Mýty o NATO: Rozširovanie NATO destabilizuje región strednej a východnej Európy

Odporcovia NATO argumentujú, že rozširovanie NATO destabilizuje región strednej a východnej Európy. Skutočnosť však ukazuje opak. Aliancia zohrala kľúčovú rolu pri konsolidácii demokracie, prispela k stabilite a cez koncept kolektívnej obrany zaistila bezpečnosť a mier v Európe.

Aktuálne prebiehajúca vojenská agresia Ruskej federácie voči Ukrajine vnáša do politického a verejného diskurzu mnoho tém týkajúcich sa našej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Jedným z najčastejšie skloňovaných objektov týchto debát je Severoatlantická aliancia, ktorej súčasťou je Slovensko od roku 2004. Verejné povedomie o histórii a súčasnosti NATO je však preplnené mýtmi a nepresnosťami, čo býva často zneužívané dezinformačnými aktérmi na deformovanie legitímnej verejnej diskusie.

Jeden z častých mýtov, ktoré sa šíria najmä v regióne strednej a východnej Európy, hovorí o tom, že práve rozširovanie NATO o nových členov destabilizuje región. Kritici a odporcovia Aliancie spolu s tým tvrdia, že v skutočnosti ide len o rozširovanie sféry vplyvu USA.

Tvrdenie: Rozširovanie NATO destabilizuje región strednej a východnej Európy

Fakty: Severoatlantická aliancia je založená na partnerstvách a spolupráci. Štáty strednej a východnej Európy vstupom do NATO posilnili svoju bezpečnosť v úzkej spolupráci so svojimi susedmi a ostatnými členskými štátmi. Práve rozširovanie Aliancie bolo zásadným faktorom pri konsolidácii demokracie a stability v Európe.

Základnou výhodou členstva v Aliancii je zvýšená bezpečnosť a stabilita. Členovia majú zaručené, že v prípade potreby im prídu na pomoc ostatní spojenci. Jednotlivé štáty tak nie sú nútené sa pri riešení základných bezpečnostných výziev spoliehať len na svoje vlastné vojenské kapacity a ekonomické zdroje.

Konflikty na Balkáne či Kaukaze jasne ukázali, že mocenské vákuum po studenej vojne je zdrojom nebezpečnej nestability. NATO hneď po skončení studenej vojny otvorilo možnosti spolupráce aj štátom strednej a východnej Európy. V roku 1994 vznikol program Partnerstvo pre mier, ktorý umožnil nečlenským štátom rozvíjať spoluprácu s Alianciou a modernizovať vlastné armády v súlade s modernými demokratickými štandardmi. Partneri si mohli sami zvoliť úroveň spolupráce a cesta k členstvu bola otvorená všetkým, ktorí sa preňho rozhodli.

Po konci studenej vojny existovali legitímne obavy o budúcnosť regiónu strednej a východnej Európy. Väčšina štátov mala len veľmi malé alebo vôbec žiadne skúsenosti s demokraciou. História regiónu nám, naopak, ukazuje množstvo ozbrojených konfliktov, štátnych prevratov a nestability.

Od rozširovania NATO v rokoch 1999 a 2004 už uplynuli približne dve dekády, ktoré sa niesli v znamení mieru, bezpečnosti a stability. Severoatlantická aliancia v tomto vývoji zohrávala kľúčovú rolu. K obdržaniu pozvánky do NATO sú nutné demokratizačné a modernizačné reformy, ktoré zabezpečia politické a legislatívne zladenie sa s Alianciou. Je však potrebné dodať, že jednotlivé štáty prijímajú reformy slobodne a slúžia predovšetkým ich vlastným záujmom, nakoľko umožňujú, okrem iného, modernizáciu ozbrojených síl, preberanie spoločných aliančných štandardov či zaistenie civilnej kontroly nad armádou.

Rovnakým procesom prešla aj Slovenská republika. Slovensku sa však na rozdiel od Českej republiky, Poľska a Maďarska nepodarilo získať pozvanie do Aliancie v roku 1997, nakoľko nebolo na členstvo pripravené. K ostatným spojencom sa pridalo až v ďalšej vlne rozširovania  v roku 2004.

S tvrdením, že rozširovanie NATO destabilizuje región strednej a východnej Európy, sa často nesie ďalšie nadväzujúce tvrdenie, podľa ktorého Aliancii rozširovaním o nových členov nejde o bezpečnosť a stabilitu v Európe, ale len o rozšírenie sféry vplyvu USA rovnako, ako to kedysi robil Sovietsky zväz cez Varšavský pakt. Pri medzivládnej obrannej organizácii akou je NATO, ktoré funguje na základe konsenzu a všetky jej členské štáty majú rovnaké postavenie, sa však nedá hovoriť o sférach vplyvu jedného člena. Porovnávanie NATO s Varšavskou zmluvou je navyše prekrúcaním histórie.

Všetky členské štáty vstúpili do Aliancie slobodne, v súlade s demokratickými procesmi a transparentným spôsobom. Na druhú stranu, Varšavská zmluva bola organizácia, ktorej existencia bola vynútená, išlo o diktát jednej strany. Zároveň útočila na vlastných členov, napríklad pri invázii Československa v roku 1968. Varšavská zmluva napokon zanikla rozhodnutím svojich členov.

Ako už bolo argumentované, NATO má svoj zmysel aj po skončení studenej vojny. Dokáže čeliť výzvam 21. storočia a stále ďalšie štáty majú záujem o členstvo. Túto skutočnosť potvrdzuje aj ruská invázia Ukrajiny, kedy sa ešte jasnejšie ukázali výhody kolektívnej bezpečnosti. Aj s vojnou v bezprostrednom susedstve sa štáty východného krídla Aliancie nemusia spoliehať len na vlastné kapacity.

CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/