Od začiatku ruskej agresie na Ukrajine sa Moskva snaží obhájiť svoje konanie rôznymi vymyslenými a skreslenými naratívmi. Medzi najznámejšie z nich patrí propaganda o údajnom vyvražďovaní ruskej menšiny na Ukrajine, hrozba rozširovania Severoatlantickej aliancie či prítomnosť amerických biologických laboratórií na území Ukrajiny. V skutočnosti však ide o nevyprovokovanú agresiu zo strany Moskvy, ktorá sa snaží prostredníctvom dezinformácií oslabiť podporu pre brániacu sa Ukrajinu a prehĺbiť mieru polarizácie v krajinách NATO a EÚ.
Tradičnou súčasťou ruských informačných operácií je preto okamžitá reakcia na ohlásenie dodávok pomoci pre Ukrajinu. V prípadoch, keď členská krajina NATO ohlási – najmä vojenskú – pomoc Ukrajine, Moskva okamžite vypustí dezinformačný naratív hovoriaci o tom, že krajiny NATO eskalujú konflikt, či dokonca priamo útočia na Rusko. Stalo sa tak aj v prípade vojenskej pomoci zo strany Slovenska, keď boli na Ukrajinu dodané stíhačky MiG-29 a systém protivzdušnej obrany S-300.
V reakcii na ruskú agresiu Európska únia po dohode členských štátov zriadila vojenskú asistenčnú misiu pre Ukrajinu, v rámci ktorej členovia EÚ poskytujú výcvik ukrajinským vojakom. V kontexte tohto kroku sa ruská dezinformačná mašinéria pustila do očierňovania jednotlivých krajín, pričom tvrdí, že ich vojaci priamo bojujú na Ukrajine.
Táto možnosť bola síce viackrát prediskutovaná medzi štátmi EÚ, avšak nateraz žiadna krajina svoje vojská na Ukrajinu neposlala. Moskva napriek tomu obvinila z takéhoto kroku Francúzsko či Litvu. Zároveň sa šíria hoaxy, že krajiny EÚ poskytujú vojakov prostredníctvom krytia humanitárnych organizácií.
Okrem toho sa Kremeľ tradične snaží vyviniť z pozície agresora prostredníctvom šírenia naratívov o útoku zo strany NATO. Súčasťou tejto stratégie sa stala reakcia na povolenie využitia zbraní ATACMS od USA pre Ukrajinu, pričom Moskva vníma tento krok ako priamy útok zo strany NATO. Poskytnutie týchto zbraní je však v plnom súlade s právom Ukrajiny brániť sa voči agresii prostredníctvom zasahovania strategických cieľov protivníka.
Vyvolávanie strachu a prehlbovanie polarizácie prostredníctvom reflexívnej kontroly
V reakcii na povolenia zasahovať legitímne ciele na území Ruska zo strany USA a krajín EÚ sa Putin okrem iného rozhodol aktualizovať ruskú jadrovú doktrínu. Jej nové znenie zahŕňa pripravenosť Moskvy využiť jadrové zbrane v odpovedi aj na konvenčný útok. Tento krok prirodzene vyvolal vlnu strachu naprieč obyvateľmi krajín Západu a vynútil si rozsiahlu pozornosť v mediálnom priestore.
Rovnako sa v tejto súvislosti začala vyskytovať rétorika, ktorá tento krok označuje za začiatok tretej svetovej vojny, pričom vinu pripisuje NATO a EÚ, nie Rusku. V kontexte vojenskej sily však Rusko nemá konvenčné vojenské kapacity potrebné na porážku NATO. Rovnako tak využitie jadrových zbraní vedie do slepej uličky so špirálou jadrovej retaliácie. V skutočnosti tak tento krok zo strany Putina predstavuje ďalší z mnoha prípadov, keď Rusko využíva hrozbu jadrových zbraní na zastrašenie podporovateľov Ukrajiny a oslabenie ich podpory.
Od začiatku je využívanie takéhoto zastrašovania jadrovými zbraňami jednou z kľúčových taktík Moskvy, ktorej cieľom je rozdeliť NATO a formovať názory obyvateľstva jednotlivých krajín za relatívne nízku cenu. Nejde totiž len o dezinformačné kampane, ale aj o reálne kroky zahŕňajúce rozmiestnenie jadrových zbraní v Bielorusku, cvičenia pohotovosti jadrového výstražného systému či zavedenie ruských odstrašujúcich síl do zvýšenej bojovej pohotovosti počas prvých dní agresie. V kontexte vyvolávania paniky Kremeľ nedávno zároveň šíril hoax o jadrovom útoku NATO v ruskom regióne Tver. V skutočnosti išlo o útok ukrajinských dronov.
Ruská taktika zastrašovania jadrovými zbraňami zároveň priamo nadväzuje na využívanie stratégie reflexívnej kontroly. Jadrom tejto stratégie je ovplyvňovanie a manipulácia rozhodnutí protivníka prostredníctvom formovania jeho vnímania reality. Jadrové zastrašovanie, aktualizácia jadrovej doktríny a následné šírenie strachu prostredníctvom naratívov o tretej svetovej vojne sú potvrdením využívania tejto stratégie. Napriek tomu podpora NATO a EÚ krajín pre Ukrajinu doteraz pretrváva.
Naratív o útoku zo strany NATO a jeho členov je dlhodobým klamstvom
Jedným z najviac používaných dezinformačných naratívov Moskvy je šírenie klamstiev o útoku zo strany NATO a jeho členských krajín voči Rusku. Jeho pôvod siaha až do roku 2014, keď Kremeľ obviňoval Západ z organizácie protestov na Ukrajine. Po následnej anexii Krymu a začiatku vojny na Donbase sa proruské médiá podieľali na šírení naratívu o ohrození Ruska zo strany NATO a jeho zapojení do vojny na Ukrajine.
Minister zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov zároveň od začiatku vojny vyhlasuje, že ide o vojnu medzi Ruskom a NATO, ktoré na dosiahnutie svojich cieľov využíva Ukrajinu. Rovnakú rétoriku používa aj prezident Putin, ktorý tento naratív vyslovil aj pri novoročnom príhovore v roku 2022, počas ktorého obvinil NATO a Západ z cynického využívania Ukrajiny na oslabenie Ruska. NATO bolo zároveň obvinené zo zapojenia sa do ukrajinskej protifenzívy v Kurskej oblasti, pričom dezinformačné platformy tvrdili, že americkí a poľskí vojaci vstúpili na územie Ruska pred tými ukrajinskými.
Danému naratívu sa zároveň darí manipulovať verejnou mienkou naprieč krajinami NATO a EÚ. V roku 2024 vnímalo vyše 30 % Slovákov a Bulharov Západ ako primárne zodpovedný za vojnu na Ukrajine. Ďalší prieskum zas ukázal, že až 40 % respondentov v Nemecku aspoň sčasti verí, že za vojnu na Ukrajine môže NATO. Naratív o vine NATO prirodzene funguje aj pre ruské publikum. V Rusku totiž vyše dve tretiny obyvateľstva považujú za zodpovedných z diania na Ukrajine NATO a USA.
Západ súčasne znižuje a navyšuje podporu pre Ukrajinu
Ďalším z nástrojov ruskej propagandy je taktika strategickej nekonzistencie, v rámci ktorej mašinéria Kremľa vypúšťa do informačného priestoru súčasne súperiace naratívy. Zatiaľ čo Moskva hrozí jadrovými útokmi v reakcii na ohlásenia vojenskej pomoci zo strany krajín NATO, v rovnakom čase sa objavujú dezinformačné kampane o oslabení podpory pre Ukrajinu. Konkrétnym príkladom je dezinformácia, ktorá hovorí o poskytnutí francúzskych zbraní Arménsku namiesto Ukrajine.
Ďalším z pokusov o manipuláciu bolo vykreslenie záberu letu francúzskych lietadiel, ktoré mali znázorňovať vlajku Ruska ako znak jeho podpory. V skutočnosti však išlo o farby francúzskej vlajky pri príležitosti osláv príchodu pochodne olympijského ohňa. Francúzsky prezident Emmanuel Macron bol pritom v súvislosti s jeho vyjadreniami na začiatku roka Kremľom obvinený z vyslania vojsk na Ukrajinu.
Rovnako protirečiace sú aj vyhlásenia ruských popredných propagandistov, vrátane šéfky propagandistickej televízie RT Margarity Simonjanovej. Tá doteraz tvrdila, že vojna na Ukrajine je konfliktom medzi Ruskom a NATO. Avšak vo svojich posledných vyhláseniach už nezmieňuje NATO, údajne má ísť o občiansku vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou. Do toho všetkého je dlhodobo šírený naratív o ruskej „záchrane“ pred nacistickým režimom Kyjeva.
Obviňovanie NATO a kolektívneho Západu nepredstavuje nový aspekt v rétorike Moskvy, ale o dlhodobý cieľ oslabovania ich vnímania v očiach krajín globálneho juhu. Okrem toho sa Kremeľ prostredníctvom svojej propagandy snaží o systematické oslabenie podpory pre Ukrajinu, a to za pomoci taktiky reflexívnej kontroly. Napriek tomu, že niektoré naratívy ruskej dezinformačnej mašinérie si priamo protirečia, stále nachádzajú svoje publikum vo vnútri Ruska, ako aj v rámci členských krajín NATO.
Článok vznikol s podporou NATO, Open Information Partnership a Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
