Korupcia predstavuje pre mladé demokracie jeden z najpálčivejších problémov a v mnohých prípadoch im bráni v úspešnej transformácii. Inak na tom nie je ani Slovenská republika, ktorá si od svojho osamostatnenia prešla mnohými viac či menej známymi korupčnými kauzami, z ktorých niektoré zásadným spôsobom menili slovenskú politickú mapu.
Podľa definície Transparency International sa korupciou rozumie zneužitie zverenej moci pre osobný (respektíve súkromný) zisk. Takéto konanie pritom nielen podrýva samotné základy demokracie a dôveru občanov, ale taktiež môže za určitých okolností viesť k vážnemu porušovaniu ľudských práv či dokonca k ohrozeniu národnej bezpečnosti.
Lobovanie predstavuje v demokratickej spoločnosti dôležitý nástroj, ktorým záujmové skupiny dokážu vplývať na formovanie verejnej politiky. Tento mechanizmus umožňuje politikom vypočuť si rôzne názory a zvažovať ich pri svojom rozhodovaní.
Pri lobovaní je však obzvlášť dôležité, aby bol tento proces transparentný a nedial sa za zatvorenými dverami. V opačnom prípade totiž existuje riziko, že daný politik alebo politička uprednostnia záujmy určitých subjektov nie na základe poctivého zvažovania výhod pre občanov, ale na základe ponúknutej odmeny.
Uhríkove tvrdenia o skorumpovanom Bruseli
Predseda strany Republika Milan Uhrík v nedávnom rozhovore pre internetové rádio Slobodný vysielač sprostredkovával svoje údajné skúsenosti z práce europoslanca. V rámci rozhovoru sa zmienil okrem iného tiež o tom, že v Bruseli má fungovať niekoľko tisíc neziskových organizácií, pre ktoré pracujú desiatky tisíc lobistov.
Skrz túto sieť lobistov majú mimovládne organizácie údajne korumpovať európskych poslancov, a tým likvidovať záujmy občanov Únie.
Pri svojich tvrdeniach sa Milan Uhrík odvolával na dáta Transparency International, avšak neuviedol konkrétnu publikáciu, z ktorej by mali pochádzať. Analýza na podobnú tému bola skutočne publikovaná v októbri 2022, avšak jej závery sa zásadne odlišujú od toho, čo tvrdí Milan Uhrík.
Vo výsledku sa predseda Republiky snažil vytvoriť dojem, že Európsky parlament (EP) je skorumpovaná inštitúcia, ktorá neslúži občanom, ale neziskovým organizáciám a nadnárodným korporáciám.
Pri svojej argumentácii sa taktiež odvolal na nedávnu kauzu Katargate či spor medzi deníkom The New York Times a predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyen ohľadne nezverejnenej zmluvy so spoločnosťou Pfizer.
Okrem samotného Slobodného vysielača, ktorý rozhovor odvysielal, sa jeho prepis objavil aj na stránke portálu Hlavný denník. Ten Uhríkove tvrdenia nekriticky prebral a bez riadneho overenia faktov aj publikoval. Dôveryhodnosť informovania o tejto téme narušuje aj dlhodobo pochybná kredibilita oboch portálov.
Mechanizmy kontroly lobovania
Dôležitosť transparentnosti lobovania si uvedomujú aj orgány Európskej únie. Už v roku 2011 preto Európska komisia a Európsky parlament zriadili spoločný register transparentnosti lobovania.
V súčasnosti je v ňom zaregistrovaných viac ako 12-tisíc lobistických subjektov, medzi ktorými sú rôzne obchodné, podnikateľské či odborové asociácie, akademické inštitúcie, organizácie zastupujúce cirkvi a náboženské komunity alebo mimovládne a neziskové organizácie.
Ak sa zástupcovia niektorej zo záujmových skupín chcú stretnúť s europoslancom či eurokomisárom, toto stretnutie je taktiež zaznamenané v registri. V rámci EP je však táto registrácia povinná len pre predsedov výborov, ich spravodajcov či tieňových spravodajcov. Registrovanie stretnutí s europoslancami v iných prípadoch je dobrovoľné.
Na pravú mieru
Milan Uhrík sa svoje tvrdenia o tom, že v Bruseli je korupcia „všade“, snažil legitimizovať odvolaním na autoritu – organizáciu Transparency International. Citovaná analýza sa však úrovňou korupcie v orgánoch EÚ vôbec nezaoberala.
Bruselská pobočka organizácie skutočne publikovala v októbri 2022 správu o stave lobovania v Európskom parlamente. Správa však bola zameraná na zhodnotenie aktuálnych pravidiel transparentnosti procesu lobovania a ich dodržiavanie.
Organizácia v správe kritizovala európske orgány pre nedostatočnú šírku povinnosti registrovania lobistických stretnutí, slabé vymáhanie už zavedených pravidiel a neprehľadnosť zverejňovaných dát.
Zveličujúce vyjadrenia o korupčnom prostredí v Bruseli sa teda s ohľadom na správu Transparency International nezakladajú na pravde a sú manipuláciou s cieľom delegitimizovať európske orgány v očiach verejnosti.
Podľa predsedu Republiky mimovládne organizácie financujú „promo posedeníčka“ s europoslancami či úradníkmi za miliardy eur. Takto majú nekalým spôsobom ovplyvňovať smerovanie politiky EÚ.
V úvode textu od Transparency International, na ktorý sa Uhrík zrejme odvolával, je však zdôraznené, že lobovanie predstavuje zdravú súčasť demokratického rozhodovacieho procesu. Uhríkove tvrdenia o „korumpujúcich mimovládkach“ teda tiež nezodpovedajú realite a podkopávajú zväčša legitímne organizácie usilujúce o zmenu politiky v prospech občanov EÚ.
V spomenutom rozhovore Uhrík tiež označil záujmové skupiny lobujúce v Bruseli za tzv. „deep state“, teda paralelnú mocenskú štruktúru, ktorá má údajne ovládať európske politické dianie z pozadia. Konšpiračná teória o deep state bola do nášho informačného priestoru importovaná z USA a jej častým užívaním sa preslávil napríklad bývalý americký prezident Donald Trump.
V kontexte EP ide zo strany Milana Uhríka o snahu podkopať dôveru v dôležitú európsku inštitúciu, v ktorej nenachádza mnoho podobne hodnotovo orientovaných kolegov.
(Ne)transparentní europoslanci
O sprehľadnenie dát dokumentujúcich stretnutia lobistov a europoslancov sa významnou mierou zasluhuje Transparency International v rámci projektu Integrity Watch Europe. Ten umožňuje sledovať počet a informácie o stretnutiach lobistických skupín s europoslancami.
Slovensko má v súčasnosti v EP 14 poslancov. Jedným z nich je aj Milan Uhrík. Jedenásti z nich informácie o stretnutiach s lobistami zverejňujú, pričom tak činia aj v prípadoch, keď to pre nich nie je povinné.
Europoslanci Peter Pollák, Miroslav Radačovský a Milan Uhrík však pri svojich menách nemajú záznamy o žiadnych stretnutiach. To môže znamenať, že svoje stretnutia s lobistami zámerne skrývajú, prípadne že sa so žiadnymi nestretávajú. V druhom prípade je otázne, nakoľko sú títo poslanci v Bruseli skutočne aktívni.
Medzi lobistickými skupinami totiž nie sú len liberálne mimovládne organizácie či nadnárodné koncerny, ako sa to snaží Milan Uhrík vykresliť. Je medzi nimi aj mnoho jemu ideovo bližších záujmových skupín, ktorých názory by si mohol vypočuť a zastávať na pôde EP.
Výhradnú zodpovednosť za akýkoľvek obsah podporovaný prostredníctvom European Media and Information Fund nesú autori a nemusí nevyhnutne odrážať postoje EMIF a partnerov fondu, Calouste Gulbenkian Foundation a European University Institute.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
