Upozornenie: Text obsahuje grafické opisy násilia. Nie je určený pre slabé povahy.
Predtým, než skončila v ruskej mučiarni, organizovala Liudmyla Husejnova festivaly pre deti. Pred ruskou inváziou na Ukrajinu v roku 2014 žila 62-ročná Ukrajinka blízko Novoazovsku v Doneckej oblasti. Pracovala ako inžinierka v oblasti bezpečnosti pri práci a pravidelne sa zapájala do verejných aktivít.
V roku 2013 Liudmyla organizovala festival ukrajinskej ľudovej hudby pre deti z Horlivky a Kosťantynivky v Doneckej oblasti. Nasledujúci rok sa však začala rusko-ukrajinská vojna a Liudmylino mesto sa dostalo pod okupáciu. V tom čase sa dozvedela o neďalekej internátnej škole pre deti s mentálnym znevýhodnením, ktorá prišla o financovanie. Keďže deti hladovali a potrebovali teplé oblečenie, Liudmyla sa dobrovoľne rozhodla im pomôcť.
„Cítila som sa za tie deti zodpovedná. Telefonovali mi… niektoré z nich mi volali uprostred noci, keď bola ich dedina ostreľovaná. Boli na kontaktnej línii pod neustálou paľbou a jediné, čo mohli robiť, bolo schovať sa v poli a volať o pomoc. Uvedomila som si, že som bezmocná. Nemohla som nič urobiť. Po zákaze vychádzania ma nepustili z mesta, takže jediné, čo som mohla robiť, bolo telefonovať,“ hovorí Liudmyla.
Spolu s kamarátkou Liudmyla zbierala ukrajinské knihy a pohľadnice s láskavými slovami v ukrajinčine.
„Bolo pre mňa veľmi dôležité hovoriť deťom o Ukrajine, dokázať im, že ich tam majú radi a že obyčajní ľudia sa o nich zaujímajú, že Ukrajina nie je ich nepriateľ. Aby sa nestali obeťami lží ruskej propagandy, že tam [na území kontrolovanom Ukrajinou] je nepriateľ, že tam sú Ukropovia [pozn. ruské hanlivé označenie Ukrajincov], ktorí ich chcú zničiť. Tieto deti vedeli, že sú to všetko lži.“
Naďalej podporovala ukrajinskú armádu
Od prvého dňa ruskej okupácie boli miestni Ukrajinci vystavení silnej protiukrajinskej propagande. Nebezpečné bolo nosiť ukrajinské symboly či dokonca hovoriť po ukrajinsky. Liudmyla spomína, ako mali okupačné úrady na začiatku okupácie na každého, koho považovali za ukrajinského vlastenca, spis.
Okrem pomoci deťom Liudmyla podporovala ukrajinskú armádu všetkými možnými spôsobmi: niekedy finančne, inokedy potravinami.
„Počas rotácie mi chlapci [ukrajinskí vojaci] z ľvovského práporu podpísali ukrajinskú vlajku. Bol na nej veľký nápis: „Za novoazovských vlastencov“ a ja som ju priniesla do okupovaného mesta. Samozrejme, že som ju schovala. Ale najprv som ju odfotila a poslala niekoľkým mojim najbližším priateľom. Oni [okupačná správa] sa ale o tom nejako dozvedeli.“
Liudmyla zároveň odmietla ruský dôchodok, čo nepochybne zohralo úlohu v temných udalostiach, ktoré nasledovali.
„Povedala som im, že takéto peniaze z Ruska brať nebudem, počkám, kým naše územia oslobodia a potom legálne požiadam o dôchodok. Aj toto bola výzva.“
Uväznenie znamenalo tmu a strach
„Moja neochota podrobiť sa viedla k udalostiam toho osudového dňa, 9. októbra 2019. Práve som sa ráno chystala odísť z domu, no vtom zastavilo auto a vyskočili z neho niekoľkí ľudia. To bola posledná minúta môjho slobodného života.“
Takto sa Liudmyla dostala do „Izolatsya“ [ukrajinsky izolácia], bývalej továrne a kultúrneho centra v Donecku, ktoré premenili na tajné ruské väzenie určené na mučenie. Liudmyla si spomína len na nekonečnú tmu, pretože mala celý čas na hlave vrece.
„Keď vás tam privedú, nič nevidíte. Počujete len mužské hlasy. Prinútili ma vyzliecť si šaty, putá mi sňali len z jednej ruky, na druhej hrkotali. A takto, dočasne oslepená a hendikepovaná som sa musela vyzliecť donaha. Počul som len rozhovory tých mužov, ich hlasy, nevítaný dotyk cudzieho človeka. Vtedy človek jednoducho nevidí a nevníma, ako dlho to všetko trvá.“
Vrecia z hlavy väzňom sňali len vo vnútri cely, ale ak sa ozval nejaký hluk alebo sa otvorili dvere, väzni si ich museli hneď nasadiť späť. Akékoľvek porušenie pravidiel malo za následok presun do „skla“, tmavej betónovej miestnosti vo veľkosti meter krát meter.
Liudmyla si spomína, že počas výsluchov bolo zakázané od vyčerpania padnúť na kolená alebo sa akokoľvek pohybovať po väznici – ak väzeň, ktorý má na hlave vrece, z vyčerpania spadne, okamžite ho kopnú.
Ďalším termínom, ktorým sa dala opísať „Izolyatsia“ [ruský výraz pre izoláciu], bolo „sledovanie“. V Liudmylinej cele bola umiestnená kamera s videozáznamom. Väzni nemali povolené sedieť od 6:00 hodiny ráno do 22:00 hodiny večer; s výnimkou krátkej 5-minútovej prestávky na jedlo boli nútení celý čas stáť na nohách.
Vetranie ciel bolo slabé, a väzni sa nesmeli približovať k oknám. Svetlom ich tiež mučili – keď zaznel poplach, museli si okamžite ľahnúť na lavicu. Museli ležať na chrbte, so zákazom odvrátiť zrak od lampy, zavrieť oči alebo sa prikryť dekou.
Čelili chorobám aj vrtochom väzniteľov
„Neustále počujete tie hlasy, výkriky, niekoho ťahajú po zemi, vypočúvajú, niekedy sa dokonca ozýva hukot ťažkého vybavenia na druhom poschodí. Dievča, ktoré bolo v cele, povedalo, že títo muži prišli z bojových misií. Na druhom poschodí majú kasárne pre týchto [ruských] vojakov, ktorí si tam chodia oddýchnuť: možno raz za týždeň. Všetci väzni sú na prvom poschodí, kasárne sú na druhom poschodí a niekedy tam berú chlapcov alebo dievčatá. Bijú ich alebo… viete si predstaviť, čo ešte. Počuť len tie opilecké výkriky a bitky.“
Niekedy, keď boli vojaci opití, chodili po chodbách a strieľali do stien a dverí. Dvere v Liudmylinej cele mali diery po nábojoch.
Po väznení v zariadení Izolyatsia ju previezli do vyšetrovacej väzby v Donecku, ktorá nie je taká známa, ale o nič menej nehumánna. Ukrajinskí „politickí väzni“ tu zdieľajú cely so zločincami. V jej cele bola Liudmyla označená za „Ukropku“, vrahyňu doneckých detí. O celu sa delila s ďalšími 20 ženami. Miestnosť bola taká preplnená, že v nej neboli voľné lavice, takže sa Liudmyla o jednu musela deliť s ďalšou väzenkyňou.
Väčšina väznených žien mala AIDS, tuberkulózu, syfilis aj mentálne choroby. Vo väznici neustále fajčili a takmer vôbec sa nevetralo, kvôli špinavému vzduchu bolo ťažké vôbec vidieť alebo normálne dýchať. Aj keď dozorcovia väzňov toľko nebili, to, že väzni nemohli poriadne dýchať a hýbať sa, bolo tiež mučením. Niekedy sa väzenkyniam podarilo prepašovať do ciel v pošve malý telefón alebo drogy. Po odhalení jedného takéhoto prípadu „skontroloval“ dozorca všetky väznené ženy v tej istej špinavej gumenej rukavici.
„Bolo to nechutné. A tiež nebezpečné, pretože tam bolo veľa chorých žien. Bolo to veľmi ponižujúce a bolestivé. Bolo to mučenie. Nemali sme žiadnu možnosť dostať sa k lekárskej starostlivosti.“
Neexistovala žiadna právna ochrana, takže si Liudmyla najala právnika, ktorý jej však povedal, že nemá žiadnu nádej; že na to môže rovno zabudnúť a neexistuje žiadna možnosť, že by ju prepustili. Stretávať sa s rodinou tiež nebolo povolené, ale vďaka tomu, že mala právnika, mohla Liudmyla svoju rodinu informovať o väzbe a požiadať ju o zaslanie nejakých liekov. Týmto spôsobom vedela, že jej rodina za ňu bojuje, čo jej pomáhalo zostať silnou.
Liudmyla po oslobodení pomáha iným
V roku 2022 sa vo väzení konalo tzv. referendum o pripojení okupovaných území k Ruskej federácii. Všetci väzni boli nútení „hlasovať“ za pristúpenie zo strachu, že by ich zbili. Liudmyla a ďalšie tri ženy však hlasovali proti. Okrem bitia a urážok boli potrestané prácou navyše a novou skupinou zákazov.
Liudmyla sa však nevzdala nádeje. V roku 2022, po troch rokoch pekla, ju spolu s ďalšími uväznenými civilistkami a ukrajinskými vojačkami vymenili. Pred výmenou sa Rusi len pýtali, či sú medzi nimi azovské vojačky. Ak áno, vyhrážali sa všetkým ženám, že „im obrátia maternice naruby“. V konečnom dôsledku je toto len ďalší obraz démonizácie Azova, pluku ukrajinských ozbrojených síl, ktorý ruská propaganda systematicky označuje za „neonacistický“.
V prípade Liudmyly sa nekonal žiaden súd ani rozsudok a to isté platí aj pre tých uväznených, z ktorých mnohí dodnes zostávajú v ruských mučiarňach. Liudmyla dnes považuje za svoju povinnosť povedať svetu o týchto ženách, bojovať za ich oslobodenie a podporovať ich rodiny.
Po oslobodení pracuje pre organizáciu, ktorá sa zasadzuje za ľudí, ktorí boli oslobodení zo zajatia a pomáha im, aby sa lepšie začlenili späť do spoločnosti. Poskytuje tiež psychologickú podporu ženám, ktoré prežili ruské zajatie a okupáciu, a pomáhajú ukrajinským úradom pochopiť, čo tieto ženy potrebujú po tom, čo si prešli týmto peklom. Každý nový osobný príbeh odhaľuje rozsah existenčného zla, ktorému Ukrajina v súčasnosti čelí. Všetko násilie, ktorého sa Rusi dopustili na ukrajinských ženách, je vojnovým zločinom, ktorý nemôže zostať nepotrestaný.
Tento článok je výstupom vzdelávacieho programu InfoGuard Academy, podporeného z grantu Veľvyslanectva USA na Slovensku. Obsah článku bol vytvorený vďaka spolupráci s organizáciou Internews Ukraine.
