Starý poriadok sa definitívne rozpadol. Vzniká nová, silnejšia Európa. Ak chceme byť jej súčasťou, prestaňme sa tváriť prekvapene a žiadajme od politikov svoju budúcnosť.
Kontrast medzi vystúpením amerického ministra zahraničných vecí na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii a tým, čo tam predviedol americký viceprezident J. D. Vance minulý rok, bol taký veľký, že prítomní v miestnosti mu zatlieskali postojačky.
Minuloročné vystúpenie J. D. Vancea mnohí vnímali ako koniec medzinárodného poriadku a odchod USA z NATO. „Čo vlastne bránime?“ pýtal sa vtedy Vance a spochybňoval odhodlanie najsilnejšieho člena Aliancie dodržať sľub, že pri útoku na jedného člena NATO mu ostatní prídu na pomoc. Aliancia však nestojí len na kolektívnej obrane, ale najmä na viere, že spojenci naozaj prídu. Vance túto vieru rozmetal na kúsky a Rubio v dôkladne pripravenom príhovore jeho otázku nie náhodou zopakoval: „Čo vlastne bránime?“
Rubio zašiel paradoxne ďalej ako Vance, keď označil doterajší medzinárodný systém založený na pravidlách za „nebezpečný prelud“. Povedal, že medzinárodné inštitúcie, na ktorých donedávna stálo povojnové usporiadanie sveta, ako ho niekoľko generácií poznáme, dnes nepriatelia USA zneužívajú, aby si nimi kryli chrbát a Spojené štáty už nebudú tento dysfunkčný systém nadradzovať svojim záujmom.
Takže čo vlastne bránime? Už to nie je poriadok založený na medzinárodnom práve a hodnotách, ale „kresťanská viera“, „krv našich predkov“ a „posvätné dedičstvo“. Marco Rubio nám odkázal presne to, čo Vance: hra na pravidlá skončila a nastupuje tvrdý návrat k politike, kde sila znamená právo a kde už nebránime princípy spravodlivosti, ľudských práv a rovnosti pred zákonom, ale iba vlastný mocenský záujem.
Rubio síce niekoľkokrát zdôraznil, že Spojené štáty chcú byť priateľom Európy a že severoatlantické partnerstvo naďalej pretrváva. No medzi riadkami bolo jasné, že nehovorí o súčasnej Európe, ale o juniornom partnerovi hnutia MAGA, ktorým by sa Európa mohla stať, ak by v nej vládli krajine pravicové sily – noví favoriti a partneri Spojených štátov v Európe.
Rodí sa nová Európa
Povojnový medzinárodný poriadok neprežil stret s realitou 21. storočia a rok potom, ako JD Vance rozplakal organizátora najdôležitejšej bezpečnostnej konferencie na svete, aj európski lídri bez výnimky pochopili, že európska „dovolenka z dejín” skončila.
Pre britského premiéra „radikálna obnova“ Európy neznamená nutne rozchod s Washingtonom. Starmer chápe silnejšiu Európu nie ako konkurenta USA, ale ako nevyhnutnú podmienku na udržanie Spojených štátov v hre, pričom transatlantické puto naďalej označuje za „nenahraditeľné“.
Jedným z prejavov odhodlania pokračujúcej strategickej spolupráce so Spojenými štátmi je aj nedávny miliardový kontrakt medzi britským ministerstvom obrany a americkou technologickou firmou Palantir, ktorej predsedom predstavenstva je “digitálny” oligarcha Peter Thiel, štedrý sponzor kampane a patrón JD Vancea. Spoločnosť Palantir tiež poskytuje americkému Úradu pre imigráciu a colnú správu (ICE) spravodajský softvér na zefektívňovanie deportácií.
O dosť realistickejšie situáciu pochopil Emmanuel Macron, ktorý už hovorí, že Európa musí mať ambíciu zmeniť sa na skutočnú „geopolitickú veľmoc“, a nie iba na juniorného partnera Spojených štátov. Práve v otázke skutočnej nezávislosti nachádza francúzsky prezident silného spojenca v Ursule von der Leyenovej.
Obaja sa zhodujú aj v tom, že ak Európa nezíska kontrolu nad algoritmami amerických korporácií, na ktorých už dnes de facto bežia predvolebné kampane v krajinách Európskej únie, dobrovoľne odovzdá kľúče od európskych demokracií novému geopolitickému rivalovi. Ten síce medzi riadkami, no jasne naznačuje, že jeho novými partnermi nie sú lídri, ktorí hája európske hodnoty, ale krajne pravicoví politici, ktorí predstavujú bezhodnotovú identitárnu politiku „krvi našich predkov“. Práve oni vďačia svojmu úspechu do veľkej miery aj americkým sociálnym sieťam.
Mozaiku európskeho prebúdzania doplnil nemecký kancelár Merz, ktorý v Mníchove s nezvyčajnou otvorenosťou odmietol nemeckú povojnovú „nesvojprávnosť“ a závislosť od Washingtonu, ktorého MAGA kultúrne vojny explicitne označil za nezlučiteľné s európskym vnímaním slobody. Keď kancelár potvrdil rokovania s Parížom o európskom jadrovom odstrašení, prelomil aj posledné tabu nemeckej povojnovej bezpečnostnej politiky. Merz vysiela jasný signál, že Nemecko je pripravené budovať európsky pilier NATO, ktorý bude fungovať aj vtedy, ak sa Amerika rozhodne ísť vlastnou cestou.
Posledné mesiace sa často spomína rozpad Európskej únie, jej hlboká transformácia či vznik dvojrýchlostnej Európy. Všetko sú to pomenovania toho istého javu.
V rozpore s logikou dejín, keď štáty a aliancie vznikali takmer výlučne v kontexte ozbrojených konfliktov, sa EÚ zrodila z vôle obchodovať a spoločne rásť. Bol to jedinečný úkaz v historicky najdlhšom období európskeho mieru, za ktorý však Európa zaplatila životmi približne 70 miliónov obetí prvej a druhej svetovej vojny.
Poliaci to pochopili a sú na palube. Českú dôveru v európsku budúcnosť pochoval Petr Fiala, ktorý sa vykašľal na obranu svojej krajiny pred informačným pôsobením Ruska, a dnes v krajine vládne Andrej Babiš s kremeľskou piatou kolónou v koalícii. Jej tvár, minister zahraničných vecí Macinka, sa na konferencii nechal učebnicovo znemožniť svojím poľským náprotivkom Sikorským. Pripomínal Petra Kotlára, keď ten verejne demonštruje svoje znalosti z medicíny.
Robert Fico si vybral. A čo my ostatní?
Róbert Fico, ktorého najbližší ľudia z partie čoskoro pôjdu pred súd, a to napriek tomu, že kvôli odvráteniu tohto scenára predali republiku, má jasnú predstavu o svojej budúcnosti aj o budúcnosti Slovenska. Kým lídri novej Európy hovoria o strategickej suverenite a sebestačnosti v otázkach bezpečnosti, obrany, energetiky a kontroly nad dodávateľskými reťazcami, Robert Fico nás dohodou s USA o jadrovej spolupráci na generácie pripúta k novému geopolitickému vyzývateľovi Európy.
Problémom Slovenska však nie je Fico ani chlapci z Republiky, ktorým je politika „za Boha a za národ“, tradície praotcov a „krv našich predkov“ veľmi po chuti.Známy citát hovorí, že zlo víťazí vtedy, keď dobrí ľudia neurobia nič.
Nuž a jediní tí, ktorí niečo urobiť môžu, sú naši nešťastní demokratickí politici slovenskej opozície, ktorí sa na križovatke dejín tvária tak prekvapene ako Alica, keď mizla v útrobách králičej nory.
A keďže iných nemáme, je naozaj na čase, aby sme od nich svoju budúcnosť začali rázne a hlasno žiadať.
Pracujeme bez reklamy a grantov a sme nezávislí iba vďaka Vám. Veríte, že dobre informovaní ľudia tvoria modernú a odolnú krajinu? Pomôžte nám pokračovať.
