Tento často reprodukovaný mýtus nám hovorí, že Ukrajinci a Rusi mali medzi sebou prirodzene dobré historické vzťahy, keďže sú si blízke „bratské“ slovanské národy. Zároveň obsahuje implikáciu, že vzhľadom na vzájomnú blízkosť je legitímne ukrajinské postavenie niekde v ruskej sfére vplyvu.
Putin však od tézy o bratských národoch zašiel ešte ďalej a otvorene hovorí, že Ukrajinci sú súčasťou trojjediného ruského národa (Ukrajinci, Bielorusi a Rusi). Popieraním ich národnej existencie spochybňuje aj právo Ukrajincov na vlastný štát, ktorý je podľa Putina umelým produktom.
Tieto myšlienky nevyjadril len vo svojej známej pseudohistorickej eseji v roku 2021, ale aj v predvojnovom prejave, v ktorom tiež uznal nezávislosť separatistických území na východe Ukrajiny.
Historické vzťahy Ukrajincov a Rusov však pripomínajú hocičo, ale len ťažko vzťahy „bratských“ národov.
Už v období imperiálneho Ruska predstavitelia oficiálneho cárskeho diskurzu dokonca popierali existenciu ukrajinského národa. V období formovania moderných národov v 19. storočí a pred 1. svetovou vojnou v ruskom chápaní existoval len jeden ruský národ, zložený z Rusov, Bielorusov a Malorusov (ako boli nazývaní Ukrajinci).
Ruský cársky režim sa snažil ukrajinské národné hnutie a formovanie samostatného ukrajinského národa úplne potlačiť. Zakazoval národné spolky, nedovoľoval budovanie ukrajinských škôl, predstaviteľov ukrajinského národného hnutia posielal do väzenia a pod. Napokon aj jeden z najslávnejších ukrajinských básnikov Taras Ševčenko strávil 10 rokov vo vyhnanstve.
V roku 1876 dokonca cár Alexander II. Emským ediktom (nazvaného podľa nemeckého mestečka Bad Ems, kde sa vtedy nachádzal) zakázal vydávanie všetkých publikácií v ukrajinskom jazyku, alebo v maloruskom dialekte ruštiny, ako ho chápali vtedajší predstavitelia impéria.
S konceptom bratských národov prišli boľševici po revolúcii v roku 1917. Ako „dobrí bratia“ si spolu s Poliakmi rozdelili vytvárajúci sa ukrajinský štát a potom jeho väčšinu inkorporovali do ZSSR bez ohľadu na záujmy Ukrajincov.
Po prvých pár rokoch podpory ukrajinskej kultúry a jazyka (tzv. politiky korenizácie, ktorej cieľom bolo vychovať si lojálne komunistické kádre aj v prostredí etnických menšín) však došlo po Stalinovom nástupe k moci koncom 20. rokov k obratu.
Stalin videl v Ukrajincoch a bohatých statkároch na Ukrajine nepriateľov, ktorí sa nechceli podvoliť jeho politike. Výsledkom bol obrovský hladomor, ktorý si vyžiadal viac ako tri milióny ukrajinských životov (hladomor zasiahol aj južné Rusko a Kazachstan), posilnený teror voči „triednym nepriateľom“ či tvrdá rusifikácia.
Druhá svetová vojna Ukrajincom nezávislosť tiež nepriniesla, a tak boli po nej vystavení ďalším vlnám represií a rusifikácie, ktorá sa stala symbolickou najmä pre Brežnevovu éru. Tá nekompromisne potierala akékoľvek prejavy ukrajinského patriotizmu, ktorý by vybočoval zo straníckej línie.
Ukrajinská národná myšlienka však prežila aj sovietske časy, počas ktorých bol z Moskvy vyvíjaný silný tlak na splynutie Ukrajincov do jednoliatej ruskojazyčnej masy ľudí oddanej myšlienkam socializmu (homo sovieticus).
Dnes, po 31 rokoch ukrajinskej nezávislosti, je idea ukrajinského národa a štátnosti asi najsilnejšia od získania nezávislosti. Nepochybne k tomu, okrem iného, prispeli aj kroky Ruska, ktoré núti formovať ukrajinskú identitu antagonisticky voči ruskej.
Absolútne nie je potrebná snaha Západu o to, aby sa Ukrajina od Ruska emancipovala. Hoci Putin za cestou Ukrajiny na Západ vidí tajomné motúziky, pravým dôvodom je on sám.
Putin totiž Ukrajincom nikdy nedal prijateľnú ekonomickú či politickú ponuku, rešpektujúcu nezávislosť, suverenitu a zvrchovanosť Ukrajiny. Nezostalo mu než udržať Ukrajinu v „zajatí“ ruského sveta násilím. Na antipatiu voči ruským zámerom tak úplne stačí historická skúsenosť Ukrajincov, ktorú majú s ruským vraždením, utláčaním a nepochopením.
Putin vo svojom pohľade na Ukrajincov zanecháva koncept bratských národov a preferuje koncept z cárskych čias, ktorý popiera existenciu samostatného ukrajinského národa či jazyka. Sám si však protirečí, keď na jednej strane popiera existenciu samostatného ukrajinského národa a na druhej strane varuje pred ukrajinskými nacionalistami.
Násilím a proti vôli sa vzťah „brat za brata“ nedá vybudovať. Koniec koncov, stáročný, kontinuálny ukrajinský odpor voči ruským okupantom a túžba po nezávislosti a slobode sú dnes viditeľné snáď najlepšími argumentami proti mýtu o tom, že Ukrajinci a Rusi sú bratskými národmi, či dokonca súčasťou jedného veľkého vysnívaného ruského národa.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
