V Maďarsku včera padla globálne úspešná stratégia, ktorou neofašistická internacionála v poslednej dekáde zatiaľ legálne manipulovala voľbami. Kokteil konšpirácií, falošného vlastenectva a bezuzdného bičovania strachu a nenávisti môže prestať fungovať aj u nás.
Potom, čo sa JD Vance minulý rok zjavil v Mníchove na bezpečnostnej konferencii a rozplakal jej organizátora, o rok neskôr po jeho návšteve plače Viktor Orbán.
Šestnásť rokov budoval systém, ktorý inšpiroval populistov po celom svete. Prepísal ústavu, prekreslil volebné obvody, obsadil súdy, médiá aj ekonomiku vlastnými ľuďmi a protofašistickej internacionále predviedol funkčný model režimu, ktorý si síce zachováva fasádu volieb, no zároveň robí všetko preto, aby ich výsledok zodpovedal očakávaniam diktátora. Do Budapešti chodili stážovať neofašisti z celej Európy, trumpovci z Washingtonu a ruskí operatívci im pritom ochotne pomáhali. Orbán bol patrón. Vzor. Dôkaz, že raz to tu bude patriť im
Péter Magyar včera získal 138 zo 199 kresiel – dvojtretinovú ústavnú väčšinu. Tak ako porážka, aj irónia je drvivá. Orbán si po roku 2010 prekreslil volebné pravidlá tak, aby vyhrával vždy: v každom obvode potreboval získať väčšinu hlasov, zrušil druhé kolá a vsadil na to, že proti nemu budú vždy stáť piati súperi, ktorí si hlasy rozoberú medzi sebou.
Pätnásť rokov mu to fungovalo. Potom prišiel Magyar a urobil jedinú vec, s ktorou Orbán nepočítal: zjednotil opozíciu. Zrazu tak v každom obvode proti Fideszu nestálo päť slabých súperov, ale jeden silný. A ten istý systém, ktorý roky drvil rozdelenú opozíciu, napokon rozdrvil svojho tvorcu. Orbán si vykopal vlastný politický hrob a napokon si doň aj ľahol.
Porážka neporaziteľného
Magyar nevyhral preto, že je liberál, progresívec alebo „proeurópsky kandidát“ v tom zmysle, ako si tento pojem predstavujú slovenské kaviarne. Vyhral preto, že pochopil niečo, čo slovenská opozícia odmieta stráviť už odjakživa: na porážku diktátora, hoci aj insitného, nepotrebujeme ideologickú čistotu, ale politickú príčetnosť, víziu a líderstvo.
Bývalý insider Fideszu sa štylizoval do roly stredopravého konzervatívca. Neodplašil Orbánových sklamaných vidieckych voličov akademickým jazykom ani 80-stranovým ekonomickým traktátom. Hovoril o zdravotníctve, školstve a korupcii – o veciach, ktoré ľudí bolia každý deň. Ponúkol im príbeh, ktorý poznajú, pretože ho žijú – nie ideológiu a abstraktný program.
Rozhodujúcou chvíľou kampane bolo odmietnutie strachu. Orbánov tábor síce spustil bezprecedentný kognitívny útok – falošné videá generované umelou inteligenciou, dezinformačné siete napojené na Moskvu, panické príbehy o ukrajinskej invázii do Maďarska… Ľudia to všetko odmietli. Nie preto, že by ťažili z hodín mediálnej gramotnosti, ale preto, že už toho mali jednoducho dosť. Inflácia, rozpadajúce sa nemocnice, korupcia a celkový úpadok krajiny, ktorý už nebolo možné prehliadnuť ani ignorovať, boli silnejšie než ruská propaganda v maďarskom jazyku.
Kremeľský trójsky kôň – bez koňa
Maďarsko bolo kľúčovým prvkom širšej ruskej stratégie zameranej na podkopávanie Európskej únie zvnútra. Orbán v záujme Ruska torpédoval ratifikačné procesy v Únii, blokoval 90-miliardovú pôžičku pre Ukrajinu, podkopával sankcie a poskytoval Kremľu diplomatické krytie na najvyššej úrovni.
Ruské spravodajské služby nasadili na záchranu Orbána všetko, čo mali k dispozícii: siete botov, falošné videá aj vyfabrikované konšpirácie o atentátoch. Zlyhali však na celej čiare práve v krajine, kde mali pätnásť rokov dokorán otvorené dvere.
Slovensko 2027
Paralely s Orbánovým Maďarskom sú zrejmé. Ide o ten istý model: ovládnutie médií, paralýzu bezpečnostného aparátu, strategickú korupciu či vytváranie závislosti od ruských energií, maskované rečami o suverénnej či pragmatickej politike. Ak Orbán po šestnástich rokoch padol takto tvrdo, môže rovnako dopadnúť aj Fico.
Budapešť nám zároveň ukazuje, čo na to budeme potrebovať. Magyar nerobil to, čo dnes robí slovenská opozícia. Na Orbánove témy nereagoval, ešte dva dni po tlačovke nevysvetľoval, čo ňou chcel povedať, a neposielal ľudí čítať si program na stranícky web. Vytvoril príbeh, ktorého chceli byť ľudia súčasťou. Ponúkol emóciu a autoritu, ktoré pôsobili skutočne.
Magyar zároveň ukázal, že vo svete, v ktorom už ani len svet nemusí byť guľatý, majú aj konšpirácie, falošné videá a bičovanie strachu svoje hranice. Ľudia to všetko odmietnu, ak dostanú alternatívu, ktorej uveria. Kľúčové slovo je „uveria“. Nie „pochopia“, nie „prečítajú si“. Uveria. A veriť sa dá len niečomu, čo dokážu cítiť, s čím sa dokážu bytostne stotožniť.
Slovensko má pred sebou rovnakú šancu. Keď Fico fingoval štátny prevrat, priviedol na námestia najviac ľudí z celej série protestov proti svojej vláde. Presne to isté sa stalo aj v Maďarsku: napriek dlhoročnej podpore z Moskvy sa ukázalo, že ani roky systematickej manipulácie nestačia, keď sa ľudia prestanú báť.
Spolu s vami tvoríme krajinu, v ktorej o budúcnosti rozhodujú ľudia, ktorí rozumejú svetu.Môžeme to robiť iba vďaka vám! Podporte prosím Infosecurity.sk pravidelným darom ešte dnes!
