Vo februári a marci 2014 bol celý svet svedkom ruskej anexie časti územia nezávislého štátu. Dňa 20. februára 2014 sa v Autonómnej republike Krym (ARK), ktorá je súčasťou Ukrajiny, začala ruská operácia. Tá trvala mesiac a sprevádzalo ju šírenie propagandy o údajných ukrajinských fašistoch.
Ruské kroky na posilnenie vplyvu na Kryme pred rokom 2014
Prvé pokusy Ruska o získanie kontroly nad Krymom siahajú do roku 2003, keď sa pokúsilo vybudovať priehradu cez Kerčský prieliv (medzi ruskou pevninou a Krymom) na ukrajinský ostrov Tuzla. Avšak po tom, čo Ukrajina preukázala úmysel ochraňovať svoje hranice, ktoré Rusko 28. januára 2003 uznalo podpísaním Dohody medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou o ukrajinsko-ruskej štátnej hranici, sa Rusi neodvážili pokračovať vo výstavbe.
Incident uzavreli obe strany na konci roku 2003, a to podpisom Zmluvy o spolupráci pri využívaní Azovského mora a Kerčského prielivu. Obe zmluvy Rusko vojenskou agresiou voči Ukrajine porušilo.
Kremeľ na Kryme navyše naďalej pôsobil v informačnom priestore a formoval verejnú mienku vo svoj prospech. Na poskytovanie údajnej pomoci krajanom vzniklo na polostrove množstvo proruských mimovládnych organizácií, politických strán, kultúrnych centier a médií. Príkladom môže byť hnutie a politická strana Ruská jednota, ktorej členom bol Ruskom dosadený správca Krymu Sergej Aksjonov. Ten stál na čele Krymu od októbra 2014.
Predstaviteľ projektu Slobodný Krym, politický technológ a novinár Taras Berezovec trvá na tom, že Rusko postupne preberalo kontrolu nad krymským informačným priestorom: „Informačného poľa sa zmocnili už dávno. Ruská strana neustále organizovala politologické plenéry na polostrove, vláda ročne prideľovala desiatky miliónov proruským organizáciám na Kryme. Neustále fungovala mohutná ruská podporná mašinéria pre „krajanov“.“
V roku 2010 sa stúpencom prezidenta Viktora Janukovyča (vo funkcii bol v rokoch 2010 – 2014) podarilo vo Verchovnej rade, ukrajinskom parlamente, odhlasovať Charkovské dohody. Tie výmenou za dočasnú zľavu na ruský plyn pre Ukrajinu predĺžili prenájom vojenskej základne na Kryme pre Čiernomorskú flotilu [pozn. časť ruského námorníctva v Čiernom a Stredozemnom mori] do roku 2042. Táto vojenská základňa sa stala odrazovým mostíkom pre anexiu polostrova v roku 2014.
Strašenie obyvateľov Krymu „ukrajinskými fašistami“
V novembri 2013 sa v Kyjeve začali masové protesty proti zmene kurzu krajiny po tom, ako prezident Janukovyč odmietol podpísal asociačnú dohodu s EÚ. Ľudia protestovali zároveň proti korupcii a svojvôli policajných orgánov. Po násilnom potlačení mierových demonštrácií a študentských štrajkov prerástli udalosti v Kyjeve do Revolúcie dôstojnosti, ktorej výsledkom bol koniec Janukovyčovho režimu.
Už počas protestov na Majdane sa ich účastníkov ruské a proruské zdroje snažili zdiskreditovať obvineniami z krajne pravicových prejavov. Medzi protestujúcimi sa síce nachádzali aj osoby s krajne pravicovým pozadím, väčšinu z nich však tvorili predstavitelia občianskej spoločnosti. Po páde Janukovyčovho režimu propaganda o „fašistoch z Kyjeva“ pokračovala.
Rusko, ale aj proruskí politici na Ukrajine a Kryme šírili cez svoje kanály fámy o údajnej svojvôli „pravicových radikálov“, bezpráví a nástupe „fašistov“ k moci v Kyjeve. Práve tieto argumenty Rusi presadzovali ako dôvod na anexiu Krymu.
Argumentovali banderovskou okupáciou
„Nikto nechápal, čo sa tam chystajú robiť, ale istý počet Krymčanov to vystrašilo. Bolo tam veľké psychologické napätie. Pamätám si, ako mi to študenti hovorili na hodinách: „Niektorí moji kamaráti, nie ja, išli do Čongaru alebo Perekopu a zastavili banderovcov, ktorí cestovali týmito vlakmi.“ Samozrejme, pochopila som, že to všetko nie je pravda, a snažila som sa im to povedať,“ spomína v rozhovore pre rádio Hromadske politologička Jevgenija Horyunova.
„Ale táto informačná kampaň urobila svoje. Ľudia uverili, že dôjde k akejsi ukrajinskej okupácii ukrajinského Krymu. Nikto nevedel dať rozumné racionálne vysvetlenie, prečo „banderovci“ prichádzajú a čo budú robiť.“
Vo filme Kronika anexie (2019) Bohdana Kutepova, novinára z rádia Hromadske, ktorý sa v marci 2014 nachádzal na Krymskom polostrove, možno jasne vidieť nálady časti miestneho obyvateľstva. Tu je niekoľko citátov obyvateľov Simferopolu, hlavného mesta ARK:
„Sme za Krym s Ruskom.“
„Chceme, aby Rusko bolo s nami a aby sa banderovci a fašisti od nás držali ďalej.“
„Každý občan ZSSR bol Rus. Západ nám vnucuje svoju ideológiu a nacistické heslá, chce, aby sme zabudli na Boha a Bibliu.“
„Majdan zabíja ľudí.“
Môže sa zdať, že na Kryme začiatkom roka 2014 získalo Rusko jasnú prevahu v náklonnosti miestneho obyvateľstva. Väčšina Ukrajincov a Krymských Tatárov však zostala lojálna k Ukrajine, hoci na polostrove tvorili menšinu (podľa sčítania obyvateľov v roku 2001 bol podiel Ukrajincov na polostrove 24 % a Krymských Tatárov 12 %, Rusi predstavovali 58 % populácie).
Rýchla operácia Rusov na území Krymu
Zatiaľ čo sa Kyjev stále zotavoval zo streľby do protestujúcich na Majdane, exprezident Viktor Janukovyč opustil hlavné mesto. Ruský podnikateľ Alexej Čalyj bol približne v rovnakom čase nezákonne zvolený za „ľudového starostu“ Sevastopola, prístavného mesta na juhozápade Krymského polostrova. 24. februára sa už objavovali správy o pohybe tzv. zelených mužíčkov, teda neoznačených ruských vojakov.
Dňa 26. februára dostala krymská polícia príkaz zablokovať cestné spojenie medzi Krymom a kontinentálnou Ukrajinou na Perekopskej šiji. V ten istý deň dorazili ruské vojská do blízkosti jednotiek a útvarov v Simferopole, Feodosii, Kerči a Jevpatoriji. „Títo vojaci boli bez insígnií, takže bolo mimoriadne ťažké jednoznačne identifikovať, že ide výlučne o vojakov Ruskej federácie,“ pripomenul Vladyslav Selezniov, náčelník tlačovej služby Generálneho štábu Ozbrojených síl Ukrajiny.
27. februára ruské jednotky 31. leteckej útočnej brigády obsadili budovy vlády a parlamentu v Simferopole. Parlament ARK pod tlakom ruskej armády rozhodol o usporiadaní referenda o štatúte Krymu.
V ten istý deň krymský parlament zvolil za premiéra Sergeja Aksjonova. Počas hlasovania však ruské ozbrojené jednotky nepustili nezávislých novinárov do budovy a hlasujúcim odobrali mobilné telefóny. Dodnes tiež nie je isté, či bol vôbec parlament uznášaniaschopný.
Referendum a spečatenie ilegálnej anexie
O postavení Krymu sa rozhodovalo v nezákonnom referende 16. marca 2014. Toto referendum nemalo nič spoločné so skutočnou demokraciou. Hlasovanie sa totiž uskutočnilo pod tlakom okupačných síl a v rozpore s ukrajinskou ústavou, ktorá stanovuje, že ľudové hlasovanie o územných zmenách sa má konať na celom území Ukrajiny.
Referendum sa zároveň realizovalo bez prítomnosti nezávislých medzinárodných pozorovateľov. Namiesto toho Rusko na miesto pozvalo lojálnych krajne pravicových a ľavicových politikov z celej Európy, ktorí poslušne opakovali tézy Kremľa o legitímnosti referenda.
Patril medzi nich napríklad fínsky neostalinista Johan Bäckman, ktorý je známy tým, že neuznáva Estónsko a Lotyšsko ako nezávislé štáty. Prítomní boli aj Aymeric Chauprade, člen francúzskej pravicovo-populistickej strany Národný front, a tiež bývalý neoficiálny príslušník východonemeckej tajnej polície a člen krajne ľavicovej strany Die Linke Torsten Koplin.
Počas kampane pred konaním referenda bol už Krym do veľkej miery izolovaný od Ukrajiny ruskou armádou a informačnému priestoru dominovala ruská propaganda. Krymské mestá zdobili zavádzajúce billboardy, ktoré pracovali aj s tematikou ukrajinského „fašizmu“. Klamlivo ľuďom podsúvali, že buď budú hlasovať za pripojenie k Rusku, alebo ich čaká ukrajinský fašizmus znázornený na billboarde hákovým krížom.
Dva dni po referende bola v Moskve podpísaná Zmluva o pripojení Krymskej republiky k Rusku zástupcami okupačných orgánov vlády Krymu – Sergejom Aksjonovom, Alexejom Čalyjom, Vladimirom Konstantinovom (dosadený predseda krymského parlamentu) a ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Táto zmluva definitívne zavŕšila ilegálnu anexiu, v ktorej hrala kľúčovú rolu imaginárna hrozba fašizmu.
Tento článok je výstupom vzdelávacieho programu InfoGuard Academy, podporeného z grantu Veľvyslanectva USA v Bratislave.
