Aktuálne prebiehajúca vojenská agresia Ruskej federácie voči Ukrajine vnáša do politického a verejného diskurzu mnoho tém týkajúcich sa bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Jedným z najčastejšie skloňovaných objektov týchto debát je Severoatlantická aliancia, ktorej súčasťou je Slovensko od roku 2004. Verejné povedomie o histórii a súčasnosti NATO je však preplnené mýtmi a nepresnosťami, čo býva často zneužívané dezinformačnými aktérmi na deformovanie legitímnej verejnej diskusie.
Vladimir Putin vo svojom príhovore z 21. septembra, v ktorom sa pred ruským ľudom snažil zdôvodniť svoje rozhodnutie pre čiastočnú mobilizáciu, okrem iného zdôrazňuje aj hrozbu kolektívneho Západu, proti ktorému ruská armáda údajne bojuje na Ukrajine. Ruský prezident sa týmto vyjadrením snažil obecenstvo presvedčiť, že aktuálna vojna neprebieha medzi Ruskom a Ukrajinou, ale že je do konfliktu priamo zapojené aj NATO. K tomuto záveru smerovala napríklad časť príhovoru, v ktorej Putin tvrdí, že NATO vykonáva prieskum ruského územia, čo by sa dalo považovať za priamu účasť na nepriateľských akciách proti Rusku.
V podobnom duchu sa vyjadril napríklad aj šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov, ktorý prehlásil, že Západ smeruje do vojny s Ruskom skrz zásobovanie Ukrajiny. Optikou oficiálneho kremeľského naratívu je teda Rusko vo viac či menej priamej vojenskej konfrontácii s Alianciou a v tejto vojne údajne ťahá za kratší koniec v boji so omnoho silnejším nepriateľom.
Tvrdenie: Rusko a samozvané ľudové republiky na Donbase nebojujú len s ukrajinskou armádou, ale tiež s celou Severoatlantickou alianciou.
Fakty: Mnohí z členov NATO sa od začiatku ruskej vojenskej agresie voči Ukrajine rozhodli podporiť brániaci sa štát prostredníctvom materiálnej, finančnej, humanitárnej či inej pomoci. S postupom času a stupňujúcou sa brutalitou ruských útokov sa však menil aj charakter poskytovanej pomoci. Západné štáty dodávali čoraz sofistikovanejšie zbraňové systémy, ktorými dokázala ukrajinská armáda nielen efektívne brániť svoje pozície, ale tiež prechádzať do úspešného protiútoku a získavať späť územie nelegálne zabraté Ruskom. Zo Západu boli Ukrajine zároveň poskytované aj kľúčové spravodajské informácie, ktoré výrazne pomohli v bojoch proti okupantom.
Silným politickým gestom sa západné štáty jasne postavili na stranu brániacej sa Ukrajiny a ukázali, že nemienia ďalej tolerovať hrubé porušovanie medzinárodného poriadku a hazardovanie s možnosťou globálneho konfliktu zo strany Ruskej federácie. Napriek jasne deklarovanému postoju a aktívnej podpore jednej z bojujúcich strán však nie je ani jeden z členských štátov NATO, prípadne Aliancia ako celok priamo zapojená do vojny na Ukrajine.
K tomuto záveru je možné dospieť jednak spätným vyhodnotením kľúčových krokov Aliancie, ktorá sa napríklad napriek žiadosti Kyjeva rozhodla nezaviesť nad Ukrajinou bezletovú zónu práve kvôli obavám z potenciálneho zatiahnutia do vojny a prípadnej prudkej eskalácie. Členské štáty NATO sa taktiež snažia minimalizovať riziko eskalácie dodávaním len takých zbraňových systémov, ktorými ukrajinská armáda nemôže priamo ohroziť vlastné ruské územie.
Poskytovanie vojenského materiálu a pomoci je zároveň v súlade s medzinárodným právom, konkrétne s Chartou OSN, keďže Ukrajina má ako brániaci sa štát právo požadovať od ostatných štátov kolektívnu sebaobranu. Jedným zo spôsobov kolektívnej sebaobrany je pritom práve transfer zbraní, čo vyplýva z predchádzajúceho rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora v prípade Nikaraguy.
Je pravdou, že členské štáty NATO poskytnutím pomoci Ukrajine vystúpili z medzinárodne-právneho režimu neutrality. Keďže však pri tomto vystúpení z ich strany nedošlo k využitiu násilia voči Rusku, nemôže ani Rusko v rámci princípov proporcionality reagovať násilím. Tým pádom neexistuje ani potenciálny legálny priestor pre vznik vojny medzi Ruskom a NATO. Navyše samotným vystúpením z režimu neutrality sa štáty NATO ani Aliancia nestávajú „spolubojovníkmi“ Ukrajiny v zmysle medzinárodného práva, keďže sa priamo nezúčastnili na nepriateľských akciách voči Rusku. Medzinárodné právo teda poskytuje minimálnu, respektíve žiadnu oporu pre ruské tvrdenia o vojne s NATO.
Podobne je to aj v prípade tvrdenia kremeľských predstaviteľov o údajnom zapojení jednotiek NATO do priamych vojenských operácií na Ukrajine. Na jednej strane je pravdou, že do ukrajinských zahraničných légií vstúpilo relatívne mnoho občanov členských štátov Aliancie. Je však potrebné rozlišovať medzi účasťou jednotlivcov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do ukrajinských légií a údajným zapojením aliančných štruktúr. Ruská strana totiž doteraz neposkytla žiadny dôkaz o zapojení NATO ako celku. Jediné, čím sa Kremeľ v tomto prípade oháňa, sú práve prípady jednotlivcov zo západných krajín, ktorí vstúpili do služieb ukrajinskej armády.
Snahy Kremľa o vykreslenie vojny na Ukrajine ako konfliktu medzi Ruskom a NATO sa začali zintenzívňovať v období, kedy sa okupačným vojskám prestávalo dariť na bojovom poli. Čoraz reálnejšou sa stávala možnosť destabilizácie mýtu o mocnej ruskej armáde. Špekulácie o motívoch pre zmenu rétoriky však v tomto bode necháme bokom. Omnoho závažnejšie sú totiž potenciálne dopady zatiahnutia Aliancie do vojny s Ruskom. Kremeľ svojou aktuálnou rétorikou voči NATO eskaluje napätie medzi oboma aktérmi a privoláva konflikt, ktorý si žiadny zo západných lídrov neželá.
Článok vznikol s podporou NATO.
CHCETE PODPORIŤ NAŠU PRÁCU? POMÔŽTE NÁM CEZ PATREON. MÔŽETE TAK UROBIŤ UŽ ZA €3
https://infosecurity.sk/podpora/
