hikvision sa teraz často objavuje v spojitosti s Čínou. Máme aj čínske elektromobily. Aj tie sú zraniteľné. Priestor pre útoky a špionáž sa veľmi rýchlo rozširuje.
Práve v období, keď si iba začíname uvedomovať, že odolnosť je absolútne kľúčová, prvá línia našej obrany, zisťujeme, aká zraniteľná a krehká je veľká časť našej kritickej národnej infraštruktúry, teda infraštruktúry, od ktorej závisí bežný život spoločnosti.
Úprimne si myslím, že sme s odstraňovaním všetkých týchto zraniteľností jednoducho čakali pridlho. Oveľa viac musíme premýšľať o odstrašovaní. Aj keby sme zaviedli najprísnejšiu kontrolu softvéru a hardvéru, všetko desaťkrát preverili a vyhodili čokoľvek podozrivé, už je neskoro. Už to tu máme. Teraz sa teda musíme sústrediť nie na to, čo sme Rusku a Číne dali a umožnili, ale musíme premýšľať, ako Rusko a Čínu odradiť od toho, aby to všetko využili.
Hovoril si, že západní bankári, právnici, účtovníci a ďalší sprostredkovatelia pomáhajú Rusku obchádzať sankcie. Sú tu ľudia, ktorí pôsobia v našich spoločnostiach a často zarábajú na službách, ktoré vyzerajú úplne bežne. Medzi Moskvou a vládou niektorého z európskych štátov tak stojí ďalšia skupina ľudí. Ako sa podľa prípadov, ktoré poznáš a ktoré si sledoval, môžu takéto obchodné vzťahy zmeniť na politický nátlak, ktorého cieľom je v konečnom dôsledku ochrana ruského klienta?
Možnosti sú takmer neobmedzené. Keď niečí budúci príjem závisí od dobrých vzťahov s Ruskom, môže vyvíjať nátlak tými najrôznejšími spôsobmi. V Spojenom kráľovstve sme mali známy prípad. Na začiatku vojny na Ukrajine niekto prišiel na Downing Street za premiérom a priniesol mu dokument, na ktorom bolo napísané: „Postarajte sa, aby to nepoškodilo finančný sektor krajiny.“
Hlavným odvetvím v mojej krajine sú práve finančné služby. Tie držia Britániu nad vodou. Patrí sem všetko od poistenia lodnej dopravy cez obchodovanie s akciami až po privátne bankovníctvo a množstvo ďalších služieb. Niečo sme v tejto veci síce urobili, ale nemyslím si, že vláda je naozaj pripravená či ochotná potrestať britský finančný sektor za to, že napríklad pomáha fungovaniu ruskej tieňovej flotily.
Každá krajina má vlastné obavy. Pre Francúzsko a Taliansko je to cestovný ruch. Ešte stále vydávajú schengenské víza ruským turistom, a to v státisícoch. Niektorí z nich možno len veľa míňajú alebo sú dokonca úplne bezúhonní Rusi, ale ktovie, kto sa medzi nimi skrýva.
V našich západných spoločnostiach je mimoriadne zložité vysvetliť ľuďom, že musíme vedieť znášať riziko, ujmu aj bolesť, pretože Rusko je ochotné znášať riziko, ujmu aj bolesť. Vo vojne na Ukrajine to vidíme úplne jasne. Ak máte konflikt, v ktorom stoja proti sebe dve strany, jedna je mimoriadne bohatá, ale bojí sa rizika, ujmy a bolesti, a tá druhá je oveľa menšia, no rizika ani bolesti sa nebojí, je pravdepodobné, že vyhrá tá druhá. A to je presne to, čo sa práve deje.
Presuňme sa zo Spojeného kráľovstva do Srbska, ktoré má inú pozíciu. Na rozdiel od Slovenska, Maďarska alebo Spojeného kráľovstva nie je Srbsko členom Európskej únie ani NATO. V OSN odsúdilo ruskú inváziu, no odmietlo sa pripojiť k sankciám Európskej únie voči Rusku. Európska komisia tiež varovala pred jeho závislosťou od ruského plynu a pred kontrolou, ktorú má Rusko v jeho energetike. Udržiavanie týchto vzťahov môže srbskej vláde prinášať výhody, zatiaľ čo rozchod s Moskvou ju môže niečo stáť. V ktorých prípadoch, ak vôbec, Rusko využilo túto závislosť, aby Belehradu zabránilo prijať rozhodnutia, ktoré by inak prijať chcel?
Je to zložité. Myslím si, že európske krajiny a NATO urobili vo vzťahu k Srbsku veľa chýb. Preto neviním Srbov, ktorí majú pocit, že ich smerovanie k Európskej únii a k euroatlantickému priestoru bolo oveľa náročnejšie, než malo byť.
Myslím si však, že je tu aj už spomínaná a dosť povrchná predstava všeslovanskej pravoslávnej solidarity, ktorá sa v praxi veľmi neprejavuje. Je to podobné ako orientácia na Čínu. Srbská vláda rada hovorí o svojich skvelých vzťahoch s Čínou. Keď sa na ne však pozriete bližšie, veľa za nimi nie je.
Pre Rusko je však podľa mňa užitočné mať v Európe aj takéto predmostie. To je stále lepšie ako nič. Môže sa hodiť na spravodajské účely, na stretnutia a nadväzovanie ďalších kontaktov aj s ľuďmi mimo Srbska. Putin tak môže vlastným ľuďom tvrdiť: „Veď sa pozrite, táto vojna nás neizolovala a priateľov máme.“
Je však veľmi ťažké zistiť, čo sa naozaj deje. Srbsko sa síce hlási k orientácii na Rusko, no jeho zďaleka najväčším obchodným partnerom je predsa Európska únia. Myslím si teda, že veľa z toho je skôr na efekt, než by to odrážalo realitu.
Áno, je to tak. Hranica medzi divadlom a skutočnosťou je naozaj veľmi tenká a ťažko ju rozpoznáva aj analytik alebo novinár. Chcel by som sa na chvíľu pristaviť pri Orbánovi a Maďarsku. Po Orbánovej volebnej porážke si písal o sieti firiem, úradníkov, médií a súdnej moci, ktorá vznikla počas jeho vlády. Maďarsko si tiež udržiavalo úzke energetické väzby na Rusko, hostilo Ruskom vedenú Medzinárodnú investičnú banku a opakovane blokovalo spoločné európske rozhodnutia o Rusku. Ovládnutie štátu domácimi mocenskými skupinami a vplyv Kremľa sú však dve odlišné tvrdenia. Ktorá časť tohto vzťahu podľa tvojich vedomostí o ruských spravodajských službách a vplyve najjasnejšie dokazuje, že Rusko získavalo v Maďarsku skutočný vplyv a nielen ťažilo z Orbánovej vlastnej sebeckej politiky?
Pre Rusko bolo určite užitočné mať v Európskej únii akéhosi trójskeho koňa. Už samotné blokovanie, ako hovoria Američania, naťahovanie vecí, bolo veľmi užitočné. Iba to samo osebe bolo veľmi užitočné. Bolo to užitočné aj preto, lebo tým dokázali vytvárať tlak na Ukrajinu. Vykonštruovaná téza, že maďarská menšina na Zakarpatsku je utláčaná, poskytovala Kremľu užitočný argument.
Podobne ako Srbsko, aj Maďarsko slúžilo ako základňa. Mali tam tú pochybnú banku Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, združenia socialistických krajín. Myslel som si, že zanikla spolu s týmto združením, no znovu sa objavila v Maďarsku a na takzvané víza pre diplomatický personál mohla do krajiny aj do Európskej únie privádzať neobmedzené počty ľudí. Bolo to veľmi znepokojujúce.
Videli sme, že spolupráca s maďarskou kontrarozviedkou bola veľmi náročná, pretože keď ste rokovali s ľuďmi, ktorí boli podriadení niekomu ako Viktor Orbán, nikdy ste nevedeli, čo z toho povie Putinovi. V tomto ohľade sa spolupráca s Maďarskom akoby zmrazila. Jedným z problémov Európy je, že je len taká silná ako jej najslabší článok. V prípade Maďarska to bol dosť slabý článok.
Bolo úplne jasné, že Rusi si chceli udržať Orbánovu baštu, ak to tak môžeme povedať, ale nevyšlo im to. To je podľa mňa dôležité. Nemali by sme preceňovať silu Ruska. V Moldavsku, ktoré si spomenul, aj v Maďarsku platí, že keď ľudia nemajú radi skorumpovaných a nekompetentných politikov, vo voľbách ich jednoducho pošlú preč.
Hoci nás teraz môže veľmi znepokojovať dianie v Nemecku a rastúca vlna podpory pre AfD, hlavné poučenie z toho celého podľa mňa znie, že keď sa politický hlavný prúd dá dokopy, vyhrá. Péter Magyar, vtedy maďarský opozičný politik, porazil Orbána v podstate nie preto, že mal nejaký zázračný prútik proti ruskému vplyvu. Porazil ho preto, že vyšiel medzi ľudí a robil kampaň.
Toto je aj môj odkaz pre politikov v Poľsku, Nemecku a v každej inej krajine, kde čelia hrozbe antisystémovej populistickej strany, ktorú podporuje Rusko. Robte si svoju prácu. Riadne spravujte štát. Riešte s voličmi to, čo ich trápi, či je to ich bezpečnosť, migrácia alebo čokoľvek iné. A skutočne si odmakajte vlastnú kampaň. Videli sme, že to funguje. Ak to môže fungovať v týchto krajinách, môže to fungovať aj inde.
V sporoch o Ficovi alebo Orbánovi ľudia niekedy považujú ich politiky, ktoré prospievajú Rusku a Putinovi, za priamy dôkaz, že daný politik preň pracuje. Politici však môžu urobiť aj zlé rozhodnutia, chrániť svoj výnosný biznis alebo prijímať nepatričné výhody aj bez toho, aby boli v područí Moskvy. Čo podľa teba musíme vedieť o špionáži, aby sme mohli niekoho zodpovedne označiť za ruského agenta?
V najužšom zmysle ide o prípady, keď kontrarozviedka na základe sledovania, preniknutia do nejakej ruskej siete alebo prelomenia zašifrovaných dát zistí, že daný človek sa napríklad stretáva s riadiacim dôstojníkom, o ktorom vieme, že je ruský spravodajský operatívec, a je pod jeho kontrolou, pretože ho vydiera alebo z toho má nejaký iný prospech.
Klasickým príkladom je Herman Simm, o ktorom som písal aj vo svojej knihe. Bol najvýznamnejším ruským špiónom v NATO a šéfom bezpečnosti na estónskom ministerstve obrany. Mal isté väzby na KGB už za sovietskych čias, no neskôr ho znovu aktivovali. Vďaka tipu od priateľskej spojeneckej spravodajskej služby, ktorú nebudeme menovať, ho Estónci pozorne sledovali a videli, ako sa v iných krajinách stretáva so známymi dôstojníkmi ruských spravodajských služieb. To je, ak chcete, taký zlatý štandard.
Existuje množstvo ďalších príkladov. Príde mi veľmi zaujímavé, že napríklad Estónsko takéto prípady zverejňuje, páchateľov následne stíha a posiela ich do väzenia. V mnohých krajinách sa to ututláva a prial by som si, aby to bolo inak, pretože čím väčší rozruch vyvoláte, tým viac Rusov odstrašíte.
Všetko ostatné sú v podstate už len domnienky. Môžete tvrdiť, že niekto riadi firmu, ktorá zrejme všetky peniaze zarába v Rusku, alebo že má veľmi blízke osobné väzby, napríklad cez svojho životného partnera, ktorý je veľmi podozrivý ruský štátny občan.
Poznám európskeho politika, ktorý bol podobne ako ja starý, plešatý, tučný a nie veľmi príťažlivý. Zrazu si našiel úchvatnú ruskú priateľku. Vlastne myslím, že v jeho prípade to bola Bieloruska. Spýtal sa ma: „Prečo sa mi to podľa teba stalo?“ Ja som mu povedal: „Priateľu, nemyslím si, že je to kvôli tomu, ako vyzeráš. Je to preto, že v tvojom parlamente zastávaš veľmi dôležitú funkciu a venuješ sa veciam, ktoré Rusko zaujímajú.“ Oznámil to úradom a tá krásna žena zrazu zmizla.
Takéto veci sa dejú neustále. V slobodných spoločnostiach to máme veľmi ťažké, pretože ich zakladáme na dôvere. Ľuďom dovolíme, aby podnikali, nadväzovali partnerské vzťahy a cestovali do zahraničia. V našej spoločnosti je dovolené množstvo vecí a som rád, že sú dovolené. V takej Severnej Kórei by dovolené neboli. Preto je také ťažké špehovať Severnú Kóreu a také ľahké špehovať nás.
Zostaňme v Pobaltí. Veľkú časť svojej kariéry si venoval tomu, aby si zvyšku Európy približoval a vysvetľoval Estónsko, Litvu a Lotyšsko. Sú to tri odlišné krajiny s rozdielnymi politickými dejinami a vzťahmi s Ruskom. Pre náš rozhovor je v tomto kontexte dôležité zistiť, ako krajina chráni svoje vnútorné rozhodovanie pred zasahovaním zvonka. Mohol by si vybrať jeden prípad z niektorej z pobaltských krajín, v ktorom konkrétne ochranné a obranné opatrenie, napríklad odhalenie skrytého politického financovania, preverenie citlivého obchodu či odtajnenie nejakej spravodajskej informácie, preukázateľne zabránilo Rusku ovplyvniť rozhodnutie úradov alebo verejnej moci?
Kiežby to bolo také jednoduché. Rusko totiž pri vytváraní hrozieb veľmi pohotovo využíva každú príležitosť. Niečo skúsia, založia populistickú stranu a sledujú, či sa dokáže zviesť na vlne nejakej témy, ktorá verejnosť v tej chvíli veľmi trápi.
V Litve to bola, myslím, ochrana detí. Vznikla tam zvláštna populistická strana, ktorá verila, že za riadením krajiny stojí sprisahanie pedofilov, čo bol, samozrejme, nezmysel. Získala však množstvo hlasov a myslím si, že v tom zrejme malo niekde prsty aj Rusko.
Potom sa zmobilizujeme, a tým myslím úrady, verejnosť, novinárov a komentátorov. Tieto hrozby zvyčajne zasa ustúpia a my si povieme, že túto sme zvládli, porazili sme ich. Lenže objaví sa niečo ďalšie. Je to ako známa hra s krtkami. Jedného trafíte a inde vyskočí ďalší.
Povedal by som však, že napríklad Estónsko bolo priekopníkom veľmi otvoreného informovania verejnosti o svojej vnútornej činnosti. Ak by som mal niečo odporučiť, bola by to ročenka estónskej služby pre vnútornú bezpečnosť. Vydávajú ju, myslím, od konca deväťdesiatych rokov, tuším od roku 1998. Úplne otvorene v nej pomenúvajú hrozby pre Estónsko. Terorizmus, organizovaný zločin, nepriateľskú činnosť iných štátov, napríklad špionáž, extrémizmus a ďalšie. Hovoria, že proti tomu robia toto a toto.
Keď o tom začali uvažovať, považovalo sa to za niečo úplne šokujúce a odsúdeniahodné, čo by služba vnútornej bezpečnosti vôbec nemala robiť. Všetky západné partnerské spravodajské služby Estóncom hovorili: „Nerobte to. Odhaľujete svoje zdroje a metódy a druhej strane dávate množstvo informácií. Veľmi to poškodí našu vzájomnú spoluprácu, ak o tom všetkom začnete hovoriť.“ Estónci im povedali: „Ďakujeme pekne za radu, aj tak to budeme robiť.“
Dnes ich príklad nasledujú nielen Lotyši a Litovčania, ale mnohé ďalšie krajiny. Dokonca aj rozviedky začali zverejňovať odtajnené informácie zo svojich hodnotení hrozieb. Podľa mňa to má veľmi dôležitý účinok z troch dôvodov.
Po prvé, Rusom to odkazuje: „Áno, myslíme to vážne, vidíme vás, posvietime si na vás a nebude sa vám to páčiť.“ Partnerským krajinám to odkazuje: „Máme to pod kontrolou, a čo vy?“ A do tretice to vlastnému obyvateľstvu hovorí: „Dejú sa tu vážne veci. My však svoju prácu berieme vážne, dôsledne sa im venujeme a dosahujeme skutočné výsledky.“ Z týchto dôvodov si myslím, že je to veľmi dobrý postup a odporúčal by som ho všetkým ostatným krajinám.
Chcel by som sa ešte na chvíľu vrátiť k Moldavsku s dôležitou otázkou o politike a zákonnosti niektorých opatrení, ktorými môže štát čeliť ruským hybridným hrozbám. Medzinárodní pozorovatelia v Moldavsku konštatovali závažnú úroveň zahraničného zasahovania, pričom niektoré strany boli vyradené z volieb tesne pred hlasovaním bez účinnej možnosti odvolať sa ešte pred jeho začiatkom. Problém je v tom, že orgány a inštitúcie, ktoré majú v kompetencii zasiahnuť proti zahraničnému vplyvu, môžu mať aj vlastné politické záujmy. Žijeme v demokraciách a voliči majú právo podporovať užšie vzťahy s Ruskom. Aké kontrolné mechanizmy by mali obmedzovať vládu, keď tvrdí, že nejaká politická strana je súčasťou zahraničnej operácie alebo nejaká webová stránka súčasťou informačnej či vplyvovej operácie, a preto treba strane zakázať účasť vo voľbách alebo ten web zablokovať?
Toto je výborná otázka, Viktor. Veľmi veľa som o tom premýšľal aj ja sám. Jeden z paradoxov, ktorým čelíme, je, že najjednoduchší a najlákavejší spôsob, ako čeliť putinizmu, je putinizovať vlastné spoločnosti. Na všetko sa pozerať očami kontrarozviedky a hovoriť: „Považujeme vás za hrozbu, a preto nesmiete podnikať, nesmiete pôsobiť na univerzite ani vstúpiť do politiky. Budeme na vás vyvíjať všemožný tlak, pretože vás považujeme za zahraničných agentov.“
V každom jednom prípade to môže byť veľmi lákavé riešenie. Vezmite si napríklad referendum o brexite a poviete si, že nikto nevie, odkiaľ strany, ktoré brexit podporovali, vzali peniaze. Objavila sa nejaká zázračná diamantová baňa v Južnej Afrike, ktorá predtým ani potom žiadne diamanty neťažila a zrazu ich ťaží. A čuduj sa svete, ľudia, ktorí nás chcú dostať z Európskej únie, majú zrazu obrovské peniaze. Preto by sme mali povedať, že tú kampaň viesť nesmú, že je to celé neplatné a zostaneme v Európskej únii.
Problém však je, že ak si na toto zvyknete, Putin vyhrá a vy prehráte jednoducho preto, že sputinizujete vlastnú spoločnosť. Myslím si teda, že často musíme znášať aj nepríjemné dôsledky otvorenej spoločnosti. Znamená to, že budú môcť kandidovať aj veľmi problematickí ľudia, že tí ľudia niekedy vyhrajú voľby a zároveň zarobia veľa peňazí na biznise s Ruskom.
Musí však byť úplne jasné, čo hovorí zákon. Dbajte na to, aby bol spravodlivý, ale keď platí, tvrdo týchto ľudí postihujte, ak ho porušia. Takto môžete dosiahnuť istý odstrašujúci účinok aj doma.
V širšom zmysle sa podľa mňa vraciame k tomu, čo som už povedal. Rusko musíme odstrašiť aj pod prahom ozbrojeného konfliktu. Najúčinnejším spôsobom, ako ho odradiť od zasahovania do politického systému krajiny, nie je zmena zákona o financovaní politiky. Ani to, že odstavíte ruského špióna, ktorý tam dodáva peniaze. Nájdu si totiž iný spôsob.
Najlepší spôsob, ako tomu zabrániť, je presvedčiť Kremeľ, že za čokoľvek, čo proti nám podnikne, draho zaplatí, aby si povedal: „Toto radšej nerobme, lebo ak to urobíme, príde od nich veľmi tvrdá odveta.“ Presne toto je podľa mňa momentálne najväčšia slabina NATO aj celého Západu. Píše sa o nej na titulnej strane dnešných Financial Times. Chýba nám odstrašenie pod prahom ozbrojeného konfliktu.
Nad týmto prahom máme tradičné jadrové zbrane, presne navádzanú muníciu, aj keď jej teraz nemáme dosť, a máme tiež obrovské kapacity, ak spočítame možnosti celého Západu. Nedokážeme ubrániť seba ani spojencov, pretože nemôžeme zabrániť každému jednotlivému útoku. Potrebujeme spôsob, ako dosiahnuť, aby si Rusi povedali: „Au.“ Písal som o tom v článku, ktorý sa volal Aby ich to bolelo. Zatiaľ to však nedokážeme. Ako som už spomínal, museli by sme podstúpiť isté riziko a niečo aj obetovať. Na to zatiaľ, žiaľ, nie sme ochotní pristúpiť.
Edward, čo konkrétne by malo Slovensko zmeniť, aby o svojich vnútorných záležitostiach rozhodovalo naozaj bez ruského nátlaku a zasahovania, aj keď sú naši voliči rozdelení? Ak by si mohol odporučiť jeden krok, ktorý by to bol?
Bez ohľadu na politickú orientáciu je podľa mňa rozumné vychádzať z toho, že naši politici majú pracovať pre nás a nie pre inú krajinu. Na tom panuje pomerne veľká zhoda. Aj politici AfD predsa hovoria, že nemecký establishment je vo vrecku Spojených štátov, a sú aj ľudia, ktorí sa obávajú vplyvu ďalších krajín.
Dobrým východiskom je podľa mňa povedať si: dohodnime sa všetci na určitej miere transparentnosti v politike. Nikto v tomto smere nie je dokonalý. Začnime napríklad mimovládnymi organizáciami a analytickými centrami. Kto ich financuje? To sa zisťuje veľmi ťažko. Je tu veľa analytických centier a sám jedno vediem, takže sa takejto kontrole veľmi rád podrobím. Odkiaľ beriete peniaze? Nie ste v skutočnosti iba lobisti? Z analytického centra alebo mimovládky sa totiž veľmi ľahko môže stať zamaskovaná PR agentúra.
Povedal by som, že potrebujeme vedieť, kto financuje širšie politické prostredie a kto dáva peniaze priamo politikom do vrecka. Myslím si, že keď začnete z tohto konca, každý z toho niečo má. Ak ste ľavicovo orientovaný Slovák, ktorý nenávidí Spojené štáty, môžete povedať: „Rád by som vedel, odkiaľ tie dobre financované, atlanticky orientované mimovládky berú svoje peniaze.“ Keď ste na druhej strane, ste presvedčeným zástancom atlantickej spolupráce a obávate sa ruského vplyvu, môžete si povedať: „Chcel by som vedieť, kam tečú ruské alebo čínske peniaze.“
Na Slovensku, ale aj inde vo svete by sa politické strany mali zhodnúť na jednej veci. Musí byť úplne jasné, kto dáva peniaze do politiky, komu ich dáva, a musí sa to dať kontrolovať.
Podcast Infosec Report nefinancujú granty ani reklamy. Môžeme ho robiť iba vďaka Vašej podpore. Pomáhajú Vám naše rozhovory lepšie rozumieť tomu, čo sa deje vo svete? Podporte, prosím, InfoSec Report, aby sme vám mohli aj naďalej prinášať špičkových zahraničných hostí a ich pohľad na svet sprostredkovať aj v slovenčine. Ďakujeme!
