Metropola, v ktorej pred vojnou žilo viac ako 430-tisíc ľudí, bola takmer úplne zničená počas ťažkých bojov. Dnes v meste zostala menej ako štvrtina jeho obyvateľov, a to najmä starších ľudí, ktorí odmietli opustiť svoj domov.
Strategicky dôležitý prístav predstavoval pre Kyjev aj Moskvu územie, za ktoré sa oplatí bojovať až do posledného dychu a bol často označovaný za „srdce vojny“.
Ruské bombardovanie nerozlišovalo medzi vojenskými či civilnými cieľmi, násilnosti a otvorené boje prebiehali aj na uliciach a obyvateľom obkľúčeného mesta chýbali základné životné potreby. Následkom viac ako dvojmesačného obliehania sú tisícky mŕtvych a 90 % úplne zničených alebo poškodených budov.
Symbolom ukrajinského odporu sa stala oceliareň Azovstaľ, posledný cieľ okupantov, v ktorom sa zabarikádovali obrancovia mesta. Napriek neustálemu ostreľovaniu a palebnej prevahe ruských vojakov sa týždne odmietali vzdať a odovzdať Mariupoľ do rúk nepriateľa.
Moskva oficiálne vyhlásila svoje víťazstvo nad mestom 21. apríla, no ukrajinskí vojaci v oceliarni sa stiahli až v polovici mája. Hoci už nemohli zvrátiť situáciu, hlavným cieľom odboja zostávalo zdržať druhú stranu a získať čas potrebný pre zvyšok ukrajinských vojsk na pripravenie obrany ostatných území.
Hrdinstvo obrancov mesta vyslalo dôležitý signál a morálnu podporu do všetkých ukrajinských oblastí, ktoré boli stále pod paľbou. Boj o Mariupoľ dostal prezývku „príbeh o Dávidovi a Goliášovi“. Zároveň sa ale na plné obrátky rozbehla aj ruská propagandistická mašinéria vykresľujúca svoju vlastnú vykonštruovanú realitu.
Nový ruský poriadok
Fakt, že sa taký dôležitý strategický bod dostal pod kontrolu Moskvy, predstavoval jeden z prvých väčších ruských triumfov vo vojne. Bolo teda dôležité, aby sa z ukrajinského symbolu vzdoru stal ruský symbol víťazstva, prototyp novej tváre Ukrajiny a úspešná ukážka „porážky nacistov“.
Krátko po utíchnutí bojov Kyjev vyjadril nádej, že zajatí ukrajinskí vojaci evakuovaní z Azovstaľu budú prepustení pri výmene vojenských zajatcov. Niektorí ruskí politici voči tomuto nápadu ostro namietali, nazývajúc obrancov mesta „nacistickými zločincami“, pred ktorými obyvateľov v skutočnosti oslobodili.
Už tento mesiac by sa mali proti nim začať súdne procesy, ktoré sa budú konať pod taktovkou Ruskom dosadeného starostu a ďalších bábkových predstaviteľov mestskej vlády. Tí ukrajinských vojakov označujú ako „násilníckych nacionalistov“ a obviňujú ich z deštrukcie svojho vlastného mesta.
V prokremeľských médiách sa medzitým objavujú reportáže zobrazujúce ruských vojakov, ktorí rozdávajú miestnym jedlo a ďalšie životne dôležité potreby. Realita je však opäť iná a mnoho obyvateľov musí stále čerpať vodu zo studní či dokonca z rybníkov.
Koncom augusta vyšli ľudia v Mariupole do ulíc, aby protestovali voči nedostatku jedla. Ich jedinými zdrojmi obživy sú potraviny poskytované okupantmi alebo humanitárnymi organizáciami ako je Červený kríž.
„Ľudia stoja v rade aj šesť hodín a čakajú na jedlo, ktorého ani nie je dostatok,“ vyjadril sa v júni poradca pôvodného starostu. „Je to ponižujúce. Tak ako všetko ostatné, čo urobili tomuto mestu.“
Do roku 2040 vybudujú ruské letovisko
Medzi ďalšími frekventovane sa šíriacimi správami sú aj ukážky rekonštrukcie Mariupoľského divadla. Sú súčasťou ilúzie o veľkolepom znovuzrodení mesta pod ruskou nadvládou. Divadlo padlo po jednom z najstrašnejších útokov, keď ruské letectvo zrovnalo so zemou areál so šiestimi stovkami civilistov vo vnútri. Moskva zodpovednosť odmieta.
Jednou z najväčších snáh Ruskej federácie zostáva vrátiť do mesta aspoň zdanie normálneho života a udržať v ňom čo najviac civilistov. To v budúcnosti môže skomplikovať prípadný pokus ukrajinských síl dobyť Mariupoľ naspäť. Podľa Kyjeva bude obnova mesta stáť najmenej 14 miliárd dolárov.
Ruský prezident Vladimir Putin schválil 100-stranový plán rekonštrukcie obsahujúci prioritné ciele, ktoré majú byť uskutočnené do roku 2040. „Nedovolíme nikomu, ani našim nepriateľom, pochybovať o tom, že tu vznikne nádherné ruské letovisko,“ uviedol dosadený mariupoľský starosta Konstantin Ivaščenko.
Aj v prostredí slovenského Facebooku sa prokremeľské účty snažia vykresliť okupantov mesta ako spasiteľov. Po internete koluje napríklad séria fotiek zobrazujúcich novopostavené bytovky, údajne vybudované v Mariupole ruskou stavebnou spoločnosťou a za rekordne krátky čas.
Autor príspevku, proruská stránka Armáda Ruskej Federácie, tvrdí, že v meste sú aj nové školy a škôlky, v ktorých sa vraj už teraz môžu deti vzdelávať v ukrajinčine.
Po Mariupole sa medzitým premávajú autobusy s veľkoplošnými obrazovkami, ktoré sa snažia obyvateľom sprostredkovať ruskú verziu udalostí „špeciálnej vojenskej operácie“. Keďže internet je v oblasti striktne monitorovaný okupantmi, ovplyvňovanie verejnej mienky nie je veľmi zložité.
Príbeh mesta, ktoré prišlo o svoju identitu
Mariupoľ bol ešte pred desiatimi rokmi považovaný za nevýrazné mesto so slabými prepojeniami so zvyškom krajiny. Jeho industriálny charakter a znečistenie tlmili turistický potenciál v regióne a odrádzali návštevníkov od dlhších dovoleniek.
Všetko sa však zmenilo po roku 2014, keď ukrajinské sily z mesta vytlačili Ruskom podporované jednotky, ktoré ho nakrátko obsadili v rámci invázie na východe Ukrajiny. Odvtedy Mariupoľ nepredstavoval už len dôležitý strategický bod, ale aj symbol boja dvoch národov, pripomienku ruskej agresie aj ukrajinského vzdoru.
V tomto duchu sa začala jeho dramatická premena. Do mesta začali prúdiť vládne, ale aj súkromné investície a zakrátko sa zmenil na populárnu dovolenkovú destináciu.
V myšlienkach jeho obyvateľov je predvojnový Mariupoľ stredomorským rajom. Domáci si spoločne s množstvom turistov vychutnávali novovybudované móla, luxusné reštaurácie pozdĺž najplytšieho mora na svete a rozmanité kultúrne dedičstvo.
Stále to bolo mesto kontrastov, keďže nad touto plážovou idylkou sa na oblohe vznášali škodlivé oblaky dymu z oceliarní. Azovstaľ bol v tom čase pilierom ekonomiky v regióne a poskytoval približne 40-tisíc pracovných miest.
Rozkvet Mariupoľu bol v silnom kontraste s neďalekým Doneckom, hlavným mestom samozvanej Doneckej ľudovej republiky. Mesto pod kontrolou Moskvy sužovala chudoba a rozmáhala sa v ňom kriminálna činnosť.
Vadym Bojčenko, exilový starosta Mariupoľu, sa vyjadril, že najmä kvôli týmto rozdielom bol ukrajinský pokrok tŕňom v oku Ruskej federácie: „Budovali sme iný, lepší svet a európske mesto. Závideli nám to a toto je ich pomsta.“
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
