Ruská propaganda používa na šírenie dezinformácií opakujúce sa naratívy, ktoré obmieňa podľa potreby. Jedným z nich je aj „strata suverenity štátov“, ktoré majú byť ovplyvňované zahraničnými aktérmi. Využívanie naratívu sa posilňuje aj od invázie na Ukrajinu, ktorá má byť príkladom „sirotského štátu“.
Štáty bez suverenity
Prokremeľská propaganda pracuje s naratívom, že niektoré štáty stratili časť svojej suverenity a ich aktivity nekorešpondujú so záujmami vlastných občanov. Podľa týchto tvrdení je činnosť takýchto štátov orientovaná na záujmy globálnych mocností.
Ruské dezinformácie označujú štáty, ktoré považujú za nesuverénne, súhrnne ako „limitrophes“. Podľa kremeľskej rétoriky má ísť o štáty, ktorých aktivity vykazujú známky podriadenia sa voči globálnym záujmom Západu, USA či NATO.
„Limitrophes“ alebo „sirotské štáty“, ako ich pomenoval ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, údajne nedokážu samostatne fungovať. Pri presadzovaní svojho záujmu v medzinárodnom systéme vraj nie sú schopné vlastnej akcie.
Takéto tvrdenia o nesuverénnych štátoch vo svojej podstate narúšajú jadro demokratického režimu, keď upierajú možnosť samostatného rozhodovania voleným predstaviteľom.
Naratív „sirotských štátov“ podporuje destabilizáciu demokratického systému. Úzko totiž súvisí s názorom, že „voľby aj tak nič nezmenia“, keďže politici majú „nalinkované“ scenáre, podľa ktorých sa majú rozhodovať. Dezinformatori ho tak využívajú na polarizáciu spoločnosti, čo vedie k menšiemu odporu pri presadzovaní svojej agendy v medzinárodnom priestore.
Ak hovoríme o nesuverénnych štátoch, v princípe sa tieto myšlienky vzťahujú na politických predstaviteľov. Ruské dezinformačné kanály označujú legitímne zvolené vlády štátov, ktoré sa orientujú na Západ, ako bábkové vlády.
Diskreditácia politických predstaviteľov vychádza z ideologického rozporu pri vnímaní konceptu slobody. Moskva nedokáže pochopiť, ak si štáty slobodne vyberú cestu rovnocennej kooperácie so Západom namiesto submisívneho postavenia voči Rusku. Rozhodovanie „sirotských štátov“ preto interpretuje ako výsledok externého vplyvu USA.
Kremeľská propaganda interpretuje ekonomickú motiváciu ako dostatočný dôvod na zmenu hodnotovej orientácie bábkových vlád.
Farebné revolúcie organizované Západom
Dezinformačný naratív o „sirotských štátoch“ je úzko spätý s rétorikou o vonkajšom zasahovaní do vnútornej politiky štátov. Občiansku nespokojnosť v podobe farebných revolúcií podľa ruských propagandistov organizuje Západ a nevyjadruje tak skutočnú vôľu ľudu, ale záujmy globálnych mocností.
V roku 2013-2014 sme takúto rétoriku mohli sledovať v prípade Euromajdanu na Ukrajine. Protesty proti prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi v kontexte asociačnej dohody s EÚ označili propagandisti za výtvor Západu.
Dezinformácie v tomto prípade útočili na slobodnú vôľu ukrajinského ľudu, ktorého výrazná časť chcela zmeniť geopolitickú orientáciu smerom k Západu a započať tak integračný proces do európskych štruktúr.
S rovnakou rétorikou pracuje kremeľská propaganda aj v prípade štátov Pobaltia. Dezinformátori pracujú s naratívom, ktorý tvrdí, že Estónsko, Lotyšsko a Litva sú klasickým príkladom štátov bez vlastnej suverenity a cieľom Západu je zakoreniť v nich silnú „rusofóbiu“.
Ďalšie príklady využívania tohto naratívu sme mohli sledovať v Kazachstane, kde občania reagovali na prudké zvyšovanie cien pohonných hmôt alebo v Bielorusku ako reakciu občianskej spoločnosti na zmanipulované prezidentské voľby 2020.
Propaganda pracuje aj s pojmom bábkových vlád
Na druhej strane môžeme pozorovať ako sa naratív „sirotských štátov“ adaptoval tak aby sa to propagandistom hodilo. Príkladom môže byť invázia na Ukrajinu, ktorá vytvorila pocit existenčného ohrozenia pre viaceré štáty. Občania Švédska a Fínska sa preto rozhodli poistiť si svoju bezpečnosť vstupom do NATO.
Pri Švédsku dezinformátori využili, že sa vo veci vstupu do NATO nekonalo referendum. Táto rétorika bola postavená na scenári, ktorý sme mohli pozorovať už pri predchádzajúcich prípadoch. „Americké bábky“ rozhodujú za bežný ľud a napĺňajú tak záujmy USA.
Pri týchto príkladoch môžeme vidieť ako sa naratív stratenej suverenity štátov prispôsobuje z dvoch smerov podľa potrieb dezinformátorov.
V prípade, že je prozápadná aktivita vyvíjaná zo spodu od občanov, propagandistická mašinéria hovorí o farebných revolúciách. Ak je aktivita organizovaná od politikov, prokremeľskí aktéri pracujú s konceptom „amerických bábok“.
Kremeľ zabúda na právo na sebaurčenie
Čo jednoznačne vyvracia naratív „sirotských štátov“, je právo na sebaurčenie národa. Charta OSN totiž ponúka právny základ pre slobodné určenie svojho politického statusu a na slobodné uskutočňovanie svojho kultúrneho, ekonomického a sociálneho rozvoja.
Každý národ tak môže na základe svojho politického režimu rozhodovať o svojej politickej budúcnosti a geopolitickom smerovaní. A je teda len na rozhodnutí občanov akým smerom sa bude daný štát uberať.
Na základe Charty OSN majú legitímne zvolení politici plné právo na kooperáciu so strategickými partnermi podľa vlastného výberu. V prípade nespokojnosti s činnosťou politikov majú občania právo vyjadriť tento nesúhlas verejne a požadovať nápravu. Tieto zásady fungujú v demokratickej spoločnosti a ani naratív sirotských štátov to nemôže zmeniť.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
