Kotlebovská manipulácia histórie: časť 2. Obdiv k Slovenskému štátu a Tisovi

Obrázok: Jan Benčík

Nie sú to síce historici, ale k histórií sa niekedy predsa len vedia vyjadriť, aj keď v danej dobe ešte nežili. V tejto sérii článkov sa bližšie pozrieme na to, ako kotlebovci využívajú históriu k svojim politickým cieľom a ako prezentujú rôzne historické udalosti, obdobia, procesy, osobnosti atď.

Kotlebovci dlhodobo prejavujú sympatie k vojnovému autoritatívnemu Slovenskému štátu, ktorý kolaboroval s nacistickým Nemeckom. Tieto sympatie sa neobmedzujú len na ich rétoriku, ale aj konkrétne činy.

Chodia si uctiť pamiatku prezidenta tohto štátu Jozefa Tisa, usporadúvajú pamätné akcie na výročie založenia Slovenského štátu (14.3.1939), alebo si chcú Tisa uctiť minútou ticha v parlamente.

Na jednej z akcií usporiadanej na výročie vzniku Slovenského štátu v roku 2017 rozdával Marián Kotleba šeky s neonacistickou šifrou 1488, za čo ho súd odsúdil na štyri roky a štyri mesiace. Kotleba sa odvolal a definitívne rozhodne až Najvyšší súd SR.

Obhajoba Tisa

Voči prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisov zdieľajú kotlebovci pozitívny sentiment. Vnímajú ho ako: „prvého, a doposiaľ jediného skutočne slovenského prezidenta a mučeníka viery“ (ĽSNS, 2017, Máj).

ĽSNS sa snaží ospravedlňovať Tisovu pozíciu ako legitímneho prezidenta Slovenského štátu. Podľa ĽSNS bol práve Tiso jediným skutočným slovenským prezidentom.

Tiso bol rímsko- katolíckym kňazom, ktorého popravili v roku 1947 ako vojnového zločinca. Kotlebovci ho však neprezentujú ako vojnového zločinca, ktorý svojou vládou zbavil tisíce ľudí majetku a nechal ich odviesť do koncentračných táborov. Pre kotlebovcov je Tiso „mučeníkom viery.“

Kotlebovci sa odvolávajú na vieru a spájajú ju s politikou Slovenského štátu, ktorého prezidenta adorujú za jeho skutky.

Keďže jediným skutočným prezidentom Slovenska bol Tiso, tak logicky záver je, že ostatní prezidenti Slovenska neboli skutočnými slovenskými prezidentami.

Nevieme podľa akých kritérií určujú kotlebovci „slovenskosť“ prezidenta, ale ak má byť skutočná „slovenskosť“ vyjadrená v kolaborantskej politike Tisa a celého vojnového Slovenského štátu, tak to samo o sebe vypovedá o mentálnom svete kotlebovcom.

Tabuľu chráni sklo po tom, ako ju v roku 2018 niekto rozbil.

Pamätná tabuľa na rodnom dome Jozefa Tisa v Bytči je pripomienkou problematického vyrovnávania sa Slovákov so svojou minulosťou. Zdroj: Vladimír Kampf.

Nie, založenie Slovenského štátu nemusíme uctievať

Existuje dôvod prečo by sme mali uctievať založenie Slovenského štátu v roku 1939? Podľa kotlebovcov je takýmto dôvodom už len samotné založenie tohto štátu, bez ohľadu na okolnosti a jeho charakter:

„Každý národ si s úctou pripomína deň, keď získal historicky prvú samostatnosť. V slovenských dejinách je takýmto nespochybniteľným medzníkom 14. marec 1939, teda deň vzniku prvej Slovenskej republiky. ĽSNS je jediná parlamentná strana, ktorá sa k tomuto historickému medzníku verejne a hrdo hlási… Na rozdiel od ostatných parlamentných strán sa nenecháme unášať protislovenskou interpretáciou histórie“ (ĽSNS, 2017, Máj).

Kotlebovci v tomto prípade aplikujú manipulatívnu logiku falošnej dilemy, podľa ktorej si musíme uctievať a byť hrdí na Slovenský štát (lebo to bola prvá samostatnosť slovenského národa) alebo sa necháme unášať „protislovenskou interpretáciou histórie“.

Samozrejme, že objektívne skúmanie reality v období Slovenského štátu a poukazovanie na jeho negatíva nie je v žiadnom prípade „protislovenskou interpretáciou histórie“. Úcta k národnej histórii totiž neznamená, že budeme ako národ na všetky udalosti automaticky hrdí a budeme si zakrývať oči pred negatívami.

Symboly slovenského štátu nie sú automaticky tradičnými symbolmi Slovákov

Hymnou ĽSNS je pieseň „Hej, Slováci“. Táto pieseň bola aj hymnou vojnového Slovenského štátu. Kotlebovci túto pieseň prezentujú ako tradičný slovenský symbol, hoci je to symbol Slovenského štátu.

Touto cestou sa ĽSNS snaží legitimizovať symboly tohto štátu (aj tento štát) a prezentovať ich ako tradičné slovenské. Slovenský štát, jeho forma a politika tak má byť logickým vyjadrením emancipačných snáh Slovákov.

Preberaním symbolov Slovenského štátu sa ĽSNS snaží prezentovať ako nástupníčka politiky tohto štátu, ku ktorému sa aj hrdo hlási: „My sme hrdí na našu históriu. Predstavitelia súčasného systému nás chcú rozpustiť aj preto, že si uctievame našu históriu a že používame tradičné slovenské symboly“ (ĽSNS, 2017, Okt.).

Kotlebovci deklarujú, že sú hrdí na slovenskú históriu. Touto frázou sa snažia legitimizovať svoj obdiv a hrdosť na vojnový Slovenský štát. Snažia sa ho identifikovať s celou slovenskou históriou a navodiť v ľuďoch dojem, že musia byť hrdí na každú časť národnej histórie.

Taktiež sa okolo seba snažia Kotlebovci vytvoriť auru obete politického systému, ktorý ich chce perzekvovať kvôli uctievaniu slovenskej histórie. Tým pádom má aj súčasný štát preferovať „protislovenskú interpretáciu histórie“.

Súčasnú políciu dokonca prirovnávajú ku gestapu: „Gestapo prenasledujúce našich poslancov za vyjadrenie politického názoru“ (ĽSNS, 2017, Máj).

Áno, k tomu nacistickému gestapu, ktoré unášalo, mučilo a vraždilo ľudí na základe etnicity, politického presvedčenia, alebo nejakého falošného udania.

Samozrejme, že žiadne z týchto úkonov súčasná polícia nerobí. Jednotliví kotlebovci sú súdení na základe reálnych podozrení a v mnohých prípadoch ich súdy aj odsúdili. Navyše sa vždy mohli slobodne obhajovať, čo aj využívali. Niekedy sa bránili viac absurdne, niekedy menej, ale to právo na rozdiel od obetí gestapa mali.

Takouto falošnou analógiou sa kotlebovci zo seba snažia robiť obete represívneho štátneho aparátu, ktorého represívnosť má dokazovať práve spomínaný termín „gestapo“.

Birkenau, Auschwitz, Concentration, Camp

Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau, do ktorého deportovali nacisti s pomocou Slovenského štátu aj slovenských židov. Práve Slováci Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler v roku 1944 z tábora ušli a ako prví podali svetu detailne svedectvo o fungovaní tábora a o zverstvách, ktoré sa v ňom diali. Zdroj: pixabay.

Kto tu prepisuje históriu?

Podľa kotlebovcov za falšovaním histórie stáli v minulosti boľševici a dnes ich rolu prebrali liberáli. Boľševici sa podľa nich:  

„snažili v ľuďoch vykoreniť akékoľvek pozitívne spomienky na obdobie 1. Slovenskej republiky. Za každú cenu démonizovali a prepisovali históriu, len aby ich boľševický režim vyzeral prívetivejšie. V súčasnosti prebrali úlohu démonizácie minulosti liberáli, ktorí rovnako bezohľadným spôsobom zatracujú a prenasledujú všetko, čo nie je v súlade s ich predstavami o moderných „hodnotách“ či spoločenskom „pokroku“ (ĽSNS, 2018, Apr.).

Prirovnanie liberálov k boľševikom, aj napriek totálnej odlišnosti teoretických východísk liberalizmu a boľševizmu (o praktických následkoch implementácie oboch ideológií ani nehovoriac) súvisí so systematickou snahou kotlebovcov vyprázdniť pojem liberál a vytvoriť z neho nepriateľa.

Áno, je pravda, že boľševici históriu naozaj prepisovali, tvrdo sa vymedzovali voči Slovenskému štátu a privlastňovali si SNP.

Po roku 1989 sa však otvorili možnosti slobody vedeckého bádania aj v oblasti histórie. Historici tak môžu skúmať históriu bez politických vplyvov. Poznanie o Slovenskom štáte tak nie je výsledkom sprisahania liberálov, ale dlhodobej práce profesionálnych historikov, ktorí odhaľujú skutočné reálie Slovenského štátu.

Kotlebovcom sa tu nemusí páčiť, to však nezmení nehumánnu povahu vojnového Slovenského štátu. Svojim relativizovaním charakteru tohto štátu a prehliadaním objektívnych skutočností však formujú kolektívnu pamäť slovenskej spoločnosti aj napriek nespochybniteľným výsledkom slovenskej historiografie.

Čo bolo vlastne najväčšou chybou Slovenského štátu?

V diskurze ĽSNS sa nedozvieme v podstate nič o negatívach Slovenského štátu, o jeho zločinoch a objektívnych nedostatkoch. Stretneme sa len s pozitívnymi naratívami o prvej štátnosti, skvelom prezidentovi a nepriateľoch, ktorí sa Slovenský štát snažia očierniť, zatiaľ čo kotlebovci stoja na strane pravdy.

V jednom prípade však kotlebovci spomenuli aj jedno (v ich vnímaní) negatívum Slovenského štátu.

Ak si myslíte, že ĽSNS vidí problém v autoritatívnom charaktere Slovenského štátu, ste na omyle. Paradoxne sú to tí istí kotlebovci, ktorí v čase svetovej pandémie vykrikujú na námestiach o diktatúre a totalite kvôli noseniu rúšok.

Ak si myslíte, že kotlebovci vidia problém v odňatí práv určitej kategórií občanov a následnom skonfiškovaním ich majetku v prospech štátu (arizácia), opäť ste netrafili.

Ak si myslíte, že určite musia mať problém so slovenskou účasťou na holokauste a spoluprácou s nacistami, ktorým platili za každého vyvezeného človeka 500 ríšskych mariek a na kooperácii na potlačení SNP, ani v tomto prípade sa mýlite.

Najväčšou chybou Slovenského štátu bol podľa kotlebovcov útok na Sovietsky zväz:

„Naďalej si vážime 1. Slovenskú republiku kvôli tomu, že to bol prvý samostatný štátny útvar Slovákov. Rovnako si vážime aj množstvo pozitívnych vecí, ktoré naši predkovia v náročnom vojnovom období dosiahli. Zároveň si však nezatvárame oči pred negatívami, ktoré existenciu Slovenskej republiky sprevádzali. Za najväčšiu chybu považujeme podieľanie sa na útoku na Sovietsky zväz“ (ĽSNS, 2018, Apr.).

Týmto výrokom sa ĽSNS zrejme snaží získať voličov, ktorí sympatizujú s Ruskom, alebo si idealizujú socialistickú minulosť spojenú práve so ZSSR. Kotlebovci systematicky ospravedlňujú súčasnú politiku Ruska a varujú pred údajným západným sprisahaním proti Rusku. Odmietajú protiruské sankcie, posilnenie jednotiek NATO v Pobaltí a ukotvenie Slovenska v západných štruktúrach.